Lectio divina úryvku z Knihy Pieseň piesní pod názvom LÁSKA – Láska je mocná ako smrť (Pies 8, 6) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. novembra 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (51.5MB, 160kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Chceme si postupne predstaviť čnosti ako trvalé dispozície človeka konať dobro na pozadí biblických textov. Naše dnešné stretnutie venujeme duchovnému postoju, ktorý označujeme ako postoj lásky.

Slovo láska sa  stalo najpoužívanejším i najzneužívanejším slovom, s ktorým dnes spájame celkom odlišné významy: hovorí sa o láske k vlasti, láske k svojmu povolaniu, o láske medzi priateľmi, o láske k práci, láske medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, o láske k blížnemu a o láske k Bohu. V tomto množstve významov však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub, akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky.

Pozrime sa na predkresťanský svet. Láske medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho, dalo antické Grécko názov eros. Gréci – iste spriaznení s inými kultúrami – videli v erose predovšetkým opojenie, potlačenie rozumu „božskou bláznivosťou“, ktorá človeka vytrháva z obmedzenosti jeho existencie a v tomto bytí, premoženom božskou mocou, mu dáva zakúšať najvyššiu blaženosť. V náboženstvách sa tento postoj vyjadril v kultoch plodnosti, ku ktorým patrí „posvätná“ prostitúcia, ktorá prekvitala v mnohých chrámoch. Eros sa teda oslavoval ako božská moc, ako spoločenstvo s božským.

Proti takejto forme náboženstva, ktorá vystupuje ako veľmi silné pokušenie pre vieru v jediného Boha, sa Starý zákon postavil s najväčšou rozhodnosťou, bojujúc proti nej ako proti perverzii náboženskosti.

Tým však vôbec neodmietol eros ako taký. Vyhlásil len vojnu ničivému prekrúteniu, pretože falošné zbožšťovanie erosu, ktoré tu nastáva, ho zbavuje dôstojnosti a odľudšťuje ho.

Preto takýto opitý, neovládaný eros nie je „extázou“, výstupom k božskému, ale pádom, degradáciou človeka. Z toho vidno, že eros potrebuje disciplínu a očistenie, aby nedával človeku len chvíľkovú potechu, ale istú predchuť vrcholu existencie, toho šťastia, po ktorom túžime celým svojím bytím.

Ako sa máme konkrétne vydať na túto cestu askézy a očistenia? Ako treba žiť lásku, aby sa plne uskutočnili jej ľudské a božské prisľúbenia? Prvé dôležité usmernenie môžeme nájsť v Piesni piesní, jednej zo starozákonných kníh, dobre známej mystikom. Podľa dnes prevládajúceho presvedčenia sú básne, ktoré tvoria túto knihu, pôvodne ľúbostné spevy, možno pripravené na židovskú svadbu, pri ktorej mali ospevovať manželskú lásku. (porov. Benedikt XVI., Deus caritas est, č. 2-6).

Autor knihy Pieseň piesní predkladá text o ľudskej láske, ale s jasným vedomím, že v ľudskej láske sa zjavuje aj niekto iný - v láske medzi mužom a ženou sa zjavuje Boh, Božia láska. Ľudská láska nás uvádza do tajomstva Božej lásky bez toho, aby ľudská bola potlačená.

Božia láska je modelom ľudskej lásky a zjavuje jej pravý zmysel, ale bez ľudskej lásky sa Božia láska nemôže zjaviť. Pozorovaním manželskej (svadobnej) lásky sa stavajú základy na pochopenie lásky, ktorú má Boh k svojmu ľudu.

A tak obráťme našu pozornosť k posvätnému textu piateho, šiesteho a siedmeho verša z ôsmej kapitoly knihy Pieseň piesní. Ide o krátky, ktorý však obsahuje viacero vzácnych obrazných vyjadrení, ktoré nám môžu pomôcť, aby sa vhĺbili do tajomstva Božej a ľudskej lásky.

Lectio

Pies 8, 5-7

Moc a sláva lásky
Chór ľudu:
⁵ Ktože je tá, čo vystupuje zo stepi, opretá o svojho milého?
Ženích:
Ja pod jabloňou som ťa roznietil, tam, kde ťa porodila tvoja matka, kde vajatala tvoja rodička.
Snúbenica:
⁶ Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!
Ženích:
Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar.
⁷ Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia. A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.

Kontext úryvku

Ktože je tá, čo vystupuje zo stepi? Náš úryvok začína otázkou, ktorú vyslovuje chór alebo sprevádzajúca skupina. Toto spoločenstvo tvoria podľa predchádzajúceho 4. verša „jeruzalemské dcéry“. Vyslovujú otázku, ktorá nie je prejavom nevedomosti, že by nepoznali osoby, ktoré sa objavili pred ich očami, je to jemné prežívanie radosti z blízkosti novomanželov, ktorí sú na ceste do domu, v ktorom budú bývať.

Prichádzajú zo „stepi“. Môžeme si skôr predstaviť, že prichádzajú z neobývaných a tichých miest, ktoré sa nachádzajú mimo rušných a obývaných priestorov mesta. Teda z takých miest, ktoré sú vhodné na súkromné a dôverné stretnutie dvoch milujúcich sa osôb. Obraz stepi môže byť chápaný aj symbolicky v zmysle, že dvaja milujúci sú vzájomne tak spojení, že istým spôsobom „zabúdajú“ na okolitý svet a duchovne sú akoby „v stepi“ a venujú sa jeden druhému.

Dievča je opreté o svojho milého. Tento obraz vyjadruje jemným a nežným spôsobom, že mladá žena drží sa svojho manžela, istým spôsobom sa o neho opiera a kráčajú spolu. Vzájomná láska sa vyjadruje aj týmto spôsobom. Ba dokonca aj spoločné kráčanie, keď sa dievča drží muža, vyžaduje spoločný rytmus krokov, keď sa vzájomne zosúladia, aby ich spoločná chôdza bola pohodlná a vzájomne užitočná.

Po tomto vovedení do situácie prostredníctvom slov sprievodu, ujíma sa slova ženích: Ja pod jabloňou som ťa roznietil. Jabloň je obrazom samotného ženícha, lebo v 3. verši 2. kapitoly nevesta hovorí o svojom ženíchovi takto: „Sťa jabloň medzi plánkami je milý môj medzi mládencami.“ Zároveň bola jabloň aj symbolom manželskej lásky, lebo bola pokladaná za voňavý a plodný strom. Spomenuté roznietenie poukazuje na začiatok ich vzájomnej lásky a zároveň aj jemne naznačuje aj zavŕšenie vzájomnej lásky v manželskom spojení. Obe tieto skúsenosti otvárajú pre zaľúbených a pre manželov nové rozmery jestvovania.

Ženích spomína aj miesto: tam, kde ťa porodila tvoja matka. Dá sa predpokladať, že ženích tým poukazuje na miesto, kde sa ich láska začala a kde sa aj zavŕši a bude to v dome nevestinej matky, lebo v 2. verši 8. kapitoly sa píše, ako nevesta predtým povedal ženíchovi: „Pojala by som ťa a zaviedla do domu svojej matky, čo ma vychovávala.“ Zároveň sú ženíchove slová pripomienkou radosti, ktorú prežívala nevestina matka a otec, keď sa im narodila dcéra, ktorá teraz uzatvorila manželstvo.

Po ženíchovi sa ujíma slova nevesta. V týchto niekoľkých vyjadreniach dosahuje vrchol celá kniha Pieseň piesní. Svätopisec tieto vyjadrenia vkladá do úst nevesty. Na tomto mieste prostredníctvom pojmov: láska, smrť, oheň, večnosť, ktoré používajú mladí manželia, je vyjadrená bytostná potreba a túžba po pravde a tiež ako vzájomnou láskou prichádza k presiahnutiu jednotlivca smerom k milovanej osobe.

Nevesta žiada to, čo od počiatku vzájomne žiadajú tí, ktorí sa milujú, aby totiž ich láska bola večná, nezničiteľná, aby mala v sebe silu prekonať všetko, čo by ju mohlo ukončiť. Táto požiadavka večnosti a nerozlučiteľnosti je vpísaná do srdca milujúcej osoby, patrí k prirodzenosti milujúceho a je osobitným znakom milujúcej osoby.

„Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!“ Keď chceme porozumieť použité obrazy, musíme si pripomenúť, že v staroveku nosili významné osoby so sebou pečatidlo, aby mohli ním overiť a potvrdiť svoje rozhodnutia. Nosili ho na retiazke zo vzácneho kovu zavesené na krku, alebo používali ho ako prsteň. V židovskom prostredí bolo zasa všeobecne známe, že ohľadom náboženských zákonov, teda ohľadom židovskej Tóry, sa od veriacich žiadalo, aby nosili predpisy Tóry zavesené na pleci, alebo upevnené na pokrývke hlavy nad čelom, alebo zavesené na verajach vstupného vchodu do domu. Tóra bola tiež charakterizovaná ako pečať a trvalý znak zmluvy medzi Bohom a jeho snúbenicou, vyvoleným národom, ako je to vyjadrené v knihe Deuteronomium: „Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše a priviažte si ich ako znamenie na ruku, a nech sú ako znaky medzi vašimi očami.“ (Deut 11,18).

Prsteň, s ktorým sa stotožňuje nevesta, musí byť „pritlačený“ predovšetkým „na srdci“ ženícha. Srdce je podľa biblického chápania človeka sídlom jeho daností rozumových a aj citových. Podľa tohto chápania v srdci sa rozhoduje o myšlienkach a citoch, srdce je teda sídlom lásky. Keď je „prsteň“ „pritlačený“ na srdci, znamená to, že nevesta je predmetom myšlienok a citov, ktoré sa nachádzajú v ženíchovom srdci. Druhým obrazom je pečať na ramene, ktorého sa nevesta drží. Rameno predstavuje všetky činnosti ženícha, jeho prácu, je záujmy. Nevesta chce, aby bola na jeho ramene v tom zmysle, aby ženích na ňu myslel pri svojej práci, pri všetkých činnostiach, aby na ňu popri svojich povinnostiach nezabudol.

Po použití obrazu prsteňa a pečate ženích zdôrazňuje tri osobitné vlastnosti lásky, ktorý sú: neuhasiteľnosť, nezničiteľnosť, drahocennosť.

Pravá láska sa vyznačuje neuhasiteľnou intenzitou. Láska chce lásku vždy vo väčšej miere, v miere bezhraničnej, ľudské srdce neustále túži po láske, neuspokojí sa. V láske je prítomná túžba po večnosti, smútok z nenaplnenia, očakávanie vždy väčšej miery. Neuhasiteľnosť lásky je vyjadrená obrazom, že „láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie.“ Smrť neušetrí nikoho, je teda ako neuhasiteľná v svojom ničivom pôsobení a rovnako aj podsvetie, ktoré bolo chápané ako miesto, kam smerujú zomrelí. Miesto pre mŕtvych nikdy nepovie, že už stačí, že nie je miesta. Láska má teda také nároky ako smrť a podsvetie.

Pravzorom opisu lásky je oheň, ktorý hreje a spaľuje: „Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar.“ Láska je neuhasiteľný oheň, ktorý rozohrieva srdce a milujúceho napĺňa túžbou. Nevesta pripomína ženíchovi plamene ohňa lásky a poukazuje na to, že sú to tajomné, posvätné plamene, ktoré majú súvis s Bohom, sú Jahveho žiarou.

Láska je teda neuhasiteľným ohňom a to znamená, že ju nič nemôže uhasiť. Láska je nezničiteľná. „Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.“ Veľké vody bývajú ničivé, strhávajú všetko. Ale nič nemôže oddeliť ženícha a nevestu, ktorí sa milujú takou láskou, ako si to želá Boh. Láska podľa Božej vôle nemôže byť ničím zničená. Táto absolútne verná láska je vo Svätom Písme opísaná ako Božia láska k svojej neveste, k vyvolenému národu Izraelu.

Pravá láska má nevyčísliteľnú hodnotu. Nemôže byť preto predmetom obchodu, lebo nie je možné stanoviť jej cenu. Ak by niekto chcel lásku kupovať a ponúkal by aj tie najväčšie bohatstvá, vyslúži si opovrhnutie, lebo chce lásku zničiť. Pravá láska vyžaduje totiž nezištnosť. Majetkom je možné získať súhlas k uzavretiu manželstva, ale nie je možné získať srdce človeka a jeho lásku. Peniaze a majetky budú vždy neschopné niečo dosiahnuť vo vzťahu k nevyčísliteľnej hodnote pravej lásky.

Meditatio

Autor knihy Pieseň piesní predkladá text o ľudskej láske, ale s jasným vedomím, že v ľudskej láske sa zjavuje aj niekto iný - v láske medzi mužom a ženou sa zjavuje Boh, Božia láska.

Svätý Otec Benedikt XVI. v encyklike „Boh je láska“ komentuje význam knihy Pieseň piesní pre pochopenie vzťahu Božej a ľudskej lásky takto:

V tejto súvislosti je veľmi poučnou skutočnosť, že v knihe Pieseň piesní posvätný autor používa na označenie lásky dve rôzne slová. Najprv je to „dodim“ – slovo v množnom čísle, ktoré vyjadruje ešte neistú lásku v situácii nejasného hľadania. Neskôr ho vystrieda slovo ahabá, ktoré je v gréckom preklade Starého zákona nahradené slovom agapé, ktoré sa stalo charakteristickým na vyjadrenie biblického chápania lásky.

V protiklade s neurčitou láskou, ktorú človek ešte len hľadá, toto slovo „ahabá“, alebo grécky „agapé“, vyjadruje skúsenosť lásky, ktorá sa teraz skutočne stáva objavením toho druhého, prekonáva tak egoistický charakter predošlého postoja, ktorý spočiatku jasne prevládal. Teraz sa láska stáva starosťou o druhého a pre druhého. Nehľadá viac seba, nehľadá už len to, aby sa ponorila do opojenia vlastným šťastím. Naopak, hľadá šťastie milovaného: stáva sa zriekaním, je pripravená na obetu, ba dokonca ju vyhľadáva.

Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, do jej hlbšej očisty, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame. Na prvom mieste v zmysle výlučnosti, čiže chcem len tohto jediného človeka. Na druhom mieste v zmysle „navždy“. Láska zahŕňa plnosť jestvovania vo všetkých jeho rozmeroch, aj v rozmere času. Nemôže to byť inak, veď jej prísľub smeruje k niečomu definitívnemu: láska je zameraná na večnosť. Áno, láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z „ja“, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17, 33), hovorí Ježiš v jednom zo svojich výrokov, ktorý sa v evanjeliách nachádza vo viacerých podobách (porov. Mt 10, 39; 16, 25; Mk 8, 35; Lk 9, 24; Jn 12, 25). Ježiš tak opisuje svoju osobnú cestu, ktorá ho cez kríž privádza k vzkrieseniu: je to cesta pšeničného zrna, ktoré keď padne do zeme a odumrie, prinesie veľkú úrodu. Hovoriac o jadre svojej obety a o láske, ktorá v nej nachádza naplnenie, opisuje týmito slovami aj podstatu lásky a ľudského života vo všeobecnosti. (porov. Benedikt XVI., Deus caritas est, č. 6).

A emeritný Svatý Otec potom pripomína:

[...] človek nemôže žiť ani výlučne v darujúcej sa [...] láske. Nemôže stále iba dávať, musí aj prijímať. Kto chce dávať lásku, sám ju musí prijať ako dar. Iste, človek sa môže – ako nám hovorí Pán – stať prameňom, z ktorého tečú prúdy živej vody (porov. Jn 7, 37 - 38). Ale aby sa stal takým prameňom, on sám musí piť, stále znova, z toho prvotného, pôvodného prameňa, ktorým je Ježiš Kristus, z ktorého prebodnutého srdca prúdi Božia láska (porov. Jn 19, 34).

[...] Toto nerozdeliteľné spojivo medzi [dávaním a prijímaním lásky opisuje] [...] pápež Gregor Veľký vo svojich Pastoračných pravidlách. „Dobrý pastier,“ napísal, „musí byť zakotvený v kontemplácii. Len týmto spôsobom totiž môže prijať do svojho vnútra potreby druhých tak, aby sa stali jeho: „per pietatis viscera in se infirmitatem caeterorum transferat.“ Svätý Gregor sa v tomto kontexte odvoláva na svätého Pavla, ktorý bol unesený do výšok, až do najväčších tajomstiev Boha, a len tak, že z nich zostúpil, bol schopný stať sa pre všetkých všetkým. (porov. 2 Kor 12, 2 - 4; 1 Kor 9, 22). Okrem toho poukazuje na príklad Mojžiša, ktorý stále znova vstupoval do posvätného Božieho stánku, kde zostával v rozhovore s Bohom, aby potom, odchádzajúc od Boha, mohol byť k dispozícii svojmu ľudu. „Vnútri (stánku), kontempláciou unesený do výšok, necháva sa mimo (stánku) prenasledovať ťarchou trpiacich - intus in contemplationem rapitur, foris infirmantium negotiis urgetur.“ (Benedikt XVI., Deus caritas est, č. 7)

Oratio

Obdivujme teraz s vďačnosťou voči Bohu, že nás utvoril schopnými prežívať lásku, že sa nám v tejto schopnosti otvára cesta, aby sme porozumeli aspoň niečo z nesmiernej Božej lásky.

Hymnus na lásku svätého apoštola Pavla z Prvého listu Korinťanom:

1 Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
² A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. ³ A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
⁴ Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, ⁵ nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, ⁶ neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. ⁷ Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
⁸ Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. ⁹ Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. ¹⁰ Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné. ¹¹ Keď som bol dieťa hovoril, som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. ¹² Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
¹³ A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1Kor 13,1-13)

Pane Ježišu, Ty si pribitý na kríži zvolal: Žíznim. V Tvojom bola je neuhasiteľný smäd, aby si bol milovaný a aby si miloval. Tvoje srdce sa stravuje plameňom Božej lásky a chcel by si zapáliť celý svet.

Ale Ty vieš, že naše srdcia sú často chladné a uzavreté. že sme takí chudobní na lásku. že sme neochotní dovoliť Ti, aby si nás zapálil. Zameraní úplne na seba tak často zabúdame, ako túžiš po našej láske, ako túžiš, aby sme milovali bratov a sestry.

Daruj nám ducha kajúcnosti, aby sme si v duchu pred Tebou kľakli v našej slabosti a hriešnosti pred Tvojím krížom s pohľadom na Tvoje prebodnuté srdce. Kiež by sa aj naše srdce otvorilo kopijou ľútosti, aby z neho vyšla kajúcnosť, oslava Božej lásky a túžba žiť pre pravú lásku.

Svätá Mária, Matka Božia, ty si dala svetu pravé svetlo, Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna. Plne si sa odovzdala Božiemu volaniu a tak si sa stala prameňom dobroty, ktorá z neho prúdi.

Ukáž nám Ježiša. Veď nás k nemu. Nauč nás poznať ho a milovať, aby sme sa aj my mohli stať schopní pravej lásky a byť prameňmi živej vody uprostred smädného sveta.

Contemplatio

„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“

(1 Jn 4, 16)