Lectio divina úryvku z Knihy Žalmov pod názvom Zmiluj sa, Bože, nado mnou (Ž 51) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. februára 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (70.8MB, 192kbps)

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.
Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.
Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

Dnes obrátime našu pozornosť k žalmu 51. Starozákonná tradícia pripisuje autorstvo žalmu kráľovi Dávidovi (porov. v. 1) a nachádza aj motív vznik žalmu v konkrétnej udalosti zo života kráľa Dávida. Vo verši 2 žalmu je to naznačené slovami: „Zložil ho po hriechu s Betsabe, keď k nemu prišiel prorok Nátan.“

Sväté Písmo Starého zákona v Druhej knihe Samuelovej v 11. kapitole opisuje previnenia kráľa Dávida. Dávid sa previnil proti manželskej vernosti s Uriášovou manželkou Betsabe. Potom prikázal, aby bol Uriáš vo vojenských operáciách vystavený najväčšiemu nebezpečenstvu, čo viedlo k Uriášovmu usmrteniu. Prorok Nátan usvedčil Dávida z jeho previnení. Dávid svoje hriechy priznal a začal konať pokánie.

A tak máme dnes pred sebou kajúci žalm, ktorý zároveň ospevuje obnovu spoločenstva s Bohom. Počúvajme teraz modlitbovú časť žalmu 51.

Lectio

Ž 51

³ Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. ⁴ Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. ⁵ Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. ⁶ Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde. ⁷ Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať. ⁸ Ty naozaj máš záľubu v srdci úprimnom a v samote mi múdrosť zjavuješ. ⁹ Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; umy ma a budem belší ako sneh. ¹⁰ Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil. ¹¹ Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny.
¹² Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. ¹³ Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. ¹⁴ Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty. ¹⁵ Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. ¹⁶ Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou. ¹⁷ Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu. ¹⁸ Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. ¹⁹ Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.
²⁰ Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. ²¹ Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy; potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Kontext úryvku

³ Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.

Žalm začína priamymi prosbami k Bohu: „Bože, zmiluj sa“, „Bože, znič moju neprávosť“. Je to volanie toho, kto si uvedomuje, že klesá a zomiera a môže len a len volať o pomoc. Taká je ľudská situácia: človek je schopný urobiť hriech, ale človek nie je schopný sám sa z hriechu dostať. A kvôli tomu potrebuje svojho Pána a Pôvodcu, potrebuje jeho pomoc, jeho milosť, jeho podporu, ktorá vychádza z Božej moci a milosrdenstva.

Na prvom mieste je vzývané Božie milosrdenstvo, lebo v žalme nachádzame slová: „Zmiluj sa, Bože, [...] pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie [...].“ (v. 3) Týmto spôsobom sú vyjadrené niektoré základné vyjadrenia o Bohu, ktoré nachádzame vo Svätom písme.

V knihe Exodus čítame, že keď Mojžiš chcel vidieť Božiu tvár, Boh mu umožnil zjavenie a Sväté písmo hovorí, že Boh prešiel popred Mojžiša a vyslovil svoje meno takto: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný.“ (Ex 34,6) Takto sa predstavil Pán Boh Mojžišovi podľa knihy Exodus a keď spojíme slová knihy Exodus s našim žalmom zneli by takto: Zmiluj sa nado mnou, Bože, Pán milostivý a láskavý, podľa tvojej zhovievavosti, milosrdenstva a vernosti.

Potom v žalme nasleduje prosba: „pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť“.

Keď Boh odstraňuje ľudský hriech, ukazuje svoju moc. Božia moc sa prejavuje iste najprv v samotnom stvorení, keď Boh stvoril slnko, mesiac, hviezdy, rastliny. Ale v konečnom dôsledku nejestvuje plnší a pravdivejší prejav Božej moci, ako keď Boh odpúšťa hriechy. Lebo Božia totožnosť, tá ktorú ukázal Mojžišovi, spočíva v tom, že je milostivý, láskavý, milosrdný. A my vnímame Boha ako milosrdného a láskavého a milostivého práve vtedy, keď nám odpúšťa hriechy.

⁴ Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. ⁵ Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. ⁶ Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.

Žalm nám obraznými vyjadreniami približuje skutočnosť hriechu, ktorá vo svojej podstate zostáva pre človeka nepochopiteľná. Vždy tu zostáva tajomstvo, ktoré sa vo vzťahu k ľudským hriechom označuje ako tajomstvo zla (mysterium iniquitatis)¹.

Prvým obrazom je obraz nečistoty, keď žalmista hovorí: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“ Na pozadí je obraz hriechu ako nečistoty, ktorá ničí krásu človeka. Podľa knihy Genezis Boh urobil človeka dobrého, čiže aj krásneho, lebo: „urobil ho na svoj obraz a podobu“ (Gen 1,26) takým spôsobom, že v žalme 8 autor s údivom hovorí: „čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“ (Ž 8,5-6). A práve táto sláva a česť, ktorá žiarila na tvári človeka, spáchaným hriechom je zatemnená a pošpinená a jediný, kto ju môže „umyť a očistiť“ je sám Stvoriteľ.

Druhým obrazom je obraz dlžoby. Hriech je dlžobou v tom zmysle, že je odmietnutím vzťahu, ktorý Boh vytvoril s človekom a ktorý je v žalme 95 vyjadrený slovami: „Boh je naším Bohom a my sme jeho ľud“ (porov. Ž 95,7). Boh nás urobil svojimi synmi a dcérami, čiže tu jestvuje záväzok, je tu vzájomná podlžnosť, na Božiu lásku a veľkodušnosť človek musí odpovedať vernosťou a poslušnosťou. Hriech je vzburou, odmietnutím podlžnosti, ktorú máme voči Bohu. Prorok Izaiáš to vyjadril: „Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: "Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí."“ (Iz 1,2-3).

A na inom mieste prorok Izaiáš opisuje Pána Boha ako keby bol prekvapený a v rozpakoch nad konaním svojho ľudu: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?“ (Iz 5,4) Čo som mal ešte ponúknuť svojmu ľudu a neponúkol som mu? Lebo, kým som očakával spravodlivosť, našiel som násilie, podvody, klamstvá.

Žalmista priznáva s úprimnosťou previnenie, keď hovorí: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.“ (v.5) To uvedomenie si nevyjadruje len to, že viem o sebe, že som hriešnik. Ale znamená to aj, že prežívam bolesť a úzkosť, hanbu, ktorá ma ťaží. Je to skúsenosť, ktorá vzbudzuje bolesť a rodí sa pred Bohom, keď si uvedomujem, ako som ho urazil: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. 6)

Niet pochýb o tom, že hriech škodí človeku, je narušením a rozvratom spoločenstva, je ponížením ľudskej osoby. Ale v skutočnosti je možné porozumieť ťarchu hriechu iba vtedy, ak si ho uvedomím vo vzťahu k Bohu a vo svojich previneniach aj voči bratom a sestrám si uvedomím, že v konečnom dôsledku odmietam Boha, ktorý je pôvodcom sveta a môjho jestvovania. Vo chvíli, keď si uvedomím svoju vinu, tým činom aj ohlasujem Božiu spravodlivosť, priznávam, že Boh má pravdu, že on je spravodlivý. V žalmoch sa pomerne často opakuje: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.“ (v. 6) Keď chceme porozumieť uvedené vyjadrenie, nesmieme myslieť na Pána Boha iba ako na sudcu, iba ako na poškodenú stránku, ale musíme hľadieť na vzťah, spojenie medzi Bohom a ľuďmi a hriech predstavuje narušenie vzťahu a spojenia s Bohom.

[Sväté Písmo vyjadruje v 18. kapitole knihy proroka Ezechiela, že niektorí príslušníci vyvoleného národa obviňovali Boha a boli presvedčení, že keď Boh dopustil, že boli nútení ísť do exilu, že je to neprimeraný trest, že Boh si prestal plniť svoj záväzok ochraňovať Izrael. Keď my uznávame svoje hriechy, vyhlasujeme, že Boh mal pravdu, že Boh je spravodlivý, a že to, čo nefungovalo, čo bolo nesprávne, je naším zlyhaním. To znamená, že svet nie je takým krásnym, ako by mal byť a ani Cirkev dnes nie je taká dokonalá, ako by mala byť, nie z Božej viny, ale z našej viny, my musíme priznať našu zodpovednosť a priznať, že Boh je nevinný slovami žalmu „lebo ty si spravodlivý a nestranný vo svojom výroku“, lebo Božie nezradil svoju vernosť, ale ja som sa previnil neverou voči Bohu. Keď sa človek priznáva k svojim hriechom zahrnuto vyhlasuje, že Boh je spravodlivý a verný, je to vyznanie svätosti a pravdivosti Božej.]

⁷ Naozaj som sa v neprávosti narodil a hriešneho ma počala moja mať.

To znamená, že hriech hlboko zakorenený v mojom živote. Nie je len nejakým odevom, ktorý si oblečiem a môžem si ho vyzliecť, kedy chcem, ale, ako to vyjadril prorok Jeremiáš, je skôr mojou kožou: „Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? Ako budete môcť konať dobro vy, privyknutí na podlosť?“ (Jer 13,23).

Žalm vyjadruje tento rozmer pozemským obrazom, že „hriešneho ma počala mať“. To znamená, že keď sa vrátim dozadu na začiatok môjho života, aj tam nachádzam hriech. Ako keby som ja, sklamaný zo svojho stavu aktuálneho sebectva a hriešnosti, chcel sa vrátiť dozadu vo svojom života a nájsť obdobie, v ktorom bolo moje srdce celkom čisté a myseľ nezaťažená. Ale nedarí sa mi nájsť také obdobie, lebo od prvých okamihov môjho života som pociťoval, že som poznačený skutočnosťou hriechu. Kvôli tom sa nachádza v žalme vyjadrenie: „môj hriech máme stále pred sebou“.

Chcel by som chcel ujsť pred skutočnosťou hriechu, ale sa mi to nedarí, lebo je predo mnou ako dajaká závislosť, ako hrozba. Prorok Izaiáš sa vyjadril: „Všetci sme boli ako poškvrnení, sťa skrvavená šatka bola všetka naša spravodlivosť.“ (Iz 64,5a).

¹⁰ Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil. [...] ¹⁴ Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Prosba o odpustenie je v našom žalme vyjadrená ešte aj ako prosba o radosť: „Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.“ (v. 10) A potom o niečo ďalej: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“ (v. 14). „Rozdrvené kosti“ sú obrazom zraneného života, keď sa jestvovanie na zemi nemá o čo oprieť. Kosti dávajú ľudskému telu pevnosť a oporu, ale keď sú „rozdrvené“, znamená to, to človek odumiera. Čiže potrebujem, aby mi Boh znova daroval život, vrátil mi dôstojnosť stvorenia a hodnosť synovstva. Kvôli tomu prosí odpustenie podľa jeho milosrdenstva, aby mohol môj život znova rozkvitnúť a aby som mohol byť naplnený radosťou.

¹¹ Odvráť svoju tvár od mojich hriechov a zotri všetky moje viny. [...] ¹³ Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého.

Keď žalmista prosí, aby Boh odvrátil zrak, prosí Boha, aby nepozeral na môj egoizmus a na moju pýchu. Je zaujímavé, že v žalme nasleduje prosba: „Neodvrhuj ma spred svojej tváre“ (v. 13). Akoby si tieto prosby odporovali. Na jednej strane je prosba, aby Boh odvrátil svoju tvár a nasleduje prosba, aby hriešnik nebol odvrhnutý spred Božej tváre a mohol prežívať Božiu blízkosť.

Vyjadrenia majú svoj zmysel. Na jednej strane potrebujem Božiu blízkosť a na druhej strane potrebujem aj jeho milosrdenstvo, aby nemeral ťarchu môjho hriechu len podľa spravodlivosti, v tom prípade by „Boží pohľad“ bol príčinou trestu a v konečnom dôsledku zničenia. A preto aj prosba „odvráť svoju tvár od mojich hriechov“ môže byť vyslovená spolu s prosbou „neodvrhuj ma spred svojej tváre“. Moje hriechy môže zničiť len Boh a hriešnik potrebuje byť v Božej blízkosti, aby mohol byť očistený.

¹² Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Tu sa začína druhá časť žalmu. Žalmista prosil o Boží stvoriteľský zásah očistenia a nasleduje prosba o Boží stvoriteľský zásah obnovenia. Prosba o nové stvorenie, nie je vložená náhodou. Vo Svätom písme sa o stvorení hovorí vždy len v súvise s Božou činnosťou, a preto sa úkon stvorenia rezervuje Bohu.

Práve kvôli tomu, že hriech sa hlboko zakorenil v mojom srdci, je potrebný zásah, ktorý nemôže byť len jednoduchým ľudským úkonom očistenia. Je potrebný Boží zásah, ktorý nie je v ničom menší od stvorenia: „Bože, stvor vo mne srdce čisté“. Srdce je stredom osoby, miestom ľudského svedomia, odkiaľ vychádzajú myšlienky, city, rozhodnutia človeka. Podľa chápania Svätého písma srdce je miestom ľudskej slobody. A tak „čisté srdce“ znamená, že naša vnútorná sloboda je očisťovaná od egoizmu a vlastných záujmov, že nevidíme len vlastné výhody, že nerozhoduje iba podľa vlastných túžob, ale vie vnímať skutočnosť a prijať ju. Bohom očistené srdce znamená, že sa vytvorili podmienky, aby sme žili slobodne a úprimne.

¹³ Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. ¹⁴ Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.

Spolu s prosbou ohľadom srdca ide aj prosba, ktorá sa týka ducha. Duch je spomenutý v našom žalme tri razy: „v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (v. 12), „neodnímaj mi svojho ducha svätého“ (v. 13), „posilni ma duchom veľkej ochoty“ (v. 14). Môžeme povedať, že ide o trojité vzývanie Božieho ducha.

Odpustenie nespočíva len v zničení hriechu, to by bolo málo. Aby odpustenie bolo skutočné, je treba, aby sa uskutočnilo nové stvorenie v srdci človeka a predovšetkým v jeho duchu.

Na prvom mieste je spomenuté, že má byť v človeku obnovená duchovná odolnosť, v jeho vnútri má byť „pevný duch“. Ide o obnovu vnútornej rovnováhy a odolnosti, aby človek svojvoľne nemenil svoje postoje a aby bol pevný a vytrvalý. O to prosí žalmista Pána, lebo si uvedomujeme svoju nestálosť a ak nám Pán nedá svojho Ducha, aj náš duchovný život nenadobudne stálosť a odolnosť.

Prorok Ozeáš to vyjadril slovami: „Čo si s tebou počať, Efraim? Čo si s tebou počať, Júda? Vaša láska je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána.“ (Oz 6,4). Prorok poukazuje na nestálosť, na jednej strane sa ľud nadchol, urobil aj viacero úkonov kajúcnosti a onedlho sa vrátil k svojim hriechom. Preto je odôvodnená v žalme aj prosba o pevného ducha.

Žalmista ďalej prosí, aby mu Pán neodnímal svojho Svätého Ducha. Žalmista poznal Boží prísľub a požiadavku ako dôsledok zmluvy s Bohom, V knihe Exodus je zmluva vyjadrená slovami, ktoré sú vložené do Božích úst vo vzťahu k vyvolenému národu: „a budete mi [...] svätým národom!“ (Ex 19,6), čiže národom, ktorý celý a úplne patrí Svätému Bohu, ktorý nemá dvoch pánov ale jediného Pána, Boha. Rovnako aj vo štvrtej Mojžišovej knihe Levitikus je zaznamená požiadavka: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lev 11,45). Aby človek mohol byť podobný Bohu, musí mať v sebe Božieho Ducha, a preto žalmista vyslovuje prosbu: „neodnímaj mi svojho Svätého Ducha“.

Žalmista pokračuje ďalšou prosbou: „posilni ma duchom veľkej ochoty“. Táto prosba vyjadruje skúsenosť, že niekto môže byť ku konaniu dobrého prinútený, že môže konať dobré skutky na spôsob otroka, v strachu a podriadenosti. Ale duch ochoty vytvára vnútornú situáciu radosti z konania dobra a nasledovania Božej vôle, lebo to zodpovedá dôstojnosti a slobode Božieho syna a dcéry, ako to vyjadruje apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) Žalmista prosí tiež, aby jeho myšlienky, slová a skutky boli vedené veľkodušnosťou, ktorá má za vzor Božiu veľkodušnosť. Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby konanie každého pramenilo z vnútornej dobrej motivácie, zo srdca a svedomia, ktoré je vedené Božím Duchom. V tom sa prejavuje naša dôstojnosť Božích detí, keď sa slobodne rozhodneme konať podľa Božej vôle.

[Žalmista prosí o dary, ktoré sú vyjadrené u proroka Ezechiela slovami: „I vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (Ez 36,24-27)
Aj slová proroka Ezechiela hovoria o dvoch základných skutočnostiach, ktoré nachádzame v našom žalme. Ezechiel hovorí o očistení: „budem na vás kropiť čistú vodu [...] očistíte sa od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel“. Eziechel hovorí tiež o novom stvorení: „Dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás.“]

¹⁵ Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia. ¹⁶ Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou. ¹⁷ Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu.

Žalmista, ktorý prijal odpustenie a otvoril sa pre Božieho Ducha, je vedený k tomu, aby sa stal svedkom: „Poučím blúdiacich o tvojich cestách“ (v. 15) Aj na základe vlastnej skúsenosti rozumieme, že keď je človek v hriechu, aj jeho pery a ústa sú akoby zapečatené, nevládze chváliť Boha a ďakovať mu. Duchovný život je umŕtvený. Ale keď nám Pán poskytne svoje odpustenie, obnoví sa v nás schopnosť, že Boha chválime a ďakujeme mu. Ba dokonca v našich chválach a vďačnosti nezostávame sami, sme ochotní o tom hovoriť aj pred inými, stávam sa svedkami Božích dobrodení.

¹⁸ Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa. ¹⁹ Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.

V starozákonnej tradícii boli prejavy chvály a vďaky voči Bohu sprevádzané aj obetami v jeruzalemskom chráme.

Žalmista však vychádza z duchovného chápania, že obete zvierat v jeruzalemskom chráme nie sú nevyhnutné, aby mohla byť vyjadrená chvála a vďaka Bohu: „Veď ty nemáš záľubu v obete“ (v. 18). Žalmista potvrdzuje, že vonkajšie obety môžu byť vonkajším prejavom vnútorného zmýšľania. Ale najdôležitejšou skutočnosťou pred Bohom je to, v akom stave je srdce človeka, či naozaj vo vnútri človeka sa nachádza úprimná skrúšenosť a pravdivá poníženosť pred Bohom: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ (v. 19).

²⁰ Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. ²¹ Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy; potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá.

Keď vnímame modlitbu nášho žalmu, uvedomujeme si, že je to modlitba jednotlivca, ktorý sa previnil a s úzkosťou a ľútosťou prichádza, aby prosil o odpustenie.

Posledné dva verše nášho žalmu otvárajú pohľad smerom k celému spoločenstvu. Žalmista vychádza z toho, že celé spoločenstvo vyvoleného národa môže a má prosiť kajúcne o odpustenie a stvoriteľskú obnovu z Božej strany. „Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu“ (v. 20) Vrch Sion symbolizuje jeruzalemský chrám, celé mesto Jeruzalem a v konečnom dôsledku celý vyvolený národ. A tak žalm 51 sa uzatvára prosbou v mene celého spoločenstva a za celé spoločenstvo, lebo všetci potrebujú byť očistení od hriechu a obnovení Božím Duchom.

Meditatio

Svätý pápež Ján Pavol II., keď uvažoval nad žalmom 51, predniesol aj tieto slová: Modlitba žalmu 51 „[...] zjavuje niektoré základné prvky spirituality, ktorá by sa mala odzrkadliť v každodennom živote veriaceho. Predovšetkým ide o citlivosť na hriech, chápaný ako slobodná voľba v negatívnom morálnom a teologálnom kontexte: Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé (verš 6). Žalm obsahuje však aj iný, rovnako dôležitý zmysel - obrátenie. Hriešnik, ktorý úprimne ľutuje (porov. verš 5), v celej svojej biede a nahote predstupuje pred Boha a prosí ho, aby ho nezavrhol. A napokon je v prosbe o zmilovanie hlboko zakorenené presvedčenie o Božom odpustení, ktoré hriešnika očisťuje a umýva (verše 3-4) a tak z neho robí nové stvorenie s premeneným duchom, jazykom, ústami i srdcom (verše 14-19). ,Aj keby naše hriechy,’ hovorí sv. Faustína Kowałská, boli čierne ako noc, Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša slabosť. Potrebné je iba jedno: aby hriešnik aspoň trocha pootvoril dvere svojho srdca... a ostatné urobí Boh... Každá vec má v Božom milosrdenstve svoj začiatok a v jeho milosrdenstve sa aj končí’ (L’icona dell’Amore misericordioso, M. Winowská, Rím 1981, str. 271).

„Cirkev hlása Božie milosrdenstvo a z neho žije v bohatej skúsenosti svojej viery a svojej náuky; pritom stále hľadí na Krista a celá sa obracia k nemu, k jeho životu a evanjeliu, k jeho krížu a vzkrieseniu, k celému jeho tajomstvu. Všetko totiž, čo nám umožňuje "vidieť" Krista v živej viere a náuke Cirkvi, nás privádza k "videniu Otca" vo svätosti jeho milosrdenstva. Tak sa vidí, že Cirkev najmä vtedy vyznáva a uctieva Božie milosrdenstvo, keď sa utieka k Ježišovmu srdcu. Prístup ku Kristovi v tajomstve jeho srdca nám dovoľuje, aby sme sa oddali tomuto akoby ústrednému a pre ľudí najprístupnejšiemu spôsobu zjavenia lásky milosrdného Otca, ktoré tvorí najvnútornejšie jadro mesiášskeho poslania Syna človeka.“ (Dives in misericordia, 13).

Oratio

Sv. Gregor Veľký vo svojich Homíliách na Ezechiela hovorí: „Svätá Cirkev má dva životy. Jeden prežíva v čase, druhý dostáva vo večnosti. V jednom sa namáha na zemi, druhým je odmeňovaná v nebi. V jednom zbiera zásluhy, v druhom sa už z nich teší. O prvej obete bolo povedané ,Obetou milou Bohu je duch skrúšený’ (Ž 51, 19), o druhej bolo napísané: ,Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy’ (Ž 51, 21)... V oboch sa obetujú telá, lebo tu je obetou tela jeho umŕtvovanie, tam hore je obetou tela jeho vzkriesenie v chvále Boha. Tam hore sa bude obetovať telo ako celopalná obeta, aby bolo premenené na večnú neporušiteľnosť. Nebude už nijaký konflikt a nič smrteľné, pretože bude celý trvať zapálený láskou k nemu vo chvále bez konca.“

Contemplatio

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a [...] znič moju neprávosť. [...] stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

(Ž 51,3.12)

__________

¹ Gaudium et spes, 2: „Svet, o ktorom kresťania veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého, aby sa svet pretvoril podľa Božích úmyslov a dosiahol svoje zavŕšenie.“