Prednáška na tému Daňové poplatky z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 16. apríla 2014.

Text prednášky

Výber daní, ich výška a prerozdelenie úzko súvisí s témou, ktorá bola predmetom nášho spoločného zamyslenia v mesiaci marec – všeobecné určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo, pretože dane a systém spojený s týmto argumentom je určitou konkretizáciou dôležitého princípu Sociálnej náuky Cirkvi – univerzálneho určenia dobier.

V úvode nášho zamyslenia je vhodné pripomenúť, že ide o problematiku, ktorá sa dotýka nášho každodenného života a v ostatných rokoch nadobúda aj dôležité postavenie v spoločenskom živote, pretože často slúži aj ako prostriedok politického zápasu medzi jednotlivými stranami, ktoré sa snažia o získanie politickej moci. Táto skutočnosť nám pripomína, že spôsobom riešenia problematiky nie je založený na argumentácii sociologického, ekonomického, či politického charakteru, ale zostávame verný teologickému charakteru, ktorý neustále pripomíname. Práve z tohto dôvodu máme pred očami induktívno-deduktívnu metódu, ktorou chceme pozerať aj na problematiku daňových poplatkov.

Z hľadiska Sociálnej náuky Cirkvi nás zaujímajú predovšetkým dve základné otázky.

Prvá spočíva v tom, nakoľko je civilná autorita oprávnená vyberať daňové poplatky. Inými slovami, aké sú dôvody tejto kompetencie.

Druhá spočíva v hodnotení morálnosti konkrétnych daňových zákonov. To znamená, nakoľko daňový zákon konkrétnej krajiny zaväzuje obyvateľov rešpektovať daňový systém, ktorý sa uskutočňuje ako dôsledok politického rozhodnutia.

Vo Svätom písme máme niekoľko statí zo života Pána Ježiša, ktoré priamym spôsobom hovoria o vyberaní daní, ktoré Kompendium sociálnej náuky Cirkvi syntetizuje nasledovným spôsobom: „Ježiš odmieta utláčajúcu a despotickú moc vodcov národov (porov. Mk 10, 42) a ich požiadavku dať sa nazývať dobrodincami (porov. Lk 22, 25), nikdy však priamo nepopiera autority svojho času. Pri spore, či dávať daň cisárovi (porov. Mk 12, 13-17; Mt 22, 15-22; Lk 20, 20-26), Ježiš tvrdí, že treba dať Bohu, čo patrí Bohu, pričom zároveň odsudzuje každý pokus zbožšťovania a absolutizovania časnej moci: jedine Boh môže od človeka vyžadovať všetko. Rovnako má dočasná moc právo na to, čo jej patrí: Ježiš nepokladá za nespravodlivé dať cisárovi daň.“¹

Ranné kresťanstvo sa rovnako konfrontovalo s touto otázkou spoločenského života. Svätý Pavol obhajuje oprávnenosť civilnej autority a explicitne sa vyjadruje aj o povinnosti platiť dane: „Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13, 6-7).

Krátky pohľad na niektoré vyjadrenia Cirkevných Otcov jasne poukazuje na skutočnosť, že kresťanská tradícia potvrdzuje povinnosť platiť dane a dokonca kresťania vždy patrili medzi tých, ktorí ich platili spravodlivo, pretože týmto spôsobom uskutočňovali časť toho, čo nazývame spoločným dobrom: „Svätý Justín v druhom storočí tvrdí, že kresťania platia dane ako každý iný občan. A v Liste Diognetovi (pravdepodobne tiež z druhého storočia) autor píše, že kresťania dodržiavajú zákony. Tertulián nakoniec poznamenáva, že Kristovi učeníci platia dane a sú oveľa užitočnejší pre spoločnosť ako ostatní, lebo sa správajú civilizovaným spôsobom. Vo štvrtom storočí svätý Augustín pokračuje argumentáciou v tej istej línii“.² Ak by sme v histórii trochu pokročili, tak môžeme konštatovať, že „istá štúdia o scholastických autoroch šestnásteho a sedemnásteho storočia prichádza k záveru, že spomedzi dvadsaťjeden teológov, ktorými sa zaoberala, osemnásť bolo za povinnosť platiť dane a traja sa zdržali definitívneho úsudku; žiaden nebol proti“.³

Učiteľský úrad ide v súlade s kresťanskou tradíciou a zreteľne potvrdzuje povinnosť platiť dane ako súčasť participácie na realizácii spoločného dobra: V Gaudium et spes náchadzame vyjadrenie: „Prenikavé a rýchle premeny čoraz naliehavejšie vyžadujú, aby sa nikto pre nepozornosť k vývoju vecí alebo zo zotrvačnosti neuspokojil s čisto individualistickou etikou. Povinnosti diktované spravodlivosťou a láskou sa budú lepšie plniť vtedy, keď sa každý pričiní o spoločné dobro podľa svojich schopností a so zreteľom na potreby iných bude podporovať aj verejné a súkromné ustanovizne, ktoré pracujú na zlepšovaní životných podmienok človeka. Lenže nájdu sa aj takí, ktorí síce hlásajú veľkorysé a ušľachtilé názory, ale v skutočnosti žijú tak, akoby sa vôbec nebolo treba starať o potreby spoločnosti. Navyše v niektorých krajinách mnohí nerešpektujú ani sociálne zákony a predpisy. Nemálo je tých, ktorí sa nehanbia klamstvami a podvodmi vyhýbať zákonným daniam a iným povinnostiam voči spoločnosti. Iní zasa málo dbajú na niektoré pravidlá života v spoločnosti, napríklad na zdravotnícke opatrenia alebo dopravné predpisy, neuvedomujúc si, že touto ľahkomyseľnosťou vystavujú nebezpečenstvu svoj vlastný život i život iných. Nech všetci považujú za posvätné hlavné povinnosti dnešného človeka voči spoločnosti a nech ich aj zachovávajú. Pretože čím viac sa svet zjednocuje, tým zjavnejšie úlohy jednotlivca presahujú spoločenstvá a postupne sa rozširujú na celý svet. To by sa však nemohlo uskutočniť, keby jednotlivci a skupiny nepestovali v sebe mravné a spoločenské čnosti a keby ich nerozširovali v spoločnosti. Len takto, s nevyhnutnou pomocou Božej milosti, môžu vzniknúť naozaj noví ľudia a budovatelia nového ľudstva.“⁴

Kompendium sociálnej náuky Cirkvi sa rovnako pozitívne vyjadruje o legitímnosti oprávnenej autority vyberať daňové poplatky: „Daňové systém a verejné výdavky nadobúdajú rozhodujúcu ekonomickú dôležitosť pre každú občiansku a politickú spoločnosť: cieľ, ku ktorému sa má smerovať, je verejné štátne finančníctvo schopné byť nástrojom rozvoja a solidarity. ... Štátne finančníctvo sa orientuje na spoločné dobro, keď sa pridržiava niektorých základných princípov: platenie daní ako spresnenie povinnosti solidarity; rozumnosť a spravodlivosť vo vymeraní poplatkov; presnosť a integrálnosť v administrácii a v určovaní verejných zdrojov.“⁵

Z predchádzajúcich vyjadrení, ktoré sa referujú na Božie Zjavenia, tradíciu Cirkvi ako i Učiteľský úrad, ktorý je v ich službe, možno povedať nasledovné stanovisko ohľad legitímnosti vyberania daní za strany štátu. Štát je oprávnený vyberať daňové poplatky a vyberá ich z troch základných dôvodov: financovanie verejných výdavkov, prerozdelenie bohatstva a vyrovnanie rozdielov, ktoré sú medzi jednotlivými sektormi národného hospodárstva. Tieto tri ciele dostatočným spôsobom oprávňujú autoritu štátu na vyberanie daní, nakoľko zabezpečujú služby, ktoré ľudská spoločnosť vyžaduje a nie je ich možné dosiahnuť individuálnym spôsobom.

Oprávnenosť platenia je teda dostatočne potvrdená. Otázkou zostáva posúdenie morálnosti konkrétnych daňových zákonov. Inými slovami, aké sú kritéria, ktoré nám pomôžu správne sa rozhodnúť, keď stojíme pred konkrétnym daňovým zákonom, ktorý určuje spôsob vyberania daní, ich výšku a prerozdelenie, čiže použitie.

Katolícka teológia formulovala nasledovné kritéria, ktoré môžu byť účinnou pomocou pri rozlišovaní mravnosti konkrétneho daňového zákona.
„Daňový zákon, ktorý zaväzuje vo svedomí, musí spĺňať nasledovné kritéria:

1. Zisky musia byť určené pre spoločné dobro.

2. Zákon musí rešpektovať princíp spravodlivosti, čo znamená, že musí byť úmernosť medzi povinnosťou platiť a majetkovou schopnosťou občana.

3. Občan musí mať možnosť nesúhlasu.⁶

4. Princíp transparentnosti a jasnosti v štátnom rozpočte.“⁷

Nie je jednoduché určiť, či daňový systém, v konkrétnej krajine je, alebo nie je spravodlivý. Treba však upozorniť na niekoľko skutočností. Je potrebná snaha vyhnúť sa redukovanej analýze, ktorá v sebe nesie individualistický prístup, kde vopred určené subjektívne ciele determinujú spôsob interpretácie objektívnych princípov a predovšetkým samotnej posudzovanej skutočnosti. V tejto perspektíve nie je možné stotožňovať, či identifikovať dva rozdielne koncepty. Inými slovami, nedokonalý neznamená automaticky nespravodlivý. Rovnako nemožno ospravedlňovať nespravodlivé konanie jednotlivca nedokonalým systémom, pretože nemorálne konanie iného neospravedlňuje moje nemorálne konanie. Je nevyhnutné, aby osoby konali podľa svojho svedomia, ktoré je neustále vychovávané, čiže permanentne formované.

Špecifický prípad sú tie zákony, ktoré evidentne výberom daní financujú nemorálne aktivity (potrat, genetické pokusy na embryách, eutanázia ...). V takýchto prípadoch by bolo možné nepodporovať nespravodlivé zákony, neznamená to však, že tieto zákony ospravedlňujú svedomia konať nemorálne. Stále platí povinnosti prispievať do spoločného dobra spravodlivou mierou.

Nakoniec môžeme skonštatovať: „Vidiac komplexnosť argumentu tých, ktorí sa cítia byť štátom nespravodlivo vyvlastňovaní alebo trpia nejaký konflikt vo vlastnom svedomí, Cirkev ponúka rozumnú mieru, aby požiadali o radu nejakého kompetentného odborníka, ktorý má dobrú morálnu povesť, a vyrieši nejasné prípady. Zmyslom týchto indikácii je pomôcť človeku, aby si vytvoril osobný úsudok v konkrétnej situácii. Napriek tomu, problém daňovej etiky patrí do verejne, ako i privátnej morálky.

Otázka o platení daní vyvoláva v skutočnosti dva druhy otázok:

- prvá sa vzťahuje na individuálne konanie (či konkrétna osoba musí platiť dane; či je morálny priestupok spraviť čiastočný alebo celkový daňový únik; či existujú dôvody, ktoré by mohli ospravedlniť konkrétnu osobu, keď spravila čiastočný daňový únik...);

- druhá sa vzťahuje na morálnosť samotného daňového zákona (či je zákon tejto krajiny spravodlivý; či sú spravodlivejšie priame alebo nepriame dane; či zákon určuje dávky spravodlivým alebo nespravodlivým spôsobom...).

Na individuálnu otázku by sa nemohla dať odpoveď, keby sa nebral do úvahy sociálny rozmer problému. Takto sa však zdá, že necháme bez odpovede tému o morálnosti možného rozhodnutia spraviť daňový únik. Kto je schopný rozhodnúť o téme, ktorá je tak komplexná? Snáď iba dobre formované svedomie individuálne svedomie, ktoré koná počestne“.⁸

__________

¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 379.

² Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 224.

³ Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 224.

⁴GS 30.

⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 355.

⁶ Toto kritérium znamená, že občan má možnosť vyjadriť svoj názor na spôsob vyberania daní, ich výšku a prerozdelenie. Vo väčšine prípadov sa tento názor uskutočňuje v demokracii parlamentného typu voľbami, pretože výberom konkrétnej politickej strany sa rozhoduje aj o systéme daňových zákonov.

⁷ Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 226.

⁸ Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 227.