Prednáška na tému Spravodlivosť ako nevyhnutný predpoklad lásky z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 18. decembra 2013.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (37.2MB, 128kbps)

Text prednášky

Počas nášho stretnutia v novembri sme pripomenuli, že jeden z podstatných a najdôležitejších motívov pre angažovanie sa kresťanov v dnešnom svete na úrovni spoločenského života je kresťanská láska. Práve preto sme citovali slová Benedikta XVI. v encyklike Caritas in veritate, ktoré je vhodné si opäť pripomenúť, pretože určitým spôsobom vystihujú jadro celej kresťanskej náuky: „Láska je zlatou niťou celej Sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona (porov. Mt 22, 36-40). Láska je opravdivou podstatou osobného vzťahu s Bohom a s blížnym. Je princípom nielen bezprostredných vzťahov medzi priateľmi, príbuznými a v malých skupinách, ale aj princípom sociálnych, ekonomických a politických vzťahov v ich najširších dimenziách. Pre Cirkev – formovanú náukou evanjelia – je láska všetkým“.¹

Katechizmus katolíckej Cirkvi zdôrazňuje centrálnosť lásky v kresťanskom živote tým, že poukazuje na jej pôvod v Kristovi: „Ježiš robí z lásky nové prikázanie. Tým, že miluje svojich do krajnosti (Jn 13, 1), zjavuje Otcovskú lásku, ktorú od neho prijíma“.² Táto Kristova láska sa prejavuje vrcholným spôsobom na kríži a to nielen preto, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto zomrie za svojich priateľov, ale predovšetkým tým, že Kristus za nás zomrel vtedy, keď sme boli nepriateľmi“ (Rim 5, 10). Svätý Pavol nám ponúkol skutočne fascinujúci obraz pre pochopenie veľkosti Božej lásky, ktorú nám Pán Ježiš zjavil. Vychádza zo skutočnosti, ktorá je pochopiteľná pre všetkých ľudí: „za dobrého by sa azda niekto odhodlal zomrieť“. Ide o skúsenosť, ktorú môžeme vnímať aj v dejinách ľudstva – za človeka, ktorý je považovaný za dobrého, sa azda nájde niekto, kto je ochotný sa obetovať. Pavol však upozorňuje, že nejde o nejaký druh automatického konania, pretože tvrdí: „sotvakto zomrie za spravodlivého“. Kristova láska však neporovnateľným spôsobom prekonáva túto ojedinelú a výnimočnú skúsenosť ochoty obetovať sa za dobrého človeka: „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5, 6-8).

Táto Ježišova láska vytvára ontologický indikatív mravného imperatívu kresťanského života: „Celý kresťanský život spočíva práve v tomto. Zasiahnutí láskou Otca, ktorú nám daroval v Kristovi, v hĺbke nášho bytia, nechávame sa obnovovať a transformovať v takej miere, že je to tá istá láska, ktorá inšpiruje a predpisuje našim žiadostiam a našim rozhodnutiam. Takto sa stávame znakom Božej lásky našim bratom, pretože miluje nie slovom a jazykom, ale skutkom a v pravde (1 Jn 3, 18). Svätý Augustín sa odvolával práve na túto skutočnosť, keď hovorieval: "Miluje a rob, čo chceš". Ak je láska prežívaná v celej svojej pravde a nie je banalizovaná, tak je vždy dobrý sprievodcom. Iste je nevyhnutná všetka etická snaha o spresnenie noriem v jednotlivých oblastiach života. Nikdy však táto snaha nesmie stratiť zo zreteľa skutočnosť, že tieto normy sú konkretizáciou lásky a chcú nám pomôcť, aby sme zostali vernými a zároveň, aby sme rástli v autentickej láske“.³

Týmto spôsobom láska „oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je zväzkom dokonalosti (Kol 3, 14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností; spája ich a navzájom ich zoraďuje; je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote“.⁴ Takto prežívaná láska dáva „kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí“ a preto „kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat, ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý prvý miloval nás (1 Jn 4, 19).⁵

Uskutočňovanie kresťanskej lásky v duchu predchádzajúcich vyjadrení je neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery, ako na to upozorňuje pápež František vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium zdôrazňujúc so všetkou vážnosťou neoddeliteľný vzťah viery a uskutočňovania kresťanskej lásky.⁶ Táto skutočnosť má potom vplyv aj na samotnú kredibilitu Sociálnej náuky Cirkvi, ako to jasne vyjadril blahoslavený Ján Pavol II., „Cirkev viac ako kedykoľvek si je vedomá, že jej sociálne posolstvo získa dôveryhodnosť skôr svedectvom činov než svojou súdržnosťou a vnútornou logikou“.⁷

Všetky tieto vyjadrenia, ktoré upriamujú našu pozornosť na centrálnosť lásky v kresťanskom živote, zároveň aj poukazujú na jednu dôležitú skutočnosť: láska ako odpoveď na iniciatívnu lásku Boha vyžaduje konkretizáciu v každodennom živote. Táto konkretizácia sa musí uskutočňovať podľa požiadaviek objektívnej pravdy, pretože pokušenie manipulácie je veľmi veľké: „Som si vedomý rozmanitých skreslení a vyprázdnení zmyslu lásky – ako sa to stávalo a naďalej sa stáva –, z čoho pramení riziko nesprávne ju chápať, zbaviť ju jej etického rozmeru a v každom prípade sťažovať jej náležité ohodnotenie. V sociálnej, právnej, kultúrnej, politickej a ekonomickej oblasti, ako aj v kontextoch najviac vystavených tomuto riziku sa potom ľahko vyhlasuje, že nie je dôležité vyvodzovať z nej morálnu zodpovednosť. Tu pramení potreba spájať lásku s pravdou a to nielen v línii, ktorú naznačil sv. Pavol – "veritas in caritate", pravda v láske, (Ef 4, 15), ale aj v opačnej a navzájom sa dopĺňajúcej: caritas in veritate, láske v pravde. Pravdu treba hľadať, nachádzať a vyjadrovať v "ekonómii" lásky, no i lásku treba chápať, hodnotiť a žiť vo svetle pravdy. Takto nielen že preukážeme službu láske, osvietenej pravdou, ale prispejeme aj k dôveryhodnosti pravdy a poukážeme na jej silu robiť autentickým a prenikať konkrétnu podobu sociálneho života. Dnes, keď sa v sociálnom a kultúrnom kontexte pravda relativizuje, nie je o ňu záujem a je odmietaná, to má nemalý význam“.⁸ V tomto zmysle sú dôležité aj slová Svätého Otca Františka v encyklike Lumen Fidei v spojitosti s kresťanskou vierou: „Poukazovať na spojitosť medzi vierou a pravdou je dnes viac než inokedy dôležité práve pre krízu pravdy, v ktorej žijeme“.⁹

V perspektíve týchto slov chceme dnes dať do pozornosti úzke vzájomné prepojenie medzi láskou a spravodlivosťou. Ide samozrejme o oblasť, ktorá má enormný priestor v kresťanskom živote a preto sa nechávame viesť vyjadreniami pápeža Benedikta XVI. v citovanej sociálnej encyklike Caritas in veritate: „Každá spoločnosť si vytvára vlastný systém spravodlivosti. Láska prevyšuje spravodlivosť, pretože milovať znamená dávať, ponúknuť "moje" niekomu inému. Nikdy však nie je bez spravodlivosti, vedúcej dať druhému to, čo je "jeho", čo mu patrí z dôvodu jeho bytia a jeho činnosti. Nemôžem "darovať" inému z môjho, kým mu najskôr nedám to, čo mu patrí na základe spravodlivosti. Kto miluje druhých slúžiacou láskou, je voči nim predovšetkým spravodlivý. Spravodlivosť nielen že nie je cudzia láske, ani nie je paralelnou alebo alternatívnou cestou lásky: spravodlivosť je "neoddeliteľná od lásky", je s ňou vnútorne zviazaná. Spravodlivosť je prvou cestou lásky, alebo, ako by povedal Pavol VI., je "jej minimálnou mierou", integrálnou časťou tej lásky, ktorá miluje "skutkom a pravdou" (1 Jn 3, 18) a na ktorú nás vyzýva apoštol Ján. Na jednej strane láska si vyžaduje spravodlivosť: uznanie a rešpektovanie oprávnených práv jednotlivcov a národov. Slúži na budovanie "ľudského mesta" podľa práva a spravodlivosti. Na druhej strane láska prevyšuje spravodlivosť a dopĺňa ju v logike daru a odpustenia. "Ľudské mesto" nerastie len na vzťahoch práv a povinností, ale ešte skôr na vzťahoch nezištnosti, milosrdenstva a spoločenstva. Aj v ľudských vzťahoch láska vždy vyjadruje Božiu lásku, ona dáva teologickú a spásonosnú hodnotu každému úsiliu o spravodlivosť vo svete.¹⁰

Láska teda, ak chce byť skutočnou odpoveďou na Božiu iniciatívu v našom živote, nevyhnutne predpokladá spravodlivosť. Z tohto dôvodu sa v krátkosti pozrieme na kresťanské chápanie spravodlivosti, ktoré nám pomôže jej uskutočňovanie a týmto spôsobom aj dosahovanie lásky. Syntézu chápania spravodlivosti nachádzame v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi: „Spravodlivosť je hodnota, ktorá sprevádza konanie v súlade so základnou morálnou čnosťou. Podľa najklasickejšej formulácie „spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí. ... Sociálne magistérium pripomína úctu ku klasickým formám spravodlivosti, teda výmennej, rozdeľujúcej a zákonnej. Sociálna spravodlivosť v ňom nadobúda čoraz väčšiu dôležitosť, lebo predstavuje skutočný a opravdivý rozvoj všeobecnej spravodlivosti, ktorá usmerňuje sociálne vzťahy na základe kritéria zachovávania zákona. Sociálna spravodlivosť je požiadavka spojená so sociálnou otázkou, ktorá má dnes celosvetový rozmer súvisí so sociálnymi, politickými, ekonomickými aspektmi a predovšetkým so štrukturálnym rozmerom problémov a so vzájomnými riešeniami“.¹¹

Spravodlivosť je čnosť – pevná a stála vôľa konať dobro, v prípade spravodlivosti dať každému to, čo je jeho. Nejde o nejaké automatické konanie, ale stále vedomé a dobrovoľné rozhodovanie sa pre konanie dobra. Kumuláciou týchto rozhodnutí prichádza k dispozícii vôle pre konanie dobra. To znamená, že ľudská osoba vždy zostáva slobodná, získava však určitú ľahkosť pre konanie dobra a týmto spôsobom sa jej skutky stávajú záslužnými. Samozrejme, že čnosť – dispozícia vôle ku konaniu dobra, osvecuje aj rozum, ktorý s ľahkosťou spoznáva, čo je skutočne dobré. Ide vždy o spoluprácu s Duchom Svätým, pretože ide aj o jeho ovocie.¹² Treba upozorniť na skutočnosť, že vedomosti majú svoje podstatné a nenahraditeľné miesto v živote kresťana – je potrebné dobro poznať, aby sme ho mohli aj konať, ale poznanie dobra sa neidentifikuje automatickým spôsobom so vzdelaním. V tomto zmysle sú pre nás výnimočnými príklady svätých – napríklad sv. Ján Mária Vianney hovorieval: „Kto je vedený Duchom Svätým, má pravdivé myšlienky. Preto je toľko nevzdelaných ľudí, ktorí vedia viac ako tí vzdelaní“.¹³

Text Kompendia rozlišuje aj druhy spravodlivosti, aby sa lepšie chápala táto čnosť v konkrétnostiach každodenného života.

Legálna spravodlivosť je ten aspekt spravodlivosti, ktorý sa vzťahuje na to, čo jednotlivec musí dať spoločnosti. „Dobro, ktoré prináleží spoločnosti a je jeho vlastné vo svojej kolektívnosti a ku ktorému musia prispievať všetky jeho časti, aby sa dosiahlo, je spoločné dobro. Spoločné dobro je cieľ, ku ktorému je legálna spravodlivosť podstatne zameraná. ... To, čo musí dať jednotlivec spoločnosti, je jeho príspevok k spoločnému dobru. Korektné hodnotenie správania jednotlivca vzhľadom na spoločnosť má svoje základné kritérium v tom, ako sa rešpektujú zákony“.¹⁴ Treba však na jednej strane spresniť, že nie všetko, čo je potrebné pre spoločnosť, musí byť definované zákonom (tu vidíme otvorenosť pre lásku, ktorá prekonáva legalistické chápanie samotného konceptu spravodlivosti) a na strane druhej, nie všetko, čo predpisuje zákon (upozorňujeme, že len v niektorých prípadoch), je morálne správne a pravdivé a tým teda aj dobré.

Komutatívna spravodlivosť je ten „aspekt spravodlivosti, ktorý sa vzťahuje na to, čo je náležité medzi fyzickými alebo právnickými osobami.¹⁵ V tomto type vzťahov sa spravodlivosť meria na základe identity alebo rovnosti v kvalite alebo hodnote vecí. Miera toho, čo je spravodlivé, sa určuje dokonalou alebo absolútnou rovnosťou. Každá osoba sa predstavuje druhému v podmienkach subjektu, ktorému prináleží nejaké právo“.¹⁶

Distribučná spravodlivosť je ten aspekt spravodlivosti, ktorý určuje, čo má dať spoločnosť jednotlivcovi. Ide teda o prerozdelenie dobier celej spoločnosti smerom k jednotlivcom. Nemôžeme však zabudnúť na skutočnosť, že spravodlivosť neznamená dať každému rovnako, ale to, čo mu patrí, to čo je jeho právo.

Toto klasické rozdelenie pre jej ľahšie pochopenie konceptu spravodlivosti katolícka Cirkev integroval ešte ďalším dôležitým termínom, ktorý v ostatných rokoch nadobúda rôzne významy. Ide o sociálnu spravodlivosť. Skôr, ako by sme ju definovali, chceme ešte upozorniť, že v klasickom chápaní spravodlivosť je vnímaná s tromi základnými charakteristikami, alebo vlastnosťami: alteritas, vymáhateľnosť a aequalitas. Alteritas znamená, že spravodlivosť sa uskutočňuje medzi dvoma subjektmi. Vymáhateľnosť je druhá vlastnosť, pretože niekto je vlastníkom práva a ak mu bola odopreté, môže ho požadovať. Aequalitas znamená, že spravodlivosť je objektívne merateľná. Nejde o to dať každému rovnako, ale dať mu jeho právo (ius suum). To znamená, „že to, čo prináleží každému jednotlivcovi v jeho jedinečnosti, zvažujúc aj nerovnosti, ktoré medzi ľuďmi skutočne jestvujú na základe prirodzených darov a zásluh“.¹⁷

Z týchto slov je zreteľné, že spravodlivosť je sama v sebe sociálna. Napriek tomu Cirkev uviedla tento termín do svojho učenia pretože v dnešnej dobe, ako sme to už dnes pripomenuli „sociálna spravodlivosť nadobúda čoraz väčšiu dôležitosť, lebo predstavuje skutočný a opravdivý rozvoj všeobecnej spravodlivosti, ktorá usmerňuje sociálne vzťahy na základe kritéria zachovávania zákona. Sociálna spravodlivosť je požiadavka spojená so sociálnou otázkou, ktorá má dnes celosvetový rozmer, súvisí so sociálnymi, politickými, ekonomickými aspektmi a predovšetkým so štrukturálnym rozmerom problémov a so vzájomnými riešeniami“.¹⁸

Tradičné chápanie spravodlivosti, ktoré sme veľmi syntetickým spôsobom predstavili, nás stavia pred ďalšiu dôležitú oblasť spravodlivosti. Môže sa stať, že vznikne nespravodlivosť – niekomu je odňaté jeho právo. Spravodlivosť vyžaduje, aby mu toto jeho právo bolo vrátené. Podľa katolíckeho učenia je vrátenie nevyhnutné, dokonca, svätý Tomáš Akvinský tvrdí, že vrátenie je „nevyhnutné pre spásu“. Aj v Katechizme Katolíckej Cirkvi nájdeme jasné vyjadrenia k tejto problematike: „Na základe výmennej spravodlivosti náprava spáchanej nespravodlivosti vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra jeho majiteľovi: Ježiš chváli Zacheja za jeho rozhodnutie: "Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne" (Lk 19, 8). Tí, čo sa priamo alebo nepriamo zmocnili cudzieho vlastníctva, sú povinní vrátiť ho alebo dať rovnocennú náhradu v naturáliách alebo peniazoch, ak vec už zanikla, a takisto nahradiť aj výnos a výhody, ktoré by bol majiteľ z neho oprávnene získal. Rovnako sú povinní vrátiť úmerne k svojej zodpovednosti a k svojmu zisku všetci tí, čo nejakým spôsobom mali účasť na krádeži alebo z nej vedome mali osoh; napríklad tí, čo ju nariadili alebo pri nej pomáhali, alebo skrývali ukradnutú vec“.¹⁹

Ak máme na pamäti skutočnosť, že spravodlivosť je nevyhnutným prostriedkom pre lásku, uvedomuje si, aké závažné dôsledky má táto náuka pre náš mravný život. Treba tiež pripomenúť, že nejde len o vrátenie materiálnych dobier, ale aj duchovných, ako je napríklad právo na dobré meno – v tejto perspektíve sú veľmi vážne dôsledky pre autentickú lásku v prípadoch hriechu ohovárania, či osočovania, pretože z náuky Cirkvi jasne vyplýva, že nejde len vrátenie dobra (materiálneho alebo duchovného), ale ide o to, aby sa dalo do pôvodného stavu.

Náročnosť vrátenia, ktoré máme potvrdené celou tradíciou Cirkvi vychádzajúcou z náuky Božieho zjavenia, nám pomáha ešte lepšie chápať miesto lásky v kresťanskom živote a jej vzťah k spravodlivosti. Text Katechizmu Katolíckej Cirkvi o vrátení sa odvoláva na evanjeliový príbeh o mýtnikovi Zachejovi, ktorý pri stretnutí s Kristom prežíva vnútorné obrátenie, ktoré sa prejavuje navonok vôľou dať veci do pôvodného stavu. Láska k Bohu sa pre nás stáva nadprirodzenou motiváciou k uskutočňovaniu spravodlivosti na tomto svete. V tomto zmysle sa láska predstavuje ako cieľ a spravodlivosť ako prostriedok. Cieľ dáva zmysel konaniu, vnútornú najhlbšiu motiváciu, a zároveň určuje výber prostriedkov na jeho dosiahnutie. Naopak, cieľ nie je možné dosiahnuť, ak sa nevyberú správne prostriedky na jeho dosiahnutie. Práve preto je spravodlivosť nevyhnutnou podmienkou pre autentickú kresťanskú lásku. Niekedy nie sme schopní dať veci do pôvodného stavu a všetko musíme s dôverou vložiť do rúk Božieho milosrdenstva. Láska, ktorá je našou odpoveďou na Božiu lásku zjavenú predovšetkým Kristovým krížom, nás však motivuje k dosiahnutiu cieľa, ktorý Pán Ježiš definoval slovami „Buďte tak dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48). V tomto zmysle naozaj „láska zakrýva množstvo hriechov“ (1 Pt 4, 8).

__________

¹ Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 2.

² KKC 1823.

³ Majorano Sabatino, Byť Cirkvou pre najbiednejších, Charis, Bratislava 2004, 34-35.

⁴KKC 1827.

⁵KKC 1828.

⁶ Porov. František, apoštolská exhortácia Evangelii gaudium 176-179

⁷ Ján Pavol II. encyklika Centesimus annus, 57.

⁸ Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 2.

⁹ František, encyklika Lumen fidei, 25.

¹⁰ Benedikt XVI., encyklika Caritas in veritate, 6

¹¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 201.

¹² Porov. KKC 1824 a 1830.

¹³Novéna k svätému Jánovi Mária Vianney, Karmelitánske nakladateľstvo, Bratislava 2009, 20. Tento text je nevyhnutné interpretovať z hľadiska doby, v ktorej žil sv. Vianney – doby, ktorá je vo Francúzsku charakterizovaná dôsledkami francúzskej revolúcie. Možnosť dostupnosti adekvátneho náboženského vzdelania bola v tej dobe neporovnateľná s dnešnou dobou. Je zaujímavé vnímať múdrosť tohto svätého, ktorý na riešenie tejto konkrétnej problematiky založil školu, čo bola dosť výnimočné v tej dobe.

¹⁴ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 46-47.

¹⁵ Ide o spravodlivosť medzi dvoma subjektmi na rovnakej úrovni.

¹⁶ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 47.

¹⁷ Fitte Hernán, Teológia a spoločnosť. Prvky sociálnej morálnej teológie, Lúč, Bratislava 2007, 46.

¹⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 201.

¹⁹KKC 2412.