Prednáška na tému Hodnota ľudskej práce z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 19. februára 2014.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (26MB, 128kbps)

Text prednášky

V spoločnosti poznačenej ekonomickou krízou, kde jeden z náročných dôsledkov je nezamestnanosť a s tým aj spojené nízke finančné ohodnotenie ľudskej práce, je práve problematika práce určite veľmi aktuálnou témou. Chceme pripomenúť našu perspektívu vytýčenú na začiatku našich stretnutí, ktorou je teologický prístup k riešeniu spoločenských, politických, či ekonomických otázok. Zvlášť pri problematike ľudskej práce je nevyhnutné mať na pamäti túto perspektívu, pretože ide o tému, ktorá ponúka široké množstvo východísk, spôsobov zamyslenia, či perspektív.

Z teologického hľadiska ide samozrejme o problematiku, ktorá má dôležité miesto v učení Katolíckej Cirkvi. Stačí ak pripomenieme skutočnosť, že problematike ľudskej práce sa venoval komplexným spôsobom aj blahoslavený Ján Pavol II., ktorý venoval tejto téme samostatnú encykliku s názvom Laborem exercens v roku 1981. Z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva, že je nevyhnutné, aby sme v úvode nášho zamyslenia špecifikovali predmet reflexie, pretože problematika, ktorej sa dnes chceme venovať prekračuje možnosti jednej prednášky. Naše zamyslenie chceme dnes orientovať na podstatné prvky učenia Katolíckej Cirkvi o hodnote ľudskej práce. Z tohto dôvodu zameriame našu dnešnú prednášku na náuku Svätého písma, z ktorého čerpala celá tradícia Cirkvi keď sa zamýšľala nad významom, postavením a celkovou hodnotou práce v živote ľudskej osoby.¹

Ľudská práca má svoj pôvod, podľa Sociálneho učenia Katolíckej Cirkvi v Božej stvoriteľskej vôli. V knihe Genezis čítame, ako Boh dal človeku do správy celý stvorený svet. Ľudská osoba dostala do daru dôstojnosť, ktorá ju radikálne odlišuje od všetkého ostatného stvorenia a práve schopnosti, ktoré odzrkadľujú túto dôstojnosť – rozum a slobodná vôľa, uschopňujú človeka mať vládu nad stvoreným svetom a spravovať ho podľa úmyslu Stvoriteľa – tento úmysel je vpísaný do samotného stvorenia a človek rozvíjajúc vznešené dary Stvoriteľa tento úmysel môže postupne odhaľovať prenikajúc čoraz viac do zákonitostí fungovania stvoreného, zmyslami vnímateľného sveta. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi vyjadruje tieto skutočnosti nasledovným spôsobom: „Prvému ľudskému páru Boh zveruje úlohu podmaniť si zem a vládnuť nad každým živým bytím (Gn 1, 28). Vláda človeka nad ostatnými živočíchmi však nemá byť despotická a nerozumná; naopak, on musí "obrábať a strážiť" (Gn 2, 15) dobrodenia, ktoré Boh stvoril: dobrodenia, ktoré nestvoril človek, ale ktoré prijal ako vzácny dar od Stvoriteľa do svojej zodpovednosti“.²

Z biblického textu môžeme odvodiť prvý dôležitý dôsledok pre hodnotu ľudskej práce. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, využívajú dary Stvoriteľa sa podieľa na Božej moci aj svojou činnosťou, svojou prácou. Na jednej strane práca zdokonaľuje človeka a stvorený svet, ale na strane druhej, toto sa môže uskutočňovať jedine na základe tohto, že človek je stvorený na Boží obraz, čiže má rozum a slobodnú vôľu a teda ak koná v súlade s Božím stvoriteľským zámerom. Je teda vhodné pripomenúť, že nejde o nejaký automatický mechanizmus, ale o rozvíjanie daru, ktorý človek dostal nezaslúženým spôsobom. Logicky z toho vyplýva, že práca má od počiatku podstatné miesto v živote ľudskej osoby. V biblickej perspektíve má práca pozitívne miesto v živote človeka. Božie zjavenie skrze Izraelský národ prináša týmto spôsobom aj nový pohľad na ľudskú prácu, pretože v mnohých kultúrach staroveku sa predovšetkým na fyzickú prácu pozeralo veľmi negatívne.³ K tejto téme sa ešte vrátime, pretože kresťanstvo prinieslo túto náuku do plnosti zjavením Ježiša Krista.

Sväté písmo nám však hovorí aj o dráme dedičného hriechu a jeho dôsledkoch pre život človeka na zemi, ako i vo večnosti. Aj ľudská práca je od tohto momentu poznačená dôsledkami rozhodnutia, ktoré vytvorilo stav, v ktorom sa rodia všetci ľudia: „Práca patrí k najstaršej životnej situácii človeka a predchádza jeho pád; preto nie je pre neho trestom ani zlorečením. Námahou a ťažkosťou sa stáva pre hriech Adama a Evy, ktorí prerušili dôverčivý a harmonický vzťah s Bohom (porov. Gn 3, 6-8)“ a preto sa „odvtedy zem stala lakomou, nevďačnou, tupo nepriateľskou a len v pote tváre bude možné z nej získať obživu (porov. Gn 3, 19)“.⁴ Hoci hriech dramatickým spôsobom vstúpil do každého aspektu ľudského života, pôvodný zámer Stvoriteľa nebol zničený úplne: „No aj napriek hriechu prarodičov zostáva nezmenený Stvoriteľov plán, zmysel jeho stvorení a medzi nimi aj človek, ktorý je povolaný byť obrábateľom a ochrancom stvorenia“.⁵ Práca, v perspektíve týchto vyjadrení, má teda stále svoje dôležité miesto v živote človeka. Po spáchaní dedičného hriechu však treba pamätať aj na pokušenie, ktorému je ľudstvo vystavené každý deň – prostriedky na zveľadenie kvality ľudského života sa môžu stať cieľom konania, čo môže mať vážne dôsledky pre samotný život všetkých ľudí: „Prácu si treba vážiť, lebo je prameňom bohatstva alebo aspoň slušných podmienok a všeobecne je účinným nástrojom proti chudobe (porov. Prís 10, 4), neslobodno však upadnúť do pokušenia idolatrie, lebo v nej nemožno nájsť posledný a definitívny zmysel života. Práca je síce dôležitá, ale prameňom a cieľom človeka je Boh a nie práca“.⁶

Sväté písmo v Starom zákone potom ešte pokračuje v určovaní správneho zmyslu ľudskej práce tým, že poukazuje na jej ďalší dôležitý rozmer, ktorý vyjadrujeme slovami „pravidelný odpočinok“. Kompendium sociálnej náuky dokonca hovorí o určitom vrchole chápania zmyslu ľudskej práce, keď vysvetľuje odpočinok vo svetle biblických vyjadrení: „Vrcholom biblického učenia o práci je prikázanie o sobotnom odpočinku. Človeku zaviazanému povinnosťou pracovať otvára odpočinok perspektívu plnšej slobody, totiž večného sobotného odpočinku (porov. Hebr 4, 9-10). Odpočinok umožňuje ľuďom spomínať a opäť prežívať Božie skutky, od stvorenia po vykúpenie, uznať seba samých ako jeho dielo (porov. Ef 2, 10), vzdávať vďaky za vlastný život a za osobné spolužitie s ním, ktorý je jeho autorom“.⁷ Pravidelný odpočinok od každodennej práce teda slúži k tomu, aby sme dali aj správny zmysel našej činnosti a určitým spôsobom nám umožňuje zakúšať dobrá, ktoré v plnej miere budeme môcť požívať po Kristovom druhom príchode.

Okrem tejto základnej skutočnosti pravidelný odpočinok má dôsledky pre zmysel ľudskej práce aj na spoločenskej úrovni: „Spomienka a skúsenosť sobotného odpočinku vytvára hrádzu pred zotročením prácou, dobrovoľným alebo uloženým, i proti každej forme vykorisťovania, maskovaného aj viditeľného. Sobotný odpočinok je okrem účasti na Božom kulte ustanovený na obhajobu chudobného; má aj oslobodzujúce poslanie proti antisociálnym degeneráciám ľudskej práce. Takýto odpočinok, ktorý môže trvať aj celý rok, zahŕňa vyvlastnenie plodov zeme v prospech chudobných a zrušenie vlastníckych práv vlastníkov zeme: "Šesť rokov budeš osievať svoju pôdu a zbierať svoju úrodu, v siedmom roku ju však necháš ležať úhorom a neobrobíš ju; nech sa z nej živia chudobní tvojho ľudu; a čo zostane, nech spasú poľné zvieratá! To isté urobíš so svojou vinicou a so svojím olivovým sadom!" (Ex 10-11). Táto zvyklosť odpovedá na hlbokú intuíciu: zhromažďovanie majetkov zo strany niektorých sa môže stať odcudzením majetkov iných“.⁸ Možno teda konštatovať, že dodržiavanie pravidelného odpočinku nám môže pomôcť aj pre správne vnímanie dôsledkov etického rozmeru ľudskej práce.

Z predchádzajúcich vyjadrení jasne vyplýva, že práca má podľa náuky Svätého písma v Starom zákone skutočne dôležité postavenie. Tento pohľad je samozrejme doplnený a privedený do plnosti v Novom zákone. Počas našich predchádzajúcich stretnutí sme si mohli viac krát uvedomiť, že rozhodujúcim prvkom v živote každého kresťana je príklad, ktorý nám zanechal Pán Ježiš. Podstatnou charakteristikou kresťanského života je byť podobný skutočnému Majstrovi. Predovšetkým počas našich prvých stretnutí sme viac krát upozornili na skutočnosť, že hoci v rannej kresťanskej tradícii nenachádzame všetky argumenty vysvetlené explicitným spôsobom dotýkajúce sa dnešných otázok moderného života, máme tu však základné hodnoty, vo svetle ktorých môžeme nachádzať skutočne ľudsky autentické riešenia aj komplikovaných mravných otázok dnešnej doby.

V prípade ľudskej práce je náuka Svätého písma skutočne veľmi bohatá. Na jednej strane sme videli, že už v hebrejskej tradícii mala ľudská práca svoje dôležité a podstatné postavenie a jej zmysel v tomto spôsobe chápania už prináša hodnoty, ktoré môžu pomôcť aj našej spoločnosti a na strane druhej máme aj bohatú náuku Nového zákona. Ako sme už naznačili, osobitným spôsobom je pre nás zaväzujúci príklad Ježiša Krista, ktorý sa včleňuje do ľudských dejín ako to pripomína aj encyklika o práci: „Starovek svojrázne rozdelil ľudí na stavy podľa povahy vykonávanej práce. Práca, ktorá od pracujúceho vyžadovala, aby dal k dispozícii svoje sily, prácu svalov a rúk, sa považovala za nedôstojnú pre slobodných ľudí, a preto na jej vykonávanie boli určení otroci. Kresťanstvo, rozvíjajúc niektoré myšlienky vlastné už Starému zákonu, uskutočnilo v tomto ohľade zásadnú zmenu zmýšľania, vychádzajúc z celého obsahu evanjeliového posolstva a nadovšetko z faktu, že ten, ktorý súc Bohom, stal sa nám podobný vo všetkom, zasvätil väčšinu svojho života na zemi telesnej práci v tesárskej dielni. Táto okolnosť sama o sebe je najvýrečnejším "evanjeliom práce", ktoré ukazuje, že základom definície hodnoty ľudskej práce nie je v prvom rade druh vykonávanej činnosti, ale skutočnosť, že ten, kto ju vykonáva, je osobou“.⁹

Ježišovo učenie o práci teda pochádza nielen z jeho slov, ale i skutkov: „Ježiš vo svojom kázaní učil ceniť si prácu. ... Ježiš odsudzuje lenivého správcu, ktorý ukryl svoj talent do zeme (porov. Mt 25, 14-30), a chváli spoľahlivého a rozvážneho sluhu, ktorého pán nájde sústredeného v rozvíjaní zverených úloh (porov. Mt 24, 46). On opisuje svoje samotné poslanie ako činnosť: "Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem" (Jn 5, 17) a svojich učeníkov ako robotníkov na Pánovej žatve, ktorou je evanjelizovanie ľudstva (porov. Mt 9, 37-38)“.¹⁰

Ježišovo učenie o práci ponúka integrálny pohľad na túto skutočnosť, pretože „učil, aby sa ľudia nedali zotročiť prácou. Majú sa starať predovšetkým o svoju dušu. .... Práca nesmie znepokojovať (porov. Mt 6, 25.31.34): keď je človek ustaraný a znepokojený pre mnohé veci, riskuje, že zanedbá Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, ktoré naozaj potrebuje; potom všetko ostatné vrátane práce nenachádza svoje miesto, svoj zmysel a svoju hodnotu, zachová si ju, len ak je orientovaná na to, čo jediné je potrebné, čo nikdy nebude odňaté (porov. Lk 10, 40-42)“.¹¹

Ježišovo konanie a učenie boli základom pre chápanie hodnoty ľudskej práce aj pre prvé kresťanské spoločenstvá. Dokonca, ak sa v niektorých momentoch vyskytlo nesprávne chápanie hodnoty ľudskej práce na základe pomýleného vnímanie eschatologického cieľa celého stvorenia, prišla bezprostredne aj korekcia zo strany tých, ktorí boli ustanovení za apoštolov: „Vedomie, že "tvárnosť tohto sveta sa pomíňa" (1 Kor 7, 31) nezbavuje človeka nejakej historickej povinnosti, tým menej práce (porov. 2 Sol 3, 7-15), ktorá je integrálnou súčasťou ľudských podmienok, aj keď nie je jediným dôvodom života. Žiadny kresťan si nesmie myslieť, že má právo nepracovať a žiť na útraty druhých, pretože patrí k solidárnemu a bratskému spoločenstvu (porov. 2 Sol 3, 6-12). Naopak, apoštol Pavol všetkých nabáda, že majú "plniť si svoje povinnosti a pracovať vlastnými rukami", aby "nemuseli od nikoho nič žiadať" (1 Sol 4, 11-12), a praktizovať aj materiálnu solidaritu delením sa o ovocie práce, aby "mal z čoho dať núdznemu" (Ef 4, 28)“.¹²

Náuka Svätého písma o hodnote ľudskej práce mala svoj rozvoj v rannej kresťanskej tradícii ako o tom svedčia aj vyjadrenia Kompendia sociálnej náuky Cirkvi: „Cirkevný otcovia prácu nikdy nepokladajú za "opus servile", za čo bola pokladaná v ich kultúre, ale vždy za "opus humanum" a vo všetkých prejavoch si ju vážia. Prostredníctvom práce človek spolu s Bohom ovláda svet, spolu s ním je pánom a koná dobré skutky pre seba i pre iných. Nečinnosť škodí bytiu človeka, zato aktivita prospieva jeho telu i duchu (sv. Ján Zlatoústy). Kresťan je povolaný pracovať nielen preto, aby si získal chlieb, ale aj kvôli starostlivosti o blížneho, ktorý je chudobnejší, ktorému, ako prikazuje Pán, má dať jesť, piť, obliecť ho a prijať, má sa oňho starať a byť mu spoločníkom (sv. Bazil Veľký). Svätý Ambróz tvrdí, že každý pracovník je Kristovou rukou, ktorá pokračuje v tvorbe a konaní dobra“.¹³

Aj neskoršia kresťanská tradícia ponúka zaujímavé vyjadrenia o hodnote a zmysle ľudskej práce: „Človek má svojou prácou a pracovitosťou účasť na Božom umení a múdrosti, skrášľuje stvorenie, vesmír, ktorý už Otec usporiadal (sv. Irenej Lyonský), podnecuje tie sociálne a spoločenské energie, ktoré živia spoločné dobro (Teodoret z Cyru), predovšetkým v prospech najchudobnejších. Ľudská práca, ktorej cieľom je láska, sa stáva príležitosťou na kontempláciu, premieňa sa na nábožnú modlitbu, bdelú askézu a na povznesenú nádej na deň bez konca: "V tejto vyššej vízii zahŕňa práca, námaha a zároveň aj odmena za ľudskú činnosť aj iný vzťah, ktorý je podstatne náboženský a šťastne ho vyjadrila benediktínska spiritualita: Ora et labora! Náboženská črta udeľuje práci oživujúcu a výkupnú spiritualitu. Táto podobnosť medzi prácou a náboženstvom odráža tajomnú, avšak skutočnú zmluvu, ktorá existuje medzi ľudským konaním a Božou prozreteľnou činnosťou" (Ján Pavol II.)“.¹⁴

Všetky predchádzajúce vyjadrenia sa odvolávajú na učenie Svätého písma, ktoré je dušou teológie. Ukazujú nám, aká nesmierne bohatá je náuka o ľudskej práci. Zo samotného Svätého písma môžeme čerpať enormné množstvo vedomostí o ľudskej práci a jej hodnote. Chceme poukázať v krátkosti na niektoré, ktoré sa zvlášť v dnešnej dobe javia ako veľmi významné.

Z náuky Svätého písma odvodzuje predovšetkým jedno podstatné rozlíšenie: „Ľudská práca má dvojaký rozmer: objektívny a subjektívny. V objektívnom zmysle ide o celok činností, zdrojov, nástrojov a techník, ktorými si človek pomáha, aby vyrábal, aby si podmanil zem podľa slov Knihy Genezis. Práca v subjektívnom zmysle je konanie človeka ako dynamického bytia, schopného konať rôzne skutky, ktoré patria k pracovnému procesu a zodpovedajú jeho osobnému povolaniu: "Človek si má podmaňovať zem, má nad ňou vládnuť, pretože ako Boží obraz je osobou, čiže subjektívnou bytosťou schopnou plánovite a rozumne konať, schopnou rozhodovať o sebe a zameranou na sebarealizovanie. Teda človek ako osoba je subjektom práce"“.¹⁵

Z etického hľadiska možno povedať, že „subjektívny rozmer musí mať prevahu nad objektívnym, pretože sám človek koná prácu, určuje jej kvalitu i najvyššiu hodnotu“.¹⁶

Vidíme teda určitú vzájomnosť medzi ľudskou prácou a samotnou skutočnosťou, že túto prácu koná ľudská osoba. Práca má svoju hodnotu na základe toho, že ju vykonáva ľudská osoba, ktorá sa skrze túto činnosť nielen realizuje, ale aj napĺňa pôvodný Boží stvoriteľský zámer a dokonca sa stáva, ak je vykonávaná v súlade s etickými požiadavkami, prostriedkom na zdokonaľovanie ľudskej osoby, čiže prostriedkom na posvätenie človeka. Považujeme za potrebné opäť upozorniť, že toto sa uskutočňuje jedine vtedy, ak človek koná v súlade s Božím stvoriteľským zámerom. Ľudská činnosť má svoju hodnotu, pretože je konaná ľudskou osobou, ale jej morálna kvalita sa nepridáva automatickým spôsobom. Ako každé ľudské rozhodnutie na úrovni myšlienok, slov alebo skutkov má svoje mravné dôsledky pre morálnu kvalitu toho, kto koná, ako i morálnu kvalitu prostredia, v ktorom sa toto rozhodnutie koná, tak aj práca, ako činnosť osoby, má svoju morálnu kvalitu, ktorá je merateľná morálnym predmetom a úmyslom, ktoré podstatne determinujú morálnu kvalitu skutku a okolnosťami, ktoré sekundárnym spôsobom vplývajú na túto kvalitu ľudského skutku.

Z predchádzajúcich vyjadrení teda môžeme povedať, že poctivo vykonaná ľudská práca je skutočne veľmi vhodným prostriedkom na posväcovanie človeka. Príklady svätých sú nám v tomto prípade veľkou inšpiráciou. Mohli by sme menovať mnohých svätých v dejinách Cirkvi, ale pretože prežívame Rok Sedembolestnej Panny Márie, chceme zamerať pozornosť práve na Matku Božieho Syna. Informácie z Božieho zjavenia nám dávajú tušiť, čo všetko Panna Mária musela skúsiť počas svojho života a tak sa stať vzorom všetkým, ktorí chcú nasledovať jej Syna. Ak je nám Panna Mária vzorom vo všetkom, tak aj v práci. Tradícia Cirkvi veľmi jasne predstavuje život Svätej rodiny v Nazaretskej domácnosti úzko spojený s každodennou prácou, ktorá sa navonok nelíšila od súčasníkov doby, v ktorej žili. Dokonca v duchovnej oblasti môže byť pre nás veľmi inšpirujúci príklad tej, ktorá mala a stále má privilegovaná miesto v dejinách spásy. Musela zakúsiť trpkosť byť utečencom z náboženských a politických dôvodov. Ide o skúsenosť, ktorú aj dnes zažívajú mnohí. Svätá rodina je solidárna s týmito ľuďmi, ktorých dôstojnosť je často potláčaná veľmi krutým spôsobom. Uskutočňovanie každodennej práce v takýchto podmienkach je určite nesmierne komplikované. Je tu však aj jeden dôležitý moment, ktorý si môžeme všimnúť a nemali by sme ho obísť s povrchnosťou. Panna Mária pracovala napodobňujúc vlastného Syna ľudskými rukami a plnila si svojej denné stavovské povinnosti manželky a matky podobne ako väčšina žien jej doby. Ak Matka Božia, ktorá má také výsostné postavenie v dejinách spásy, konala bežné každodenné práce, môžeme len tušiť a zároveň sa aj povzbudiť, akú veľkú hodnotu má každá ľudská práca pred zrakom nášho Nebeského Otca.

S hodnotou ľudskej práce je spojená aj odmena za jej vykonanie, ktorá určitým spôsobom zodpovedá všetkým skutočnostiam, ktoré sme aspoň v krátkosti uviedli v našom zamyslení. Tradícia Cirkvi sa zhoduje na skutočnosti, že spravodlivá odmena by mala v sebe zahŕňať nielen to, čo je nevyhnutné pre život, ale predovšetkým to, čo je nevyhnutné pre „osobu“. V konečnom dôsledku je zaujímavé pripomenúť skutočnosť, že podľa tradičného chápania, hlboko zakoreneného, zadržiavanie spravodlivej mzdy sa považovalo za hriech, ktorý svojou podstatou patrí do kategórie „do neba volajúcich“ a kladie sa na úroveň úmyselnej vraždy. Koncept „spravodlivej mzdy“ ako adekvátnej odmeny za prácu treba vnímať aj vo svetle toho, čo sme povedali na našom stretnutí v decembri 2013, kedy sme sa zaoberali vzťahom lásky a spravodlivosti.

__________

¹ Termín ľudská práca chápeme podľa vyjadrení encykliky Laborem exercens: „Slovom ľudská práca sa označuje každá činnosť, ktorú koná bez ohľadu na jej charakter a okolnosti, čiže je to každá ľudská činnosť, ktorú možno a treba uznať ako prácu uprostred celého bohatstva činností, na aké je človek schopný a vďaka svojej ľudskej podstate disponovaný samou svojou prirodzenosťou. Človek už tým, že bol stvorený uprostred viditeľného vesmíru na obraz a podobu samého Boha a poverený podmaniť si zem, je od svojho počiatku povolaný na prácu. Prácou sa líši od ostatných stvorení, ktorých činnosť, zameranú na udržiavanie života, nemožno nazvať prácou. Iba človek je schopný pracovať a len človek vykonávaním práce napĺňa svoju existenciu na zemi. Takto je práca poznačená osobitnou pečaťou človeka a človečenstva, pečaťou osoby konajúcej v spoločenstve osôb. A táto pečať odhaľuje jeho vnútornú hodnotu a v istom zmysle stanovuje jeho prirodzenosť“ (1).

²Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 255.

³ Stačí pripomenúť, že v mnohých kultúrach fyzickú prácu vykonávali otroci – ľudia, ktorí mali nižšie postavenia v spoločnosti.

⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 256.

⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 256.

⁶Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 257.

⁷Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 258.

⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 258.

⁹ Ján Pavol II., Encyklika Laborem exercens, 6.

¹⁰Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 259.

¹¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 260.

¹²Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 264.

¹³Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 265.

¹⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 266.

¹⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 270.

¹⁶Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 271.