Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Láska rodičov k deťom (Gn 22,1-19) z cyklu Rodina v Knihe Genezis.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. marca 2017.

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že si môžeme hlbšie uvedomiť Tvoju prítomnosť, prítomnosť Boha, ktorý hovorí a pozýva nás, aby sme počúvali jeho Slovo, aby sme vnímali láskavé zjavenie sa, ktorým sa odhaľuje nášmu hľadaniu a naším otázkam.
Prosíme Ťa, Pane, nedopusť, aby sme stratili svetlo Tvojho slova a Tvojej prítomnosti. Máme skúsenosť, ako niekedy strácame v živote istotu a len v Tebe nachádzame cestu, ktorá nám prináša pokoj.
Nech naše nevyhnutné vyjdenie zo seba samých vždy prežívame ako skúsenosť návratu k Tebe. Vezmi, Pane, do Tvojich rúk naše slabosti, námahy, nepokoje a obavy a predovšetkým naše pokušenia uzatvoriť sa do seba samých, do toho, čo už poznáme, čo máme a čo sme.
Urob nás poddajnými Tvojmu slovu a teda Tvoje vôli, formuj nás a pripodobni nás Tvojej nekonečnej láske, v ktorej sa ani Tvoj jednorodený Syn nepridŕžal len svojej rovnosti s Tebou, Otče, ale prijal naše ľudské jestvovanie, aby si nás Ty vyslobodil zo všetkých našich slabostí (porov. Flp 2,6-7). Cez neho nech stúpa vo svetle Ducha táto naša prosba k Tebe, ktorý si naším Pánom po všetky veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Našou dnešnou témou bude príbeh vzťahu Abraháma k Bohu a k svojmu jedinému a milovanému synovi Izákovi.

Môžeme si pripomenúť, že Abrahám je praotec vyvoleného izraelského národy podľa tela a svojou vierou je praotcom všetkých veriacich v jedného Boha. Pochádzal z rodiny, v ktorej uctievali viaceré božstvá, ale Abrahám, vedený Božím hlasom, opustil svoju rodinu a svoju rodnú krajinu a odišiel na základe Božieho prisľúbenia do neznámej krajiny v nádeji, že tá krajina bude patriť jemu a jeho potomstvu, ako mu to Boh prisľúbil. Spolu s ním odišla jeho manželka Sára, jeho synovec Lót s rodinou a ich služobníctvo. Prišli do prisľúbenej krajiny Kanaán a očakávali naplnenie prísľubu o potomstve. Keď ich nádej na potomstvo veľmi oslabila, Abrahám a Sára sa pokúsili získať potomka s pomocou služobnice Agar.

Boh však zopakoval a rozšíril prísľub, že Abrahám bude otcom mnohých národov (porov. Gen 17,5) a pri tej príležitosti prišlo aj k zmene jeho mena. Predtým používal meno Abram a od toho okamihu na Boží pokyn začal používať meno Abrahám.

Abrahámova budúcnosť však závisela celkom od Božej moci a Božej dobroty a tak nakoniec aj Abrahám a Sára splodili vlastného syna Izáka. Tým sa naplnil Boží prísľub o potomkovi.

Vzťah Boha ku Abrahámovi sa ďalej rozvíjal a Boh viedol Abraháma, aby dozrieval vo vzťahu k Bohu a cez prežívanie všetkých životných situácií. A tak dnes sa zahĺbime do posolstva z 22. kapitoly knihy Genezis, ktoré nám odhalí hlbšie, ako do Abrahámovho vzťahu viery s Bohom vstúpila prítomnosť Abrahámovho milovaného syna Izáka.

Lectio

Gn 22,1-19

¹ Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." ² A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem."
³ Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh.
⁴ Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. ⁵ Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám."
⁶ Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. ⁷ Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" ⁸ Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej.
⁹ Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. ¹⁰ Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. ¹¹ Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." ¹² On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." ¹³ Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna.
¹⁴ A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí".
¹⁵ Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: ¹⁶ "Na seba samého prisahám to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, ¹⁷ zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov ¹⁸ a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas."
¹⁹ Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.

Kontext úryvku

Text 22. kapitoly knihy Genezis, verše 1-18, možno rozdeliť na štyri časti:
  1. časť tvorí oznam Božieho príkazu Abrahámovi
  2. časť opisuje vykonanie príkazu
  3. časť prináša rozhovor medzi Abrahámom a Izákom
  4. časť obsahuje posolstvo o potvrdení Božieho prísľubu Abrahámovi.

[vv. 1-2, príkaz]
Prvú časť tvorí príkaz: “Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma”. Boh znova vystupuje aktívne do Abrahámovho života, podobným spôsobom ako to bolo vyjadrené aj v 12. kapitole knihy Genezis, keď vyzval Abrama, aby opustil svoju krajinu a odišiel do krajiny, ktorú mu Boh ukáže.

Rozprávanie autora posvätného textu je zostavené od začiatku takým spôsobom, aby mohlo splniť svoje teologické poslanie, čiže aby nám sprostredkovalo posolstvo o Bohu. Všímame si, že autor textu akoby chcel hneď zapojiť aj nás do činnosti, lebo nám hovorí, čo sa deje: “Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem."

A toto je príkaz. Rozprávanie s veľkou jasnosťou akoby bez všetkých emotívnych rozmerov, na spôsob fotografie, opisuje situáciu s výnimkou nejakého malého náznaku, cez ktorý si uvedomíme, že ide o drámu: “Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ.”

[vv. 3-6 a 9-10]
Prechádzame do druhej časti, ktorá hovorí o vykonaní príkazu, ktoré je opísané pomerne obšírne. Autor textu širším spôsobom opisuje to, čo nasledovalo. Chcel podčiarknuť, že Abrahám viac dní znášal ťarchu novej situácie, aj keď by sa bolo zdalo, že je ľahšie vykonať všetko čím rýchlejšie. Ale Abrahám nesie duchovné bremeno, pripravuje cestu, po ceste postupujú v tichu, v ťaživej atmosfére, nikto sa neodvážil spýtať: Kam ideme? Toto všetko je nepriamo opísané rozprávačom tak, že akoby spomalil čas: “Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh.” (Gen 22,3). Všimnite si osobitosti: osedlať osla, narúbať drevo, povolať sluhov. Autor textu pripomína detaily, ktoré sa môžu javiť aj príliš jednoduché v kontraste s drámou, ktorá sa pripravuje a o ktorej nikto sa neodváži hovoriť.

“Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto.” Tu sa zahrnuto dozvedáme, že putovanie trvalo tri dni a tri noci: čiže každý večer museli sa utáboriť, ráno museli vstať a znova sa vydať na cestu a podobne. “Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." Abrahám si je vedomý, že sa musí stať niečo neslýchané a že sa to musí udiať medzi ním a Bohom, nechce tam mať svedkov, ani dokonca osla. Nikto nemá byť prítomný, nikomu nesmie zostať v očiach obraz toho, čo sa tam udeje.

[vv. 7-8, rozhovor]
Treťou časťou nášho úryvku je rozhovor medzi Abrahámom a Izákom. Je to vrcholná chvíľa dramatickej cesty, keď vstupujú do hry tie najdôvernejšie rodinné zväzky: “Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." Dialóg je opísaný majstrovským spôsobom, za vyslovenými slovami je veľa skryté, ale Izákova jednoduchosť, s akou sa dotýka podstatných vecí, je postavená do protikladu s Abrahámovými rozpakmi, ale aj on vyjadruje iba podstatné skutočnosti: Boh si už obstará.

A tak sa dostávame k príprave obety: “A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna.” Príprava obety je opísaná do najmenších podrobností.

[vv. 11-14]
Tu sa dostávame v posvätnom texte k miestu, ktoré opisuje tretí Boží vstup do tohto príbehu: “Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." Boží zásah je potom ešte bližšie opísaný v nasledujúcom verši: “Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí".

[vv. 15-18]
Štvrtú časť nášho úryvku tvorí posolstvo o potvrdení Božích prísľubov Abrahámovi, ide o zopakovanie prísahy: “Na seba samého prisahám to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas."

“Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.”

Ak budeme pozerať na text ako na celok, uvedomíme si, že všetko má svoj teologický zámer. V 1. verši bolo konštatované, že Boh skúšal Abraháma, a v druhej časti 12. verša je zaznamenané: Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.” To je teologický rámec skúšky. Do tohto teologického rámca je vložené rozprávanie, v ktorom sú vedľa seba dva protirečivé príkazy. Vo verši 2. čítame: “[...] svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, [...] obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.” Vo verši 12 čítame: “Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu!” Jadro rozprávania sa nachádza medzi týmito dvomi príkazmi. Je tam potom jedna veta, ktorá sa opakuje dva razy, v dvoch rozdielnych významoch, ale ktoré sa vzájomne prenikajú. Vo verši 8 čítame: “"Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A potom vo verši 14 čítame: “A Abrahám nazval toto miesto "Pán vidí" a tak sa ešte aj dnes hovorí: "Na vŕšku Pán uvidí". Dá sa povedať, že táto veta vypovedaná najprv v rozrušení, v bolesti, ale potom s jasnosťou, vyjadruje ústrednú situáciu, od ktorej sa potom odvádzajú aj ostatné rozmery rozprávania o Abramovej skúške, lebo naozaj to najdôležitejšie spočíva v skutočnosti, že Pán vidí.

Meditatio

Je potrebné, aby sme sa priblížili viac k tomu, ako Sväté Písmo predstavuje a chápe skutočnosť životnej skúšky, čiže čo to znamená byť vystavený skúške. Sväté Písmo v žiadnom prípade nepozná obraz takého Boha, ktorý by vystavoval človeka skúške tým, že by vytvoril osobitnú, umelú, ťažkú situáciu, aby mohol vidieť, ako bude človek reagovať. Nesmieme si predstavovať Pána Boha, akoby sa hral s ľuďmi, on ich nevedie do ťažkých situácií, aby mohol vidieť, čo sa stane a nevytvára ani zložité situácie, aby pomáhal človeku v dozrievaní, lebo bolo by to umelo vytvorené dozrievanie. Vychádza to zo samotných daností života, že vznikajú situácie, ktoré nám pomáhajú v dozrievaní. Čo to teda znamená, že Boh vystavuje skúške? Vo Svätom Písme sa častejšie používa táto formulácia. Napríklad aj putovanie vyvoleného národa po púšti v knihe Deuteronomium je označená ako skúška. “A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa [...] vyskúšal [....]“. (Dt 8,2)

Čo teda znamená, že Boh skúša človeka? Chce to jednoducho povedať , že vzťah, ktorý má človek s Bohom, je vo svojej podstate skúška. Skutočnosť, že Boh jestvuje, vystavuje človeka skúške v tom zmysle, že Boh nie je nejakým výtvorom človeka. Boh je Bohom a tým činom aj prevyšuje ľudské jestvovanie, je transcendentný, čiže presahuje pozemské jestvovanie človeka, je odlišný od našich predstáv. Vieme o Bohu niečo spoznať, ale v každom dobrom a správnom vyjadrení o Bohu, musíme priznať, že je neúplne a nedokonalé, že Boh iste prevyšuje našu predstavu, našu schopnosť vytvoriť si o ňom pojem. Božie myšlienky nie sú naše myšlienky, jeho cesty nie sú naše cesty. Žiť vo vzťahu s Bohom, ktorý nás takto prevyšuje, to je skutočnosť skúšky, lebo tento vzťah vyžaduje z našej strany vieru, vyžaduje dôveru, musíme vyjsť zo seba samých a vstúpiť do vzťahu s niekým, ktorý nás prevyšuje, ktorého nevládzeme úplne pochopiť. A v tom spočíva naša skúška, že sme odkázaní na vieru. A preto všetky udalosti v našom živote sú skúškou, lebo sú to situácie, ktoré chceme prežívať vo vzťahu s Bohom, teda s niekým, kto nás prevyšuje, kto je neviditeľný a kto nás prekvapuje a my sa musíme znova a znova učiť chápať aspoň čiastočne jeho myšlienky a jeho cesty. Lebo to, čo v živote vidíme, to čo je pokladané za hodnotu a uspokojuje ľudí sú úspech, peniaze, moc, byť niekým v poriadku sveta. Neviditeľný Boh nám hovorí, že pravá realizácie nášho jestvovania je v službe, pravé zjavenie Boha nie je v tom, čo je veľké, ale v tom čo je malé a slabé pred svetom a to si treba zvoliť. Lebo to viditeľné vo svete nás pozýva, aby sme hľadeli na vlastné záujmy, aby sme sa usilovali o dobré telesné zdravie a vlastnú realizáciu, a neviditeľný Boh nám hovorí, že skutočné prijatie života je vlastne obetovanie života, keď sa obetujeme v službe pre bratov a sestry. V tomto je skúška, že žijeme vo vzťahu s Bohom, ktorý prišiel medzi nás, aby za nás zomrel a v tomto je tá najväčšia skúška, ktorej môžeme byť vystavení. Keď teda Sväté Písmo hovorí, že Boh skúšal Abraháma, chce jednoducho vyjadriť, že Boh žiadal od Abraháma, aby kráčal s ním a ísť s Bohom, skôr či neskôr prináša situácie, ktoré sú skúškou. Lebo ako Abrahám, ktorý je vzorom vo viere, sa dostal do situácie, v ktorej sa mu zdalo, že Boh si protirečí, tak aj pre každého veriaceho nastávajú situácie, v ktorých si myslí, že Boh si protirečí, že najprv žiadal jednu vec, potom zasa inú. Kráčať životom vo vzťahu s Bohom znamená, že prinajmenšom niekedy nebudeme vládať porozumieť Bohu a budeme počuť požiadavku, aby sme nasledovali Boží hlas, lebo iba nasledovaním Božieho hlasu smerujeme k životu.

Nový Zákon využíva tento príbeh na porozumenie obety jediného Božieho Syna (porov. Jn 1,14). Raná Cirkev tiež chápala obetu Izáka ako prototyp obety Krista.

Text o obetovaní Izáka je dojímavým textom formujúcim schopnosť veriaceho človeka dúfať v Boha a dôverovať mu aj v najkrajnejších životných situáciách. Vzťah otca a syna je tu vykreslený v plnej dráme rodičovskej lásky. Preto požiadavka Boha od Abraháma je nad jeho ľudské sily. Text kap. 22 vykresľuje Abraháma v plnosti jeho ľudskej ušľachtilosti, ale aj oddanosti Bohu. Ťažko si je čo i len predstaviť vnútornú drámu patriarchu Abraháma, ktorý sa má zrieknuť svojho jediného syna, ktorého nadovšetko miloval.

Keď zostávame v príbehu iba na ľudskej rovine, Boh sa nám môže javiť ako tvrdý a krvilačný. Tento príbeh je však vrcholom stretnutia Abraháma s Bohom. Abrahám sa počas života so svojím prisľúbeným synom Izákom učí chápať, že Boží prísľub nezávisí iba od Izáka, ale že aj za Izákom je Boh. Tento príbeh prerušuje bezprostrednosť vzťahu otca k synovi, aby začal platiť aj tu jediný vzťah, ktorý uzavrel Boh s Abrahámom. Abrahám po tejto skúške opäť získa svojho syna, ale na inom podklade, Boh mu ho opäť nanovo daroval. Medzi ľuďmi niet opravdivého vzťahu, ak nejde cez Boha. Medzi otcom a synom bude po návrate z vrchu Morja navonok všetko ako predtým, a predsa je všetko nové, pretože Boha spoznali v konečnom dôsledku ako prostredníka medzi sebou. Príbeh o obetovaní Izáka stavia Boha do stredu veľmi úzkeho rodinného vzťahu, kde je Boh hodný úplnej lásky (porov. Dt 6,5).

Oratio

Pane, obraciame sa k tebe,
chceme kráčať sa Abrahámom vo viere, ale musíme si uvedomiť, že aj v živote každého z nás sa nachádza nejaký ten “izák” a musíme si byť vedomí, že skôr či neskôr bude od nás žiadané, aby sme sa ho vzdali.

Čo si máme predstaviť pod tým obrazom? Môžeme rozumieť, že takým “naším izákom” sú tie Božie dary, ktoré sú pre nás také dôležité, ktoré sú ako Božie dary iste krásne, dobré, veľké, ale sú stále len Božími darmi, nie sú Bohom. Sú vlastne Božím prísľubom, ale nie sú Bohom samotným, ale keď sa na ne naviažeme, urobíme ich pre nás samých akoby bôžikmi, postavíme ich medzi nás a Boha.

A potom aj my hovoríme: Boh mi prisľúbil Izáka, a tak mi Boh musí dovoliť, aby som si Izáka ponechal, lebo ak mi nedovolí ponechať si Izáka, potom nie je dobrým Bohom. A tu vidíme, že z toho Izáka sa stal pre nás boh, vidíme, že sme Darcu zamenili za dar. Izák je stále dar, Darca zostáva darcom. A tak všetky krásne, dobré, obdivudhodné Božie dary nesmú sa stať pre nás absolútnymi, lebo nám zastrú Boha, vtedy je potrebné oslobodiť sa od nich, lebo nemôže Boží dar, zastrieť nám samotného Boha.

Boh je ten, ktorý darúva zem, ktorý dáva synov a dcéry, ten, ktorý žehná, ktorý dáva dobré zdravie, úspech v práci, ale toto všetko nám nesmie zastrieť samotného Boha. Musíme aj my vyskúšať, prežiť, spoznať, že samotný Boh je väčší ako všetky jeho dary, jeho prísľuby, samotný Boh je vždy ten najväčší a najdôležitejší.

Contemplatio

Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!

(Ž 8, 2)