Lectio divina úryvku z Listu Filipanom pod názvom Vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 6-11) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznamu z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. júna 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (52.8 MB, 160kbps)

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím. Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme. Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

Našu dnešnú školu modlitby postavíme na modlitbe, ktorá sa nachádza v Liste svätého apoštola Pavla Filipanom.

Aj dnes je možné v gréckom regióne Makedónia navštíviť mesto Filippi, ktoré vzniklo ešte v 4. storočí pred Kristom a dostalo meno po kráľovi Filipovi II. Apoštol Pavol sa dostal do Filíp s Timotejom a Sílasom na konci roka 49 po Kristovi. Podľa svedectva Skutkov apoštolov Filipi boli prvým európskym mesto, v ktorom sa hlásalo evanjelium. Apoštolská činnosť svätého Pavla a jeho pomocníkov dala základ vzniku spoločenstva veriacich, ktoré bolo tvorené výlučne z nežidovských kresťanov.

V neskoršom období, keď už bol svätý apoštol Pavol väznený v Ríme, napísal viacero listov a medzi nimi v roku 54 aj List Filipanom.

V tomto liste sa v 2. kapitole nachádza hymnus o Ježišovi Kristovi, teda modlitba ktorá bola uspôsobená tak, aby mohla byť prednášaná spevom. Ide o hymnus, ktorý pravdepodobne už bol rozšírený medzi kresťanskými spoločenstvami a apoštol Pavol ho vložil do svojho listu ako všeobecne známu modlitbu. Vo svojom liste Filipanom sa modlí túto modlitbu, aby veriacim v meste Filipi ukázal, akí majú vo svojom živote zaujať postoj, aby mohli byť skutočnými učeníkmi Ježiša Krista a Božími synmi a dcérami.

Obráťme teraz našu pozornosť už priamo k slovám hymnickej modlitby o Ježišovi Kristovi, ako ju nachádzame v 2. kapitole Listu Filipanom:

Lectio

Flp 2,6-11

⁶ On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,
⁷ ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka.
⁸ Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.
⁹ Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno,
¹⁰ aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí
¹¹ a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.

Kontext úryvku

v. 6: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom.

Prvá skutočnosť, z ktorej hymnus vychádza, je skutočnosť, že Ježiš má “božskú prirodzenosť“. Následne sa Ježišova božská prirodzenosť dáva do vzťahu so skutočnosťou, ktorá je vyjadrená v nasledujúcom verši, že Ježiš popri božskej prirodzenosti prijal aj “prirodzenosť sluhu”, čiže ľudskú prirodzenosť.

Ten, kto má božskú prirodzenosť, čiže Božie jestvovanie, má plné a najdokonalejšie poznanie, má najvyššiu dôstojnosť a moc, je Bohom. O Ježišovi sa v modlitbe vyznáva, že on má božskú prirodzenosť so všetkými jej vlastnosťami. Na základe slobodného Božieho rozhodnutia je Božia prirodzenosť v Ježišovi prítomná ale skrytá. Ježiš túto nadprirodzenú skutočnosť nevyužíva v znamení moci a veľkosti. Nevyužíva svoju rovnosť s Bohom, svoju slávu a dôstojnosť a svoju moc ako nástroj triumfu.

V modlitbe je to vyjadrené slovami, že Ježiš sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom. Môžeme si pripomenúť, že prvý človek Adam sa snažil v raji “byť ako Boh”, chcel sa zmocniť Božieho postavenia, chcel strhnúť na seba postavenie rovnosti s Bohom. Ale “byť ako Boh” znamená niečo odlišné. Byť ako Boh je niečo, čoho sa nedá zmocniť a držať si to pre seba, je to niečo iné než sa domnieval Adam a než sa domnievame my všetci ako synovia a dcéry Adama a Evy. A to iné je vyjadrené v nesledujúcom verši.

v. 7: „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu.“

Ježiš sa vzdal užívania svojho postavenia Božieho Syna. Ponížil sa, zriekol sa seba samého, skryl svoje Božie postavenie a svoju moc. Toto zrieknutie sa slúžilo na to, aby mohol prijať postavenie sluhu, postavenie stvorenia. Postavenie stvorenia je v podstate opakom postavenia Božieho, postavenia Stvoriteľa. Modlitba vyznáva túto skutočnosť, že Ježiš počas svojho pozemského života akoby „nevyužíval“ svoju Božiu prirodzenosť a svoju nadvládu nad ľuďmi, ale ako sluha, ktorý nemá právomoci a autoritu, úplne sa odovzdal pokornej službe iným.

„Zriekol sa seba samého“, ponížil sa, akoby vyprázdnil seba samého, ponoril sa úplne do biedy ľudského života. Božia „podoba“ života sa ukrýva v Kristovi pod ľudskou „podobou“ života, teda pod podobou nášho života, poznačeného utrpením, chudobou a všelijakými obmedzeniami i smrťou. Nejde teda o jednoduchú zmenu vonkajšieho vzhľadu, alebo o nejaké zdanie, ako si to mysleli ľudia v starej grécko-rímskej kultúre. V prípade Ježiša ide o Božiu skutočnosť v pravej ľudskej skúsenosti. Ježiš je skutočne Boh s nami, ktorý sa neuspokojí s tým, žeby na nás hľadel láskavým okom zo svojho Božieho trónu, ale osobne sa ponoril do ľudských dejín tým, že sa stal človekom, teda krehkou bytosťou ovplyvnenou časom a priestorom. Toto radikálne zdieľanie celej ľudskej reality okrem hriechu privádza Ježiša ku hranici, ktorá je znamením nášho obmedzenia, pádu a smrti. Toto však vychádza z poslušného prijatia Otcovho plánu spásy (por. Fil 2, 8).

v.7b-8: „stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“

V druhej časti verša 7 nachádzame vyjadrenie o udalosti vtelenia. Pán Ježiš sa stal podobným ľuďom, bol aj vnímaný ako človek vo všetkých rozmeroch ľudskej prirodzenosti. Ba je tu ešte niečo viac. Ježiš sa uprostred ľudí ešte viac ponížil, svoje zrieknutie sa priviedol k plnosti. A na čo slúžilo toto úplné zrieknutie sa? Slúžilo ako protipól márnivosti, ambicióznosti, agresivity, sebaprezentovania, ovládnutia iných, ktoré sú také vlastné ľuďom na svete. On práve naopak prijal pevný a rozhodný postoj miernosti, vyhýbal sa akémukoľvek násiliu, ako je to vyjadrené o Božom služobníkovi u proroka Izaiáša: „Hľa, môj služobník [...] Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy.“ (Iz 42,1-4).

V modlitbe sa o Ježišovi vydáva svedectvo: „stal sa poslušným až na smrť“. To nie je len opis prirodzenej ľudskej cesty, po ktorej sa aj Ježiš dostal až k momentu smrti, ale je to jeho stály postoj, ktorý je charakterizovaný poslušnosťou a miernosťou počas jeho celého pozemského života a tak sa v poslušnosti Otcovi dostal až ku chvíľam zomierania a smrti na kríži. Filipania, z ktorých mnohí boli rímskymi občanmi, vedeli, že smrť na kríži bola považovaná za najväčšie poníženie a prejav vrcholného opovrhnutia voči odsúdenej osobe.

v. 9: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.“

Hymnus sa tu dostáva do špirálovitého pohybu. Pán Ježiš zostúpil na najnižšie miesto, ale teraz nastáva chvíľa hovoriť o jeho povýšení. V predošlom texte bol spôsob vyjadrovania stručný až strohý a teraz sa mení na široký a prekypujúci. Mení sa subjekt. Subjektom už nie je Ježiš ale Boh Otec. A práve kvôli tomu, že Kristus prijal to najhlbšie poníženie, Otec ho povýšil.

Nie je tu povedané, že Boh ho povýšil „napriek“ tomu všetkému. Ale je tu povedané, že práve „preto“ ho Boh povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno.

Boh ho povýšil, lebo pravá veľkosť spočíva v láske, ktorú Ježiš na sebe predstavil. A preto Ježiš dostal meno, ktoré je nad každé iné meno. Boh Otec dal Ježišovi meno, ktoré je úplne prevyšujúce všetkých ostatných, dal mu svoje meno Jahve, ktoré v gréčtine sa prekladalo ako Kyrios, čiže Pán. Postavenie Pána znamená tú najvyššiu dôstojnosť a úplnú nadradenosť nad všetkým, čo bolo stvorené na nebi a na zemi. A práve Ježiš, ktorý nechcel využívať svoju Božiu prirodzenosť, je obdarený aj s ľudskou prirodzenosťou najvyššou Božou dôstojnosťou.

V biblickom jazyku znamená ‚meno‘ skutočnú podstatu a osobité poslanie človeka, jeho hlbokú, vnútornú skutočnosť. Synovi, ktorý sa z lásky ponížil až na smrť, dáva Otec jedinečnú dôstojnosť, najvznešenejšie meno samotného Boha – Pán.

Samotný Ježiš počas svojho pozemského života povedal dopredu o svojej smrti na kríži: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec.“ (Jn 8,28). To „Ja Som“, na ktoré poukazuje Ježiš, je vlastne Božie meno, hebrejsky Jahve. Ježiš teda dopredu hovoril, že ľudia v jeho smrti na kríži spoznajú novú slávu, slávu lásky Božej. Všetky iné druhy oslávenia sú márne, jediná pravá sláva je sláva získaná prostredníctvom obetujúcej sa lásky.

v. 10: „aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí.“

V hymne nachádzame vyjadrenie o mieste stvorených bytostí či na nebi, na zemi a v podsvetí, aby sa vyjadrila skutočnosť, že poklonu pred Ježišom z Otcovej vôle majú konať naozaj všetky stvorenia. Ježiš je povýšený, je Pán, aby sa na jeho meno každý sklonil k poklone.

Pán Ježiš nám odhalil v čom spočíva Božia sláva, čiže tá pravá sláva. Zjavenie Božej pravej slávy prináša so sebou odmietnutie akéhokoľvek iného idolu, čiže niet iného Boha okrem toho pravého a tak každý na nebi, na zemi a v podsvetí sa má skloniť a adorovať obraz ukrižovaného Boha. Tým je odmietnutá ako nesprávna aj každá iná predstava o Bohu a každé iné zobrazenie Boha.

Jedinečnosť kresťanstva vo vzťahu k akémukoľvek inému náboženstvu spočíva v posolstve o nevyhnutnosti Kríža. Práve tu sa musí skloniť každé ľudské koleno pred pokorou Boha, pred jeho maximálnym zrieknutím sa seba samého, pred jeho úplnou pokorou prijať smrť na kríži. Nekľakáme si pred najmúdrejšími úvahami a ani pred najdokonalejšími prejavmi moci, ale tu každé náboženstvo je postavené pred základnú pravdu, o ktorej prináša svedectvo kresťanstvo, aký je skutočný Boh.

v. 11: „a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“

Hymnus dosahuje svoj vrchol v tomto verši. Každý jazyk bude vyznávať, že Ježiš je Boh, že je Pán, ten najvyšší Pán. Ježiš, ktorý počas svojho pozemského života chcel zostúpiť až do najväčšej hĺbky zrieknutia sa pokorenia sa, bol povýšený do najvyššej dôstojnosti.

V závere potom nachádzame výraz: na slávu Boha Otca. Týmito slovami sa vyjadruje, že Pán Ježiš Kristus nie je náhradou Boha alebo konkurentom Boha, lebo vyznanie, že Ježiš je Pán, sa v konečnom dôsledku vracia ako oslava Boha Otca. A týmto oslavným vyjadrením sa hymnus aj uzatvára.

Meditatio

Z modlitby spoznávame, že charakteristikou Boha, ktorý je Láska, je zrieknutie sa seba samého, vyprázdnenie sa vo svojom vnútri a otvorenie sa pre iného, aby mohol byť prijatý. Prvým prejavom lásky je voľný duchovný priestor pre iného tak, ako prvým prejavom egoizmu je napĺňanie všetkého sebou samým. Sebecká osoba chce všetko pre seba, chce byť prvá vo všetkom.

Pravá láska je diskrétna, prenecháva miesto inému, stáva sa “sluhom” pre iného. Ten, kto miluje, naberá podobu milovaného, identifikuje sa s ním. Boh nechcel byť od nás oddelený, Boh sa vo svojej láske rozhodol, že Božou slávou bude stotožnenie sa s nami. Sebecká osoba sa chce líšiť od iných, presadiť sa voči inému. Božou slávou je, že sa najprv zrieka seba samého a potom otvára priestor pre iného a následne sa identifikuje sa s iným, čiže s človekom, prijíma jeho prirodzenosť, ale ide ešte ďalej, lebo aj medzi ľuďmi sa stáva tým najpokornejším.

A tak spoznávame charakteristické rozmery lásky: vyprázdniť sa od seba samého, pripodobniť sa podobe iného, ponížiť sa k službe a poslúchať, v zmysle byť otvorený na to, čo iný potrebuje. Láska nie je ovládanie iného, láska je služba inému, podriadenie sa, vychádzanie v ústrety potrebám iného a to nie len v jednej momente ale dlhodobo, vlastne až do smrti, čiže celý život sa stáva službou. Celý život Pána Ježiša je službou, načúvaním potrebám človeka až po smrť a to po smrť na kríži, čiže jeho služba spočíva aj v prijatí najväčšieho poníženia, ktoré predstavuje smrť na kríži.

Takto sa nám predstavuje cesta Božieho Syna. Večný Boh prostredníctvom Syna vstúpil do dejín a zjavuje sa v ľudských dejinách ako iný, než sme si ho dovtedy predstavovali. Zjavuje nám nové chápanie slávy. A našou slávou má byť to, aby sme sa Bohu podobali.

Možno by sme si mysleli, že Sväté Písmo nám prestaví Boha v oslňujúcom svetle, že nám ukáže jeho slávu, ktorá nás očarí a omámi. Ale opak je pravdou. Boh sa zjavuje v zrieknutí sa seba samého, v tom, že sa poníži, sa stane malým, že sa vyprázdni, že sa stane poslušným až na smrť na kríži. Takto sa nám zjavuje Boh.

Je veľkým tajomstvom, ako môžeme my pochopiť túto Božiu slávu.

Nám je ťažko prijať, že Boží obraz a Božia sláva je napríklad v tom, keď Pán Ježiš umýval nohy učeníkom. V našom myslení sa neustále vracia skôr postoj apoštola Petra, ktorý nechcel, aby mu Pán Ježiš umýval nohy. Aj my sme naklonení tomu, že Pán Ježiš nemá umývať nohy. Mohlo by sme si myslieť, že je v tom aj podvedomé prekvapenie apoštola Petra, keď si uvedomil, že keď Ježiš umýva nohy, že to bude musieť robiť aj on.

Ale práve tu máme najvyššie zjavenie skrytého a nepochopiteľného Boha. Človek by chcel mať Boha iného. Boh sa však v Ježišovi zjavuje ako ten, ktorý sa zrieka seba samého, necháva priestor inému, ponižuje sa, aby slúžil. A keď slúži, prijíma miesto toho najmenšieho spomedzi slúžiacich a slúži celý život až do smrti a slúži svojou smrťou na kríži.

Sme pozvaní všimnúť si túto jedinečnosť kresťanského zjavenia, ktoré vyžaduje, aby sme prijali ako zjavenú pravdu, že Boh vo svojej slobode sa rozhodol obmedziť na ľudské jestvovanie v Ježišovi v konkrétnom historickom okamihu, že sa slobodne rozhodol prijať všetky osobitosti, obmedzenia, nedokonalosti podmienok života. Znamená to, že sme pozvaní prijať odhalenie sa Boha, ktorý sa rozhodol uponížiť sa, zrieknuť sa, až po prijatie nášho hriechu ako svojho bremena a prijať smrť na kríži ako obetný baránok. Vo vyznaní viery to vyjadrujeme „zostúpil k zosnulým“. Ježiš zostúpil k zosnulým a zdieľal naplno aj našu najťažšiu cestu zostupu smerom k smrti.

Prečo to všetko urobil? Odpoveď je jednoduchá, odhaľuje Božie Srdce. Boh sa v Ježišovi zjavuje ako ten, ktorý slúži, zostúpil k nám do našej biedy, aby nás objal a pozdvihol, aby nás vyzdvihol až do svojej slávy na Božie svetlo. V tomto spôsobe, že seba samého postavil na posledné miesto, že do krajnosti sa obetoval pre iných, teda za nás, v tomto spočíva Ježišovo posolstvo o Bohu.

My sme pozvaní, aby sme podľa tohto vzoru modelovali svoje životy.

Svätý Pavol nás upozorňuje: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1Kor 13,3).

Pravá láska musí mať najprv tvár „zdieľania“ a „spoluúčasti“, zníženia sa k trpiacemu a núdznemu, čo je vyjadrením Ježišovho uponíženia sa. Svätý apoštol Pavol to vyjadril aj takto: „Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých.“ (1Kor 9,22). Apoštol Pavol tiež poukazuje na to, že podstatnou skutočnosťou je stáť pri slabých ako slabý, pri chudobných ako chudobný, aby mohli prežívať, že s nimi nesieme ťarchu, námahu, utrpenie, radosti a nádeje. A v skromnosti a s pokojom môžeme priznať, že nemáme silu robiť nejaké veľké gestá alebo poskytovať veľké dary. Niekedy môže byť dostatočné len sa usmiať a chvíľu počúvať.

Oratio

A teraz pokračujme naše „lectio divina“ modlitbou, ktorú vytvorila svätá Tereza z Kalkaty. Je to modlitba, ktorá nás prekvapí v tom, že Matka Tereza v modlitbe neprosí od Pána milosť, aby mala prostriedky a možnosti, aby mohla uspokojiť a odstrániť mnohé potreby chudobných a trpiacich. Prosí predovšetkým o silu, aby vedela zdieľať s bratom tú istú námahu, tú istú bolesť, tú istú nádej. Prosí v modlitbe o silu vždy sa otvoriť pre iného, uvoľniť mu priestor vo svojom srdci, neustále prekonávať náklonnosť uzatvoriť sa a myslieť na seba. Jej modlitba vychádza z tajomstva Božieho vtelenia, ako sa Ježiš zriekol seba samého, prijal ľudský život v dokonalej službe pre iného až po smrť na kríži. Jeho poníženie a jeho chudoba nás však nenahraditeľne obohatili pravou a večnou Božou láskou.

Matka Tereza sa modlievala takto:

Pane, keď mám hlad, pošli mi niekoho, kto potrebuje jesť,
keď mám smäd, pošli mi niekoho, kto potrebuje vodu,
keď mi je zima, pošli mi niekoho, kto potrebuje, aby sa zohrial,
keď som zranená, daj, aby som stretla niekoho, kto potrebuje potešiť,
keď sa môj kríž stáva ťažkým, daj, aby som mohla pomáhať niesť kríž niekomu inému,
keď som chudobná, priveď ku mne niekoho, kto niečo potrebuje,
keď nemám čas, pošli mi niekoho, ktorému budem môcť chvíľu pomáhať,
keď som ponížená, daj mi niekoho, koho budem môcť pochváliť,
keď strácam odvahu, pošli mi niekoho, kto potrebuje dodať odvahy,
keď túžim po pochopení iných, pošli mi niekoho, kto potrebuje odo mňa, aby som ho pochopila,
keď cítim potrebu, aby sa niekto o mňa postaral, priveď mi niekoho, o ktorého sa ja budem musieť starať,
keď nemyslím na nikoho iného iba na seba, nasmeruj moje myšlienky smerom k iným.

Contemplatio

Klaniam sa Ti, Ježišu Kristu a vyznávam, že Ty si Pán.