Prednáška na tému Etické aspekty korupcie z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 18. júna 2014.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (12MB, 128kbps)

Text prednášky

Dnešné posledné stretnutie o Sociálnej náuke Cirkvi venujeme zamysleniu sa o téme, ktorá v ostatných rokoch veľmi často, takmer každodenne rezonuje v spoločnosti na rôznych úrovniach – korupcii.

Viac krát sme mali možnosť počuť počas našich stretnutí, že pohľad na jednotlivé skutočnosti spoločenského, politického, či ekonomického života je teologický. Inými slovami, Katolícka Cirkev svojou náukou o živote človeka v spoločnosti neponúka technické riešenia týchto problematík, ale teologický pohľad, založený na Božom zjavení, ktorým chce vstúpiť do úprimného dialógu s celou spoločnosťou, aby tak prispela svojou mierou aj v tejto oblasti k primárnemu cieľu, ktorým je integrálne dobro každej ľudskej osoby. V oblasti korupcie táto základná orientácia musí byť pripomenutá s veľkou vážnosťou a rozhodnosťou nakoľko ide o tému, v ktorej pokušenie upadnúť, či skĺznuť do ideológie je nesmierne veľké.

Ide samozrejme o fenomén, ktorý nadobudol svetové rozmery. V tomto ohľade stačí pripomenúť slová pápeža Františka v exhortácii Evangelii gaudium, keď hovorí o spoločenských problémoch, tak tvrdí, že k všetkým problémom sociálnej otázky „sa pridáva rozvetvená korupcia a egoistické vyhýbanie sa plateniu daní, ktoré nadobudlo celosvetové rozmery“.¹ Je veľmi zaujímavé aj konštatovanie pápeža Benedikta XVI. v encyklike Caritas in veritate, že ide o fenomén, ktorého existencia nezávisí od ekonomických podmienok konkrétnej spoločnosti: „Korupcia a nezákonnosť sú, žiaľ, prítomné tak v správaní sa ekonomických a politických subjektov v bohatých krajinách, starých i nových, ako aj v samotných chudobných krajinách“.²

V prvom rade musíme najskôr vysvetliť samotný pojem korupcie a to z toho dôvodu, že veľmi často sa tento výraz používa v rôznych oblastiach, ale nie vždy ide o identické chápanie samotného konceptu vyjadreného slovom korupcia. Slovenský výraz korupcia má svoj pôvod v latinskom jazyku, kde nachádzame slovo corrumpere, ktoré môžeme preložiť aj výrazom skaziť. Už tento samotný termín nám poukazuje, že v sebe zahŕňa aj existenciu viacerých druhov takéhoto konania: „Medzi najrozšírenejšie delikty korupcie patria úplatky. Úplatok je určitá suma peňazí požadovaná nedovolene, väčšinou podľa určitých percent, vyhovárajúc sa na zámienku, že ten, kto platí, bude mať záruku, že mu nebudú škodiť iní, alebo samotná osoba, ktorá k úplatku núti“.³

Možno teda konštatovať, že jestvuje rôzne druhy korupcie: „Na poli administratívnej správy je vynucovanie zločin funkcionára, ktorý zneužíva svoje schopnosti alebo svoju funkciu tým, že núti (násilné vydieranie) alebo nabáda (implicitné vydieranie) niekoho, aby dal nezákonne jemu alebo tretej osobe peniaze či nejakú inú užitočnú hodnotu, ktorá nemusí byť len majetkovej povahy. V podnikateľskom svete je tento zločin tiež známy pod menom vydieranie“.⁴

Samotná korupcia sa špecifikuje ako „zločin proti verejne administratíve, ktorý spočíva v tom, že sa dávajú alebo sľubujú peniaze alebo iné výhody nejakému funkcionárovi preto, aby zanedbal alebo oddialil nejakú činnosť, ktorá vyplýva z jeho úradu, alebo aby uskutočnil skutok proti povinnostiam vyplývajúcim z tohto úradu (samotná korupcia), alebo aby uskutočnil činnosť, ktorá plynie z jeho úradu“.⁵

Táto špecifikácia nám indikuje aj potenciál samotného fenoménu korupcie, ktorý v sebe zahŕňa: „Iným zločinom tohto druhu je zneužitie úradu, čo je zločin, ktorý spácha úradník vo verejnej správe, keď zlomyseľným spôsobom (prehnane, nemierne, protizákonne) používa moc, vyplývajúcu z jeho úradu, aby spôsobil iným škody alebo im zabezpečil nejaké výhody“.⁶

Zvláštny prípad predstavujú dary alebo prezenty, ktoré nemusia byť vždy korupčným úkonom. V Katechizme Katolíckej Cirkvi nachádzame vyjadrenie, že korupcia je skutok, ktorým „sa mení úsudok tých, čo majú rozhodovať podľa práva“.⁷ To znamená, že ani nie tak veľkosť daru, ako skôr úmysel toho, kto daruje, vplýva na morálnu kvalitu samotného skutku, ktorý môže aj nemusí byť korupciou. Samozrejme, že v tomto zmysle je nevyhnutné brať do úvahy aj kultúrny a spoločenský rozmer, pretože, to, čo v niektorej krajine, či spoločnosti sa považuje za korupčné chovanie, môže byť chápané v niektorej inej spoločnosti ako nevyhnutná zdvorilosť pre začiatok dialógu.

Z predchádzajúcich vyjadrení je evidentné, že doteraz sme sa zaoberali fenoménom ako takým. Týchto niekoľko vyjadrení nám umožnilo pochopiť, že fenomén korupcie, ktorý je premetom dnešnej reflexie je enormný, má nesmierne veľké množstvo foriem, stretávame ho na rôznych úrovniach každodenného života a často môžeme byť pokúšaný v rôznych situáciách podľahnúť samotnému korupčnému správaniu tak pasívne ako i aktívne. Dokonca, tento krátky pohľad na korupciu a jej rozmery v dnešnej spoločnosti nás môžu viesť k určitému pocitu bezmocnosti, nakoľko ide o skutočnosť, ktorá prekračuje schopnosti jednotlivca a dokonca aj spoločnosti, v ktorej by väčšina mala snahu o vykorenenie korupcie zo všetkých oblastí života, samotný jednotlivci budú vždy v pokušení nejakým spôsobom o jej realizáciu. Zdá sa akoby išlo o začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. K tomu sa ešte pridáva aj skutočnosť dôsledkov korupcie v spoločenskom živote a v medziľudských vzťahoch vôbec.⁸ Je preto na mieste pýtať sa akým spôsobom máme čeliť týmto situáciám. Inými slovami, akým spôsobom sa má chovať kresťan v situáciách, ktoré sme práve opísali, alebo im podobným.

V Božom zjavení už nachádzame jasné kritéria, ktoré by mali vplývať na naše konanie v tejto oblasti. Spomenieme aspoň niektoré. V Starom zákone, konkrétne v knihe Exodus sa zakazuje členom vyvoleného národa prijímať dary, nakoľko môžu modifikovať správnosť úsudku: „Dar neprijmeš, lebo dar zaslepí aj múdrych a prekrúti záležitosť tých, čo sú v práve“ (Ex 23, 8). Tento výrok je pre nás veľmi zaujímavý, pretože vo Svätom písme vo všeobecnosti platí, že za múdreho sa považuje ten, ktorý plní Božiu vôľu a napriek tomu sa tvrdí, že dar môže zaslepiť aj týchto ľudí, ktorí sa obyčajne snažia o usporiadanie svojho života podľa Božieho zákona. Dokonca podľa proroka Izaiáša je múdry ten „kto kráča v pravde a hovorí priamo, odmieta násilný zisk, potriasa rukami, aby sa nedotkol úplatku“ (Iz 33, 15). Podobné vyjadrenie nájdeme aj v knihe Žalmov, kde sa za spravodlivého považuje ten, „čo nepožičiava peniaze na úrok a proti nevinnému sa nedá podplácať“ (Ž 15, 5). Z Nového zákona je vhodné pripomenúť poučenie, ktoré adresoval Ján Krstiteľ mýtnikom nasledovnými slovami: „Nevymáhajte viac, ako vám určili“ (Lk 3, 13).

Výsledkom konfrontácie požiadaviek Božieho zákona a fenoménu korupcie sú v morálnej teológii určité princípy, ktoré sa snažia pomôcť pri správnom rozhodovaní odohrávajúcom sa vo svedomí jednotlivca, ktoré má svoje dôsledky aj na spoločenskej úrovni. Predkladáme tieto princípy, ktoré nám v tomto rozhodovaní môžu pomôcť spraviť si správny úsudok a potom aj výber, ktorý zodpovedá požiadavkám Božieho zákona a je teda v súlade s ľudskou dôstojnosťou:

„Po prvé je nevyhnutné konštatovanie, že k osobe funkcionára alebo toho, kto má moc rozhodovať možno povedať, že akákoľvek osoba, ktorá žiada, vynucuje alebo prijíma úplatok, vykonáva nemorálnu činnosť. Po druhé, ak táto osoba žiada peniaze alebo ich prijíma s cieľom konať proti vlastným povinnostiam (alebo aby porušila zákon), pridáva ďalšiu nespravodlivosť. Po tretie, k osobe, ktorá platí: kto spontánnym spôsobom ponúka inej osobe nejaký úplatok, dopúšťa sa nespravodlivosti a podnecuje k zlu aj v prípade, že táto ponuka sa robí preto, aby sa dosiahol morálne dovolený cieľ. Po štvrté, kto naopak platí preto, lebo je subjektom násilného alebo otvoreného vydierania, predstavuje prípad, kde by azda mohlo byť eticky prípustné zaplatiť nejaký úplatok. Pre možnosť pripustiť uskutočnenie tohto "nechceného platenia", vyžaduje sa, aby mal subjekt právo na dobro, ktoré chce dosiahnuť; aby nejestvovali iné alternatívne cesty, ako dosiahnuť dobro; aby dobro, ktoré sa chce dosiahnuť, bolo nevyhnutné pre budúce aktivity, ktoré sa budú konať, a aby sa vyhlo škandálu. Treba však pripomenúť, že hoci sa môže z morálneho pohľadu zdať, že platiť pod hrozbou vydierania nie je morálne započítateľné, neznamená to, že civilná spravodlivosť nemôže odsúdiť takúto činnosť“.⁹

Pohľad na tieto princípy môže evokovať enormné množstvo otázok, ktoré sa dotýkajú situácií každodenného života. Aj z tohto dôvodu chceme pripomenúť, čo sme niekoľkokrát potvrdili počas našich stretnutí, keď sme sa zamýšľali nad niektorými témami Sociálnej náuky Cirkvi. Princípy slúžia k tomu, aby sa konkrétna ľudská osoba správne rozhodla v každej situácií, v ktorej sa nachádza. Inými slovami, aby rozhodnutie, ktoré robí v danej situácii, bolo odpoveďou na nezaslúžený dar účasti na Božom živote, ktorý smeruje k plnosti kresťanského života, čiže k svätosti a to tým spôsobom, že sa subjektívna norma mravnosti (svedomie jednotlivca) snaží o stotožnenie a naplnenie objektívnej normy mravnosti (Božie zákona) v slobode, ktorá umožňuje výber medzi alternatívami, ktoré sa ponúkajú.

__________

¹ František, Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 56. Tu istú myšlienku pápež pripomenul aj v Posolstve k Svetovému dňu pokoja 2014.

² Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate 22.

³ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 228.

⁴ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 229.

⁵ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 228.

⁶ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 228.

⁷Katechizmus Katolíckej Cirkvi 2409.

⁸ „Dôsledky prijatia tohto spôsobu fungovania v politike alebo v riadení spravodlivosti či v podnikateľskom svete sú nespočítateľné a privádzajú k zničeniu osôb a spoločnosti, lebo sa porušujú mnohé práva osoby. V zamestnaní sa začína stratou vlastnej úcty a profesionálnosti vlastnej práce tým, že sa nerešpektujú viac zásluhy alebo osobné schopnosti. Ide sa smerom k úpadku vo vzťahoch medzi osobami, k upodozrievaniu medzi osobami alebo inštitúciami a vytvára sa paralelná spoločnosť, ktorá postupuje v mene sily a moci a nie spravodlivosti či zásluh. Zmluvy, normy, záväzky či sľuby sú spochybnené a pristupuje sa k vytvoreniu veľmi komplikovanému systému na zabezpečenie vlastných práv“: Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 232-233.

⁹ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 231-232.