Prednáška na tému Etika podnikateľského prostredia z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 21. mája 2014.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (19MB, 128kbps)

Text prednášky

Téma dnešného stretnutia sa včleňuje do širšieho rámca pohľadu Sociálnej náuky Cirkvi na hospodárky život ako taký. V úvode chceme opäť pripomenúť, že úloh Cirkvi nie je ponúkať riešenia technického charakteru, ale vo svetle zjavenej Pravdy ponúkať hodnoty, ktoré môžu pozitívnym spôsobom ovplyvniť konanie človeka, či spoločenstva osôb v oblasti hospodárskeho života nakoľko zodpovedajú dôstojnosti samotnej ľudskej osoby a ich uskutočňovanie prispieva aj k jej plnšej realizácii na úrovni každodenného života. Inými slovami, Sociálna náuka Cirkvi chce prispieť do plodného dialógu o hospodárskom živote, ktorý by čo najlepšie uskutočňoval hodnoty vyplývajúce z dôstojnosti ľudskej osoby, pretože základným cieľom hospodárskeho systému má byť služba človeku: „Aj v hospodársko-spoločenskom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako i dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek“.¹ V tomto duchu sa jasne vyjadruje aj učenie Katechizmu katolíckej Cirkvi: „Rozvoj ekonomických činností a rast výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí. Ekonomický život sa nezameriava len na zvýšenie produkcie a na zväčšenie zisku alebo moci; je predovšetkým zameraný na službu osobám, celému človekovi a celému ľudskému spoločenstvu. Ekonomická činnosť riadená podľa vlastných metód sa má vykonávať v hraniciach morálneho poriadku podľa sociálnej spravodlivosti, aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.“²

Sociálna náuka Cirkvi v dnešnom hospodárskom systéme nachádza prvky, ktoré napomáhajú realizáciu tohto základného a primárneho cieľa celého hospodárskeho systému: „Dnešné hospodárstvo, rovnako ako ostatné oblasti spoločenského života, sa vyznačuje rastúcou vládou človeka nad prírodou, častejšími a významnejšími stykmi, vzájomnou závislosťou občanov, spoločenských skupín i národov, ako aj častejšími zásahmi verejnej moci. Na druhej strane zdokonaľovanie výrobných metód, výmeny tovaru a služieb zároveň spravilo z ekonomiky účinný prostriedok, vďaka ktorému možno lepšie uspokojiť vzrastajúce potreby ľudskej rodiny“.³

Sociálne učenie však vníma aj riziká spojené so spôsobom uskutočňovania tohto primárneho cieľa, pretože pokušenia sú nielen veľké, ale aj veľmi reálne a dokonca niektoré sa aj verifikovali na úrovni rozhodnutí v hospodárskej sfére. Pokračuje Druhý vatikánsky koncil: „Ale nechýbajú ani odôvodnené obavy. Mnohí ľudia, najmä v hospodársky vyspelých krajinách, akoby sa dali ovládať ekonomickými záujmami, takže takmer celý ich osobný a spoločenský život zachvacuje akási hospodárska psychóza, a to nielen v štátoch s kolektivistickým hospodárstvom, ale aj v ostatných. V čase, v ktorom by rast hospodárskeho života – pod podmienkou, že sa racionálne a ľudsky usmerňuje a koordinuje – mohol vyrovnávať sociálnu nerovnosť, ju naopak pričasto vyostruje, ba miestami vedie aj k zhoršeniu položenia sociálne slabých a k pohŕdaniu chudobnými. Zatiaľ čo obrovskému množstvu chýba ešte aj to najpotrebnejšie, podaktorí – a to i v menej rozvinutých krajinách – žijú v hojnosti a mrhajú majetkom. Prepych a bieda žijú bok po boku. Kým niekoľkí majú neobmedzenú moc rozhodovať, veľa je takých, ktorí nemajú takmer nijakú možnosť konať z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť, ba často sa nachádzajú v životných a pracovných podmienkach nedôstojných človeka. Podobné porušenie hospodárskej a sociálnej rovnováhy možno pozorovať medzi poľnohospodárstvom, priemyslom a službami, ako aj medzi rozličnými krajmi toho istého štátu. Medzi hospodársky vyspelejšími a ostatnými krajinami sa protiklady čím ďalej tým viac vyostrujú, takže to môže ohroziť aj svetový mier.“⁴

Sociálna náuka Cirkvi sa však nechce obmedziť iba na konštatovanie týchto skutočností, ktoré boli evidentné počas koncilu a v ostatných rokoch sa posilnili, ale snaží sa vo svetle evanjelia pomôcť k riešeniu, ktoré by zodpovedalo vážnosti samotnej problematiky, s ktorou sa konfrontujeme: „Naši súčasníci si čoraz živšie uvedomujú tieto rozdiely a sú pevne presvedčení, že zvýšené technické a hospodárske možnosti, ktorými disponuje dnešný svet, môžu a musia napraviť tento neblahý stav. To si však vyžaduje mnohé reformy hospodársko-spoločenského života i zmenu zmýšľania a postoja u všetkých. S tým cieľom Cirkev vo svetle evanjelia vypracovala v priebehu vekov zásady spravodlivosti a rovnoprávnosti, diktované zdravým rozumom a platné tak pre individuálny a spoločenský, ako aj pre medzinárodný život, a predložila ich zvlášť v týchto posledných časoch. Tento posvätný cirkevný snem má v úmysle potvrdiť tieto zásady, prihliadajúc na terajšie okolnosti, a určiť niektoré smernice, najmä so zreteľom na požiadavky hospodárskeho vývoja.“⁵

V prvom rade sa uznáva zo strany Sociálneho učenia Cirkvi oprávnenosť rastu požiadaviek ľudstva na neustále zlepšovanie podmienok života, k čomu je potreba aj zlepšenie efektívnosti aspoň niektorých aspektov hospodárstva: „Aby sa vyšlo v ústrety rastu obyvateľstva a aby sa vyhovelo stúpajúcim nárokom ľudstva, správne sa dnes viac než predtým dbá o zvýšenie poľnohospodárskej a priemyselnej výroby, ako aj o rozšírenie služieb. Preto treba napomáhať technický pokrok, duch inovácie, zakladanie a rozširovanie podnikov, zdokonaľovanie výrobných metód, podnikavosť všetkých zúčastnených na výrobe, slovom, všetko to, čo môže slúžiť tomuto rozvoju“. Treba však neustále pamätať na základný cieľ, ktorý dáva zmysel všetkému: „Avšak hlavným cieľom takejto produktivity nie je iba kvantita výrobkov, ani zisk, ani moc, ale služba človeku, a to celému človeku, so zreteľom na stupnicu jeho materiálnych potrieb, ako aj na požiadavky jeho intelektuálneho, mravného, duchovného a náboženského života; a to sa rozumie o každom človeku a každej spoločenskej skupine všetkých rás a svetadielov“. Práve z tohto dôvodu Katolícka Cirkev svojim učením nechce vstupovať do technického riešenie problematiky, ale necháva priestor pre slobodu a osobnú iniciatívu, ktorá je nevyhnutná pre autentický pokrok, ktorý sa vždy uskutočňuje v rámci etických hodnôt: „Preto sa má hospodárska činnosť vykonávať podľa svojich vlastných metód a zákonov, v medziach mravného poriadku, aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.“⁶

V perspektíve predchádzajúcich vyjadrení sa Sociálne učenie Cirkvi snaží nájsť rovnováhu medzi nevyhnutným zásahom oprávnenej autority do hospodárskeho systému, aby sa naozaj uskutočňoval cieľ tejto činnosti a slobodou v iniciatíve a uskutočňovaní činností jednotlivých osôb, či spoločenstiev: „Hospodársky rozvoj musí zostať pod kontrolou človeka. Nemá sa teda ponechať len na vôľu niekoľkých ľudí alebo skupín, ktorí majú priveľkú hospodársku moc, ani na vôľu samotného politického spoločenstva, resp. niekoľkých mocnejších štátov. Naopak: treba, aby čím väčší počet ľudí každého postavenia a na medzinárodnom poli všetky národy mohli mať aktívnu účasť na jeho usmerňovaní. Rovnako je potrebné koordinovať spontánne podujatia jednotlivcov a nezávislých spoločností s činnosťou verejnej správy a účelne i organicky ich usporiadať. Hospodársky rozvoj nemožno ponechať iba akémusi samočinnému chodu hospodárskej činnosti jednotlivcov ani ho prenechať výlučne verejnej moci. Preto treba ako pomýlené odmietnuť teórie, ktoré sa pod zámienkou nesprávne chápanej slobody stavajú proti potrebným reformám, ako aj tie, ktoré podriaďujú základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby.“⁷ Toto si však vyžaduje aktívnu účasť všetkých ľudí a je zodpovednosťou, ktorá sa musí prejaviť v rozhodnutiach na rôznych úrovniach: „Občania nech však majú na pamäti, že je ich právom a povinnosťou podľa svojich možností sa pričiniť o pravý pokrok ich vlastného spoločenstva. A to má uznávať aj verejná moc. Najmä v hospodársky menej rozvinutých krajinách, kde je naliehavo potrebné využiť všetky prostriedky, vážne ohrozujú verejné dobro tí, ktorí nechávajú nevyužité svoje bohatstvá alebo pripravujú svoje spoločenstvo o materiálne či duchovné prostriedky, na ktoré je odkázané.“⁸

Hoci nás od Druhého vatikánskeho koncilu delí už niekoľko desaťročí, musíme konštatovať, že niektoré konkrétne návrhy zostávajú stále aktuálne a veľmi naliehavé: „Aby sa vyhovelo požiadavkám spravodlivosti a rovnoprávnosti, treba sa húževnato usilovať o čo najrýchlejšie odstránenie obrovských hospodárskych rozdielov, ktoré sa dnes vyskytujú, a často aj vyostrujú, a sú spojené s individuálnou a so spoločenskou diskrimináciou; pritom však treba rešpektovať osobné práva ľudí a svojráz každého národa. Vzhľadom na osobitné ťažkosti výroby a predaja poľnohospodárskych produktov vo viacerých krajinách takisto treba pomáhať roľníkom zvýšiť produkciu a zabezpečiť jej predaj, ako aj zavádzať potrebné pokrokové a nové metódy a napokon dosiahnuť primeraný príjem, aby nezostali, ako sa to často stáva, občanmi nižšieho stupňa. Ale aj sami roľníci, zvlášť mladí, nech sa pričiňujú, aby si zdokonaľovali svoje odborné skúsenosti, bez ktorých by nebol poľnohospodársky rozvoj možný. Spravodlivosť a rovnoprávnosť si tiež vyžadujú, aby sa mobilita, nevyhnutná pre hospodárstvo nachádzajúce sa v štádiu rozvoja, upravovala takým spôsobom, žeby sa položenie jednotlivcov a ich rodín nestalo neistým a premenlivým. Čo sa týka pracujúcich z iných štátov alebo oblastí, ktorí svojou prácou prispievajú k hospodárskemu povzneseniu určitého národa alebo regiónu, treba sa starostlivo vystríhať akejkoľvek diskriminácie v mzdových alebo pracovných podmienkach. Okrem toho všetci, najmä verejná moc, majú s nimi zaobchádzať ako s ľuďmi, a nie ako s čírymi výrobnými prostriedkami, byť im naporúdzi, aby mohli mať pri sebe svoju rodinu a zaobstarať si slušné bývanie. Taktiež majú napomáhať ich začlenenie do spoločenského života národa alebo kraja, ktorý ich prijíma. Avšak nakoľko je to možné, nech sa vytvoria pracovné možnosti v ich vlastných krajoch. V hospodárskych systémoch, ktoré dnes prechádzajú zmenami, ako aj pri nových formách priemyselnej spoločnosti, napríklad pri zavádzaní rozsiahlej automatizácie, je potrebné dbať na to, aby mal každý dostatočnú a primeranú prácu a zároveň možnosť adekvátnej technickej a odbornej prípravy. Taktiež treba zabezpečiť živobytie a ľudskú dôstojnosť najmä tým, ktorí zápasia s osobitnými ťažkosťami pre chorobu alebo vek.“⁹

Aj ďalšie vyjadrenie Koncilu v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes sú veľmi zaujímavé a aktuálne, ale ich obsah prekračuje možnosti jednej prednášky a preto chceme upozorniť aspoň na jeden aspekt, na ktorý aj Učiteľský úrad Cirkvi na úrovni pápežských encyklík po Druhom vatikánskom koncile často upozorňoval. V prvom rade ide o prvenstvo práce pred kapitálom. Ide o požiadavku, ktorá je dôsledkom a konkretizáciou primárneho cieľa celého hospodárstva, na ktorý sme už dnes viac krát upozornili – služba ľudskej osobe a jej dôstojnosti. Ak by sme mali byť ešte konkrétnejší, tak môže upozorniť ešte na dva aspekty, ktoré zdôraznil svätý Ján Pavol II. Prvý spočíva v skutočnosti, že človek pracuje ako osoba a tým každá práca nadobúda svoju hodnotu, pretože človek je stvorený na Boží obraz a podobu a práve preto majú byť vytvorené podmienky, ktoré mu umožňujú vykonávať prácu ako osobe.¹⁰ Druhá skutočnosť s tou prvou veľmi úzko súvisí, nakoľko upozorňuje, že skutočným parametrom rozvoja je nielen zadosťučiniť materiálnym a fyzickým potrebám človeka, ale predovšetkým pozdvihnúť jeho dôstojnosť chápanú integrálnym spôsobom.¹¹

Vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi sú podkladom, inšpiráciou a základnou orientáciou pre teologickú reflexiu, ktorá sa snaží aj o konkretizáciu ponúknutím niektorých princípov umožňujúcim svedomiu jednotlivca správne a zodpovedne sa rozhodnúť v každej situácii. Z tohto dôvodu predkladáme niektoré základné princípy, ktoré môžu v konkrétnych situáciách každodenného života pomôcť svedomiu každej ľudskej osoby uskutočniť rozhodnutie na úrovni hospodárskeho života, ktoré je zamerané na dosiahnutie plnosti života v Kristovi.

V oblasti etiky podnikania vychádzame z predchádzajúcich vyjadrení Učiteľského úradu Cirkvi, ktoré by sme mohli zhrnúť do vyjadrenia Jána Pavla II. v encyklike Centesimus annus, kde tvrdí, že každá investícia, čiže „rozhodnutie, kde sa bude investovať a do ktorého sektora produkcie, je morálna a kultúrna voľba. Za splnenia konkrétnych hospodárskych podmienok a politickej stability, ktoré vôbec nemožno obísť, rozhodnutie investovať čiže poskytnúť niektorým národom príležitosť mať osoh z vlastnej práce vychádza aj z postoja sympatie a dôvery v Prozreteľnosť, čo svedčí o humánnosti toho, kto sa tak rozhoduje.“¹²

V tomto vyjadrení pápež jasne určuje, prečo Cirkev vstupuje do etiky podnikateľského prostredia a zároveň orientuje teologickú reflexiu o tejto skutočnosti.

Nasledujúce princípy sa teda snažia o konkretizáciu učenia Katolíckej Cirkvi v oblasti podnikateľského prostredia a špecificky etiky investovania:

1. Nie je možné investovať do nemorálnych aktivít, alebo používať zdroje, ktoré majú nemorálny pôvod.¹³

2. Zisk je podstatným a nevyhnutným ukazovateľom dobrého chodu podniku, nemôže však byť jediným kritériom, ktoré riadi konkrétnu voľbu. Veľmi jasne to vyjadruje svätý Ján Pavol II.: „Cirkev uznáva oprávnenú funkciu zisku ako ukazovateľa prosperujúceho podniku. Ak podnik prináša zisk, znamená to, že náležite používa výrobné faktory a ľudské potreby primerane uspokojuje. Lenže zisk nie je jediným ukazovateľom skutočného stavu podniku. Môže sa stať, že hospodárska bilancia je v poriadku, ale ľudia tvoriaci drahocenné dedičstvo podniku sú ponižovaní a vo svojej dôstojnosti urážaní. To je nielen morálne neprípustné, ale treba predvídať aj negatívne účinky na hospodársku výkonnosť podniku. Veď cieľom podniku nie je výlučne tvorba zisku, ale existencia samého podniku ako spoločenstva ľudí, ktorí sa rôznym spôsobom usilujú naplniť svoje základné potreby a zároveň tvoria aj zvláštnu skupinu slúžiacu celej spoločnosti. Zisk je síce regulátorom života podniku, ale nie jediným. Okrem neho treba brať do úvahy ľudské a morálne faktory, ktoré sú z perspektívneho hľadiska takisto podstatné pre život podniku.“¹⁴

3. Z predchádzajúcich dvoch princípov jasne vyplýva, že nemožno hovoriť o eticky „neutrálnych“ investíciách, pretože každá investícia je voľbou, čiže rozhodnutím ľudskej osoby, ktorá má svoje etické dôsledky. Ak berieme do úvahy vyjadrenia Jána Pavla II. v encyklike Veritatis splendor o základnej voľbe a jej uskutočňovaní konkrétnymi rozhodnutiami, uvedomujeme si zároveň aj obrovský potenciál rastu v dokonalosti, ktorý sa ponúka v oblasti investovania, pretože ide o činnosť, ktorá sa dotýka takmer každej osoby a v niektorých prípadoch dôsledky týchto rozhodnutí majú enormný a dlhotrvajúci dôsledok pre celú spoločnosť.¹⁵

4. Z predchádzajúcich princípov môžeme vyvodiť ďalší veľmi dôležitý princíp: každá jedna investícia vplýva na morálnu kvalitu osoby, ktorá investuje a zároveň aj na morálnu kvalitu prostredia, v ktorom sa daná investícia realizuje.¹⁶

Tieto spomenuté princípy môžu pomôcť konkrétnym osobám, alebo spoločenstvám osôb správne sa rozhodnúť v prostredí hospodárskeho života. Viac krát sme pripomenuli počas našich stretnutí, že princípy formulované ako výsledok teologickej reflexie sa neaplikujú automatickým spôsobom na konkrétne prípady, ale pomáhajú v správnom rozhodovaní. To znamená, že aj v oblasti hospodárskeho života, je možné pomocou týchto princípov uskutočňovať rozhodnutia, ktoré sú odpoveďou na iniciačný dar svätosti a zároveň sú zamerané na konečné zavŕšenie tohto daru.

__________

¹GS 63.

²KKC 2426.

³GS 63.

⁴GS 63.

⁵GS 63.

⁶GS 64.

⁷GS 65.

⁸GS 65.

⁹GS 66.

¹⁰ Porov.. Ján Pavol II., encyklika Laborem exercens 6.

¹¹ Porov. Ján Pavol II., encyklika Sollicitudo rei socialis 29.

¹² Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus 36.

¹³ „Hovoriť o etickom používaní finančných prostriedkov znamená, že investor má možnosť slobodne sa rozhodnúť o investovaní medzi rôznymi možnosťami. Pre malých investorov je toto veľmi často nemožné, pretože peniaze zostávajú v nejakej bankovej inštitúcii a používajú sa podľa kritérií, ktoré táto inštitúcia používa. Zodpovednosť v tomto prípade prechádza na bankovú inštitúciu. ... Aby mohla byť investícia morálne korektná, je potrebné, aby cieľ, ktorý sleduje, bol dobrý sám v sebe, alebo aby umožnil spoluprácu s kapitálom na činnostiach, ktoré sú zamerané na spoločné dobro. Ten istý princíp, vyjadrený negatívne, poukazuje na to, že nie je prijateľné spolupracovať vlastnými investíciami na zle. Príklad môže byť obchodovanie s drogami, zbraňami, pornografiou, pranie nečestne získaných peňazí, činnosti, ktoré sú zamerané proti ekológii, výrobky, ktoré útočia na život“: Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 217-220.

¹⁴ Ján Pavol II., encyklika Centesimus annus 36.

¹⁵ Ján Pavol II., encyklika Veritatis splendor 67: „Pomocou základného výberu je človek schopný usmerňovať svoj život a pomocou milosti smerovať k svojmu cieľu, nasledujúc Božie volanie. Táto možnosť sa však uskutočňuje v konkrétnom výbere určitých skutkov, ktorými sa človek vedome formuje podľa Božej vôle, múdrosti a zákona. Preto treba potvrdiť, že táto základná voľba, keďže nie je totožná s úvahou, ktorá je vágna, a preto ešte nevymedzená do záväznej formy slobody, uskutočňuje sa vždy vedomým a slobodným výberom. Práve preto sa táto voľba nemôže uplatniť vtedy, keď človek svoju slobodu zaväzuje vedomým opačným výberom, týkajúcim sa mravne závažnej veci. Oddeľovať základnú voľbu od konkrétnych skutkov znamená popierať podstatnú integritu alebo jednotu mravne konajúcej osoby, ktorá sa skladá z tela i duše. Základná voľba chápaná tak, že sa výrazne oddeľuje od sily ňou prebudenej, ako aj od úvah, ktoré ju označujú, nevyhovuje úmyslu rozumu, ktorý má konajúci človek, ani neoprávňuje k jednotlivým rozhodnutiam, ktoré človek koná. Naozaj, mravnosť ľudských skutkov nevyplýva z čírej vôle, zamerania alebo z premyslenej základnej voľby, zbavenej každej poctivo definovanej povinnosti alebo rovnocennej predstavy, ktorej nezodpovedá nijaké činorodé úsilie o mravný život. Nemožno hodnotiť mravnosť, ak sa neberie do úvahy, čo vedomý výber zodpovedá alebo odporuje konkrétnym spôsobom správania vzhľadom na dôstojnosť a plnosť povolania ľudskej osoby. V každom výbere sa vždy spája vedomá vôľa s dobrom alebo zlom, čo prirodzený zákon predkladá ako dobro, ktoré treba nasledovať alebo ktorému sa treba vyhýbať. Ak ide o pozitívne mravné príkazy, vždy treba zodpovedne zvážiť, či sa týkajú konkrétnej situácie, napríklad či nejestvujú nejaké iné, azda vážnejšie alebo dôležitejšie povinnosti. Negatívne mravné príkazy, to znamená zakazujúce isté skutky alebo konkrétne spôsoby správania ako vnútorne zlé, nepripúšťajú nijakú oprávnenú výnimku; nenechávajú nijaký z mravného hľadiska prijateľný priestor na "vytvorenie" nejakej protikladnej normy. Ak je jednoznačne jasné, že mravný druh konania je všeobecným zákonom zakázaný, tak jediným mravne dobrým skutkom je poslušnosť voči mravnému zákonu a odmietnutie skutku, ktorý zákon zakazuje.“

¹⁶ Princípy, ktoré sú formulované v tejto prednáške boli inšpirované teologickou reflexiou z manuálu sociálnej morálnej teológie: Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 217-220.