Lectio divina úryvku zo Skutkov apoštolov pod názvom MIERNOSŤ – Apoštoli mu dali meno Barnabáš (Sk 4, 36) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. februára 2020.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (55.1MB, 160kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Uvažujeme a modlíme sa na základe textov Svätého písma, ktoré nám hovoria o čnostiach, teda o duchovných schopnostiach človeka, ktorými človek usmerňuje svoje činy na dobro, vládne nad vášňami, prekonáva prekážky mravného života, slúži druhým dobrým príkladom pre mravný život a riadi svoje správanie podľa rozumu a viery, čiže uskutočňuje vysoký stupeň ľudskosti.

Dnes sa chceme venovať čnosti miernosti, presnejšie povedané človeku, ktorý žil čnosť miernosti príkladným spôsobom. Tou príkladne miernou osobou je Barnabáš, o ktorom vieme z knihy Skutkov apoštolov.

Pochádzal zo židovskej levitskej, čiže kňazskej rodiny, ktorá bývala na Cypre. Volal sa Jozef. Meno Barnabáš dostal od apoštolov a spoločenstva prvých kresťanov vďaka tomu, že vedel povzbudivo hovoriť a mal osobitný dar iných presviedčať a potešovať. Prímenie „Barnabáš“ znamená „syn útechy (potešenia)“. Cirkevní otcovia a aj sám evanjelista Lukáš ho nazývajú apoštolom, no nie preto, že patril medzi dvanástich, ktorých si sám Ježiš Kristus vybral za apoštolov, ale preto, že podľa jasného Božieho príkazu bol antiochijskou cirkvou spolu s apoštolom Pavlom vybratý za apoštola, a aj preto, že sa s ostatnými apoštolmi veľmi pričinil o rozšírenie Kristovej cirkvi na zemi.

Podľa tradície mladého Jozefa Barnabáša poslali rodičia študovať do škôl v Jerualeme, kde súčasne s apoštolom Pavlom, vtedy ešte Šavlom, navštevoval školu vtedajšieho slávneho židovského učenca Gamaliela. Jozef potom uveril v Krista a bol prijatý medzi jeho sedemdesiatich dvoch učeníkov a ako taký počúval slová života z úst samotného Krista Pána. S obdivuhodnou veľkodušnosťou predal svoj pozemok a výnos odovzdal apoštolom, aby ho použili pre potreby Cirkvi (porov. Sk 4,37). Keď sa prenasledovateľ prvotnej Cirkvi Šavol obrátil, prijal krst a utiekol z Damasku pred úkladmi, prišiel do Jeruzalema. Bol to práve Barnabáš, čo vystúpil ako ručiteľ Šavlovho obrátenia pred spoločenstvom veriacich v Jeruzaleme, ktoré ešte bolo nedôverčivé voči pôvodnému prenasledovateľovi (porov. Sk 9,27)¹. Barnabáš vykonal dve veľké apoštolské cesty spolu s apoštolom Pavlom. Podľa tradície zomrel mučeníckou smrťou pre Krista na rodnom Cypre.

Započúvajme sa teraz do nášho dnešného úryvku z 11. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, ktorý nám umožní uvažovať a modliť sa o čnosť miernosti na príklade apoštola Barnabáša.

Lectio

Sk 11,19-26

¹⁹ Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom. ²⁰ No niektorí z nich boli Cyperčania a Cyrénčania. A keď prišli do Antiochie, hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša. ²¹ Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi.
²² Zvesť o tom sa dostala aj do uší jeruzalemskej cirkvi; a vyslali do Antiochie Barnabáša. ²³ Keď ta prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi, ako si zaumienili v srdci, ²⁴ lebo on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery. A k Pánovi sa pridal veľký zástup. ²⁵ Preto odišiel do Tarzu vyhľadať Šavla. 26 Keď ho našiel, priviedol ho do Antiochie. Celý rok pobudli v tamojšej Cirkvi a učili početný zástup. V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok by sme mohli rozdeliť na tri obrazy:

1. prvá evanjelizácia v Antiochii (Sk 11,19-21)

2. vyslanie Barnabáša (Sk 11,22-24)

3. spolupráca Barnabáša a Šavla (Sk 11,25-26)

Rozprávanie v 11. kapitole knihy Skutkov apoštolov nadväzuje na prenasledovanie, ktoré postihlo spoločenstvo cirkvi v Jeruzaleme z dôvodu konfliktu s diakonom Štefanom a jeho následným ukameňovaním (porov. Sk 7,54-8,4).

Počuli sme, že mnohí „sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana“. Mučenícka smrť diakona Štefana spustila mnohé prejavy nepriateľstva a to viedlo jeruzalemských kresťanov, presnejšie helenistov z okruhu diakona Štefana, utiecť do Júdska a Samárie.

Paradoxným dôsledkom prenasledovania bolo vytvorenie kresťanskej diaspory, grécky hovoriaci kresťania z Jeruzalema začali evanjelizovať v iných častiach Svätej zeme. Autor knihy Skutkov apoštolov evanjelista svätý Lukáš opakovane poukazuje na skutočnosť takzvaného prozreteľnostného neúspechu: prenasledovanie sa mení na požehnanie pre veriacich. Ich migrácia ich zaviedla do Fenície, na Cyprus a do Antiochie.

Priestor ich pohybu postupuje z juhu na sever. Fenícia predstavovala úzky pobrežný pás medzi Libanonom a Stredozemným morom na sever od Cézarey. Ostrov Cyprus bola zasa od roku 22 pred Kristom takzvanou bol senátorskou provinciou, bol teda pod právomocou rímskych senátorov. Cyprus bol Barnabášovým rodiskom (Sk 4,36) a tam sa vydali na prvú apoštolskú cestu Pavol a Barnabáš (Sk 13,4-12). Mesto Antiochia, bola zasa metropolou východu, tretím najdôležitejším mestom rímskej ríše po Ríme a Alexandrii, ležala na brehu rieky Ásí, 32 kilometrov od mora.

“Hlásať slovo” je obvyklé vyjadrenie svätého Lukáša, ktorým poukazuje na hlásanie posolstva spásy, ale nachádzame tu aj upresnenie, že hlásanie bolo určené výlučne židom. Fenícia, Cyprus a Antiochia boli prostrediami, kde väčšinu obyvateľstva predstavovali nežidia, čiže pohania. Poznámka „neohlasovali slovo nikomu iba Židom“, pripravuje čitateľa, aby očakával v tejto záležitosti nový vývoj.

Ten nový vývoj je naznačený v nasledujúcom vyjadrení: Ale niektorí, ktorí pochádzali z Cypru a z Cýrenska (z lýbijského pobrežia na západ od Egypta) „hovorili aj Helenistom a zvestovali im Pána Ježiša“. Lukáš tu sprostredkuje spomienku, ktorá zostala Antiochijčanom na zakladateľov ich spoločenstva cirkvi, ale ich konkrétne mená nepoznáme. Termín „helenista“ nie je celkom jasný, ale najpravdepodobnejšie sa môže vzťahovať na osoby, ktoré hovorili grécky a nemuseli byť nevyhnutne židia.

Tu si pripomeňme, k čomu bol privedený Božím Duchom Svätým apoštol Peter, keď prijal do Cirkvi pohana Kornélia s celou rodinou. Tu má ten krok, ktorý urobil apoštol svätý Peter u Kornélia (10,24-48), svoje dôsledky na rovine spoločenstva: ponuka spásy sa dostala k tým, ktorí nepatria k židom, ktorí nie sú členmi izraelského národa.

Mesto Antiochia na rieke Ásí poskytovala vhodné podmienky na rozšírenie posolstva evanjelia. Antiochia bola obchodným centrum, v 1. storočí po Kristovi mala asi pol milióna obyvateľov, podľa vierohodných zdrojov bola križovatkou výmeny medzi východom a západom, medzi severom a juhom. Antiochia mala svoje mince a zachovali sa mince, na ktorých mesto bolo označené ako “Antiochia, metropola, posvätná, nedotknuteľná, autonómna”. Jej školy filozofie a rétoriky, jej knižnica, jej architektonické bohatstvá robili z nej príťažlivú metropolu.

V Antiochii bývala aj početná skupina židov, ktorí mali viaceré synagógy. Antiochia bola teda veľkým mestom, v ktorom sa premiešavali alebo spolu žili viaceré kultúry a náboženstvá.

A tak sa nakoniec javí ako celkom logické, že otvorenie evanjelizácie v celej šírke smerom k pohanom začína práve v tomto meste, ktoré Sýrčania označovali ako “mesto Grékov”. Svätý Lukáš, aby zhrnul posolstvo evanjelia, použil typickú formuláciu helenistov: “zvestovali Pána Ježiša”. Pre nás táto formulácia nie je prekvapujúca, lebo už nevnímame tak zreteľne zásadný význam označenia „Pán“ vo vzťahu k Ježišovi. Pán, grécky Kyrios, je vyjadrenie, ktoré predstavuje základné krátke vyznanie viery grécky hovoriacich kresťanov, malé krédo, ktoré označuje Ježiša ako Pána a vylučuje z nároku na tento titul každú inú osobu a moc. Svätý apoštol Pavol opakovane vo svojich listoch používa tento titul: Ježiš je Pán. (porov. 1Kor 12,3; Fil 2,11 e Rim 10,9). Grécke meno „Kyrios“ sa aj do našej reči dostalo v mene Kristus, čiže, keď povieme, že Ježiš je Pán, vlastne môžeme povedať Ježiš je Kristus.

Ďalej sme sa dozvedeli, že prví, pre nás neznámi, hlásatelia evanjelia v Antiochii boli úspešní. Úspech ich misijnej činnosti je vyjadrený obvyklým spôsobom Svätého písma: „Pánova ruka bola s nimi“. Toto vyjadrenie pochádza zo Svätého písma Starého zákona (2Sam 3,12, 1Kr 18,46) a v Novom zákone ho použil predovšetkým evanjelista svätý Lukáš (porov. Lk 1,66). Aj poznámka, že „veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi“ je opakovane použitá v knihe Skutkov apoštolov (1,15; 2,41.47; 4,4.32; 5,14; 6,7; 9,31; 21,20) a potvrdzuje Božie požehnanie činnosti prvých evanjelizátorov. Skutočnosť, že „Pánova ruka bola s nimi“ a že “veľa uverilo a obrátilo sa” potvrdzuje Boží súhlas s evanjelizáciou tých, čo nie sú židia.

Druhý obraz (11,22-24): vyslanie Barnabáša.

Vyslanie Barnabáša z Jeruzalema do Antiochie otvorilo druhú fázu evanjelizácie v Antiochii. Po počiatočnom hlásaní, ktoré urobili kresťania helenisti, prichádza Barnabáš. Keď sa spoločenstvo cirkvi v Jeruzaleme dozvedelo o plodnej evanjelizácii v Antiochii, vyslalo Barnabáša ako delegáta (v. 22). Vyslanie znamenalo, že má ísť až do Antiochii v rámci misionárskej cesty, počas ktorej mal navštíviť aj iné mestá a spoločenstvá. Môžeme si všimnúť, že pri vysielaní Barnabáša sa nespomínajú apoštoli, ale „jeruzalemská cirkev“, je to celé spoločenstvo, ktoré si želá, aby dostalo hodnoverné informácie o vývoji v Antiochii, a preto ho tam vysielajú.

Tento vplyv pôvodného spoločenstva cirkvi je zásadne v súlade s úmyslom svätého Lukáša predstaviť rozvoj kresťanstva. Vyslanie Barnabáša nepredstavuje na prvom mieste inštitucionálnu kontrolu, ale overenie duchovnej legitimity a zaistenie spojenia s pôvodným spoločenstvom apoštolskej Cirkvi. Barnabáš má zreteľné poslanie, aby v Antiochii utvrdil a podporil nové spoločenstvo (v. 23). V našom úryvku sme potom počuli, že Barnabáš „videl Božiu milosť“. Barnabáš sám konštatuje, že dielo, ktoré mohol pozorovať, je dielom Božej milosti, a preto aj nasledujúce vyjadrenie, že „sa zaradoval“, má potvrdzujúci charakter. Duchovný radosť je typický prejav pred skutočnosťou prítomnosti spásy. Preto Barnabáš posilňuje veriacich, povzbudzuje ich, aby zostali spojení s Pánom “ako si zaumienili v srdci“, čiže s rozhodnosťou po obrátení, teda posmeľuje k vytrvalosti. Jedným slovom, Barnabáš konal duchovnú pastoračnú službu.

A tu sme sa dostali v našom úryvku k oceneniu vlastnosti osoby Barnabáša (v. 24): „on bol muž dobrý, plný Ducha Svätého a viery“. Svätý Lukáš rád vyzdvihuje duchovné vlastnosti Kristových svedkov (porov. opis Štefana v Sk 6,5a, poukaz na Jozefa z Arimatey v Lk 23,50). V Barnabášovi sa spájajú úzko vnútorné kvality (dobrota, viera) a ochota k činnosti pre Boha (otvorenosť pre Božieho Ducha).

Tretí obraz (11,25-26): Barnabáš a Šavol. Meno “kresťania”.

Treťou fázou evanjelizácie v meste Antiochia je obdobie duchovnej služby Barnabáša a Šavla. V Skutkoch apoštolov sme sa dozvedeli, že Šavol po svojom obrátení musel ujsť z Damasku, lebo bol ohrozený jeho život zo strany miestnych Židov. Dostal sa do Jeruzalema, kde bol s pomocou Barnabáša predstavený apoštolom a miestnej Cirkvi, ale aj z Jeruzalema musel odísť, lebo mu hrozila smrť. A tak ho bratia z Jeruzalema odprevadili do Cézarey, potom nasadol na loď, ktorá smerovala do Tarzu, do jeho rodiska, aby sa vyhol tlaku židov (9,30). Barnabáš, ktorý ho poznal a odporučil ho spoločenstvu v Jeruzaleme (Sk 9,27), teraz ide, aby ho vyhľadal v Tarze.

Je zaujímavé, ako odborníci na Sväté písmo² poukazujú na okolnosť, že svätý Lukáš použil v tejto súvislosti rovnaké grécke sloveso „vyhľadať“, aké použil, keď opisoval vo svojom evanjeliu, ako Mária a Jozef hľadali Ježiša v Jeruzaleme (Lk 2,44.45). Je pravdepodobné, že Lukáš chcel poukázať aj na určitú ťažkosť pri hľadaní a zároveň aj na veľkú vôľu nájsť Pavla.

Keď ho priviedol do Antiochie, Barnabáš žil a spolupracoval s ním počas celého roka v spoločenstve veriacich. Časový údaj „celý rok“ je poukazom na pomerne dlhé obdobie, počas ktorého Barnabáš a Pavol pôsobili v Antiochii. Pavol potom dlhšie pôsobil iba v Korinte (Sk 18,11) a v Efeze (Sk 19,10).

Toto dlhé pôsobenie je charakterizované dvomi slovesami: pobudnúť a učiť, čiže boli tam hosťami, zdržali sa tam prechodne, ale pomerne dlho. Umiestnenie „v tamojšej Cirkvi“ vedie k tomu, aby sa uprednostnil prvý význam: zjednotenie v službe dvoch hlásateľov evanjelia uprostred spoločenstva veriacich v Antiochii je predobrazom ich budúcej spolupráce na iných miestach (Sk 13-14). V závere nášho úryvku je podčiarknutý aj duchovný úspech: „učili početný zástup“ (v. 24).

Posledným vyjadrením nášho úryvku je akoby okrajová poznámka, ktorá však obsahuje dôležitú informáciu: „V Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi.“ (v. 26).

Pôvod tohto označenie nie je celkom zrejmý, ale gramatické vytvorenie je pomerne jasné. Kristus je vlastné meno a „krisťan“ alebo „kresťan“ poukazuje na toho, kto je spojený s Kristom, je s ním v jednote, nasleduje ho. V latinčine také vytvorenie označenia bolo obvyklé. História pozná cézarovcov (nasledovateľov Cézara), pompeianov (nasledovateľov Pompeia), augustiánov (nasledovateľov Neróna) a podobne. V evanjeliách sú známi herodiáni (podporovatelia kráľa Herodesa, spomínaní v Mk 3,6; 12,13, alebo Mt 22,16).

Označenie určitej komunity špecifickým menom poukazuje na to, že v tom spoločenstve sú zmiešaní aj židia a aj nežidia, že je to spoločenstvo odlišné od židovských spoločenstiev v synagógach a že počet členov tohto spoločenstva je dostatočne veľký, je teda uznávané ako samostatný subjekt. Zároveň však z toho vyplývalo, že právna ochrana, ktorú požívali židia, ako dovolené náboženstvo v Rímskej ríši, nebola automaticky zaručená. Svätý Lukáš zaznamenáva vytvorenie tohto označenia a znova sa toto označenie spomenie v Skutkoch apoštolov až ústami kráľa Agrippu (Sk 26,28), to potvrdzuje jasne, že nejde o meno, ktoré si by si vytvorili kresťania sami pre seba.

Barnabáš bol v Antiochii hlavným evanjelizátorom, vyslaným z Jeruzaleme. Za spolupracovníka sa pribral Pavla. Pôsobili v Antiochii dlhé obdobie. Ich pôsobenie bolo úspešné. Úspech bol dielom Božej milosti. Ale Božia milosť stavala v Antiochii aj na vynikajúcich ľudských vlastnostiach Barnabáša. Z nášho úryvku môžeme však vyrozumieť, že otvorenie evanjelizácie smerom k pohanom a pokračovanie evanjelizácie aj smerom k židom vytvorilo veľmi náročný duchovný priestor. Išlo o vzťah k pôvodným židovským komunitám, z ktorých sa niektorí stali kresťanmi. Išlo o vzťah medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva, ktorí boli aj nábožensky a aj kultúrne úplne odlišní. Kresťania zo židovstva mali odlišné náboženské a kultúrne zázemie vo svojich rodinách od rodín, z ktorých pochádzali kresťania z pohanstva. Keď sa k tomu ešte priráta prípadná jazyková komplikácia s používaním hebrejčiny a gréčtiny, je zrejmé, že vedenie evanjelizácie v takom komplikovanom prostredí vyžadovalo naozaj osobu „dobrú, plnú Ducha Svätého a viery“ (porov. Sk 11,24). Barnabáš bol dobrým človekom, ktorý svojou miernosťou vedel v Antiochii pokojne hlásať Božiu pravdu, trpezlivo znášaš ľudskú slabosť, zmierovať, riešiť konflikty, napomáhať spolužitie kresťanov zo židovstva a kresťanov z pohanstva, pripraviť pôdu pre dôležité rozhodnutia.

Meditatio

Už v Starom zákone nachádzame poukaz na miernosť v Knihe syna Sirachovho: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej (hriešnej) vôle.“ (Sir 18,30). Alebo: „Mierny človek má zdravý spánok, spí až do rána a v radostnej nálade.“ (Sir 31,24).

Aj v Novom zákone nachádzame viaceré poukazy na miernosť. Napr. miernosť v zmysle striedmosti: “Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi! [...] My však, čo patríme dňu, buďme triezvi a oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu.“ (1Sol 5,6.8). V 2. liste svätého apoštola Petra nachádzame slová: A práve preto vynaložte všetko úsilie na to, aby ste k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť, k nábožnosti bratskú náklonnosť a k bratskej náklonnosti lásku. Ak toto všetko máte a ak sa to rozhojňuje, nebudete nečinnými a neplodnými v poznávaní nášho Pána Ježiša Krista.“ (2Pt 1,5-8).

V Katechizme katolíckej cirkvi, v tretej časti Život v Kristovi, v prvej časti Povolanie človeka: Život v Duchu sa píše: Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti. (2341)

Ján Pavol II. počas generálnej audiencie uvažoval nad miernosťou takto: „Čnosť miernosti vedie k tomu, že aj telá a naše zmysly sú správne využívané, podľa našej ľudskej dôstojnosti. Mierny človek je ten, kto ovláda seba samého. Mierny človek nedovolí, aby vášne ovládali rozum, vôľu a srdce. Je to človek, ktorý má silu byť pánom seba samého. Keď to na niekom môžeme vidieť, uvedomíme si, akou základnou a zásadnou hodnotou je čnosť miernosti. Je to nezastupiteľná čnosť, aby mohol byť človek v plnej miere človekom. [...] Na druhej strane stačí vidieť človeka, ktorého strhli jeho vášne a tak sa stal obeťou svojich vášní, vzdal sa sám rozumného ovládania sa (ako to vidíme napr. na človeku, ktorý nadmerne požíval alkohol, alebo ktorý požíval drogy) a jasne si uvedomujeme, že „byť človekom“ znamená rešpektovať vlastnú dôstojnosť a tak medzi iným aj nechať sa viesť čnosťou miernosti. [...] Táto čnosť sa niekedy označuje ako zdržanlivosť. A je to naozaj správne. Aby sme mohli ovládať naše vášne, žiadostivosť tela, podnety zo zmyselnosti (napríklad vo vzťahu k druhému pohlaviu) a tak ďalej, nesmieme prekročiť správnu hranicu vo vzťahu k nám samým a vo vzťahu k nášmu takzvanému „nižšiemu ja“. Ak nerešpektujeme túto správnu hranicu, nebudeme schopní ovládať sa. Tým nechceme povedať, že čnostný, zdržanlivý človek nemôže byť spontánny, nemôže byť radostný, nemôže plakať, nemôže prejaviť svoje city, to neznamená, že by sa mal stať necitlivým, nevšímavý, ako by bol z ľadu alebo kameňa. To v žiadnom prípade! Stačí sa pozrieť na Pána Ježiša, aby sme sa o tom presvedčili. Kresťanská morálka sa nikdy nestotožňoval so stoickou morálkou. Naopak, tým, že si vážila celé bohatstvo citov a citového sveta, ktorým je obdarený každý človek, pričom každý človek má svoj osobitý citový svet, odlišuje sa aj citový svet žien a mužov, odlišuje sa citová vnímavosť jednotlivcov, treba si uvedomiť, že človek nemôže dosiahnuť zrelú spontánnosť inak len prácou na sebe samom a osobitnou „pozornosťou“ voči svojmu správaniu sa. V tomto teda spočíva čnosť miernosti alebo zdržanlivosti. (Audiencia v stredu 22. novembra 1978).

Oratio

Všemohúci Bože, Ty poznáš všetko, Ty nemáš začiatok ani koniec, Ty si Darcom, Ochrancom i Odmenou čností, daruj mi milosť, aby som mal pevný základ vo viere, aby sa obraňoval nedobytným štítom nádeje, aby som sa ozdobil svadobným rúchom lásky.

Daruj mi milosť, aby som Ti bol podľa spravodlivosti podriadený, aby som rozumne vyhýbal diablovým nástrahám, aby si zachoval správny postoj miernosťou.

Uschopni ma, aby som mohol bez závisti konať dobro tým, ktorým niečo chýba a aby som sa nebránil prosiť si od iných, čo chýba mne. Aby som priznával s úprimnosťou vlastné previnenia a aby som prijímal pokojne utrpenia. Nech dobrá môjho blížneho nevedú ma k závisti a nech Ti stále ďakujem za Tvoje dary. Nech som vždy v mojom spôsobe obliekania, správania sa, v každom mojom prejave disciplinovaný.

Nech sa vyhýbam prázdnym rozhovorom, nech správne využívam čas, nech vládzem ovládnuť svoj zrak a svoj sluch pred neviazanými podnetmi. Nech viem primerane skloniť pohľad a pozdvihnúť svoje myšlienky k duchovým hodnotám, nech viem správne hodnotiť pozemského dobrá a túžiť celým srdcom po Tebe. Daruj mi silu ovládať svoje telo, očisťovať si vždy znova svedomie, hľadať príklad v živote Tvojich svätých, primerane Ťa chváliť, zdokonaľovať sa v konaní dobra a dobrými skutkami ukončiť svoj pozemský život.

Pane, vlož do môjho srdca čnosti, aby som bol nadšený pre Božie veci, aby som obozretný v mojich ľudských povinnostiach a aby som nikoho neobťažoval mojím správaním.

Daruj mi, Pane, horlivú ľútosť nad hriechmi, schopnosť úprimného vyznania a dokonalého zadosťučinenia za hriechy. Dopraj mi, Pane, aby som moje vnútro bolo usporiadané podľa Tvojej vôle, aby som konal, čo je dôstojné, čo je záslužné a príkladné pre mojich blížnych.

Posilni ma, Pane, aby som netúžil nikdy za vecami, ktoré sú prejavom duchovnej otupenosti a aby som mal odpor k tomu, čo sa robí z lenivosti. Nech netúžim začínať niečo v neprimeranom čase, nech začatú vec nezanechám nedokončenú. Nech sa tak stane. Amen. (podľa modlitby sv. Tomáša Akvinského)³

Contemplatio

Svätý apoštol Pavol v Liste Titovi odporúča tieto postoje:

Buďte pripravení na každý dobrý skutok. Nikoho nepotupujte a nebuďte hašteriví, buďte mierni a prejavujte všemožnú vľúdnosť všetkým ľuďom.

(porov. Tit 3,1-3)

__________

¹ Sk 9, 26-30: „Keď prišiel do Jeruzalema, pokúšal sa spojiť s učeníkmi, ale všetci sa ho báli, lebo neverili, že je učeníkom. Tu sa ho ujal Barnabáš, zaviedol ho k apoštolom a porozprával im, ako na ceste videl Pána a že s ním hovoril a ako smelo si v Damasku počínal v Ježišovom mene. A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu.“

² porov. Daniel Marguerat, Gli Atti degli Apostoli, I, str. 470.

³ http://www.esserecristiani.com/index.php?option=com_content&view=article&id=761:preghiera-per-ottenere-le-virtu&catid=45:preghiere-varie&Itemid=68