Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Abrahámova rodina (Gn 11,27-30.12,1-7) z cyklu Rodina v Knihe Genezis.
Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. januára 2017.
Zvukový záznam predneseného Lectio divina:
Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (73.4MB, 256kbps)
Modlitba
Pane, ďakujeme Ti, že si môžeme hlbšie uvedomiť Tvoju prítomnosť, prítomnosť Boha, ktorý hovorí a pozýva nás, aby sme počúvali jeho Slovo, aby sme vnímali láskavé zjavenie sa, ktorým sa odhaľuje nášmu hľadaniu a naším otázkam.
Prosíme Ťa, Pane, nedopusť, aby sme stratili svetlo Tvojho slova a Tvojej prítomnosti. Máme skúsenosť, ako niekedy strácame v živote istotu a len v Tebe nachádzame cestu, ktorá nám prináša pokoj.
Nech naše nevyhnutné vyjdenie zo seba samých vždy prežívame ako skúsenosť návratu k Tebe. Vezmi, Pane, do Tvojich rúk naše slabosti, námahy, nepokoje a obavy a predovšetkým naše pokušenia uzatvoriť sa do seba samých, do toho, čo už poznáme, čo máme a čo sme.
Urob nás poddajnými Tvojmu slovu a teda Tvoje vôli, formuj nás a pripodobni nás Tvojej nekonečnej láske, v ktorej sa ani Tvoj jednorodený Syn nepridŕžal len svojej rovnosti s Tebou, Otče, ale prijal naše ľudské jestvovanie, aby si nás Ty vyslobodil zo všetkých našich slabostí (porov. Flp 2,6-7). Cez neho nech stúpa vo svetle Ducha táto naša prosba k Tebe, ktorý si naším Pánom po všetky veky vekov. Amen.
Uvedenie do stretnutia
Dnes máme ďalšiu príležitosť, aby sme počúvali, ako nám v prvej knihe Svätého Písma, v knihe Genezis, zaznieva Božie slovo poučenia o človeku, stvorenom na Boží obraz, ktorý je povolaný do života v spoločenstve s Bohom, do života v spoločenstve s ľuďmi, do manželstva, do rodinného spoločenstva, ale aj do duchovného spoločenstva, ktoré spája viera v Boha.
Práve dnes budeme mať príležitosť, aby sme pozorovali príbeh Abrama a jeho rodiny. Abram sa stal svojou vierou otcom rodiny vyvoleného izraelského národa, ale aj otcom duchovnej rodiny všetkých veriacich v Boha. Vypočujme si teraz niekoľko veršov z 11. a 12. kapitoly knihy Genezis.
Lectio
- Gn 11,27-30.12,1-7
- 27 Toto je Táreho potomstvo: Táremu sa narodil Abram, Nachor a Aran a Aranovi sa narodil Lot. 28 Aran však zomrel ešte za života svojho otca Táreho vo svojej rodnej krajine, v Chaldejskom Ure.
29 Abram a Nachor sa oženili. Abramova žena sa volala Sarai a Nachorova žena mala meno Melcha. Bola Aranovou dcérou, ktorý bol otcom Melchy a otcom Jeschy. 30 Sarai však bola neplodná; nemala detí.
1 Tu Pán povedal Abramovi: "Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. 3 Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!"
4 A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu. 5 Abram vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali. A takto odišli, aby šli do krajiny Kanaán, a tak došli do krajiny Kanaán.
6 Abram prešiel krajinou až po miesto Sichem, až k terebintu Moreho. Vtedy boli v krajine Kanaánčania.
7 Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: "Túto krajinu dám tvojmu potomstvu."
On tam potom postavil Pánovi, ktorý sa mu zjavil, oltár.
Kontext úryvku
Abrahámov príbeh sa začína na konci 11. kapitoly, niekoľko veršov pred jeho povolaním. Keď sa v knihe Genezis hovorí o “dejinách” alebo o “pokoleniach”, vždy sa to chápe príbeh rodinného spoločenstva. Dejiny Tareho sú príbehom jeho synov, ktorí sú spomínaní traja a Abram je prvorodený. Meno Abram znamená “vynikajúci otec” a obsahuje v sebe už akoby životný program. Príbeh Tareho rodiny je príbehom rodiny, ktorá zanechala svoje pôvodné bydlisko. Podľa knihy Genezis už Tare odišiel svojimi synmi a ich rodinami z mesta Ur. Povolanie Abrama sa uskutočňuje uprostred rodinného spoločenstva, ktoré opustilo svoje pôvodné mesto chaldejský Ur a prišlo do mesta Haran.
Chaldejský Úr je identifikovaný s kráľovským mestom Uru, dnešným Tell al-Muqaijjar v Iraku. Haran sa nachádza v dnešnom južnom Turecku asi 32 km na juh od Urfy. Mesto leží na dôležitej obchodnej ceste medzi Palestínou, Anatóliou a Mezopotámiou. Kanaán predstavuje územie pozdĺž východného pobrežia Stredozemného mora, ktoré zahŕňa časť Sýrie, Libanon a Palestínu.
[12,1] A tak sme sa dostali k povolaniu Abrama.
"Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem.“
V našom texte je dôraz kladený na to, aby Abram zanechal miesto, kde má korene, aby všetko opustil a začal úplne nový život. Tento dôraz sa však dosahuje hlavne vymenovávaním jednotlivých základných istôt, ktoré musí zanechať.
Výraz „dom otca“ označuje základnú sociálnu štruktúru v starovekom Izraeli. Dom otca sa skladal z priamych pokrvných príbuzných a z rozvetvenej rodiny. K priamym pokrvným príbuzným patrili rodičia, slobodné deti, ženatí synovia, ich nevesty a deti. Rozvetvenú rodinu spájal otec, ak žil starý otec, tak on.
Základná štruktúra patriarchálnej rodiny bola trojgeneračná. Najvyššiu autoritu mal otec, ktorý mal zodpovednosť za všetkých členov domu, za ich ochranu, za udržanie potomstva po zosnulom, v tom čase a podľa ich chápania aj za vykonanie krvnej pomsty a za vykupovanie členov domu z otroctva. Kto siahol na členov a majetok domu, prestúpil desiate prikázanie Dekalógu. Fungovanie domu otca si vyžadovalo poslušnosť zo strany jeho členov.
Ženatí synovia si často stavali pre svoju rodinu nový domov. Tieto domy boli vo vzájomnej blízkosti a často ohradené múrikom. Tak bol dom otca aj fyzicky ohraničeným priestorom.
Opustiť dom svojho otca znamenalo pre Abrama zanechať všetky sociálne istoty, ktoré vo vtedajšej spoločnosti zabezpečovala rodina nie štát.
[12,2] Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním.
Prísľub „presláviť meno“ bol chápaný ako prísľub kráľovstva. V biblických dejinách sa tak prepája Abram, Abrahám s Dávidom, lebo aj Dávidovi bolo prisľúbené veľké meno (porov. 2Sam 7,9).
[12,3] V tebe budú požehnané všetky rody zeme, znamená, že národy nebudú požehnané len priamym kontaktom s Abramom alebo na jeho priamy príhovor, ale aj medzi sebou, ak budú účastní na Abramovom diele.
Apoštol svätý Pavol v Liste Galaťanom (porov. Gal 3,6-9) vysvetľuje prísľub požehnania Abramovi z pohľadu viery. Všetci, ktorí uveria, budú požehnaní s Abrahámom, ktorý uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť, lebo vo viere sa stávajú jeho synmi.
[12,4] Abram odišiel, ako povedal Pán. Lót šiel s ním.
Tieto vyjadrenia v posvätnom texte môžu byť vysvetlené len tak, Abram išiel na priame nariadenie Boha, zatiaľ čo Lót išiel preto, lebo šiel Abram, keďže Boh priamo nekomunikoval s Lótom.
[12,5] Z ľudí, ktorých Abram so sebou zobral, je výslovne spomenutá len Sára a Lót, keďže ich príbehy budú mať pokračovanie v nasledujúcich kapitolách.
Ale v tomto rodinnom príbehu je viacero vážnych okolností. Abram neodchádza sám, na cestu sa vydáva so svojou manželkou Sárou a so synovcom Lótom. Ale Sára je neplodná a to je prvá skutočná komplikácia tohto príbehu. Nie je to hriech, ktorý by komplikoval tento rodinný príbeh, ale ho komplikuje vážne úplne prirodzená ťažkosť. Zo skutočnosti, že Sára nemôže mať deti akoby vyplývalo, že Abramov príbeh sa skončil skôr, ako by skutočne začal, lebo nebolo nikoho, kto by v tomto príbehu pokračoval, keď Abram a Sára nemali deti. A aj Lót prežíva rodinnú komplikáciu, lebo jeho otec zomrel veľmi skoro, jeho časť rodiny tým stratila veľa sily. A tak v Abramovo príbehu nachádzame komplikácie v neplodnej manželke a osirelom synovcovi, sú to ťažkosti, ktoré sa v rodinných spoločenstvách opakujú znova a znova.
Z Božieho slova, ktoré Abram spoznal, vyplýva, že Abram a Sára nemôžu dosiahnuť svoje šťastie, nemôžu sa stať plodným, kým zostanú vo svojej pôvodnej krajine. Boh ich podľa posvätného textu už vidí v tej situácii, do ktorej musia dozrieť. Je zaujímavé si všimnúť s akou presnosťou sa v Božom slove k Abramovi vymenúva všetko to, čo má odpustiť a na druhej strane, kam má prísť, teda cieľ jeho cesty je opísaný neurčito. Má ísť do zeme, ktorú mu Boh ukáže.
Abram teda nevedel, kam ide. Spomína to aj List Hebrejom: „ išiel a ani nevedel, kam ide.” (Hebr 11,8). Nie je natoľko ťažké uvedomiť si vo svojom svedomí Boží hlas, ktorá nás obviňuje alebo napomína, ako sme to sledovali u Adama a Kaina. Ťažšie je dôverovať Božiemu slovu, keď nás vystríha pred budúcim nešťastím, ktorému sa dá ešte vyhnúť, ako je to opísané v príbehu o Noemovi. Ale najťažšie je uveriť, ako uveril Abram, že Boh má pravdu, keď žiada, aby som isté vymenil za neisté, vlastnú zem za krajinu, ktorú ešte nepoznám. V Abramovom prípade Boží hlas hovorí o budúcnosti. Božie slová nepripomínajú minulosť, čo by nás viedlo k spytovaniu svedomia. Božie volanie u Abrama je povolanie nasmerované k budúcnosti. Je potrebné si všímať jemné náznaky a vydať sa smerom k neznámemu cieľu.
„Abram vzal so sebou [...] i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali.“ (Gen 12,5b)
Majetkom je chápané vlastníctvo hnuteľného majetku ako nábytok, nádoby, nástroje, stany a zvieratá. Do tohto pojmu nie sú zahrnuté osoby.
Abram vlastnil štyri typy zvierat: nižší rožný statok (ovce a kozy), vyšší rožný statok (dobytok), ťavy a ťažné zvieratá (osly a oslice). Zlato a striebro a vzácne odevy boli najcennejšou časťou majetku. Abramovo bohatstvo sa chápalo ako dôsledok Božieho požehnania.
Abram vzal manželku Sáru, synovca Lóta, služobníctvo, majetok a vydal sa na cestu. Text nášho úryvku potom konštatuje, že prišli do Kanaánu.
[12,6] Boh hovorí Abramovi, aby sa prešiel po krajine v celej jej dĺžke a šírke, lebo mu ju daroval. Abram prechádzal krajinou zo severu na juh. V podstate sa dá rekonštruovať jeho cesta. Prešiel cez rieku Jordán v mieste, ktorá sa volá brod Jabboq, potom vystupoval až do Sichemu a prechádzal tou časťou krajiny, ktorú dnes pri návšteve Svätej zeme sprievodcovia predstavujú ako “údolie patriarchov” a zo Sichemu potom zostupoval cez hornaté územie až do Betelu a následne ešte viac smerom na juh až do Negevu.
V našom texte je výslovne spomenuté mesto Sichem. Sichem sa dnes po arabsky nazýva Tell Balata. Mesto sa nachádza asi 50 km na sever od Jeruzalema.
[12,7] „Tu sa Abramovi zjavil Pán a povedal mu: "Túto krajinu dám tvojmu potomstvu."
Po prvý raz sa Pán zjavuje patriarchovi a po prvý raz je prísľub zeme výslovný. Doteraz sme v texte nachádzali vyjadrenia, že Pán k Abramovi hovoril a tu sa prvý raz uvádza, že sa mu zjavil a konkrétne poukázal, že „túto zem“ dostane.
Na všetkých miestach, ktoré neboli neobývané, dostával ďalšie potvrdenie, keď Pán Boh k nemu prehovoril: “Túto krajinu dám tvojmu potomstvu” (Gen 12,7). Ale autor posvätného textu pripomína, že krajina je obývaná a že Abram ju ešte nebude vlastniť, nebude to on, čo ju odníme terajším obyvateľom. Božie slovo je prísľubom pre budúcnosť, je to prísľub pre Abramovo potomstvo, ktoré však v tej chvíli ešte nejestvuje. Abram má za úlohu zanechať znaky svojho príchodu a svojho vzťahu k Bohu, sú to oltáre z kameňov. A aj náš text končí konštatovaním, že Abram postavil oltár. Zmienka o tom, že Abram postavil oltár, sa dá chápať dvoma spôsobmi: tak, že Abram priniesol na oltári obetu ako Noe, keď vyšiel z archy (Gen 8,20), alebo len ako symbolický akt (oltár ako pamätník), keďže obetovanie sa tu výslovne nespomína. No skutočnosť, že Kniha Genezis nespomína prinášanie obety na oltári, ešte neznamená, že tieto obety tam neprinášali. Postavenie oltára sa môže chápať ako gesto prevzatia Zasľúbenej zeme, akoby položenie medzného kameňa.
Meditatio
Kľúčovou témou Božieho povolania je požehnanie (v Knihe Genezis sa opakuje 88-krát a často sa naň nepriamo naráža). Požehnanie stvárňuje Abramovu rodinu ako aj mnohé iné rodiny, s ktorými sa stretávajú. Je Božím darom, z ktorého pochádza dobro, blaho a prosperita života, pričom požehnanie zahŕňa každú oblasť života. Najzjavnejším prejavom požehnania je plodnosť a rastúce potomstvo.
Požehnanie je spojené s témou stvorenia, čo naznačujú aj rozprávania o stvorení, kde požehnanie tvorí integrálnu súčasť Božieho zámeru so svetom, s ľuďmi a ostatnými živými tvormi pred vstupom hriechu (1,22.28; 2,3) a po ňom (5,2; 9,1). Kapitoly Genezis 1-11 výrazne dosvedčujú prítomnosť a silu požehnania, dokonca aj pre stvorenie po páde. Požehnanie však bude intenzívnejšie alebo plnšie (30,27-30) prostredníctvom Abramovej rodiny.
Požehnanie, ústredný prvok Knihy Genezis, by nebolo primerané a úplné bez prísľubu. Boh prisľúbil Abramovi požehnanie nadväzujúce na dobrodenie, ktoré už dostal. Nové požehnanie je však čímsi viac, lebo presahuje možnosti stvorenia. Boh hovorí s Abramom, no o samotnom Abramovi sa hovorí veľmi málo. On sám nič nehovorí a takmer nič nekoná. Tým, že ho Boh povoláva, prenáša ho do novej životnej situácie a ponúka mu prísľub.
Abrama teda nanovo utvára Božie slovo príkazu a prísľubu. Nový záväzný vzťah Boha s Abramom, ktorý odpovedá Bohu v dôvere a s poslušnosťou, spôsobuje prostredníctvom Božieho prísľubu novú Abramovu identitu. Abram teraz prijíma do svojho života dané prísľuby a jeho budúcnosť závisí od nich. Boh bol verný v doterajších prísľuboch. Aj keď budúcnosť ešte nie je aktuálna, Abram ju prijíma s dôverou ako odpoveď na Božie slovo. Vo všeobecnosti možno povedať, že na začiatku dejín Izraela stojí prísľub.
Aj v duchovnom živote každého človeka na začiatku stojí osobná láska, priazeň, milosť Boha ku konkrétnemu človekovi. Obrazom takého človekom je Abram - je obrazom každého jedného z nás. V živote každého z nás stojí na počiatku celkom osobná láska (priazeň) Boha, jeho vyvolenie, povolanie, prísľub a požehnanie.
Prvé, čo Abram počuje, sú slová: Chod! z tvojej krajiny, od tvojho príbuzenstva, Z domu tvojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem! (12,1) Abram má opustiť všetky dovtedajšie istoty a musí sa „oprieť“ o Boží prísľub (pozri kom. k 12,1). Boh sa od tejto chvíle stáva istotou, nádejou, budúcnosťou i zmyslom jeho života. Naplnenie svojho života očakáva od Boha. On je ten, na ktorého sa koncentruje Abramova pozornosť. Abram opúšťa dovtedajšie „istoty priestoru“, miesta, kde sa cítil byť istý. Opúšťa „istoty času“. Vytrháva sa z reťaze príbuzenstva, ktorá mu zaručuje stabilitu. Nakoniec opúšťa istotu vzťahov. Abram je vytrhnutý zo všetkých pút, zväzkov minulosti a musí sa „oprieť“ o budúcnosť, ktorú nemôže odvodiť od predchádzajúcich istôt.
Abram je vzorom človeka „ukotveného“ v Bohu, človeka viery. Preto ho tradícia nazýva Otcom viery. On je prototypom veriaceho človeka (porov. komp. 12,1-9). Abram je každý z nás na svojej ceste k Bohu. Abram je nazvaný otec vo viere, pretože jeho cesta viery je predobrazom pre naše životné príbehy, pre naše hľadanie, pre naše strachy, neistotu a osamelosť. Božia výzva „choď...“ nie je len jednorazovým pokynom. Je to výzva osvojiť si spôsob života, ktorého charakteristikou je dynamika pohybu, neustáleho opúšťania, vychádzania, putovania a hľadania stále väčšieho Boha. Žiť Abramovu vieru znamená byť neustálym hľadačom Boha, neustálym pútnikom vo viere. Znamená to neusadiť sa na jednom duchovnom mieste v domnienke, že sme definitívne našli Boha, že všetko vo vzťahu k nemu je jasné a vybavené. To, čo robí Abram, nie je o sile a inteligencii, ale o dôvere, o bezvýhradnom spoľahnutí sa na Boha.
Oratio
Aj v tejto chvíli sme v spoločenstve so všetkými mužmi a ženami, chlapcami, dievčatami, seniormi, zomierajúcimi, chorými, so všetkými, ktorí kdekoľvek na svete hľadajú Boha, ľudia šťastní, ľudia nešťastní, smutní, dúfajúci, hriešnici i spravodliví. Abram je otcom a vodcom duchovnej rodiny všetkých, ktorí sú na ceste hľadania Boha.
Pozeráme na Abrama ako na duchovného otca v otvorenosti voči Bohu, v jeho podriadení sa Božiemu slovu, v podriadení sa, ktoré je neľahké, postupné, ale práve to podriadenie sa a prijatie Božieho slova, tá viera a nádej proti každej nádeji, je tým, čo robí Abrama spravodlivým pred Bohom, ako to vyjadril apoštol svätý Pavol. V Abramovi nachádzame človeka, ktorý zveril seba samého Bohu úplne a slobodne.
Pane, obdivujeme Abramovu vieru. On spoznal svoje bohatstvo iba a výlučne v tej budúcnosti, ktorú si mu Ty prisľúbil, spoznal svoje bohatstvo len v slove, ktorým si k nemu hovoril, videl svoje bohatstvo v ceste, ktorú si mu ukázal.
Je veľký rozdiel medzi Abramovou vierou a mojou vierou. Ďakujem, že si môžem aspoň v tejto chvíli uvedomiť a prosiť, aby aj moja viera bola silnejšia a bezpodmienečná, ktorá vie dôverovať, otvoriť sa Pánovi, ktorá sa postupne učí vzdať sa tisícok ziskov z toho, čo už máme a vieme, aby sme stali úplne závislými od Božieho slova a Božieho naliehania.
Contemplatio
„Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej. Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať.“
(Ž 119,33-34)