Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Matúša pod názvom Buď vôľa tvoja (Mt 6, 9-13) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. mája 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (58.4MB, 160kbps)

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.
Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.
Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

Učíme sa modliť s pomocou modlitieb zo Svätého Písma. Všetky modlitby, ktoré sa nachádzajú vo Svätom Písme, nesú vo svojom vnútri inšpiráciu, čiže duchovný podnet a vedenie, ktoré autorovi daroval Pán prostredníctvom svojho Ducha Svätého.

Vo Svätom Písme nachádzame aj jedinečný dar modlitby, ktorá je nielen inšpirovaná Duchom Svätým, ale prvý raz vyšla priamo z úst nášho Pána Ježiša Krista. Raz sa Pán Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ A Pán Ježiš im vyhovel. (porov. Lk 11,1) Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveril svojim učeníkom a svojej Cirkvi modlitbu, v ktorej nachádzame vrcholný vzor všetkých modlitieb. Sú to vlastné slová nášho Pána, ktoré On sám vkladá do našich úst, aby sme sa nimi prihovárali nebeskému Otcovi.

Túto modlitbu zachytili dvaja evanjelisti, svätý Lukáš a svätý Matúš (Lk 11,2-4; Mt 6,9-13). My sa budeme teraz hlbšie zaoberať modlitbou Pána Otče nás, ako nám ju zachoval evanjelista svätý Matúš. Modlime sa v duchu spoločne:

Lectio

Mt 6, 9-13

⁹ Vy sa budete modliť takto:
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa tvoje meno,
¹⁰ príď tvoje kráľovstvo,
buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi.
¹¹ Chlieb náš každodenný daj nám dnes
¹² A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
¹³ A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.

Kontext úryvku

Modlitba Pána obsahuje oslovenie a sedem prosieb. Sedem prosieb je možné rozdeliť na dve časti. V prvej časti ide o Božie meno, o Božie kráľovstvo a Božiu vôľu, v druhej časti sa prosby zameriavajú na potreby učeníkov, na starosť o jedlo, o ťažkosti s previneniami, o ťažkosti s pokušeniami.

Štruktúra modlitby zodpovedá slovám Pána Ježiša: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33). Kto urobí Božie veci svojimi, o toho sa Boh postará. Všimnime si podrobnejšie jednotlivé prosby.

v. 9b: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“

Oslovenie vyjadruje novú duchovnú situáciu, v ktorej sa nachádza Ježišov učeník pred Pánom Bohom. Nestojí pred nedostupným panovníkom, ale pred Otcom, ktorý je vždy zhovievavý, chápavý, milosrdný. Prívlastok “náš” podčiarkuje lásku, s akou sa Otec stará o veriacich (Mt 5, 45; 6, 8.26.32; 7, 9-11), ako poskytuje pomoc a odpustenie tým, ktorí sa k nemu obracajú. Pán Boh nie je jedným z mnohých otcov, ale je Otcom v tom najpravdivejšom zmysle.

Keď nás Pán Ježiš učí, aby sme Pána Boha oslovovali ako otca, robí tak preto, lebo nám chce pripomenúť, že sme spojení s Pánom Bohom osobitným duchovným zväzkom, “duchovnou pokrvnosťou”.

Aj v pozemskom poriadku otec dáva svojim synom a dcéram podiel nielen na svojom mene a na svojom bývaní, ale aj na svojom živote.

Keď Pána Boha oslovujeme ako “Otca”, tak to nie je dajaké citové preháňanie, ale vyjadrujeme skutočný pôvodný vzťah, aj keď niektoré rozmery tohto vzťahu zostávajú pre nás aj tajomnými, lebo ich nevieme preniknúť úplne. Keď hovoríme o láske, o synovskom a dcérskom vzťahu k Bohu Otcovi, vychádzame zo skutočného základu, zo vzťahu, z blízkosti a podobnosti, ktorá je vyjadrená na začiatku Svätého Písma slovami o stvorení človeka na Boží obraz a podobu (porov. Gen 1,27).

Boh, náš Otec, má blízky otcovský vzťah k ľuďom, ale je potrebné si uvedomiť, že jeho jestvovanie je v nebi, že je naším Otcom, „ktorý je na nebesiach“. Toto vyjadrenie o Bohu Otcovi, ktorý je na nebesiach, neodporuje predchádzajúcim vyjadreniam o Božej blízkosti, ale ich skôr posilňuje a potvrdzuje. Ježišov učeník sa k Bohu Otcovi obracia s väčšou dôverou, keď si uvedomí aj Božiu transcendentnosť, čiže skutočnosť, že Pán Boh, náš Otec, nás svojím jestvovaním presahuje, prevyšuje naše ľudské jestvovanie. Keď pozdvihujeme svoj duchovný zrak k nebu, dáva nám to vnútorný pokoj. Aj Pán Ježiš v ťažkých chvíľach svojho pozemského života našiel nevyhnutnú oporu práve v osobitnom prežívaní vzťahu so svojím Otcom (porov. Mt 14, 19; Mk 7, 34; Jn 17, 1).

v. 9c: „Posväť sa Tvoje meno“.

Pre súčasníkov Pána Ježiša meno nepredstavovalo nejaký abstraktný filozofický pojem, ale bolo vždy vonkajším prejavom toho, čo jestvuje. Všetko, čo jestvuje, má svoje meno, to, čo nejestvuje, nemá meno.

Keď Pán Boh zjavil prostredníctvom Mojžiša ľuďom svoje meno, predstavil sa im, ako ten, ktorý jestvuje v plnosti jestvovania a ktorý je pripravený byť s ľuďmi v komunikácii. Božie meno je synonymom samotného Pána Boha. (porov. Ex 3, 14)

Človek posväcuje Božie meno najjednoduchším spôsobom bohoslužbou, keď Pána Boha pri bohoslužbe chváli, klania sa mu, keď mu prejavuje svoju lásku, keď mu ďakuje.

Keď má byť posvätené Božie meno, to znamená, že máme vyjadrovať naše uvedomenie si, že Pán Boh nás prevyšuje. V miere, akej nám to dovolí naša ľudská nedokonalosť, si uvedomujeme jeho veľkosť, jedinečnosť, jeho slávu. Mohli by sme to parafrázovať, že “dávame Bohu, čo je Božie”.

Oslava Boha je základnou povinnosťou kresťana. Keď sa usilujeme o posvätenie Božieho mena, uznávame Božie najvyššie práva, želáme si uskutočnenie jeho plánov ponad všetok prípadný odpor a prekážky.

Víťazstvo Božieho nad ľudským, nadprirodzeného nad prirodzeným môže byť nami ľuďmi vyprosované, želané, uskutočňované v našej nedokonalej ľudskej miere, ale uskutočnené v plnej miere môže byť len samotným Pánom Bohom.

Je to On, ktorý v izraelských dejinách v prípadoch potreby presadzuje svoju slávu a úctu svojho mena. V Knihe proroka Ezechiela nachádzame slová: „Preto povedz Izraelovmu domu: Toto hovorí Pán, Jahve: Nie kvôli vám budem konať, dom Izraela, ale pre svoje sväté meno, ktoré ste znesväcovali u národov, ku ktorým ste prišli. Posvätím svoje veľké meno, znesväcované u národov, ktoré ste znesväcovali uprostred nich; i budú národy vedieť, že ja som Pán - hovorí Pán, Jahve -, keď na vás pred ich očami ukážem, že som svätý. I vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím.“ (Ez 36,22-25)

Pán Boh nemôže očakávať od človeka dokonalé posvätenie svojho mena, ako nebude od neho očakávať plné uskutočnenie svojho plánu, ale výčitka proroka nám dáva porozumieť, že človek nemôže zostať akoby nedotknutý alebo ľahostajný. Keď má byť svet Pánom Bohom posvätený, tak je potrebné, aby svet, čiže predovšetkým človek posväcoval Božie meno, aby tak konal a tak sa správal, aby to nebolo v rozpore s Božou svätosťou a dokonalosťou. V tomto spočíva pravý zmysel posvätenia Božieho mena, ktoré sa vyžaduje v prvej prosbe modlitba Otče nás. Ona v sebe zahŕňa program, ktorý sa vzťahuje na celé stvorenie a počíta aj s ľudskou slabosťou. Je to vlastne vrcholná prosba, akú môžeme predniesť pred Pánom Bohom a je to zároveň prosba, ktorá nesie so sebou pre nás aj ten najväčší záväzok.

v. 10a: „Príď Tvoje kráľovstvo.“

„Kráľovstvo“, „Božie kráľovstvo“, „nebeské kráľovstvo“ to sú v tradícii Starého a Nového zákona najobvyklejšie označenia a najhlbšie vyjadrenie stavu, ktorý vo vzťahu k nám ľuďom predstavuje Božiu záchranu pred hriechom a večnou smrťou.

V ohlasovaní Jána Krstiteľa (Mt 3,2) a následne v ohlasovaní samotného Pána Ježiša (Mt 4,17) sa Božie kráľovstvo stotožňuje s „radostnou zvesťou“, s evanjeliom. Keď sa ohlasuje, alebo keď sa vyprosuje, aby čím skôr prišlo Božie kráľovstvo, Pán Ježiš predstavuje vždy svoju základnú starosť, aby sa uskutočnila vo svete Otcova Božia vláda. Ide o vládu samozrejme zachraňujúcu, dobroprajnú, nie utláčajúcu. Uskutočnenie Božieho kráľovstva zabezpečuje ľuďom nie založenie nejakého jarma, ale účasť na Božích dobrách, záchranu v plnom význame. Božie kráľovstvo sa preto hľadá, vlastní, prijíma, dedí ako poklad, ako odmena. Vstúpiť do Božieho kráľovstva znamená stať sa účastníkmi darov a Božích milostí.

Kráľovstvo je objektívnou skutočnosťou, ktorú tvoria jednotlivé osoby. Z toho vychádza nevyhnutnosť, aby tam vstúpili všetci a Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme o to každý deň prosili. Táto prosba má ešte jednu motiváciu. Je nevyhnutné prosiť o uskutočnenie Božieho kráľovstva aj preto, lebo Božie kráľovstvo je na svete prekážané a potláčané silami zla, „kniežaťom sveta“ (porov. Jn 12,31). Kvôli tomu je potrebný aj osobitný Boží zásah, aby mohol byť porazený každý odpor a aby mohol byť zabezpečený príchod záchrany. Ako posvätenie Božieho mena tak aj príchod Božieho kráľovstva sú očakávané a uskutočňované pôsobením samotného Pána Boha.

10b: „Buď Tvoja vôľa ako v nebi tak i na zemi.“

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sme tu nasmerovaný k otázke morálneho správania sa človeka. Aby niekto sa dostal do Božieho kráľovstva nestačí, keď opakovane oslovuje „Pane, Pane“, ale musí plniť Otcovu vôľu (Mt 7, 21). Iba ten, kto plní vôľu nebeského Otca získa aj osobitný zväzok príbuzenstva vo vzťahu k Ježišovi Kristovi (Mt 12, 50; 21, 30) a stane sa členom Božej rodiny.

Stupeň dokonalosti, ku ktorému majú dospieť ľudia v oblasti plnenie Božej vôle alebo Božieho zákona je ten, aký je v nebi, kde anjeli, poverení službou, vykonávajú presne prijaté úlohy. „Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, udatní hrdinovia, čo počúvate na jeho slová a plníte jeho príkazy.“ vyjadruje žalmista (Ž 103,20) Keď ľudia sa budú usilovať plniť Božiu vôľu ako Boží anjeli, tak vtedy bude možné povedať, že to, čo je v nebi, sa uskutočňuje aj na zemi.

Zároveň však musíme znova pripomenúť, že na jednej strane je to človek, každý z nás, kto musíme prijať a vykonávať Božie ustanovenia, ale nebudeme toho schopní, ak samotný Pán Boh nezasiahne.

„Staň sa Tvoja vôľa“ je prosba, ktorá preniká do samotných Božích úmyslov a vyžaduje ich uskutočnenie so všetkými silami proti všetkým odporujúcim silám, proti nedostatkom a proti zlobe nepriateľa (porov. Mt 4,1-11). Nejde tu o  jednoduché spoľahnutie sa alebo nečinnosť vo vzťahu voči Božím rozhodnutiam, ale ide o intenzívnu prosbu o nadprirodzenú pomoc a vrúcnu snahu o uskutočnenie podľa našich síl. Nevyžaduje sa však len plnenie Božej vôle zo strany ľudí, ale vyžaduje sa ešte viac, naplnenie Božieho plánu spásy.

v.11: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

Vo Svätom písme má slovo „chlieb“ širší význam ako v našej súčasnej reči. Slovo „chlieb“ vo Svätom Písme vyjadruje pokrm, ale aj všetko ostatné, čo je nevyhnuté k udržaniu života (porov. Gen 28, 20; 47, 15; Ex 1, 20 a nasl.).

V židovskej náboženskej praxi otec, hlava rodiny, na začiatku stolovania lámal chlieb a podával ho stolujúcim. Tú istú skutočnosť opakuje každý deň Boh smerom k ľudskej rodine. Ježišov učeník sa nemodlí len za seba, ale modlí sa za celé spoločenstvo. Neprosí o svoj chlieb, ale prosí o chlieb pre všetkých: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Ježišov učeník dôveruje Božej prozreteľnosti, ale nesmie zanechať ani svoju aktivitu, tvorivosť a pracovitosť.

Chlieb je nevyhnutný pre každého. Keď oň prosíme, nesmieme na nikoho zabudnúť, ani nikoho vylúčiť z našej prosby. Okolo jednotného pokrmu sa tvorí spoločenstvo veriacich. Ako je trvalým darom samotný život, tak je trvalým darom aj pokrm, a preto treba o pokrm prosiť každý deň. Kresťan je ako robotník, ktorý očakáva mzdu a zabezpečenie od svojho pána vždy znova a znova a tým pánom je Boh (porov. Mt 21,8).

v.12: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

Modlitba Otče náš sa vzťahuje na základné potreby človeka v oblasti aj materiálnej a aj duchovnej. To, čo najviac zraňuje srdce a svedomie človeka, je hriech.

Hriešnik, aby sa dostal von zo svojej situácie, musí vynahradiť Božej spravodlivosti, alebo musí dosiahnuť odpustenie svojho dlhu bez povinnosti náhrady. Sväté Písmo, aj keď pozná zákon náhrady, vždy odporúča hriešnemu človeku, aby sa odvolával na milosrdenstvo a na odpustenie (porov. Ex 34, 8; Iz 1, 18; Jer 31, 34; Ez 33, 16; Ž 130, 4; Sir 2, 11).

Božie odpustenie je podriadené požiadavke, aby sme my odpustili našim bratom a sestrám, ktorí sa previnili voči nám.

Naše odpustenie našim bratom a sestrám je jednoduchá podmienka Božieho odpustenia, ale nie je mierkou žiadaného odpustenia. Inak by sme dosiahli veľmi málo. Urážky medzi ľuďmi nie sú na rovnakej úrovni urážkam voči Bohu, teda ani skutky milosrdenstva voči bratom a sestrám nemožno porovnávať s tým, čo Pán Boh uskutočňuje voči tým, ktorí ho urážajú. Odpustenie, ktoré uskutočníme voči bratom a sestrám vytvára predpoklad, ktorý nás robí schopnými prijať odpustenie, naše odpustenie musí byť charakteristickým stavom srdca a svedomia človeka, ktorý chce prosiť o odpustenie Pána Boha. To, čo Pán od nás žiada, nie je, aby sme sa vzdali náhrady škôd, ale žiada od nás postoj prajnosti voči blížnemu tak, ako Pán Boh je dobroprajný, priaznivý a láskavý stále voči každému.

Odpustenie voči bratom a sestrám sa nachádza na tej istej úrovni ako láska k nepriateľom a prenasledovateľom, voči hriešnikom. A táto láska približuje kresťanov Pánu Bohu a dáva im právo volať sa Božími synmi a dcérami. Ako Pán Boh rozlieva svoje milosti na spravodlivých a nespravodlivých, tak je pozvaný robiť aj Ježišov nasledovník. Ak nie je k tomu ochotný, tak mu chýba predpoklad, aby sa úprimne v srdci a vo svedomí mohol stretnúť s Pánom Bohom. Odpustenie je skutočnosť, na základe ktorého sa na hriešnikovi dá spoznať aj zmýšľania a aj konanie, ktoré je typické pre Pána Boha. Ak niekto odpúšťa iným, tým vytvorí ten najlepší predpoklad zmierenia sa s Bohom.

v. 13a: „Neuveď nás do pokušenia.“

Pokušenie je znakom ľudskej slabosti. Nepriateľské sily môžu zvonka i zvnútra útočiť na človeka a narušiť jeho duchovnú rovnováhu. Tak ako pojem „zlo“ ani výraz „pokušenie“ nemá iba jeden význam. Aj utrpenia alebo prekážky a poníženia v živote môžu byť ako pokušenia, čiže môžu byť nebezpečenstvami, kedy sa môžeme vzdialiť od Kristovej pravdy a lásky, podobne ako sa to stáva pri pokušeniach zlého ducha. Sväté Písmo pozná v podstate dva druhy pokušení, pokušenia ako skúšky a pokušenia ako osídlo, či pasca.

Sväté Písmo vidí jednu prvotnú príčinu všetkých pokušení, či už sú skúškami alebo osídlami. Je to vyjadrené takto: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal.“ (Mt 4,1). Podnecovanie k zlému, k vzbure voči Božiemu plánu, pochádza podľa posvätných autorov svätého Písma od nepriateľskej sily a osoby, ktorá bojuje proti dobru. Voči Bohu a voči človeka stojí nepriateľ, ktorý sa usiluje narušiť ich vzájomný vzťah človeka k Bohu a usiluje sa narušiť Boží plán s človekom.

Požiadavka, ktorú nám Pán Ježiš odporúča, čiže aby sme prosili: „neuveď nás do pokušenia“, vyjadruje, že túžime a prosíme, aby nás nepremohli úklady zla.

Prosba „neuveď nás do pokušenia“ vyjadruje našu túžbu, aby sme neboli ponechaní sami v skúškach akéhokoľvek druhu alebo pôvodu, aby sme v nich potom neupadli. Keď prosíme, aby sme neboli vystavení pokušeniam, znamená to, že prosíme, aby sme neupadli do hriechu, aby sme sa hriechu vyhli, aby sme v prípade, že pokušenia prichádzajú, aby sme ich úspešne prekonali.

v. 13b: „Zbav nás Zlého.“

Obvykle sa hovorí o tom, že v modlitbe sa nachádza sedem prosieb. Ale je aj pravda, že táto siedma prosba nie je ničím iným, ako pozitívnou formuláciou tej šiestej prosby, čiže prosba „zbav nás Zlého“ je vlastne výslovná a radikálna prosba pozitívnym spôsobom toho istého, čo je v prosbe „neuveď nás do pokušenia“.

Musíme si uvedomiť, že v prosbe „zbav nás Zlého“, nejde o všeobecné zlo, ale o Zlého ako duchovnú osobu, zlého anjela, ktorý sa stavia proti Bohu.

Celé dejiny spásy od svojich začiatkov potvrdzujú jestvujúci boj proti Zlému duchu, proti satanovi (Gen 2-3). Zlý duch prekážal aj činnosť Pána Ježiša (Mt 4,1), prekážal a bude pokračovať v prekážaní aj činnosti učeníkov Pána Ježiša. Bude vždy vytvárať situácie skúšok (Lk 22,31), bude na nich útočiť a obkľučovať ich ako zúrivý drak (Zjv 12,15), alebo ako ručiaci lev (1Pt 5,8). Zlý je vo Svätom Písme synonymom diabla, satana. Evanjelista Matúš zaznamenáva slová o Satanovi z úst Pána Ježiša už v Horskej reči (Mt 5,37). Je to ten Zlý, ktorý roztrúsil kúkoľ na poli s dobrým zrnom a ktorého plody sú označené ako synovia Zlého (Mt 13,38).

Meditatio

Prehĺbme naše uvažovanie o prosbe, ktorou sme duchovne nasmerovali naše dnešné stretnutie: „buď vôľa Tvoja“.

Zo slov tejto prosby sú zrejmé hneď dve veci: Existuje Božia vôľa s nami a pre nás, ktorá má byť meradlom našej vôle a nášho bytia. A ďalej: Charakteristikou „neba“ je to, že sa tam nevyhnutne deje Božia vôľa. Alebo inými slovami: Kde sa deje Božia vôľa, tam je nebo. Podstatou neba je jednota s Božou vôľou, jednota vôle a pravdy. Zem sa stáva „nebom“, ak a nakoľko sa na nej deje Božia vôľa; a je iba „zemou“, čiže protipólom neba, ak a nakoľko sa od Božej vôle vzďaľuje. Preto prosíme o to, aby bolo na zemi ako v nebi, čiže aby sa zem stala „nebom“.

Čo je to však „Božia vôľa“? Ako ju spoznávame? Ako ju môžeme konať? Sväté písmo vychádza z toho, že človek vo svojom najhlbšom vnútri o Božej vôli vie, že v hĺbke našej bytosti je zakotvené akési sú-vedomie (Mit-Wissen) s Bohom, ktoré nazývame svedomím (porovnaj napr. Rim 2,15). Písmo však vie aj to, že toto spoločné vedomie so Stvoriteľom, ktoré nám dal do vienka, keď nás stvoril „na svoju podobu“, sa v dejinách akosi vytrácalo, slablo. Nikdy celkom nevyhaslo, bolo však mnohorakými spôsobmi zatienené, ako tichý chvejúci sa plamienok, ktorý príliš často len-len že nezhasne pod popolom v nás zakorenených predsudkov. A preto k nám Boh nanovo prehovoril v dejinných slovách, ktoré k nám pristupujú zvonka a napomáhajú vnútornému vedomiu, ktoré je príliš hlboko skryté.

[...]

Keď nám však Ježiš hovorí o Božej vôli a o nebi, kde sa Božia vôľa plní, tak to má opäť zásadným spôsobom do činenia s jeho vlastným poslaním. Pri Jakubovej studni hovorí učeníkom, ktorí mu priniesli jedlo: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal...“ (Jn 4,34) To znamená, že základom jeho života je jednota s Otcovou vôľou. Jednota vôle s Otcom je jadro jeho bytia vôbec. V prosbe Otčenáša však počujeme predovšetkým Ježišov rozhovor počas úporného zápasu na Olivovej hore: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ (Mt 26,39.42) Touto modlitbou, pri ktorej nám Ježiš dovoľuje nahliadnuť do svojej ľudskej duše a do jej stávania sa „jednou“ s Božou vôľou, sa budeme musieť ešte osobitne zaoberať pri uvažovaní nad Ježišovým umučením.

(Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 164-166, Trnava 2007)

Oratio

Pane Ježišu, teraz si uvedomujeme, že Ty si v tom najhlbšom a najvlastnejšom zmysle „nebo“. Lebo Ty, Pane, si ten, v ktorom a skrze ktorého sa dokonale deje Božia vôľa. Pri pohľade na Teba sa učíme, že z vlastných síl nikdy nemôžeme byť „spravodliví“: Ťažoba našej vlastnej vôle nás stále sťahuje preč od Božej vôle, robí z nás iba „zem“.

Pane, Tvojou zásluhou, voláme Pána Boha Otcom, Tvojou zásluhou nás Tvoj a náš Otec nás prijíma. Ty, Pane, nás ťaháš hore k sebe a do seba, a v spoločenstve s Tebou sa dozvedáme aj to, čo je Božia vôľa.

Preto sa v tretej prosbe Otčenáša napokon modlíme za to, aby sme sa k Tebe čoraz väčšmi blížili a aby tak Božia vôľa premohla tiaž nášho egoizmu, aby nás urobila schopnými výšok, ku ktorým sme povolaní. Amen.

(porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 166-167, Trnava 2007)

Contemplatio

Ježiš im povedal: "Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal a dokonať jeho dielo.

(Jn 4,34)