Prednáška na tému Základné princípy sociálnej náuky Cirkvi: dôstojnosť ľudskej osoby, solidarita, subsidiarita, spoločné dobro z cyklu Sociálna náuka Cirkvi.

Prinášame plný text a audio záznam prednášky, ktorá odznela v aule Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty 16. októbra 2013.

Zvukový záznam prednášky:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (28.1MB, 128kbps)

Ospravedlňte, prosím, chýbajúcich úvodných cca. päť minút z audio záznamu prednášky.

Text prednášky

Pred mesiacom sme začali naše zamyslenia nad Sociálnou náukou Cirkvi a zamerali sme sa predovšetkým nad kompetenciou Cirkvi v oblasti politiky, ekonomiky a spoločnosti vôbec. Spomenuli sme, že Cirkev má záujem vstúpiť do úprimného dialógu so všetkými ľuďmi dobrej vôle a svojou náukou o živote človeka v spoločnosti napomôcť k lepšiemu spolužitiu všetkých, pretože dostala do daru zjavenú pravdu o ľudskej osobe. Motivácia k takémuto konaniu je nadprirodzená, pretože cieľ, pre ktorý je Cirkev, spása všetkých ľudí, prekračuje pozemské skutočnosti. A práve tento nadprirodzený obsah môže pomôcť aj tomuto svetu. Slová pápeža Benedikta v tejto súvislosti sú veľmi evidentné: „Láska v pravde, ktorej svedkom sa Kristus stal svojím pozemským životom a predovšetkým svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva. Láska – „caritas“ – je mimoriadna sila, ktorá podnecuje ľudí, aby sa odvážne a veľkodušne angažovali na poli spravodlivosti a pokoja. Je to sila, ktorá má svoj pôvod v Bohu, večnej Láske a absolútnej Pravde. Každý nachádza svoje dobro prijatím plánu, ktorý má s ním Boh, aby ho v plnosti uskutočnil: v tomto pláne totiž človek nachádza svoju pravdu a tým, že ju prijíma, stáva sa slobodným (porov. Jn 8, 22). Preto obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo, sú náročné a nenahraditeľné formy lásky. Veď láska sa „raduje z pravdy“ (1 Kor 13, 6). Všetci ľudia cítia vnútornú potrebu milovať autentickým spôsobom: láska a pravda človeka nikdy úplne neopúšťajú, veď sú povolaním, ktoré Boh vložil do ľudského srdca a mysle. Ježiš Kristus očisťuje a oslobodzuje hľadanie lásky a pravdy od našich ľudských slabostí a v plnosti nám odhaľuje iniciatívu lásky a plán opravdivého života, ktorý nám Boh pripravil. V Ježišovi Kristovi sa láska v pravde stáva tvárou jeho osoby a pre nás povolaním milovať našich bratov v pravde Božieho plánu. Veď on sám je pravda (porov. Jn 14, 6)“.¹ Z tohto dôvodu, pokračuje pápež Benedikt XVI., „Láska je zlatou niťou celej sociálnej náuky Cirkvi. Každá zodpovednosť a angažovanosť, vytýčená v tejto náuke, čerpá z lásky, ktorá je podľa Ježišovho učenia syntézou celého Zákona² (porov. Mt 22, 36 – 40)“.

Z predchádzajúcich vyjadrení vyplýva, že jestvuje nevyhnutný vzťah medzi kresťanským životom viery a angažovanosťou sa v otázkach spoločenského života. Inými slovami povedané, uskutočňovanie Sociálnej náuky Cirkvi je podstatným prvom nasledovania Krista. Aby však toto bolo možné, je nevyhnutné, aby sa táto angažovanosť uskutočňovala v pravde, ktorá jediná môže zaručiť udržateľný, integrálny a autentický rozvoj.³ Z tohto dôvodu Cirkev formuluje niektoré princípy, ktorými sa má regulovať a usmerňovať spoločenský, politický, či ekonomický život. Tieto princípy sa vo vnútri Cirkvi formulovali postupne v čase keď sa kresťania konfrontovali s jednotlivými požiadavkami každodenného života. Môžeme teda tvrdiť, že tieto princípy vznikali ako výsledok reflexie kresťanov vo svetle toho, čo im je vlastné, čiže Svätého písma a Tradície, o požiadavkách spoločenského, politického, či ekonomického života. Sociálna náuka Cirkvi cez tieto princípy predkladá konkrétne výsledky jej posolstva v spoločnosti.⁴ Ide teda o princípy, ktoré majú nadčasový charakter, pretože „vytvárajú opravdivé a charakteristické základy sociálnej katolíckej náuky“.⁵ Jasne sa o tomto charaktere vyjadruje aj Kompendium sociálnej náuky Cirkvi: „Tieto princípy majú všeobecný a základný charakter, pretože sa týkajú sociálnej skutočnosti vo svojom celku: od vzájomných vzťahov charakterizovaných príbuzenstvom a bezprostrednosťou po tie, ktoré sprostredkuje politika, ekonomika a právo; od vzťahov medzi komunitou alebo skupinami po vzťahy medzi národnosťami a národmi. Vďaka ich pretrvávaniu v čase a všeobecnosti významu ich Cirkev označuje za prvý a základný parameter vzťahu na vysvetlenie a hodnotenie sociálnych fenoménov nevyhnutných na to, aby sa z nich mohli čerpať kritériá na rozlišovanie a riadenie sociálneho konania v každom prostredí“.⁶

V týchto vyjadreniach môžeme jasne vidieť induktívno-deduktívnu metódu, ktorá je vlastná Sociálnej náuke Cirkvi. Tejto téme sme sa venovali už počas predchádzajúceho stretnutia a preto len pripomenieme, že na jednej strane hodnotíme konkrétnu sociálnu skutočnosť, ale toto hodnotenie sa uskutočňuje vo svetle princípov, ktoré vychádzajú z pravdy evanjeliového posolstva, aby sme nepadli do „situačnej etiky“, kde pravda už viac nie je kritériom hodnotenia skutočnosti, ale samotná skutočnosť manipuluje s pravdou a jej interpretáciou pre dosiahnutie určitého, vopred vytýčeného cieľa, ktorý len málokedy môže zodpovedať skutočnému a integrálnemu dobru človeka a spoločnosti.

Postupná historická formulácia jednotlivých princípov Sociálnej náuky Cirkvi neznamená manipuláciu s pravdou, práve naopak, jej hlbšie poznávanie a prenikanie do nej. V tomto zmysle sú dôležité vyjadrenia blahoslaveného Jána Pavla II. v encyklike Sollicitudo rei socialis, ktoré vysvetľujú túto vnútornú dynamiku: „Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi. Jedným z výsadných činiteľov v tomto smere sa v ostatnom čase stal učiteľský úrad rímskych pápežov, ktorý už od encykliky Leva XIII. Rerum novarum, ktorá je akýmsi orientačným bodom, často rozoberal túto otázku. Vydania rozličných sociálnych dokumentov často pripadali na nejaký výročitý deň tohto prvého dokumentu. Pápeži dbali tiež na to, aby svojimi zásahmi objasňovali i nové charakteristické črty sociálneho učenia Cirkvi. A tak sa od spomenutého a veľmi dôležitého prínosu Leva XIII., obohacovaného potom aj ďalšími príspevkami, vytvoril akýsi stále dopĺňaný náukový kódex, ktorý je vždy obsažnejší podľa toho, ako Cirkev náplňou slova, zjaveného Ježišom Kristom a pôsobením Ducha Svätého (porov. Jn 14, 16.26; 16,13 -15), vysvetľuje udalosti, postupne sa odvíjajúce v priebehu dejín. Takto sa Cirkev usiluje viesť ľudí, aby pomocou rozumového uvažovania a ľudských vied mohli splniť svoje poslanie zodpovedných budovateľov pozemskej spoločnosti“.⁷ Dejiny Cirkvi sú od jej samotného počiatku svedkami a potvrdením týchto vyjadrení. Stačí ak spomenieme prvé kresťanské komunity, ktoré sa konfrontovali s niektorými spoločenskými otázkami, ktorých výsledkom sú aj zoznamy čností, ktoré kresťania majú vo verejnom živote praktizovať, alebo zoznamy nerestí, ktorým sa majú vyhýbať. Pán Ježiš nám počas svojho pôsobenia na tejto zemi nepovedal absolútne všetko. Zoslal nám Ducha Svätého, ktorý nás postupne stále uvádza do plnosti poznania pravdy.⁸

Táto celistvosť Sociálnej náuky Cirkvi má svoje vážne dôsledky pre správnu interpretáciu spomenutých princípov: „Zásady sociálnej náuky sa musia hodnotiť v ich jednote, súvislosti a členitosti. Táto požiadavka sa ujíma v tom význame, ktorý samotná Cirkev pripisuje vlastnej sociálnej náuke, jednotnému náukovému „korpusu“ organicky vysvetľujúcemu sociálne skutočnosti“ Pozornosť sústredená na špecifickosť každého jednotlivého princípu nesmie viesť k jeho čiastkovému a pomýlenému využitiu, ku ktorému by došlo, keby sa pripomínal, akoby bol rozčlenený a nesúvisel so všetkými ostatnými. Teoretické prehĺbenie a samotné uplatnenie čo len jedného zo sociálnych princípov umožnia jasne vidieť vzájomnosť, dopĺňanie a súvislosti, ktoré ich utvárajú“⁹. V konečnom dôsledku sa tieto princípy predkladajú svedomiu jednotlivcov, aby ich uskutočňovali vo svojom živote. Vidíme tak, že môžu mať veľký význam pre morálnu kvalitu ľudských rozhodnutí na spoločenskej, politickej, či ekonomickej úrovni: „Zásady sociálnej náuky vytvárajú vo svojom celku prvé rozčlenenie pravdy v spoločnosti, ktorá sa pýta a pozýva každé svedomie, aby vzájomne reagovalo s každým druhým, v slobode a plnej spoluzodpovednosti so všetkými a vo vzťahoch voči všetkým. Človek nemôže uniknúť pravde a zmyslu sociálneho života, pretože spoločnosť nie je skutočnosť, ktorá by bola cudzia jeho vlastnej existencii. Takéto princípy majú hlboký morálny zmysel, lebo sa odvolávajú na najhlbšie základy usmerňujúce spoločenský život. Na ich úplné pochopenie treba konať podľa nich, prispievať k rozvoju života zodpovedajúceho ľudskej dôstojnosti, ako to niektoré princípy ukazujú. Morálna požiadavka obsiahnutá vo veľkých sociálnych princípoch sa týka jednak osobného konania jednotlivcov, pretože sú prvými a nenahraditeľnými subjektmi zodpovednými za sociálny život na každej úrovni, jednak inštitúcií reprezentovaných zákonmi, normami, zvykmi a občianskymi štruktúrami, pretože sú schopné ovplyvniť a podmieniť rozhodnutia mnohých a na dlhý čas. Princípy pripomínajú, že spoločnosť, ktorá už existuje, vychádza z posplietaných slobodných väzieb všetkých osôb, ktoré v nej navzájom reagujú a prostredníctvom svojich rozhodnutí prispievajú k jej budovaniu alebo ochudobňovaniu“.¹⁰

Po ozrejmení týchto základných skutočností, ktoré sa týkajú princípov Sociálnej náuky Cirkvi vo všeobecnosti, sa teraz môžeme venovať niektorým najdôležitejší: dôstojnosti ľudskej osoby, solidarite, subsidiarite a spoločnému dobru.

Dôstojnosť ľudskej osoby

Ľudská osoba, každá ľudská osoba, je srdcom a dušou celej Sociálnej náuky Cirkvi, pretože „človek vo svojej historickej konkrétnosti zabezpečuje cestu a udáva smer celému sociálnemu učeniu Cirkvi. Veď celá sociálna náuka Cirkvi sa rozvíja vychádzaním zo zásady, ktorá potvrdzuje nedotknuteľnú dôstojnosť ľudskej osoby“.¹¹ Jasne to vyjadril pápež Ján XXIII. vo svojej encyklike Mater et magistra: „Z tohto základného princípu, ktorý chráni posvätnú dôstojnosť ľudskej osoby, učiteľský úrad Cirkvi v spolupráci s kňazmi a osvietenými laikmi vypracoval, zvlášť v tomto storočí, sociálne učenie, ktoré jasne ukazuje bezpečné cesty na usporiadanie spolunažívania podľa všeobecných kritérií, zodpovedajúcich prirodzenosti a rozličným oblastiam časného poriadku, ako aj charakteristikám súčasnej spoločnosti, takže sú prijateľné pre všetkých“.¹² To preto, lebo „Cirkev vidí v každom človeku živý obraz samého Boha; obraz, ktorý nachádza a ktorý je povolaná nachádzať stále hlbšie v plnom vysvetlení seba v Kristovom tajomstve, dokonalom obraze Boha, odhaľujúcom človeku Boha a človeku seba samého“.¹³

Základom tejto dôstojnosti každej ľudskej osoby je skutočnosť, že každý človek bol stvorený na Boží obraz a podobu: „Základné posolstvo Svätého písma oznamuje, že ľudské osoba je Božie stvorenie a určuje prvok, ktorý ho charakterizuje a rozlišuje v jeho bytí na Boží obraz: A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh položil ľudské stvorenie do stredu celého stvorenia a na jeho vrchol ... Teda, keďže je človek stvorený na Boží obraz, má dôstojnosť osoby: nie je niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami“.¹⁴ To znamená, slovami Katechizmu katolíckej Cirkvi: „Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa“. Táto dôstojnosť je skutočne veľká, pretože človek je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote“. Toto je zároveň cieľom človeka a hlavný dôvod jeho dôstojnosti, ako tvrdí aj svätá Katarína Sienská: „Čo bolo príčinou toho, že si dal človeku takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a zamiloval si sa do neho. Veď z lásky si ho stvoril a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro“.¹⁵

Z predchádzajúcich vyjadrení môžeme vyvodiť niekoľko dôležitých skutočností. Prvá spočíva v tom, že človek ma dve schopnosti, ktoré ho radikálnym spôsobom odlišujú od všetkých ostatných stvorených viditeľných vecí, rozum a slobodná vôľa. Práve tieto dve schopnosti ho pripodobňujú Stvoriteľovi: schopnosť uvažovať a slobodne sa rozhodovať. Týmto spôsobom človek stojí pred Bohom ako individuálne bytie, ktoré nesie zodpovednosť za svoje skutky. Zároveň je však aj prirodzene spoločenským bytím, pretože „Boh, ktorý sa otcovsky stará o všetkých, chce, aby všetci ľudia tvorili jednu rodinu a správali sa k sebe ako bratia. Veď Boh, ktorý stvoril všetkých na svoj obraz „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17, 26), a tak všetci sú povolaní mať jeden cieľ, ktorým je sám Boh“.¹⁶ Spoločenskosť ľudskej osoby teda nie je niečím navyše, ale patrí k podstate ľudskej prirodzenosti, ktorej základom je vždy vzťah k svojmu Stvoriteľovi: „Vzťah medzi Bohom a človekom sa odráža vo vzťahovom a sociálnom rozmere ľudskej prirodzenosti. Človek nie je samotárske bytie, naopak, vo svojej prirodzenosti je spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť a rozvíjať svoje vlohy. V tomto smere je významná skutočnosť, že Boh stvoril ľudské bytie ako muža a ženu (porov. Gn 1, 27). Mimoriadne výrečným svedectvom je pocit neuspokojenia, ktorý pociťuje človek v raji, dokiaľ jeho jediným spoločníkom je rastlinný a živočíšny svet (porov. Gn 2, 20). Až keď sa objavila žena, to jest bytosť, ktorá je telo z jeho tela a kosťou z jeho kostí (porov. Gn 2, 23) a v ktorej tiež prebýva duch Boha Stvoriteľa, môže uspokojiť svoju potrebu medziosobného dialógu, ktorý má pre ľudskú existenciu taký životný význam. V blížnom, mužovi alebo žene, možno vnímať odraz samého Boha, konečného cieľa a uspokojenia každého človeka“.¹⁷

Druhá skutočnosť, na ktorú je potrebné upozorniť, je fakt, že táto dôstojnosť prináleží každej ľudskej osobe: „Muž a žena majú rovnakú dôstojnosť i rovnakú hodnotu nielen preto, že obidvaja sú vo svojej rozdielnosti Božie obrazy, ale ešte hlbšie preto, že na Boží obraz je dynamika vzájomnosti, ktorá oživuje “my“ ľudského páru“.¹⁸

Tieto vyjadrenia poukazujú na ďalšiu dôležitú skutočnosť, respektíve jeden podstatný rozdiel. Princípy Sociálna náuky Cirkvi vychádzajú zo základného princípu ľudskej dôstojnosti. V oblasti sociálnej morálnej teológie rozlišuje dva základné druhy tejto dôstojnosti. Prvá je tá, o ktorej sme pojednávali do tohto momentu. Môžeme ju podľa tradičného chápania vnímať ako ontologickú, čiže bytostnú dôstojnosť. Ako sme už spomenuli, táto dôstojnosť sa zakladá na skutočnosti, že každá ľudská osoba je stvorená ne Boží obraz a podobu. Druhá sa nazýva morálna dôstojnosť a je závislá na rozhodnutiach, ktoré robí ľudská osoba na úrovni myšlienok, slov a skutkov, čiže determinuje človeka ako morálny subjekt a práve z tohto dôvodu každá ľudská osoba, schopná vedomých a slobodných rozhodnutí rastie, alebo degraduje vo svojej morálnej dôstojnosti. Z toho logicky vyplýva, že keď hovoríme o princípe dôstojnosti ľudskej osoby v oblasti Sociálnej náuky Cirkvi, odvolávame sa a máme pre sebou vždy ontologickú dôstojnosť, ktorá nezáleží na našich rozhodnutiach, ale na skutočnosti, že každá osoba je stvorená na Boží obraz a podobu. Práve preto si každá ľudská osoba vyžaduje rešpektovanie a úctu, ktoré sú zároveň aj základnými podmienkami spravodlivej spoločnosti.

Zo základného princípu ľudskej dôstojnosti odvodzuje aj ďalší princíp Sociálnej náuky Cirkvi: solidaritu.

Solidarita

Princíp solidarity vychádza zo skutočnosti, že osoba bola stvorená ako spoločenská bytosť a preto samotná solidarita, ako vzájomná závislosť všetkých ľudí je prejavom ľudskej dôstojnosti. Máme teda dva základné aspekty vnímania solidarity. Na jednej strane ide o princíp, ktorý vychádza z ľudskej dôstojnosti a ktorý tvrdí, že všetci ľudia sú medzi sebou solidárni, pretože jestvuje medzi nimi vysoký stupeň závislosti, ktorý sa prejavuje v rôznych formách.¹⁹ Z tejto skutočnosti, ktorá prináleží všetkým ľuďom, potom Sociálna náuka Cirkvi odvodzuje princíp, ktorý sa prejavuje v mravnej oblasti ľudského konania: „Solidaritu treba prijať predovšetkým v jej hodnote sociálneho princípu usmerňujúceho inštitúcie, na základe ktorého musia byť „štruktúry hriechu“, prevládajúce vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, prekonané a premenené na štruktúry solidarity prostredníctvom tvorby alebo primeranej úpravy zákonov, pravidiel obchodovania či právnych systémov“. Zároveň je však solidarita „opravdivá a skutočná morálna čnosť, nie je nejaký pocit neurčitého súcitu alebo povrchnej citlivosti voči zlu toľkých blízkych či vzdialených osôb. Naopak, je to pevné a dôsledné rozhodnutie angažovať sa za spoločné dobro: za dobro všetkých a každého jedného, pretože všetci sme naozaj zodpovední za všetkých.²⁰

V tomto zmysle upozorňujeme na skutočnosť, že naše každodenné morálne rozhodnutia vplývajú nielen na morálnu kvalitu osoby, ktorá koná, ale aj na morálnu kvalitu prostredia, v ktorej sa dané rozhodnutie koná (tu môžeme vstupovať do nasledovných argumentov: dôsledky neplatenia daní, odvodov, podporovanie nemorálnych aktivít kupovaní prostriedkov firiem, ktoré takéto aktivity podporujú – ide v niektorých prípadoch o formálnu, teda hriešnu účasť na hriechu, ktorá sama sebe je hriechom, čiže degradáciou morálnej dôstojnosti ľudskej osoby). Ide o tému veľmi aktuálnu, ako na to upozorňuje aj posledná sociálna encyklika pápeža Benedikta XVI. Caritas in veritate: „Všeobecná solidarita, ktorá je už skutočnosťou a prináša nám dobrodenie, je zároveň aj povinnosťou. Mnohí ľudia dnes v sebe živia predstavu, že okrem seba nie sú voči nikomu ničím zaviazaní. Myslia si, že sú len nositeľmi práv, a často narážajú na veľké prekážky vo vyzrievaní v zodpovednosti za integrálny rozvoj seba i iných. Preto je dôležité vyvolať novú reflexiu o tom, že práva predpokladajú určitý rámec povinností, bez ktorých by sa zmenili na svojvôľu. Dnes sme svedkami závažného protirečenia. Na jednej strane sa vymáhajú domnelé práva, ktoré majú povahu svojvôle a nie sú nevyhnutné, pričom sa pozdvihuje hlas za ich uznanie a šírenie verejnými štruktúrami. Na druhej strane sa zneužívajú a odopierajú elementárne a základné práva veľkej časti ľudstva. Často bolo možné pozorovať súvislosť medzi vymáhaním práva na zbytočnosti či dokonca priestupky alebo neresti v bohatých spoločnostiach a nedostatkom jedla, pitnej vody, základného vzdelania či zdravotníckej starostlivosti v istých oblastiach zaostalého sveta i na perifériách veľkých metropol. Táto súvislosť spočíva v skutočnosti, že individuálne práva, pozbavené rámca povinností, ktoré im dávajú plný zmysel, sa stávajú pomätenými a roztáčajú špirálu prakticky neobmedzených požiadaviek bez akýchkoľvek kritérií. Stupňovanie práv vyúsťuje do zanedbávania povinností. Povinnosti vymedzujú práva, pretože poukazujú na antropologický a etický rámec, do pravdivosti ktorého spadajú aj práva, vďaka čomu sa nestávajú svojvoľnými. Z tohto dôvodu povinnosti posilňujú práva a podnecujú do ich obrany a presadzovania ako záväzku, ktorý treba prijať v službe dobra. Ak sa však práva zakladajú len na uzneseniach občianskych zhromaždení, možno ich kedykoľvek zmeniť, čím vo všeobecnom povedomí slabne vedomie povinnosti rešpektovať ich a dodržiavať. Vlády a organizácie tak môžu zabudnúť na objektivitu a „nepredložiteľnosť“ práv a jednoducho ich považovať za výsledok spoločného uznesenia. Keď k tomu dochádza, ohrozený je skutočný rozvoj národov. Takéto postoje kompromitujú autoritu medzinárodných organizácií a to najmä v očiach krajín, ktoré najviac potrebujú rozvoj. Tie totiž požadujú, aby medzinárodné spoločenstvo vzalo na seba povinnosť pomáhať im, aby sa mohli stať „budovateľmi vlastnej šťastnej budúcnosti“, a mohli tak vziať na seba svoje povinnosti. Vzájomné podieľanie sa na povinnostiach mobilizuje oveľa viac než len samotné vyžadovanie práv“²¹

Subsidiarita

Princíp solidarity je integrovaný princípom subsidiarity, ktorého prvú historickú formuláciu na úrovni pápežského magistéria nachádzame v encyklike pápeža Pia XI. Quadragesimo anno: „Je celkom určite pravdivé a dejiny to potvrdzujú, že kvôli zmeneným podmienkam mnohé veci môžu vykonávať už len veľké združenia, hoci sa nimi predtým zaoberali aj malé. Predsa však musí ostať jasná veľmi dôležitá zásada v sociálnej filozofii: ak je nepovolené odobrať jednotlivcom to, čo môžu vykonávať vlastnými silami a vlastným úsilím a prideliť to spoločenstvu, tak je nespravodlivé preniesť na väčšiu a vyššiu spoločnosť to, čo môžu vykonávať menšie a nižšie spoločenstvá. A práve v tomto spočíva veľká ujma a zároveň rozvrat správneho usporiadania spoločnosti. Prirodzenou náplňou akéhokoľvek zásahu samotnej spoločnosti je totiž pomôcť výpomocným (subsidiárnym) spôsobom článkom spoločenského organizmu, a nie zničiť ich a pohltiť“.²² Úloha zásahu štátu v tejto oblasti je skutočne veľmi dôležitá a zároveň podnecujúca, pretože podľa tohto princípu je nevyhnutné aby štát v rámci správnej hierarchie uznával menšie združenia a zhromaždenia: „Je preto nevyhnutné, aby najvyššia autorita štátu presunula na menšie a nižšie združenia vybavovanie záležitostí menšieho významu, ktorými by sa vlastne sama len rozptyľovala. Tak bude môcť s väčšou voľnosťou, silou a účinnosťou riešiť veci, ktoré prináležia len jej, lebo len ona ich môže vykonávať; totiž riadenie dozoru, napomínania, či potláčania, podľa jednotlivých prípadov a potrieb. Nech sa teda členovia vlád pevne ubezpečia, že čím dokonalejšie bude zachované hierarchické usporiadanie medzi jednotlivými združeniami v závislosti od zásady výpomocnej funkcie spoločenskej činnosti, o to viac sa posilní spoločenská autorita a výkonnosť, čím sa prispeje i k priaznivejšej a prosperujúcejšej úrovni samotného štátu“.²³

Tento princíp „chráni osoby od zneužívania nadriadenými sociálnymi inštitúciami a zároveň ich povzbudzuje, aby pomáhali jednotlivým osobám a stredne veľkým celkom rozvíjať svoje úlohy. Tento princíp sa stanovuje, lebo každá osoba, rodina a stredne veľký celok majú v sebe niečo originálne, čo môžu spoločnosti ponúknuť. ... So zásadou subsidiarity kontrastujú formy koncentrácie, byrokracie, podporných systémov, nespravodlivej a prehnanej prítomnosti štátu a štátneho aparátu. Štát blahobytu, ktorý priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov. ... S uskutočňovaním princípu subsidiarity súvisí úcta a účinný rozvoj prvenstva osoby a rodiny“.²⁴

Spoločné dobro

Posledný základným princípom, ktorému sa dnes chceme venovať je princíp spoločného dobra. Tento princíp zahŕňa v sebe širokú škálu požiadaviek, ktoré sú nasmerované pre dobro každej ľudskej osoby. Základnú definíciu spoločného dobra môžeme prebrať z náuky Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý vyhlasuje, že ide o „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.²⁵

Dnes by sme mohli vidieť realizáciu princípu spoločného dobra predovšetkým v rešpektovaní a uskutočňovaní základných ľudských práv.²⁶ V tomto zmysle musí podčiarknuť skutočnosť, že pre dosiahnutie spoločného dobra nestačí angažovanosť niektorých, ale je nevyhnutná participácia všetkých ľudí.

Na záver nášho zamyslenia chceme opäť pripomenúť, že základné princípy Sociálnej náuky Cirkvi sa musia brať do úvahy vždy spoločne.

__________

¹ Benedikt XVI. Encyklika Caritas in veritate, 1.

² Benedikt XVI. Encyklika Caritas in veritate, 2.

³ Porov. Benedikt XVI. Encyklika Caritas in veritate, 11.

⁴ Ján Pavol II., Encyklika Centesimus annus, 5. „Tieto princípy, výrazy vnútornej pravdy o človeku, poznávanej prostredníctvom rozumu a viery, vychádzajú zo stretnutia evanjeliového posolstva a jeho požiadaviek, ktoré sa zhŕňajú v najvyššom prikázaní lásky k Bohu a k blížnemu a v spravodlivom riešení problémov, ktoré prináša život v spoločnosti. Cirkev, keďže v priebehu dejín a vo svetle Ducha múdro uvažovala v rámci vlastnej tradície viery, mohla dať týmto zásadám základ a stále konkrétnejšiu podobu, pričom ju postupne vysvetľuje v snahe dôkladne odpovedať na požiadavky čias a na nepretržitý rozvoj sociálneho života“: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 160.

⁵Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 160.

⁶Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 161.

⁷ Ján Pavol II., Encyklika Sollicitudo rei socialis, 1.

⁸ Porov. Jn 16, 12-15.

⁹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 162.

¹⁰Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 163.

¹¹Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 107.

¹² Ján XXIII., Encyklika Mater et magistra, 204.

¹³Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 105.

¹⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 108.

¹⁵Katechizmus katolíckej Cirkvi, 356.

¹⁶ Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 24.

¹⁷Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 110.

¹⁸Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 111.

¹⁹ Tu môžeme spomenúť skutočnosť blízku všetkých osobám. Každá ľudská osoba potrebuje nevyhnutne iných minimálne preto, aby aspoň v počiatočných štádiách svojej existencie na tejto zemi mohla vôbec prežiť. Obmedzujeme sa len na toto vyjadrenie, respektíve na tento príklad, aby sme poukázali, že princíp solidarity je univerzálny nakoľko je hlboko zakorenený v každej ľudskej osobe a pre jeho vnímanie stačí veľmi jednoduchý existenčný pohľad.

²⁰Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 194.

²¹ Benedikt XVI., Encyklika Caritas in veritate, 43.

²² Pius XI. Encyklika Quadragesimo anno, 80.

²³ Pius XI. Encyklika Quadragesimo anno, 81.

²⁴Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 187.

²⁵ Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 26.

²⁶ „Z dôstojnosti, jednoty a rovnosti všetkých osôb vyplýva predovšetkým princíp spoločného dobra, na ktorý sa musí vzťahovať každý aspekt sociálneho života, aby našiel úplný zmysel. ... Spoločné dobro nepozostáva z jednoduchého zhrnutia jednotlivých dobier každého subjektu v sociálnom celku. Keďže patrí všetkým a každému, je a zostáva spoločným, pretože je neoddeliteľné a len spoločne ho možno dosiahnuť a docieliť, aby vzrastalo a chránilo sa aj so zreteľom na budúcnosť. Tak ako sa morálne konanie jednotlivca uskutočňuje konaním dobra, tak sociálne konanie dosahuje úplnosť, keď uskutočňuje spoločné dobro. Spoločné dobro sa vskutku môže chápať ako sociálny a spoločenský rozmer morálneho dobra“: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 187.