Prednáška na tému Univerzálne určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 19. marca 2014.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (26MB, 128kbps)

Text prednášky

Pred mesiacom sme sa spoločne zamýšľali nad hodnotou ľudskej práce. Pripomenuli sme, že podľa Sociálnej náuky Cirkvi ľudská osoba svojou prácou môže mať účasť na Božom stvoriteľskom diele, pretože dostala dary, ktoré ju uschopňujú vytvárať rôzne hodnoty. Jeden z dôležitých aspektov ľudskej práce je skutočnosť, že človek svojou prácou sa stáva aj vlastníkom niektorých dobier. Ako to pripomenul aj Ján Pavol II.: „Vlastníctvo sa nadobúda predovšetkým prácou“.¹ Toto vyjadrenie nás stavia pred veľmi dôležitú problematiku kresťanského mravného konania – otázku vlastníctva. Mohli by sme to vyjadriť aj otázkami: Môžu kresťania vlastniť materiálne dobrá tohto sveta? Nie sú im časné majetky prekážkou pre uskutočňovanie dokonalosti, ku ktorej sú pozvaní zo strany samotného Krista? Ako sa majú kresťania stavať k otázke súkromného vlastníctva?

Ako každý iný argument, aj otázku vlastníctva sa budeme snažiť pochopiť vo svetle Božieho zjavenia, ktoré nám ponúka hodnoty, ktoré zodpovedajú dôstojnosti každej ľudskej osoby a teda aj požiadavkám spoločného dobra. Otázka vlastnenia materiálnych dobier tohto sveta je vo Svätom Písme dostatočne vysvetlená, pretože kresťanská tradícia nám zanechala dostatočné množstvo svedectiev zo života Pána Ježiša ako i rannej Cirkvi, aby sme mohli povedať niekoľko základných informácii, ktoré by mali orientovať naše morálne myslenie a konanie.

Začali by sme príkladom samotného Krista, ktorý, hoci je Pánom všetkého, dobrovoľne sa zrieka vlastnenie materiálnych dobier. V tomto zmysle je zaujímavé vnímať aj príbeh pokušenia, ktorý nám predkladajú evanjeliá, pretože jedno z nich je zamerané práve na postoj k bohatstvu tohto sveta.² Pán Ježiš nás učí ako čeliť pokušeniu a v sile Božieho slova relativizuje aj materiálne dobrá tohto sveta, pretože v konečnom dôsledku ich vlastnenie samotné nezabezpečuje skutočné naplnenie ľudského života. Aj v tomto možno vidieť skúsenosť, ktorá sa v dejinách ľudstva opakuje neustále – materiálne veci nedokážu naplniť srdce človeka, ktoré je stvorené pre Boha.

Tento prvý pohľad musí byť doplnený celou náukou Svätého Písma. Pán Ježiš sa síce zrieka vlastníctva, ale samotné vlastnenie materiálnych dobier nie je prekážkou na jeho nasledovanie. Mohli by sme skonštatovať, že v celom Svätom Písme vlastnenie materiálnych dobier tohto sveta je predstavené ako určité nebezpečenstvo a dokonca odpútanosť od materiálnych dobier je nevyhnutnou podmienkou pre vstup do nebeského kráľovstva, ale vlastníctvo ako také nie je chápané negatívne. Je vhodné pripomenúť, že aj v spoločnosti Pána Ježiša boli osoby rôznych spoločenských kategórií. Išlo o osoby, ktoré boli skutočne chudobné v tom zmysle, že nevlastnili nič, ale aj osoby, ktorých majetok bol dosť veľký. Dokonca samotná chudoba sa vo Svätom Písme nevníma len ako nevlastnenie majetku, ale predovšetkým ako vnútorný postoj k týmto veciam. Pán Ježiš vo svojich podobenstvách viac krát pripomína, že správne používanie materiálnych vecí sa môže stať prostriedkom na uskutočňovanie konkretizácie lásky k blížnemu. V tomto zmysle stačí spomenúť, že aj samotné skutky lásky spomenuté pri opise posledného súdu svedčia o tom, že vlastníctvo je nevyhnutné pre dávanie. Nie je možné dávať, ak sa predtým tieto dobrá nevlastnia.

Ranná kresťanská tradícia nám ponúka niekoľko zaujímavých svedectiev, ktoré pomáhajú pochopiť, aký postoj by mali mať kresťania k vlastneniu materiálnych dobier. V knihe Skutkov apoštolov máme niekoľko zaujímavých svedectiev. V úvodných kapitolách máme opísané obrátenie veľkého množstva ľudí, ktoré bolo spôsobené Duchom Svätým skrze kázanie apoštolov. Jedna z vecí, na ktorú upozorňuje ľudský autor tejto časti Božie slova je skutočnosť, že mnohí veriaci predávali svoje majetky a peniaze kládli apoštolom k nohám a oni rozdeľovali podľa potreby tak, aby nikto netrpel núdzu.³ Mohlo by sa zdať, že išlo o konanie, ktoré musia nasledovať všetci veriaci. Inými slovami, všetci kresťania by mali nasledovať túto evanjeliovú radikálnosť. Treba však pripomenúť, že presná analýza týchto textov poukazuje na skutočnosť, že ide o niektoré prípady niektorých ľudí, ktorí sa dobrovoľne zriekli svojho majetku pre dobro spoločenstva veriacich, ale rozhodne nešlo o všeobecne zaužívanú normu, ktorá bola nevyhnutnou podmienkou pre vstup do spoločenstva veriacich. Dokonca aj dramatická skúsenosť rodiaceho sa kresťanského spoločenstva jasne potvrdzuje, že radikálne zrieknutie sa materiálneho vlastníctva nie je nevyhnutnou podmienkou pre vstup do spoločenstva nasledovníkov Krista. Ide o prípad manželov Ananiáša a Zafiru, ktorých problém nie je v tom, že neodovzdali všetko, ale pretože klamali. Slová apoštola Petra sú v tomto zmysle jasné: „Ananiáš, prečo ti Satan naplnil srdce, aby si luhal Duchu Svätému a stiahol z peňazí za majetok? Azda nebol tvoj, kým si ho mal? A keď si ho predal, nebolo v tvojej moci, čo si zaň dostal?“⁴ Možno teda tvrdiť, že vlastníctvo bolo v súlade s členstvom v kresťanskej komunite.⁵

S predchádzajúcich vyjadrení teda môžeme konštatovať, že vlastníctvo ako také je podľa náuky Svätého Písma morálne indiferentné a záleží na každej ľudskej osobe akým spôsobom bude samotné vlastníctvo používať. Stále však zostáva v platnosti náuka, že vlastnenie majetku predstavuje určité nebezpečenstvo, ktoré sa prejavuje predovšetkým v pripútanosti k dobrám tohto sveta.

Náuku Svätého Písma rozpracovala postupne tradícia Cirkvi predovšetkým tak, že sa kresťania konfrontovali z rôznymi skutočnosťami a odpovede hľadali v Božom zjavení. Dnes sa už nachádzame v situácii, kedy je táto náuka spresnená nielen vo svojich všeobecných vyjadreniach, ale aj v špecifikáciách jednotlivých aspektov. Preto sa pozrieme na niektoré vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi, ktoré hovoria o problematike vlastníctva a postoja kresťanov k tejto otázke.

V dokumentoch Katolíckej Cirkvi nachádzame niekoľko dôležitých vyjadrení o vlastníctve. Druhý vatikánsky koncil zhrnul celú kresťanskú tradíciu o vlastníctve a všeobecnom určení materiálnych dobier do nasledovných vyjadrení.

Predovšetkým sa konštatuje, že materiálne dobrá patria všetkým ľuďom: „Boh určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom, takže všetci majú mať rovnakú účasť na stvorených dobrách, vedení spravodlivosťou, sprevádzanou láskou. Akékoľvek by boli formy vlastníctva, v súlade so zákonodarstvom štátov podľa rozličných a meniacich sa okolností, vždy treba brať zreteľ na toto všeobecné určenie bohatstiev. Preto človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným. Napokon všetci majú právo vlastniť čiastku dobier, ktorá by stačila im a ich rodinám. To považovali za spravodlivé už cirkevní otcovia a učitelia, keď učili, že ľudia sú povinní pomáhať chudobným, a to nielen zo svojho prebytku. Kto však je v krajnej núdzi, má právo zadovážiť si, čo je nevyhnutné, z bohatstva iných. Keďže na svete je toľko trpiacich hladom, tento posvätný koncil nalieha na všetkých, tak na jednotlivcov, ako aj na verejné vrchnosti, aby mali na pamäti výrok otcov: „Daj sa najesť tomu, kto zomiera od hladu, lebo ak si mu nedal jesť, tak si ho usmrtil“, a teda aby každý podľa svojich možností dával k dispozícii a užitočne používal svoje majetky a vynakladal ich najmä na zadováženie takých prostriedkov, ktoré by jednotlivcom, ako aj národom umožnili pomôcť sebe samým a rozvíjať sa. V hospodársky menej rozvinutých spoločnostiach sa spoločné určenie majetkov do istej miery nezriedka uskutočňuje pomocou miestnych obyčají a tradícií, ktoré zabezpečujú každému členovi spoločnosti to najpotrebnejšie. Treba sa však vystríhať pokladať niektoré zvyky, ak už nezodpovedajú požiadavkám terajších čias, za úplne nedotknuteľné; na druhej strane sa nemá nerozumne postupovať proti bezúhonným obyčajom, ktoré neprestávajú byť veľmi užitočné, no je potrebné prispôsobiť ich dnešným okolnostiam. Podobne v hospodársky veľmi vyspelých krajinách môže komplex ustanovizní sociálneho poistenia a zabezpečenia sčasti uvádzať do praxe spoločné určenie majetkov. Treba ďalej napomáhať rozvoj rodinných a sociálnych služieb, najmä tých, ktoré majú kultúrne a výchovné poslanie. Pri zriaďovaní týchto ustanovizní sa však musí dávať pozor, aby občania neboli vedení k pasívnemu postoju voči spoločnosti, k nezodpovednosti v plnení povinností ani k odmietaniu slúžiť“.⁶

Kompendium sociálnej náuky Cirkvi toto všeobecné vyhlásenie potom špecifikuje nasledovným spôsobom a zdôvodňuje, prečo sa samotná Cirkev vyjadruje k tejto otázke: „Princíp všeobecného určenia pozemských majetkov stojí na základe všeobecného práva používania dobier. Každý človek musí mať možnosť využívať blahobyt nevyhnutný na jeho plný rozvoj: princíp spoločného používania majetkov je prvá zásada celého sociálno-etického poriadku a charakteristická zásada kresťanskej sociálnej náuky. Preto si Cirkev považovala za povinnosť spresniť jeho prirodzenosť a charakteristiky. Ide predovšetkým o prirodzené právo vpísané do ľudskej prirodzenosti, nielen o pozitívne právo spojené s historickou náhodilosťou; okrem toho je toto právo "pôvodné". Je spojené s jednotlivou osobou i s každou osobou a má prednosť pred akýmkoľvek ľudským zásahom do dobier, pred akýmkoľvek právnym poriadkom a akýmkoľvek systémom a ekonomicko-sociálnou metódou: "Všetky ostatné práva akéhokoľvek druhu, vrátane práva na vlastníctvo a slobody obchodovania, sú podriadené tomuto, a preto nemajú hatiť, lež práve naopak, uľahčovať jeho uplatňovanie. A priviesť ich k svojmu pôvodnému určeniu je vážnou a naliehavou sociálnou povinnosťou"“.⁷

Takéto všeobecné vyjadrenie však môže viesť niekedy aj nesprávnej interpretácii princípu všeobecného určenia dobier a preto je nevyhnutná špecifikácia niektorých aspektov: „Konkrétne uskutočňovanie zásady všeobecného určenia majetku podľa rozličných kultúrnych a sociálnych kontextov zahŕňa v sebe dôslednú definíciu spôsobov, hraníc a predmetov. Určenie a všeobecné používanie neznamenajú, že všetko je k dispozícii každému a všetkým, ani to, že tá istá vec slúži alebo patrí každému a všetkým. Ak je pravdou, že všetci sa rodia s právom používať majetky, rovnako pravdou je aj to, že sú nevyhnutné usmerňujúce zákroky, ovocie národných i medzinárodných dohôd a právne úpravy, ktoré určia a spresnia takéto vykonávanie, aby sa zaistilo, že bude spravodlivé a usporiadané“.⁸

Takto definovaný a špecifikovaný princíp všeobecného určenia dobier má svoje dôsledky aj pre ekonomický život. Preto nachádzame aj nasledovné vyjadrenia v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi: „Princíp všeobecného určenia majetkov vyzýva vyhľadávať víziu ekonomiky inšpirovanú morálnymi hodnotami, ktorí by umožnili, aby sa nikdy nestrácal zo zreteľa ani pôvod, ani cieľ týchto dobier, aby sa mohol uskutočňovať spravodlivý a solidárny svet, v ktorom by postoj k bohatstvu mohol nadobudnúť pozitívnu funkciu. Bohatstvo predstavuje túto moc v mnohonásobných formách vyjadrujúcich ju ako výsledok produktívneho technicko-ekonomického procesu zdrojov, ktoré sú k dispozícii, prirodzených i odvodených, vynaliezavo vedených, ako aj schopnosťou plánovať, prácou ľudí a angažovanosťou ako užitočným prostriedkom na podporovanie blahobytu ľudí a národov, aby sa zabraňovalo ich diskriminácii a vykorisťovaniu“.⁹

Tento základný princíp však nesmie zostať len na úrovni všeobecného konštatovania, ale mal by sa uskutočňovať takým spôsobom, aby sa dotkol každej osoby: „Všeobecné určenie majetkov zahŕňa v sebe spoločnú námahu s cieľom získať pre každú osobu a pre všetky národy podmienky nevyhnutné na integrálny rozvoj, aby všetci mohli prispieť k rastu ľudskejšieho sveta, "v ktorom každý môže dávať i prijímať a kde rozvoj jedných nebude prekážkou rozvoja druhých ani príležitosťou na ich podmanenie". Tento princíp je v súlade s výzvou, ktorou evanjelium nepretržite vyzýva ľudí i spoločnosti v každom čase, pretože sú stále vystavované pokušeniu bažiť po vlastníctve, ktorému sa sám Pán Ježiš chcel podriadiť (porov. Mk 1, 12-13; Mt 4, 1-11; Lk 4, 1-13), aby nás naučil ceste, ako ho s jeho milosťou prekonať“.¹⁰

Princíp všeobecného určenia dobier je však v náuke Katolíckej Cirkvi integrovaný právom na súkromné vlastníctvo. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi zhŕňa túto skutočnosť do nasledovných vyjadrení: „Človekovi sa prácou a používaním svojej inteligencie darí ovládnuť zem a urobiť si z nej dôstojný príbytok: "Takto si privlastňuje tú časť zeme, ktorú si nadobudol prácou. Tu je pôvod súkromného vlastníctva". Súkromné vlastníctvo a iné formy osobného vlastníctva dobier "zabezpečujú každému priestor potrebný na osobnú a rodinnú nezávislosť a treba na ne hľadieť ako na rozšírenie ľudskej slobody. Napokon, keďže podnecujú zodpovedné plnenie práv a povinností, sú jednou z podmienok občianskych slobôd". Súkromné vlastníctvo je základným prvkom pravej sociálnej a demokratickej ekonomickej politiky a je zárukou poctivého sociálneho spoločenského zriadenia. Sociálna náuka dôrazne žiada, aby bohatstvo zeme malo univerzálne určenie, aby sa stali všetci, aspoň v nejakej miere, vlastníkmi a vylučuje uplatňovanie a formy "spoločného a zmiešaného ovládania"“¹¹

Z predchádzajúcich vyjadrení môžeme konštatovať, že Sociálna náuka Cirkvi vo svojej etike o vlastníctve zdôrazňuje dve dôležité skutočnosti. Na jednej strane upozorňuje na význam súkromného vlastníctva pre slobodu a rozvoj každej ľudskej osoby a na strane druhej sa odvoláva na princíp všeobecného určenia dobier. Je evidentné, že tieto dve skutočnosti nie je jednoduché vnímať spoločne, ale napriek tomu nás celá tradícia Cirkvi, odvolávajúca sa na náuku Svätého Písma vyzýva, aby sme neuprednostňovali ani jedno, ani druhé, pretože aj historická skúsenosť nás učí, že preferovanie jedného princípu, neberúc do úvahy druhý, prináša veľmi komplikované a náročné dôsledky pre život celej spoločnosti. Pre nás je teda nevyhnutné si uvedomiť, že v oblasti vlastníctva musíme mať na zreteli obe skutočnosti. Náuka svätého Tomáša Akvinského, na ktorú sa odvoláva aj oficiálne učenie Cirkvi, nám môžeme priblížiť, v čom spočíva podstata zdôrazňovanie oboch princípov.

Svätý Tomáš v prvom rade vysvetľuje, že nikto nie je vlastníkom dobier z prirodzenosti, pretože všetky dobrá patria Bohu a musia byť k dispozícii všetkým ľuďom, čiže pre spoločné dobro. Súkromné vlastníctvo je opodstatnené z hľadiska prirodzenosti človeka z troch dôvodov: „Po prvé, pretože každý sa stará lepšie o to, čo patrí len jemu, ako o niečo, čo patrí všetkým alebo mnohým, pretože utekajúc od námahy, prenecháva inému to, čo patrí do spoločného. Po druhé, pretože ľudské veci sa spravujú usporiadanejšie tam, kde má každý úlohu zaobstarať nejakú vec vlastnou činnosťou. Bol by však chaos, keby každý bez rozdielu zaobstarával čokoľvek. Po tretie, pretože sa viac zachová pokoj medzi ľuďmi, keď je každý spokojný so svojimi vecami“. A na záver ešte pridáva skúsenosť svojej doby, ktorá určite nie je vzdialená ani nám: „Naozaj vidíme, že medzi tými, ktorí vlastnia niečo spoločne, častejšie vznikajú sváry“.¹²

Na základe týchto vyjadrení svätého Tomáša môžeme teda povedať, že spoločné dobro sa uskutočňuje dodržiavaní princípu všeobecného určenia dobier. Cestou na dosiahnutie tohto cieľa je dôsledné dodržiavanie práva na súkromné vlastníctvo. Encyklika pápeža Leva XIII., Rerum novarum, publikovaná 15. mája 1891, je jasným dôkazom, že sociálne problémy sa musia riešiť rešpektovaním tohto práva.

__________

¹ Ján Pavol II., Encyklika Laborem exercens, 14.

² Porov. Mt 4, 1-11.

³ Porov. Skutky apoštolov 2. a 4. kapitola.

⁴Sk 5, 3-4.

⁵ Porov. Fitte H., Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007.

⁶Gaudium et spes, 69.

⁷Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 172.

⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 173.

⁹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 174.

¹⁰Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 175.

¹¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 176.

¹²S. Th. II-II, q. 66, a. 1, odpoveď.