Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Lukáša pod názvom Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi (Lk 1, 46-56) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. apríla 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (46.3MB, 192kbps)

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.
Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.
Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

Na našom dnešnom stretnutí sa chceme učiť modliť sa s pomocou modlitby Panny Márie, ktorá je známa pod menom Magnificat. Meno modlitby má svoj pôvod v prvých slovách Máriinej modlitby, ktoré v latinčine znejú: Magnificat anima mea Dominum, čiže po slovensky: „Velebí moja duša Pána“.

Radostný spev Magnificatu nachádzame vo svätom evanjeliu podľa Lukáša, kde je zasadený do situácie stretnutia dvoch žien, Márie a jej príbuznej Alžbety. Na ľudskej rovine to bolo stretnutie naplnené radosťou z dôvodov, že sa stretli dve príbuzné a dve budúce matky, ale ich stretnutie bolo naplnené aj radosťou a oslavou, ktorá mala svoj podnet v osobitnom pôsobení Ducha Svätého, ktorý pôsobil v oboch ženách.

Pri tejto príležitosti teda vyšla z úst, lepšie povedané zo srdca Panny Márie nádherná modlitba, v ktorej sa odzrkadľuje Máriina duša, jej celá osobnosť. Môžeme povedať, že tento spev je Máriiným autoportrétom, skutočnou ikonou, Máriiným obrazom, v ktorom ju môžeme vidieť takú, aká je v skutočnosti. (porov. Benedikt XVI., Homília na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, pápežská farnosť sv. Tomáša z Villanova, Castel Gandolfo, 15. augusta 2005)

Vhĺbme sa teraz do slov Máriinej modlitby Magnificat, ako ju nachádzame v 1. kapitole svätého evanjelia podľa Lukáša:

Lectio

(Lk 1, 46-56)

⁴⁶ Mária hovorila:
"Velebí moja duša Pána ⁴⁷ a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,
⁴⁸ lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
⁴⁹ lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno ⁵⁰ a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.
⁵¹ Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
⁵² Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených.
⁵³ Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.
⁵⁴ Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ⁵⁵ ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky."
⁵⁶ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.

Kontext úryvku

v. 46-48a
"Velebí moja duša Pána ⁴⁷ a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, ⁴⁸ lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Mária velebí Pána, lebo prijala zmeny, ktoré sa uskutočnili v jej živote pôsobením láskavého „zhliadnutia“, pôsobením účinného Božieho pohľadu, ktorý je plný milosrdenstva. Preto šťastná spieva: „Môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi“. Vyjadruje aj osobné poďakovanie, lebo Boh si ju vybral, aby sa stala matkou Mesiáša, Záchrancu, lebo Pán na ňu „zhliadol“ a „urobil v jej živote veľké veci“ (porov. Lk 1,48-49). Keď Mária velebí Pána, spieva o Božej veľkosti. Vyznáva, že Pán je skutočne jediným pravým Bohom. Uvedomuje si skutočnosť nesmiernej Božej lásky, to jej pomáha prekonať strach. Kto pozná pravého Boha, je naplnený podobnou radosťou. Máriinou radosťou nie je niečo, ale niekto, jej radosťou je Pán, jej Záchranca. Ako to vyjadril svätý pápež Ján Pavol II. „jej radosť sa rodí zo skutočnosti, že získala osobnú skúsenosť s láskavým Božím pohľadom na nej samej, na chudobnej a bez vplyvu na dejiny“.

Motívom Božieho daru Márii nie sú jej zásluhy, ale vedomie, ktoré má o svojej chudobe a pokore vo vzťahu k Bohu. Mária je schopná prežívať vo vzťahu k Bohu svoju absolútnu ľudskú malosť a práve to vedomie ju robí schopnou, aby mohla prijať to či absolútne najviac. Boh je láska. Láska je darom v tej miere, v akej je nezaslúžená. Boh je prijatý v našom vnútri ako láska a dar len v tej miere, v akej si uvedomuje svoju nedostatočnosť, svoju vzdialenosť, svoju objektívnu malosť a pokoru. Mária je prvým ľudským stvorením, ktoré bolo schopné uvedomiť vlastnú malosť a nekonečnú odkázanosť, čiže plnú pravdu o sebe úplne čistým spôsobom.

v. 48b-50
Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, ⁴⁹ lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno ⁵⁰ a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.

Základnou zásluhou Márie je vedomie vlastnej odkázanosti, ona priznáva svoju nekonečnú malosť vo vzťahu k Bohu. Máriina pokora je uvedomením si podstatnej pravdy, ktorá platí o každom stvorení, ona túto pravdu pozná, prijíma, žije. Pokora je pravda. Všetky generácie sa radujú s ňou tou istou Božou radosťou, lebo v nej sa priepasť ľudskej nedokonalosti naplnila svetlom a zjavila sa ako schopnosť nadviazať vzťah s Bohom a prijímať jeho dar: samotného Ježiša, pre ktorého bola Mária vybratá za ľudskú matku, samotného Ježiša v jeho veľkonočnom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania.

„Veľké veci“ to sú všetky tie Božie zásahy do Máriinho života: počatie jej vlastného života v lone matky Anny bez poškvrny dedičného hriechu, počatie ľudského života Božieho Syna v jej lone, až po jej prijatie do neba s telom a dušou, čim sa završujú tie veľké veci v jej prospech.

„Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“. V duchovnom spoločenstve so všetkými kresťanskými generáciami minulosti a aj s tými, ktoré prídu, my dnes tiež blahoslavíme Máriu a pridávam sa k jej oslavnej modlitbe. Práve na základe svojej osobnej skúsenosti s Božím pôsobením vo vlastnom živote, Mária môže a skutočne vníma spásu a záchranu, ktorú začal Boh uskutočňovať pre svoj ľud a pre celé ľudstvo.

v. 51-53
⁵¹ Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. ⁵² Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. ⁵³ Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.

Mária ospevuje Božiu vernosť voči svojmu ľudu a ohlasuje zmeny, ktoré spôsobí Pán, ktoré vykoná „svojím ramenom“ v prospech chudobných a hladných. Výraz „Božie rameno“ pripomína oslobodenie vyvoleného národa z otroctva v Egypte. Je to obrazné vyjadrenie Božej moci, ktorá zachraňuje. Aj Mária obdivuje, že Božia moc, Božie rameno, spôsobuje zmeny: rozháňa pyšných, zvrháva mocných, povyšuje pokorných, posiela preč s prázdnymi rukami bohatých, zahŕňa darmi hladných.

Mária opisuje biblický príbeh záchrany na základe siedmich Božích zásahov (ukázal, rozptýlil, zosadil, povýšil, nakŕmil, prepustil, ujal sa). Opis slovesami v minulom čase vyjadruje to, čo sa už stalo v dejinách Starého zákona, ale aj to, čo sa začalo diať v Novom zákone, lebo modlitba Magnificat ospevuje Božie pôsobenie už aj vo svetle viery vo vzkriesenie Pána Ježiša.

Ako reprezentantka všetkých, ktorí si uvedomujú svoju odkázanosť na Boha a očakávajú spásu a záchranu, Mária spoznáva a teší sa z Božej veľkosti (Hab 3,18)¹, spoznáva a teší sa, že Boh videl poníženie svojho ľudu a chce ho oslobodiť pred očami všetkých (1Sam 1,11)². Vlastne najväčšou slávou a potvrdením Božej svätosti a milosrdenstva je skutočnosť, že on sám prijal postavenie chudobného človeka, aby všetkých oslobodil, aby dal zmysel a účinnosť ich duchovným úsiliam (Dt 10,21³; Ž 107,9⁴).

Boh toto všetko uskutočňuje v sile svojej spravodlivosti, ktorá mení hodnotu spoločenského postavenia, aby vytvoril nové vzťahy medzi jednotlivými osobami a medzi skupinami: chudobní a slabí sú oslobodení od tých, ktorí ich utláčajú a využívajú (1Sam 2,7-8⁵; Ž 107,9⁶).

Taký je spôsob Božieho pôsobenia, takým spôsobom konal Ježiš. V tomto spoznávame milosrdenstvo a vernosť Božiu voči ľudu, ktorý sa ho bojí a slúži mu a pripomína si zmluvu, ktorú uzavrel Boh s Abrahámom, ktorý sa stal otcom vyvoleného národa (Gn 17,7⁷). Magnificat vydáva svedectvo o radostí chudobných, ktorí očakávajú a spoliehajú sa na Božie pôsobenie. Ale aj sám Boh očakáva, aby sa chudobní naučili spolu s ním stať sa nástrojmi na uskutočňovanie jeho spravodlivosti, ktorá oslobodzuje.

v. 54-55
⁵⁴ Ujal sa Izraela, svojho služobníka, lebo pamätá na svoje milosrdenstvo, ⁵⁵ ako sľúbil našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.

V závere Mária pripomína, že všetko je prejavom Božieho milosrdenstva voči svojmu ľudu a prejavom vernosti prísľubom, ktoré Boh dal Abrahámovi. Evanjelium o Božom Synovi je prejavom Božej dobroty a vernosti svojim prísľubom. Mária zhrňuje do jedného slova všetky vlastnosti toho, ktorého oslovuje a uznáva ako svojho Pána, Boha, Spasiteľa, Mocného, Svätého: Božím menom je milosrdenstvo. Boh je láska, ktorá nemôže nemilovať. Je milosrdenstvom, ktoré nemôže nebyť vnímavým voči biede svojich stvorení.

Ide o zásadnú zmenu ľudského osudu, je to naplnenie prísľubov spásy, ktoré sa nachádzajú u prorokov. Toto všetko má svoj pôvod v udalosti, ktorá sa uskutočnila v Márii a je zviazaná sa dieťaťom, ktorá ona nosí pod srdcom. Božie kráľovstvo sa začalo uskutočňovať. Mária s prekvapujúcou statočnosťou a neuveriteľnou silou optimizmu a nádeje to už oznamuje ako skutočnosť. Vlastne všetky slovesá vyjadrujú pôsobenie, ktoré sa už uskutočnilo. Mária hovorí tieto slová, keď práve začala spoznávať Božie dielo, čo v tej chvíli znamenal prítomnosť Božieho Syna v jej lone.

Záverečná veta nášho úryvku:
⁵⁶ Mária zostala pri nej asi tri mesiace a potom sa vrátila domov.
pripomenula zahrnuto situáciu, ktorá viedla ku stretnutiu Panny Márie a jej príbuznej Alžbety, lebo Mária zostala u Alžbety a Zachariáša na návšteve, kým sa im nenarodil syn Ján a potom sa vrátila domov do Nazareta.

Meditatio

Pápež Benedikt XVI. uvažoval nad slovami Panny Márie „velebí moja duša Pána“ takto:

Keď Magnificat , táto vznešená pieseň začína slovami: Velebí moja duša Pána, to znamená, že Máriina duša obdivuje a oslavuje Pánovo jedinečné postavenie. Mária chce, aby Pán bol vo svete, v jej živote ten skutočne najdôležitejší, aby si všetci uvedomovali jeho prítomnosť a význam. Nemá strach pred tým, že by sa v jej živote Pán stal „konkurentom“, že by jej svojou veľkosťou zobral niečo zo slobody alebo zo životného priestoru. Vie, že keď je Boh človekom uznaný za najdôležitejšieho a najväčšieho, že tým rastie samotný človek, že tým rastieme každý z nás, ktorý tak urobíme. Náš život nie je tým zotročený, ale pozdvihnutý a rozvíja sa práve vtedy, keď sa odohráva v Božom svetle.

Skutočnosť, že naši prarodičia Adam a Eva si mysleli opak, predstavuje podstatu dedičného hriechu. Adam a Eva sa naplnili strachom, báli sa, že keď by uznali Božiu veľkosť, že on im niečo zoberie z ich života. Mysleli si, že by mali Boha vymedziť, ohraničiť sa od neho, aby získali pre seba voľný priestor. V tomto spočíva aj veľké pokušenie modernej doby.

Vždy častejšie sa ľudia napĺňali myšlienkami a prijali ich za svoje: „Ale tento Boh nám nechce nechať našu slobodu, svojimi prikázaniami nám obmedzuje náš životný priestor. Musí byť preto odstránený, chceme byť nezávislí, samostatní. Bez tohto Boha budeme my sami bohmi a budeme si robiť to, čo my chceme.“

Takto rozmýšľaj aj márnotratný syn, ktorý nepochopil, že práve tým, že žije v dome svojho otca, je skutočne „slobodný“. Odišiel ďaleko z domova do cudzej krajiny a premárnil svoj majetok. Nakoniec si uvedomil, že práve tým, že sa vzdialil od otca, namiesto toho, aby bol slobodný, stal sa otrokom. Spoznal, že iba návratom do otcovho domu sa skutočne oslobodí, v celej kráse života.

Ale tam, kde Boh bol odstránený, sa človek nestal väčším. Práve naopak. Stratil svoju dôstojnosť Božieho stvorenia, stratil vo svojej tvári božiu podobu. A nakoniec upadol do beznádeje a chápe seba samého iba ako produkt slepého vývoja a ako taký, môže byť každý človek použitý a zneužitý. Súčasné skúsenosti nám to potvrdzujú.

Iba ak Boh je velebený ako veľký, aj človek rastie. Spolu s Máriou začíname chápať, že je to tak. My sa nesmieme od Boha vzdialiť, ale my musíme si byť vedomí Božej prítomnosti. My musíme v našom živote pokladať ho za najväčšieho, potom bude aj z nás vyžarovať Božia podoba a budeme mať podiel na svetle Božej dôstojnosti. Je dôležité, aby Bohu bolo priznané najdôležitejšie postavenie vo verejnom a aj v súkromnom živote.

(porov. Benedikt XVI., Homília na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, pápežská farnosť sv. Tomáša z Villanova, Castel Gandolfo, 15. augusta 2005)

Oratio

Mária, naša nebeská Matka,
prosíme ťa, prihováraj sa za nás, vypros nám ducha modlitby, aby sme sa neustále učili správne modliť.

Sväté evanjelium podľa Lukáša nám prináša Tvoju nádhernú modlitbu, ktorú radi berieme za našu vlastnú.

Utkali si ju ako vznešený obraz modlitbových vyjadrení, ktoré pochádzajú ako jednotlivé „nite“ zo Svätého Písma Starého zákona, z Božieho slova. Uvedomujeme si, že si takpovediac bola „ubytovaná“ v Božom slove, žila si z Božieho slova a bola preniknutá Božím slovom.

Božie slová si čítala, rozmýšľala nad nimi a s najväčšou úctou prijímala Ale Ty, naša milá Matka, si podľa Božích slov rozmýšľala a tak si bola nimi preniknutá, že Tvoje myšlienky sa úplne spojili s Božími myšlienkami, Tvoje slová boli Božími slovami. Bola si preniknutá Božím svetlom, preto si bola a stále si taká žiarivá, taká dobrotivá, tak vyžarujúca lásku a dobrotu.

Mária, Ty si žila z Božieho slova, bola si Božím slovom preniknutá. Tvoja ponorenosť do Božieho slova, Tvoja úplná dôvernosť s ním Ti darovala aj vnútorné svetlo múdrosti.

Vieme aj my porozumieť, že kto rozmýšľa s Bohom, rozmýšľa dobre, a kto s Bohom hovorí, hovorí dobre. Nadobúda schopnosť úsudku, ktorý je platný pre všetky veci na svete. Stáva sa múdrym, rozumným a zároveň dobrým. Stáva sa aj silným a  s Božou silou odvážnym, vo svete premáha zlo a rozširuje dobro.

A tak Mária, vieme si uvedomiť, že nám chceš povedať každému z nás, aby sme spoznávali Božie slovo, aby sme Božie slovo milovali, aby sme s Božím slovom žili, aby sme s Božím slovom rozmýšľali.

(porov. Benedikt XVI., Homília na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, pápežská farnosť sv. Tomáša z Villanova, Castel Gandolfo, 15. augusta 2005)

Contemplatio

Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol aj na mňa a preukázal mi svoje milosrdenstvo.

(porov. Lk 1, 46-48.50)

__________

¹ Hab 3,18: „Ja však budem plesať v Pánovi, jasať budem v Bohu svojej spásy.“

² 1Sam 1,11: „A urobila takýto sľub: "Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobnice a spomenieš si na mňa, ak na svoju služobnicu nezabudneš a dáš svojej služobnici mužského potomka, darujem ho po všetky dni jeho života Pánovi a britva sa jeho hlavy nedotkne.“

³ Dt 10,21: „On je tvoja chvála, on je tvoj Boh, ktorý kvôli tebe urobil tie veľké a hrozné veci, ktoré si videl na vlastné oči.“

⁴ Ž 107,9: „lebo smädného napojil a hladného nakŕmil dobrotami.“

⁵ 1Sam 2,7-8: „7 Pán robí chudobným i bohatým, ponižuje aj dvíha. 8 Bedára pozdvihne z prachu, žobráka zo špiny dvíha, s kniežatami posadiť ho chce a dá mu stolicu čestnú.“

⁶ Ž 107,9: „lebo smädného napojil a hladného nakŕmil dobrotami.“

⁷ Gn 17,7: „A uzavieram zmluvu medzi mnou a tebou a medzi tvojím potomstvom po tebe vo všetkých pokoleniach ako zmluvu večnú, že budem Bohom tvojím a tvojho potomstva po tebe.“