Lectio divina úryvku z Druhého listu Korinťanom pod názvom SILA – Keď som slabý, vtedy som silný (2 Kor 12, 10) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. marca 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (54.9MB, 160kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na našom dnešnom modlitbovom stretnutí budeme pre Pánom uvažovať o štvrtej zo základných čností, ktorou je čnosť mravnej sily. Naše uvažovanie a modlitbu postavíme na úryvku z 12. kapitoly Druhého listu svätého apoštola Korinťanom.

Je vhodné, aby sme si priblížili aj okolnosti, ktoré viedli k napísaniu tohoto listu a tým spôsobom aj nášho úryvku.

Mesto Korint bolo starovekým gréckym mestským štátom. Leží dodnes v blízkosti takzvanej Korintskej šije, čo je úzky pás pevniny, ktorá spája Peloponézsky polostrov s gréckou pevninou.

Obyvateľstvo bolo zložené zo všetkých vtedajších národností. Až dve tretiny obyvateľov boli otroci. Po náboženskej stránke prevládal pohanský synkretizmus a orientálne kulty. Bola tu však aj početná židovská skupina so svojou synagógou (porov. Sk 18,4.8). Bohatstvo a blahobyt mali za následok, že Korint sa stal príslovečným úpadkom mravov a neviazaným životom.

Apoštol Pavol navštívil Korint prvý raz v roku 52, kedy založil a sformoval početnú a životaschopnú kresťanskú obec. Jej členovia boli poväčšine pohanského pôvodu (porov. 1 Kor 12,2; 8,7; 10,14.20) a patrili prevažne k nižším sociálnym vrstvám (porov. 1 Kor 1,26-29); viacerí však pochádzali aj zo židovstva (porov. Sk 18,8; 1 Kor 1,22-24; 10,32; 12,13).

Po Pavlovom odchode z Korintu prišli medzi tamojších kresťanov judaistickí (židovčiaci) misionári. Vyhlasovali sa za apoštolov, predkladali odporúčajúce listy, vystatovali sa mimoriadnymi charizmatickými darmi a všemožne sa snažili zdiskreditovať pred veriacimi Pavla a jeho apoštolskú autoritu (porov. 2 Kor 1,12 – 2,17; 10,7; 11,6.13.23). Pavol v snahe zabrániť ich škodlivému vplyvu a obnoviť poriadok urobil z Efezu »bleskovú návštevu« do Korintu (porov. 2 Kor 12,14; 13,1). Potom poslal do Korintu svojho spolupracovníka Títa. Keď sa potom apoštol Pavol stretol s Títom v Macedónsku, dozvedel sa od neho potešujúce správy, že totiž list, ktorý Pavol napísal Korinťanom, našiel veľkú odozvu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu. Svätý Pavol hneď napísal druhý list (Druhý list Korinťanom) a poveril Títa, aby list zaniesol do Korintu a pripravil tam jeho návštevu, počas ktorej chcel urobiť v cirkevnej obci definitívny poriadok a uplatniť svoju apoštolskú autoritu a práva (porov. 2 Kor 13,1-10; pozri aj 7,2-16; 12,14-21; 13,1-4).

Započúvajme sa teraz do úryvku z 12. kapitoly Druhého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom, v ktorom odhaľuje, ako spoznal, v čom spočíva pravá sila:

Lectio

2 Kor 12, 1-10

¹ Musím sa chváliť, hoci to neosoží, ale prejdem k videniam a zjaveniam Pána.
² Poznám človeka v Kristovi, ktorý bol pred štrnástimi rokmi - neviem, či v tele, či mimo tela, tiež neviem, to vie Boh, - uchvátený až do tretieho neba. ³ A viem, že tento človek - zasa neviem, či v tele, či mimo tela, to vie Boh, - ⁴ bol uchvátený do raja a počul tajomné slová, ktoré človek nesmie vysloviť.
⁵ Ním sa budem chváliť, sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami.
⁶ Veď ak sa aj budem chcieť chváliť, nebudem nerozumný lebo budem hovoriť pravdu. Ale zdŕžam sa, aby si niekto nemyslel o mne viac, ako vidí na mne alebo počuje odo mňa, ⁷ a aj pre veľkosť zjavení. A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. ⁸ Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ⁹ ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti."
A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. ¹⁰ Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.

Kontext úryvku

Náš dnešný myšlienkovo bohatý úryvok charakterizuje téma „neosožného chválenia sa“. Úryvok je možné rozdeliť na tri časti, ktoré sú orámované úvodom vo verši 1 a záverom vo verši 9b-10.

1. časť, verše 2-4, hovoria v tretej osobe o uchvátení do tretieho neba. 2. časť, verše 5-7, hodnotia v prvej osobe chválenia sa slabosťou. 3. časť, verše 7b-9, hovoria v prvej osobe o zjavení prostredníctvom „ostňa v tele“.

Pavol priznáva, že si je vedomý nebezpečenstva, ktorý vyplýva z neprimeraného chválenia sa a vo verši 1 konštatuje, že chváliť sa neosoží, ale kvôli potrebe brániť sa, „musí“ pristúpiť k tomu, aby sa chválil. Na túto cestu sa vydal preto, lebo jeho protivníci sa vystatovali pred Korinťanmi, že majú mimoriadne mystické skúsenosti. Pavol sa cíti prinútený, aby sa pochválil aj on a aby tým bránil veriacich pred propagandou odporcov. Tento pastoračný postup pokladá za najvhodnejší v danej situácii.

Je užitočne pochopiť zmysel dvoch pojmov, čiže „videní a zjavení“, ktoré sú predmetom chválenia sa. Ide o dva pojmy, ktoré vyjadrujú dva rozličné spôsoby mystických skúseností. Môžu totiž jestvovať videnia bez zjavení, ako je zasa možné prijať zjavenie, ktoré prichádza prostredníctvom sluchu a nedotýka sa vnímania obrazov.

Pojem videní je zriedkavejší (porov. Lk 1,22; 24.23; Sk 26,19), o zjaveniach píše apoštol Pavol na viacerých miestach vo svojich listoch (porov. 2Kor 12,7; 14,6.26; Gal 1,12; 2,2; Rim 2,5; 8,19; 16,25; 2Sol 1,7; Ef 1,17; 3,3). Väčší význam “zjavenia” je teda potvrdený samotným výskytom tohoto pojmu v listoch apoštola Pavla, pričom zjavenia sú zaradené aj do zoznamu chariziem (porov. 1Kor 14,6.26): “zjavenie” nesie apokalyptický význam, čiže vzťahuje sa na súčasť alebo na budúcnosť ľudského spoločenstva (porov. 1Kor 1,7; Rim 2,5; 8,9; 2Sol 1,7). Keď apoštol Pavol píše o videniach a zjaveniach v množnom čísle, môže to naznačovať, že tieto mimoriadne duchovné skúsenosti neboli v jeho živote ojedinelé.

Zdá sa však, že Pavol nezaraďuje výslovne medzi zjavenia napríklad zjavenie Vzkrieseného na ceste do Damasku (Sk 9,1-6), hoci v Liste Galaťanom, keď hovorí o svojom povolaní za apoštola, tvrdí, že Boh rozhodol “zjaviť mu svojho Syna” (Gal 1,16). Pavlove videnia a zjavenia Pána je primerané pokladať za mystické skúsenosti, ktoré apoštol dostal ako dar od vzkrieseného Pána Ježiša.

Vo veršoch 2-4 sa hovorí o videní, ktoré je opísané ako „uchvátenie do tretieho neba“. Pavol opisuje svoju skúsenosť a hovorí o sebe v tretej osobe („poznám človeka“), ako keby išlo o inú osobu. Tento vyjadrovací spôsob mu umožňuje zmierniť vlastné chválenie sa a prekonať rozpaky, keď hovorí o udalosti tak intímnej a osobnej. Vyjadrenie „poznám človeka v Kristovi“ poukazuje na osobu so živou hlbokou vierou „v Krista“ (porov. 2Kor 5,17.19; Rim 6,11.23). Skúsenosť, ktorá je časovo určená, že sa udiala “pred štrnástimi rokmi”, je opísaná dosť všeobecne aj čo sa týka spôsobu a aj obsahu. Keď by sme umiestnili napísanie tohto textu medzi roky 54-56, tak komentátori uvažujú, že Pavlov mimoriadny zážitok sa mohol uskutočniť medzi rokmi 40 až 42, niekoľko rokov po skúsenosti, ktorú mal pred Damaskom, ktorá však nie je opísaná ako “uchvátenie do neba”.

Neuvádzajú sa žiadne informácie o mieste a ani o obsahu videnia či zjavenia. Vo verši 3 Pavol vyslovuje pochybnosť o spôsobe mystickej skúsenosti. Nevie, či sa udiala “v tele alebo mimo tela”. Chce tým vyjadriť, že nevie presne určiť spôsob, akým sa uskutočnil tento mimoriadny kontakt s Bohom. Túto okolnosť vyzdvihuje zámerne, aby zdôraznil, že spôsob, akým sa to udialo, nemá žiaden význam vo vzťahu ku samotnej skúsenosti. Pavol podľa všetkého odpovedal takto svojim protivníkom, ktorí sa snažili postaviť vlastnú autoritu na údajných cestách v nebi a rozlišovali, či ich uskutočnili v tele alebo bez tela.

Vo verši 4 Pavol používa extatický spôsob vyjadrovanie, aby ukázal, čo prežil „bol uchvátený do tretieho neba“. Použitím pasívneho vyjadrenia, byť uchvátený, sa podčiarkuje, že „uchvátenie“ sa uskutočnilo výlučne z Božej milosti. Výraz „tretie nebo“ spolu s výrazom „raj“ poukazujú na transcendentné skutočnosti a následne na priamy a osobný kontakt Pavla s Božou skutočnosťou. „Tretie nebo“ vyjadruje podľa tradičného židovského chápania najvyššiu hranicu, ktorú môže človek dosiahnuť vo svojej extatickej skúsenosti.

Apoštol uzatvára svoj opis a pripúšťa, že počul „nevysloviteľné slová“. Toto vyjadrenie naznačuje, že išlo o duchovné a transcendentné skutočnosti, ktoré boli poskytnuté Pavlovi a on nie je schopný vyjadriť ich ľudskými vyjadrovacími prostriedkami. Išlo pravdepodobne o skúsenosť, ktorou sa dopredu prežíva večnú blaženosť a z toho dôvodu zostáva zastretá tajomstvom.

Vo veršoch 5-6 Pavol sa vracia k uvažovaniu „v prvej osobe“ a spája od Boha prijaté extatické posolstvo sa svojím stavom ľudskej slabosti. Vyjadrovací prostriedok rozdvojenia, že totiž raz hovorí za seba v prvej osobe a potom hovorí v tretej osobe akoby hovoril o inom, mu umožňuje preniesť chválenie sa na toho, o ktorom hovorí v tretej osobe, na človeka, ktorý je plne odovzdaný Božiemu pôsobeniu. Je to vlastne tak, že všetka chvála v skutočnosti patrí samotnému Bohu, lebo Pavol pokladá za vlastné iba svoju ľudskú slabosť. A teraz sa chce chváliť „svojou slabosťou“. Spojenie prostredníctvom „chválenia sa“ (verše 1 a 6) podčiarkuje ešte viac rozpaky ba aj nebezpečenstvo, ktoré pre veriaceho predstavuje samotné chválenie. Hoci Pavol sa v podstate môže chváliť, ale vyhýba sa tomu, aby si Korinťania nemysleli, že má dajakú zásluhu na svojich mimoriadnych zážitkoch. Dokonale vidí, že to spôsobila milosť (nie síce bez jeho spolupráce) a ďakuje Bohu. To je jedinou legitímnou chválou pre veriaceho, chvála v Pánovi.

Vo verši 7 sa nachádza jedna z najtajomnejších formulácií v Pavlových listoch. Ide o veľmi diskutovaný „osteň v tele“ a o „satanovho posla“, ktorý ho má biť po tvári, aby sa nevyvyšoval. Apoštol chce povedať, že mimoriadny Boží dar je spojený s pokorujúcim utrpením, ktoré ho má ochrániť pred samoľúbosťou.

Apoštol hovorí, že má osteň „v tele“. Vyjadrenie môže poukazovať priamo na telesný rozmer ľudského jestvovania, ktoré je spojené so zraniteľnosťou a ohraničenosťou, alebo aj na to, čo sa v človeku búri proti Bohu.

Druhý obraz „satanov posol“ môže mať súvis s tým, že vo Svätom písme sa opakovane rozličné utrpenia a choroby pripisujú pôsobeniu zlého ducha (porov. Lk 13,16; 1Kor 5,5). Keď zoberieme do úvahy tento význam, ktorý môže byť použitý aj vo vzťahu k “ostňu v tele”, viacerí odborníci na Sväté písmo myslia, že Pavol tu poukazuje na telesné utrpenia, možno chronické ochorenie, ktoré sťažovali jeho apoštolskú prácu.

Druhým možným spôsobom vysvetlenia Pavlovej situácie môže byť poukaz na osobný obraz satanovho posla. V súvise s vyjadrením apoštola Pavla, keď poukaz na satana je použitý vo vzťahu k „falošným apoštolom“, ktorí sa ako satan prezliekajú za anjelov svetla (porov. 2Kor 11,7-2la) dáva možnosť prikloniť sa k antropologickému vysvetleniu oboch výrazov. Podľa tohto spôsobu interpretácie “osteň v tele” by nebol fyzickou alebo duševnou chorobou, ale by opisoval pokorujúce utrpenie, ktoré apoštolovi spôsobujú protivníci. Táto možnosť vysvetlenia je podporená aj použitým vyjadrenia o “bití po tvári”, ktoré je v Novom zákone použité ako konkrétny urážajúci úkon jedného človeka voči druhému, čiže má tiež rozhodne antropologický význam (porov. 1 Kor 4,11; Mt 26,67; Mk 14,65; lPt 2,20).

Vo verši 8 apoštol spomína, že tri razy prosil Pána, aby oddialil ten osteň v tele, ale nebol vypočutý. Číslo tri môže byť symbolické v súvise s tretím nebom, alebo môže dávať Pavlovu modlitbu do súvisu s trojitou modlitbou Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade, alebo má jednoducho význam plnosti a naliehavosti modlitby, ktorou sa človek obracia k Bohu.

Vo verši 9. odpoveď z neba vytvára paradoxný vrchol neosožného chválenia sa: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Ide o ústredné vyjadrenie celej Pavlovej obrany pred protivníkmi. Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev¹. Vyjadrenie “stačí ti” podčiarkuje význam Božieho daru, ktorý podopiera ľudské sily. Pavol dostal odpoveď, ktorá učí všetkých, aby neboli zameraní na seba, že si vystačia sami, ale aby si uvedomili svoje jestvovanie, že sú aj napriek krehkosti a slabosti v Božích prozreteľných rukách. Podľa Božej prozreteľnosti Božia milosť umožňuje človekovi, aby žil podľa Božieho plánu, pričom je zachovaná úplne aj sloboda človeka. Druhá časť odpovede, „lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“, sa vzťahuje na účinnú prítomnosť Božieho Ducha Svätého, ktorý pôsobí v ľudskej “slabosti”.

[Môžeme tu nájsť náznaky kristologického a pneumatologického rozmeru Božieho pôsobenia v srdci veriaceho. Jasným spôsobom sa dá vidieť, že cesta v slabosti je “hlavnou myšlienkou” kristológie, ktorá sa nachádza v Druhom liste Korinťanom.]

Vzťahuje sa to aj na samotného Pána Ježiša, lebo jeho slabosť je vyjadrená tajomstvom kríža (1Kor 1,27), v ktorej potom Boh ukazuje svoju moc (porov. 2Kor 4,10), keď Ježiša vzkriesil. Prorocké zjavenie, ktoré dostal Pavol, predstavuje uistenie, že je na správnej ceste. Pánova odpoveď na apoštolove prosby mu dáva možnosť, aby pochopil, že “osteň” musí zostať, aby prenikol ešte viac do veľkonočného tajomstva svojho Pána.

Pavol vidí, že osteň v tele ho podľa ľudských mier robí neschopným, aby dosiahol svoj cieľ, nedovoľuje mu účinne vykonávať apoštolskú službu, robí ho jedným slovom “slabým”. „Slabosť“ predstavuje neschopnosť vo vzťahu k predloženému poslaniu v oblasti telesnej či duchovnej, pričom Božia „moc“, Božia sila, účinkuje naplno, aby zachránila človeka. Táto záchranná moc môže prejaviť všetky svoje možnosti („dokončiť, zavŕšiť“), účinkuje naplno práve v ľudskej slabosti. Boh dopúšťa ľudskú slabosť, aby sa človek neklamal, že si môže zakladať na sebe samom a tak by sa uzatvoril Božej záchrane. „Milosť“, čiže veľkodušná záchrana bez ľudských zásluh, ktorá Pán daruje Pavlovi je dostatočná, aby mohol dosiahnuť ciele svojho apoštolátu aj napriek, alebo snáď, práve, kvôli prítomnosti „ostňa“ ľudskej krehkosti.

Vo verši 9b apoštol teda prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“. Zdá sa, že to „radšej“ vyjadruje Pavlovu nadšenú reakciu, keď rozširuje Pánove slová na svoju osobnú situáciu. Vyjadrením v budúcom čase, „budem sa chváliť“, Pavol dáva svoj definitívny súhlas a jeho vyjadrenie znamená: „keď sa veci majú takto, tak potom, namiesto prosby o oslobodenie, silno uprednostňujem prijať svoje slabosti“. Je to odpoveď jeho protivníkom a Korinťanom ohľadom pravého kritéria, ktorým sa majú hodnotiť Kristovi apoštoli. Tí tzv. „superapoštoli“ sú úplne mimo správnej cesty, lebo Pán neprijíma do služby toho, kto všetko zakladá na sebe samom a sám sa vyhlasuje za Božieho vyslanca.

Verš 10 predstavuje záver úryvku, ktorom vrcholí tzv. neosožné chválenie sa. Pavol si volí radšej svoje slabosti. Tie sú v našom úryvku charakterizované štyrmi spôsobmi utrpenia: Pavol hovorí, že má „záľubu v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach“.

Potupy sa môžu vzťahovať aj na postoje pýchy a hrdosti, ktoré prekonával počas svojej služby. Pavlova núdza je naznačená v 6. kapitole Druhého listu Korinťanom1, pričom prenasledovania pripomínajú to, čo zažil od židov a pohanov a čo spomenul v 11. kapitole Druhého listu Korinťanom² s podčiarknutím úteku z Damasku (2Kor 11,32-33). Úzkosti sprevádzali stále apoštolove činnosti, ale nikdy neviedli k zúfalstvu³ (porov. 2Kor 4,8). Je jasné spojenie s predchádzajúcimi vymenovaniami, v ktorých apoštol opísal paradoxnú situáciu svojej služby, prostredníctvom ktorej sa zjavuje Božia spása. Komentátori vidia v týchto vyjadreniach hĺbku Pavlovej mystiky. Božia láska, ktorá bola vliata do Pavlovho srdca, spôsobila v ňom tú „duchovnú odolnosť“, ktorá mu umožňovala žiť „v Kristovi“ všetky skúšky svojho apoštolátu.

Pavol vidí teraz všetku pozitívnu duchovnú hodnotu „slabosti“, „nedokonalosti“ a všetkého, čo z toho vyplýva. Žije a bojuje v utrpení „pre Krista“. Toto vyjadrenie ukazuje motív, kvôli ktorému Pavol chápe ako kladné všetky tieto skúsenosti, pri ktorých z hľadiska ľudskej autonómie vo vzťahu k Boh je plne primerané, aby sa im človek vyhol. On sa im nechce vyhnúť, lebo v nich prežíva spoločenstvo s Kristom, ktoré sa tak stáva ešte hlbším a to je potom predstavené a ohlasované aj iným, a to je cieľom apoštolátu. Záverečná veta má vtlačiť do myslí a sŕdc adresátov záverečné posolstvo celej úvahy, ktorá bola postavená na neprimeranom chválení sa. Tvrdí s neuveriteľnou slávnostnosťou: „keď som slabý, vtedy som silný“. Pavol sa dostáva k vrcholu kresťanského paradoxu. Túto vetu máme pokladať za záverečnú odpoveď Pavlovým protivníkom. Ich chválenie sa nemá hodnotu, lebo ich robí autonómnymi vo vzťahu ku Kristovi. On si volí prebývať radšej v stave, v ktorom sa podľa kritérií ľudí, ktorí si zakladajú na sebe samých, prejavuje nespôsobilosť vo vzťahu k apoštolským úlohám, lebo práve a jedine v tomto stave slabosti môže v ňom naplno pôsobiť Kristova sila. Tu môžeme teda hovoriť o kresťanskom paradoxe, ktorý vychádza z „Kristovej slabosti“ (porov. 1Kor 1) a je prítomná aj v Pavlovej slabosti (2Kor 12). Ale práve Kristova slabosť, ktorú Boh prijal, tá víťazí v dejinách a uskutočňuje spásu.

Meditatio

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808).

Pojem „mravná sila“ znie možno trocha neobvykle, akoby šlo o nejaké starobylé vyjadrenie a zároveň si uvedomujeme, že to, čo ten pojem vyjadruje, je veľmi aktuálne, lebo hovoriť o mravnej sile znamená zároveň vziať do úvahy strach, obavy, úzkosť.

Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom. Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Aj keď sa usilujeme, aby sme skryli našu neistotu, nie vždy sa nám to podarí.

Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý. Prvým stupienkom kresťanskej sily nie je zaťať zuby, ale prijať pokorne vedomie vlastnej slabosti.

Matkou každého strachu je strach zo smrti, ktorý sa prejavuje strachom z toho všetkého, čo nám nejakým spôsobom našu telesnú smrť pripomína: to sú bolesti, nešťastia, choroby. Máme strach aj z toho všetkého, čo nám prináša posolstvo o našej smrti ako osobám, čiže máme strach pred ponížením, pred obvineniami, pred osočovaním, pred uväznením, pred samotou, strach, ktorý prinášajú moderné formy chorôb, akými sú vyčerpanie, či vyhorenie alebo depresia. Duchovná mravná sila je schopnosť hľadieť na tieto skutočnosti bez prílišnej paniky, s odhodlanosťou a nádejou, že jestvuje dobro, istota, sila, ktorá je od nás väčšia.

Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a prispôsobiť sa. Sila a statočnosť nám pomáhajú všimnúť si Božiu pomoc, uvedomiť si naše povolanie, aby sme konali dobro, aby sme mysleli na silu, ktorú môžeme dostať od nášho Pána.

Mravná sila má v sebe postoj odovzdania sa Bohu, je to predovšetkým pokojné spoľahnutie sa na Boha, na Božie víťazstvo, znamená mať pokoj v mysli a srdci s pohľadom na Boha.

Mravná sila znamená aj odolnosť voči neprimeranému smútku, znechuteniu, lenivosti. Najvyšším prejavom mravnej sily je krajný prípad mučeníctva, keď sa niekto zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. Ale veľkým prejavom mravnej sily je aj to, keď v každodennom živote si plníme svoje povinnosti, konáme dobre svoju prácu aj napriek našim prípadným bolestiam, únave, osobným a rodinným ťažkostiam. Prejavom mravnej sily je, keď vytrváme v konaní dobra aj vtedy, keď sa objavia vonkajšie prekážky, nedorozumenia, negatívne posudzovanie alebo klamstvá.

Táto čnosť je osobitne potrebná v našich časoch, keď mnohí z nás hľadáme všade len tie ľahšie cesty, ľahké kompromisy, snažíme sa ujsť pred tým, čo nesie so sebou obetu, vzdávanie sa, ísť proti prúdu. Bez čnosti mravnej sily nie je možné konať dobro v plnosti a naša spoločnosť sa stáva spoločnosťou nespokojných a frustrovaných osôb. Aj naše zdravie je oslabované a podkopávané, keď nám chýba duchovná sila, lebo kto je slabý a neotvorí sa pre čnosť kresťanskej sily, ktorá pramení z Boha, iste podľahne nespokojnosti, vnútornému nepokoju a tak vlastne ten, kto si myslí, že je silný, je vlastne o to viac slabý a nakoniec to bude cítiť na svojom zdraví duchovnom a telesnom. Lebo naozaj v Bohu je naša skutočná sila.

Oratio

Pane, daruj mi ducha mravnej sily a statočnosti, aby som mal odvahu konať, ale aby som nepreháňal. Daruj mi ducha sily, aby som bol inciatívny a statočný v disciplíne. Posilni ma, aby bol vytrvalý a schopný prispôsobiť sa. Daruj mi silu, aby som vládal zniesť samotu a aby som bol schopný vždy znova začínať s tými, ktorí pri mne zostanú, alebo ktorých ku mne privedieš. Urob ma silným, Pane, aby som sa neznechutil, keď ma niekto opustí a aby som sa vedel vždy ovládať. Daruj mi silu, aby som si vždy našiel čas na rozhovor s Tebou.

Contemplatio

So svätým Pavlom si opakujme:

Pán „mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti."“

(porov. 2Kor 12,9b)

__________

¹ porov. 2Kor 5,14: „Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli.“ 2Kor 8,9: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili.“

² 2Kor 6,4-10: „Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.“

³ 2Kor 11, 23-27: „Sú Kristovi služobníci? Ešte nerozumnejšie hovorím: Tým viac ja vo väčších námahách, častejšie vo väzeniach v nesmierne mnohých ranách, veľa ráz v nebezpečenstve smrti. Od Židov som, päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde veľa ráz v pôstoch v zime a nahote.

⁴ 2Kor 4,8: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa;“.