Prednáška na tému Ľudské práva z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 15. januára 2014.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (34MB, 128kbps)

Text prednášky

Jeden z termínov, ktorý sa dnes používa v každodennom živote je určite „spoločné dobro“. Na úrovni spoločenského života sa tento termín, zvlášť v oblasti politiky, používa veľmi často. Toto časté používanie však môže niekedy zatieniť jeho skutočný obsah, či zmysel. Z tohto dôvodu chceme na začiatku nášho dnešného stretnutia pripomenúť pohľad náuky Katolíckej Cirkvi na tento termín. Katechizmus Katolíckej Cirkvi definuje spoločné dobro „ako súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.¹ Okrem tohto všeobecného vyjadrenia Katechizmus špecifikuje aj konkrétnym spôsobom obsah termínu „spoločné dobro“, keď tvrdí, že základom spoločného dobra je „v prvom rade rešpektovanie osoby ako takej“ a potom pridáva, že „v záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu, a to aj v náboženskej oblasti“.² V podobnom duchu nájdeme aj vyjadrenia v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi: „Považovať ľudskú osobu za základ a cieľ politického spoločenstva znamená predovšetkým snažiť sa o uznanie jej dôstojnosti prostredníctvom ochrany a podporovania základných a neodňateľných práv“ pretože „v ľudských právach sú zhustené základné morálne a právne požiadavky, ktoré musia byť na čele pri vytváraní politického spoločenstva. Tvoria objektívnu normu, ktorá je základom pozitívneho práva a ktorú politické spoločenstvo musí brať do úvahy, lebo osoba má po ontologickej i cieľovej stránke prednosť: pozitívne právo musí zaručiť uspokojenie základných ľudských požiadaviek“.³ Toto všetko preto, lebo cieľom celého politického snaženia má byť dobro osoby, ktorá je „základom a cieľom politického spoločenstva“.⁴

Z predchádzajúcich vyjadrení teda vyplýva, že podľa náuky Katolíckej Cirkvi môžeme spoločné dobro identifikovať s rešpektovaním základných ľudských práv. Táto skutočnosť nám zároveň otvára aj cestu pre zamyslenie, ktoré chceme dnes spoločne realizovať – reflexia nad pôvodom, obsahom a cieľom ľudských práv.

Ľudské práva predstavujú tému, ktorej obsah prekračuje možnosti jednej prednášky. Našim úmyslom ani nie je úplne vyčerpať obsah tejto problematiky. Chceme sa v prvom rade sústrediť na niektoré dôležité prvky z pohľadu náuky Katolíckej Cirkvi, ktoré môžu byť osožné pre život celej spoločnosti a s ktorými môžeme vstupovať do úprimného dialógu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, ktorým záleží na spoločnom dobre.

Na úvod by sme začali konštatovaním, ktoré nachádzame v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi: „Slávnostné vyhlásenie ľudských práv je v rozpore s bolestnou skutočnosťou násilností, vojen a násilia každého druhu; na prvom mieste sú to genocídy a masové deportácie, takmer všade rozširovanie stále nových foriem otroctiev, ako je obchod s ľudskými bytosťami, využívanie detí ako vojakov, vykorisťovanie robotníkov, ilegálny obchod s drogami, prostitúcia“. Hoci by sa mohlo zdať, že tieto skutočnosti, aspoň niektoré z nich, v našej krajine sú nám vzdialené, Kompendium upozorňuje, že: „ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva nie vždy plne rešpektujú“. Jestvuje teda, žiaľ rozdiel „medzi literou a duchom ľudských práv, ktorým sa často pripisuje len čisto formálny rešpekt“.⁵

Znamená to teda, že nie sme uchránení od pokušenia určitej a často aj veľmi pragmatickej manipulácie s obsahom a realizáciou termínu „ľudské práva“. Z tohto dôvodu sa chceme teda pozrieť bližšie na ich pôvod, ktorý je nevyhnutný pre správne chápanie ich obsahu.

Pôvod ľudských práv

Podľa Sociálnej náuky Cirkvi pôvod a základ ľudských práv nachádzame v dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá má svoj pôvod v Božej stvoriteľskej vôli, ktorá stvorila človeka na svoj obraz a podobu. Vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi sú v tejto oblasti veľmi presné a zreteľné: „Človek je stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým.“⁶ Týmto spôsobom má každá ľudská osoba privilegované postavenie v rámci celého stvoreného sveta: „Zo všetkých stvorení jedine človek je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa; je jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti.“⁷ Práve preto „Cirkev vidí v človeku, v každom človeku, živý obraz samého Boha; obraz, ktorý nachádza a je povolaná nachádzať stále hlbšie v plnom vysvetlení seba v Kristovom tajomstve, dokonalý Boží obraz odhaľujúci Boha človeku a človeka sebe samému. K tomuto človeku, ktorý dostal od samého Boha neporovnateľnú a neodcudziteľnú dôstojnosť, sa Cirkev obracia a ponúka mu najvyššiu a jedinečnú službu, keď mu stále pripomína jeho nesmierne veľké povolanie, aby si ho neprestajne uvedomoval a vážil si ho“.⁸

Z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva skutočnosť, ktorú explicitne vysvetlil Ján XXIII. v encyklike Pacem in terris: „Každá dobre a náležite usporiadaná ľudská spoločnosť musí mať za zásadu, že každý človek je osoba, t.j. že je vo svojej prirodzenosti obdarený rozumom a slobodnou vôľou, a preto ako taký má práva a povinnosti, ktoré vyplývajú priamo z jeho prirodzenosti a z tohto dôvodu sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné“.⁹ V Katechizme Katolíckej Cirkvi máme potom toto vyjadrenia aj bližšie špecifikované: „Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia. Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať. Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť. Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených. Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov“.¹⁰ Možno teda konštatovať, že snaha o rešpektovanie základných ľudských práv je konkrétnou odpoveďou na podmienky ľudskej dôstojnosti každého človeka: „Jedno z najzávažnejších úsilí, ako účinne odpovedať na nedotknuteľné požiadavky ľudskej dôstojnosti, je hnutie smerujúce k stotožneniu sa s ľudskými právami a k ich proklamovaniu. V týchto právach čerpá Cirkev výnimočnú príležitosť, ktorú dnešok ponúka, aby prostredníctvom ich potvrdenia bola ľudská dôstojnosť stále účinnejšie uznávaná a všeobecne podporovaná ako charakteristika, ktorú Boh Stvoriteľ vložil do svojho stvorenia. Magistérium Cirkvi neváhalo pozitívne ohodnotiť Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, prijatú Organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948, ktorú Ján Pavol II. nazval skutočným medzníkom na ceste morálneho vývoja ľudstva.“¹¹

Z týchto vyjadrení Učiteľského úradu Cirkvi môžeme skonštatovať niektoré dôležité závery.

Pôvod ľudských práv nespočíva v ľudskej vôli. To znamená, že žiadna ľudská autorita nie je schopná vytvárať ľudské práva. Ona ich len rozpoznáva. Ľudský zákonodarca ich síce vyhlasuje a mal by dbať o ich rešpektovanie, ale nevytvára ich: „Základ ľudských práv nie je len v čistej vôli ľudí, v skutočnosti štátu, vo verejnej moci, ale v samom človekovi a v Bohu, jeho stvoriteľovi.“¹² Ľudské práva prináležia každej osobe z titulu jej samotného jestvovania. Hoci vo svete jestvujú situácie, ktoré sú v rozpore s obsahom týchto ľudských práv, neznamená to, že oni reálne nejestvujú.

Po druhé môžeme skonštatovať, že Učiteľský úrad Cirkvi, na základe Božieho zjavenia nachádza jeden z dôležitých a podstatných prvkov, ktorý spája všetkých ľudí. Ide o spomenutú ľudskú dôstojnosť. Vyjadrenia Magistéria sú veľmi jasné pre pochopenie skutočnosti, že môžeme rozlíšiť dva spôsoby chápania ľudskej dôstojnosti. Tejto problematike sme sa venovali počas nášho druhého stretnutia v októbri 2013 a preto len pripomenieme to, čo považujeme v tejto súvislosti za podstatné:

V oblasti sociálnej morálnej teológie rozlišujeme dva základné druhy dôstojnosti ľudskej osoby. Prvú môžeme podľa tradičného chápania vnímať ako ontologickú, čiže bytostnú dôstojnosť. Táto dôstojnosť sa zakladá na skutočnosti, že každá ľudská osoba je stvorená ne Boží obraz a podobu. Druhá sa nazýva morálna dôstojnosť a je závislá na rozhodnutiach, ktoré robí ľudská osoba na úrovni myšlienok, slov a skutkov, čiže determinuje človeka ako morálny subjekt a práve z tohto dôvodu každá ľudská osoba, schopná vedomých a slobodných rozhodnutí rastie, alebo degraduje vo svojej morálnej dôstojnosti. Z toho logicky vyplýva, že keď hovoríme o dôstojnosti ľudskej osoby ako základe ľudských práv, odvolávame sa a máme pre sebou vždy ontologickú dôstojnosť, ktorá nezáleží na našich rozhodnutiach, ale na skutočnosti, že každá osoba je stvorená na Boží obraz a podobu. Je pravdou, že „mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby,“¹³ ale nie je základom pre ľudské práva, ktoré by takto stratili svoju najdôležitejšiu charakteristiku, či vlastnosť, univerzálnosť.¹⁴ Práve preto si každá ľudská osoba vyžaduje rešpektovanie a úctu, ktoré sú zároveň aj základnými podmienkami spravodlivej spoločnosti: „Podstata ľudských práv sa má hľadať v dôstojnosti, ktorá patrí každému ľudskému bytiu. Túto dôstojnosť, ktorá je človeku vrodená a rovnaká pre každú osobu, vystihne a pochopí predovšetkým rozum. Prirodzený základ práv sa javí ešte pevnejší, ak sa uváži v nadprirodzenom svetle, totiž že ľudská dôstojnosť po tom, ako ju Boh daroval človekovi a človek ju hlboko ranil hriechom, prijal a vykúpil Ježiš Kristus svojím vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním.“¹⁵

Tretiu skutočnosť môžeme odvodiť z predchádzajúcich dvoch. Cirkev sa angažuje za ľudské práva, pretože ide o poslanie, ktoré je v súlade s Božím a stvoriteľským zámerom. Keďže Cirkvi ide o skutočné dobro každej ľudskej osoby, angažuje sa za ľudské práva aj vtedy, keď spoločnosť nemusí vidieť pozitívne túto jej aktivitu. Cieľ, ktorý má nadprirodzený charakter, podnecuje spoločenstvo Cirkvi, aby sa angažovala za ľudské práva každej osoby, pretože Kristus zomrel za všetkých ľudí.

Pre lepšie chápanie ľudských práv poslúži vysvetlenie ich základných vlastností.

Charakteristiky ľudských práv

V oblasti Sociálnej náuky Cirkvi sa udávajú predovšetkým tri základné vlastnosti, ktoré sumarizuje Kompendium sociálnej náuky Cirkvi nasledovným spôsobom: „Tieto práva sú všeobecné, nenarušiteľné a neodcudziteľné.“¹⁶

Text Kompendia ich aj vysvetľuje:

Ľudské práva sú „všeobecné, pretože sú prítomné vo všetkých ľudských bytiach bez nejakej výnimky z hľadiska času, miesta a subjektu.“¹⁷

„Nenarušiteľné, lebo majú svoje korene v ľudskej osobe a v jej dôstojnosti a pretože bolo by zbytočné vyhlasovať práva, keby sa rovnako nevynaložila každá námaha, aby bola povinne zaistená ich úcta zo strany všetkých, kdekoľvek a voči komukoľvek.“¹⁸ Môžeme to povedať aj negatívnym spôsobom. Ich porušenie je nespravodlivosť – situácia, ktorá si vyžaduje v rámci čnosti spravodlivosti, aby sa veci dali do pôvodného stavu.

„Sú neodcudziteľné, pretože nikto nemôže žiadať iného človeka, nech je to ktokoľvek, právoplatne pozbaviť týchto práv, lebo to by znamenalo spáchanie násilia na jeho prirodzenosti.“¹⁹

Zároveň sa aj pripomína, že „ľudské práva sa majú chrániť nielen jednotlivo, ale aj v ich celku: ak by bola ich ochrana čiastočná, doviedla by do nejaké druhu nedostatočného uznania.“²⁰

Zoznam ľudských práv

Prvý zoznam ľudských práv a ich kategorizáciu v oblasti Katolíckej Cirkvi, na úrovni pápežského magistéria nachádzame v encyklike Jána XXIII. Pacem in terris. Možno povedať, že takmer celá encyklika je uznaním snahy spoločenstva národov o stále lepšie rozpoznanie a uskutočňovanie základných ľudských práv všetkých obyvateľov našej planéty. Cirkev sa týmto spôsobom plne včlenila do tejto enormnej snahy o skutočné spoločné dobro.

Ako syntéza základných ľudských práv nám môže slúžiť text Kompendia sociálnej náuky Cirkvi: „Ján Pavol II. vytýčil aj základný zoznam: "právo na život, ktorého integrálnou časťou je právo na rozvíjanie života po počatí v materskom lone; právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti; právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy; právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, a tak zarábať na vlastné živobytie i živobytie svojich blízkych; právo slobodne zakladať rodinu, prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality. Prameňom a syntézou týchto práv je v istom zmysle náboženská sloboda ponímaná ako právo žiť v pravde vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou vlastnej osoby".“²¹

Z týchto vyjadrení vyplýva aj stála a pevná angažovanosť Cirkvi za ochranu každého ľudského života od jeho počatia až po prirodzený koniec: „Prvým právom, ktoré musí byť uvedené v tomto zozname, je právo na život od počatia až po prirodzenú smrť, ktoré podmieňuje uplatňovanie každého iného práva a predovšetkým zahŕňa v sebe neprípustnosť akejkoľvek formy vyvolaného potratu a eutanázie.“²²

Veľkosť každej ľudskej osoby sa vyjadruje veľmi výnimočným spôsobom aj právom na náboženskú slobodu: „Zdôrazňuje sa nesmierna hodnota práva na náboženskú slobodu: všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Rešpektovanie tohto práva je charakteristickým znakom skutočného ľudského pokroku v každom režime, spoločnosti, systéme alebo prostredí.“²³

Povinnosti spojené s ľudskými právami

Posledná skutočnosť, na ktorú dnes chceme upozorniť v súvislosti s témou ľudských práv, je ich neodlučiteľné spojenie s povinnosťami, ktoré z nich vyplývajú:

„S témou ľudských práv je neoddeliteľne spojená aj téma povinností človeka, ktorá je vo vyjadreniach Magistéria primerane zdôraznená. Viackrát sa odvolávalo na vzájomné dopĺňanie medzi právami a povinnosťami, ktoré sú neoddeliteľne spojené, na prvom mieste u ľudskej osoby, ktorá je ich zodpovedným subjektom. Takéto puto predstavuje aj sociálny rozmer: v ľudskom spoločenstve prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť u všetkých ostatných, totiž povinnosť toto právo uznať a rešpektovať ho. Magistérium zdôrazňuje vrodený protiklad v potvrdzovaní práv tam, kde sa nestanoví vzájomná zodpovednosť: Práve preto tí, ktorí sa domáhajú svojich práv, a pritom celkom zabúdajú na svoje povinnosti alebo ich zanedbávajú, podobajú sa ľuďom, ktorí rúcajú jednou rukou to, čo druhou postavili.“²⁴

Rešpektovanie práv teda v sebe zahŕňa predovšetkým povinnosť, ktorá plynie z konkrétneho práva. Ján XXIII. dokonca upozornil, že nestačí len rešpektovanie práv a plnenie si povinností, ale aj to, aby „každý svojim podielom prispel k utváraniu takých prostredí, v ktorých by občianske práva a povinnosti boli čoraz dokonalejšie a užitočnejšie zaručené“. Ako príklad uvádza, že „nestačí len uznať právo človeka na veci potrebné na život, ale každý sa musí zo svojich síl pričiniť o to, aby všetci mali dostatok životných prostriedkov“.²⁵

Z predchádzajúcich vyjadrení teda vyplýva, že všetci sa môžeme pričiniť o zlepšenie uznávania a reálneho uskutočňovania základných ľudských práv. Ide o dôležitú povinnosť každého veriaceho človeka, nakoľko ide o skutočné dobro ľudskej osoby, za ktorú Boh poslal vlastného Syna na smrť na kríži. Veľkosť tejto obety ukazuje dynamiku našej odpovede.

__________

¹KKC 1906. V tomto texte Katechizmus cituje náuku Druhého vatikánskeho koncilu v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes, 26.

²KKC 1907.

³Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 388.

⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 384.

⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 158.

⁶KKC 357.

⁷KKC 356.

⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 105.

⁹ Ján XXIII., Encyklika Pacem in terris, 3.

¹⁰KKC 1930.

¹¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 152.

¹²Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153.

¹³KKC 1706.

¹⁴ Porov. Pavan Pietro, L’enciclica „Pacem in terris“ a venticinque anni dalla pubblicazione, EDACALF, Roma 1988.

¹⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153.

¹⁶Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153.

¹⁷Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153.

¹⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153.

¹⁹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 153. Samozrejme, že pri tejto charakteristike je nevyhnutné pripomenúť, že nie všetky ľudské práva sa v niektorých situáciách dajú bezprostredne dodržiavať, či zabezpečovať ich realizácia a naplnenie. Ako príklad môžeme uviesť problém zdravotnej starostlivosti. Každá ľudská osoba má právo na adekvátnu zdravotnú starostlivosť , ale vo svete sa táto skutočnosť realizuje iným spôsobom. Sú krajiny, kde ekonomická situácia neumožňuje niektoré zákroky, ktoré si môžu dovoliť spoločenstvá v krajinách, kde je pokrok v ekonomickej oblasti neporovnateľne väčší. Táto skutočnosť evidentne poukazuje na solidaritu, integrovanú subsidiaritou, vyspelejších štátov s tými zaostalejšími. V tomto kontexte sa nám javia veľmi osožné prorocké slová v Dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem: „Najprv treba zadosťučiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar z lásky to, čo sa má povinne dať už dôvodu spravodlivosti“ (č. 8).

²⁰Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 154.

²¹ Ján Pavol II., Encyklika Centesimus annus, 47.

²²Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 155.

²³Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 155.

²⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 156.