Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom VIERA – Abram uveril Bohu (Gn 15, 1-21) z cyklu K svojej viere pripojili čnosť.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. septembra 2019.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (55,4MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak odpovedá kladne, hovoríme o dobrom skutku (ak je človek v stave milosti, tak aj o záslužnom). Ak odpovedá negatívne, hovoríme o zlom skutku alebo hriechu.

Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí spoľahlivo o celkovom mravnom charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo“, občas alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti. Čnosť je totiž pevný, trvalý postoj, ustálený sklon, náklonnosť konať dobro, čiže je to trvalá dispozícia či tendencia konať dobro.

Chceme si postupne predstaviť čnosti ako trvalé dispozície človeka konať dobro na pozadí biblických textov, na osobách zo Svätého písma ako vynikajúcich predstaviteľov v určitom čnostnom konaní.

Najprv sa budeme venovať trom teologálnym alebo božským čnostiam, ktorými sme boli Bohom obdarovaní v krste a vďaka nim sme zameraní na neho a máme schopnosť vstúpiť do vzťahu s Otcom, Synom a Duchom. Následne budú priblížené cez biblické texty aj štyri kardinálne čnosti, čiže múdrosť, spravodlivosť, miernosť a mravná sila, s ktorými podstatne súvisia aj iné čnosti, z ktorých budú exemplárne predstavené: pokora, vernosť a čistota.

Teraz sa chceme vhĺbiť do posolstva Svätého písma o dobrom a správnom životnom postoji človeka vo vzťahu k Bohu, ktorým je viera. Viera je osobný postoj, je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Túto pravdu si teraz chceme hlboko uvedomiť s pomocou úryvku z 15. kapitoly knihy Genezis, ktorá nám prináša posolstvo o praotcovi všetkých veriacich.

Lectio

Gn 15, 1-21

¹ Po týchto udalostiach sa Pán prihovoril vo videní Abramovi takto: "Neboj sa Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!"
² Abram odpovedal: "Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer." ³ A Abram pokračoval: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!"
⁴ Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona."
⁵ Vyviedol ho von a povedal mu: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!" A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!"
⁶ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.
⁷ Potom mu povedal: "Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu."
⁸ On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju budem vlastniť?"
⁹ Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!"
¹⁰ On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal. ¹¹ Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal. ¹² A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.
¹³ A (Pán) povedal Abramovi: "Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. ¹⁴ Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom.
¹⁵ Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku. ¹⁶ Ale vo štvrtom pokolení sa sem vrátia, lebo ešte nie sú dovŕšené neprávosti Amorejčanov."
¹⁷ Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky.
¹⁸ V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: "Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat; ¹⁹ Kenejcov, Kenezejcov, Kadmoncov, ²⁰ Hetejcov, Ferezejcov a Refaimcov, ²¹ Amonitov, Kanaánčanov, Gergezejčanov a Jebuzejcov."

Kontext úryvku

¹ Po týchto udalostiach sa Pán prihovoril vo videní Abramovi takto: "Neboj sa Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!"

Výraz “po týchto udalostiach” nechce poukazovať na predchádzajúce konkrétne udalosti v Abramovom živote, ale slúži iba na jednoduché prepojenie k nasledujúcemu rozprávaniu tak, ako sa to vo Svätom písme Starého i Nového zákona používa opakovane.

Abram opustil svoju krajinu, prišiel na nové územie, dokonca už nadviazal vzťahy s rodom, ktorý býval na území Jeruzalema, budúceho hlavného mesta Dávidovej dynastie. A teraz nasleduje posolstvo o vzťahu medzi Patriarchom a Bohom.

Použité slová o Bohu, ktorý “hovorí” “vo videní”, oznamujú, že Boh vo svojej priazni oslovuje človeka Abrama, ale vnímanie osobitného Božieho posolstva znamená pre Abrama „videnie“, teda vnímanie niečoho, čo presahuje pozemské skutočnosti.

Výraz “neboj sa” tiež poukazuje, že ide o Božie zjavenie alebo osobitný prejav Božej prítomnosti a chce odstrániť tú vzdialenosť, ktorá oddeľuje pozemský svet od Božieho. Sväté Písmo opakuje často, že človek nemôže vidieť Boha a zostať živý práve kvôli tomu, aby sa podčiarkla táto inkompatibilita, ktorú môže iba samotný Boh pozmeniť.

Aj výraz “štít” je veľmi konkrétny a istým spôsobom “vojenský”, ale vyjadruje to, čo práve predstavuje prvotné uvedomenie si vlastného Boha ako ochrancu. V židovskej liturgii sa používa dvanásť požehnaní a prvé požehnanie sa nazýva „Abrahámov štít“.

Bola spomenutá “veľká odmena” pre Abrama. Tou odmenou nie len Boh sám, ale veľká odmena obsahuje aj potomstvo a aj zem, územie, ktoré budú obývať Abramovi potomci. Je to odmena, ktorú Boh dopraje Abramove na základe jeho viery a poslušnosti voči Bohu.

² Abram odpovedal: "Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer." ³ A Abram pokračoval: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!"

Ako vieme, hlavnou ťažkosťou v Abramovom príbehu bolo potomstvo: jeho manželka Sára bola neplodná. Lót, jeho synovec, ktorý by bol mohol stať jeho dedičom, si zvolil sám inú životnú cestu. Abramovi nezostáva iný možný dediť len vedúci jeho sluhov, správca Abramovho domu Eliezer z Damasku. Ale on nie Abramovým potomkom.

Je to paradoxná skutočnosť, ktorá akoby podčiarkuje vážnosť a dramatickosť situácie a umožňuje, aby následne ešte viac vystúpil do popredia zázračný Boží zásah, ktorý vyriešil problém.

⁴ Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona."

Boh má iný plán. Boh uisťuje Abrama, že dedičom bude jeho vlastný syn, aj keď nevysvetľuje spôsob, ako sa to stane. Začína sa čas skúšky pre vieru prvého patriarchu. Ako možno prijať tieto slová? Ako vyvrátiť všetky tie protirečiace skutočnosti? Čo je potrebné, aby niekto prijal to, čo teraz nemôže vidieť a keď práve všetko to, čo teraz vidí a skusuje, protirečí tomu neviditeľnému.

⁵ Vyviedol ho von a povedal mu: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!" A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!"

Je potrebné zásadná zmena uhlu pohľadu. A tak čítame: „Vyviedol ho von“. Podľa všetkého vyšiel von zo svojho stanu, aby mohol vidieť hviezdne nebo. Ale môže to znamenať aj vyjsť duchovne zo seba samého, z vlastných názorov, z vlastných istôt, z vlastného presvedčenia. Abram bol povolaný, aby urobil krok odovzdania sa, krok dôvery v prozreteľnosť.

Pre Abrama, pre každého z nás veriacich v Boha, ide nielen o to, aby sme zanechali našu minulosť, alebo aby sme zanechali aj našu budúcnosť, akú sme si my vysnívali. Nielen minulosť nás zväzuje, ale aj budúcnosť, ktorú si tvoríme. „Vyjdi von zo svojich predstáv!“ Vieru je možné chápať aj ako schopnosť vyjsť z určitých predstáv, schopnosť vidieť svoju budúcnosť inak, než by mala logicky vyzerať podľa chápania sveta.

Boží prísľub veľkého počtu potomkov, ktorí budú pochádzať od Abrama, je odpoveďou na obavy. V tomto prípade nie je použitý obraz “zrnká piesku na brehu mora” (Gn 13,15), ale obraz “hviezdy na nebi” (Gn 26, 4; porov. Dt 22, 17; 26, 4; 28, 62 atď.). Obraz sa vzťahuje na početné potomstvo Abramovho rodu (Gn 3, 15; 12,7; 13, 16).

⁶ Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

Je zaujímavé, že treba prejsť štrnásť kapitol knihy Genezis, aby sa prišlo ku kľúčovému slovu celých dejín. Toto slovíčko je sloveso „uveril“. Znamená to isté, ako „je to tak“, „prijímam to“, „súhlasím s tým“.

Abramov život bol už predtým takým tichým „verím“ , ale teraz je Abramovo „verím“ aj vyslovené a zaznamenané. To osvetľuje aj spätne celý jeho príbeh a dáva pečať istoty smerom k jeho budúcnosti, pečať istoty ešte širšiu a ešte určujúcejšiu než v minulosti.

Abramova viera v Boží prísľub početného potomstva, ktoré bude pochádzať z jeho rodu, je ocenená, aj keď v tomto momente to nie je celkom zrejmé. Je to chápané ako čnostný skutok a postoj, ba je to vrcholný postoj nábožného človeka vo Svätom písme, kde sa tento postoj viery Bohu označuje ako “spravodlivosť” pred Bohom, čo zodpovedá dokonalosti. Je spravodlivé veriť Bohu, ktorý je Pravda sama.

V tejto súvislosti môžeme pripomenúť, že ako dôsledok Božieho prisľúbenia Abramovi môžeme chápať aj Božie rozhodnutie zmeniť Abramovi meno za Abram na Abrahám, ako je opísané v 17. kapitole knihy Genezis (porov. Gn 17,5). Meno Abram znamenalo „vznešený otec“. Abrahám znamená „otec mnohých“. V zmene mena z Abram na Abrahám je vyjadrený Boží prísľub, že Abram bude mať mnohých potomkov vo viere, že teda bude Abrahám, otec nespočetného zástupu veriacich.

⁷ Potom mu povedal: "Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu." ⁸ On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju budem vlastniť?"

Boh sa sám ukazuje Abramovi ako ten, ktorý ho vyzval, aby opustil chaldejský Ur so všetkými problémami, ktoré s tým boli spojené, aby ho viedol smerom k zasľúbenej zemi (Gn 12, 7; 13, 14-17).

Žiadosť o nejaký spôsob potvrdenia, v ktorom by bolo možné spoznať Božiu vôľu (zvyčajne nejaké znamenie) môže vyjadrovať na jednej strane slabú vieru, ale na druhej strane, a to je tento prípad, potvrdzuje dôveru v Boží zásah.

⁹ Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!" ¹⁰ On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal.

Tu je opísaný starobylý obrad uzatvárania zmluv, ktorý uskutočňovali zmluvné strany, keď obetovali nejaké zviera, čo mohol byť býk, alebo baran alebo len nejaký vták. Obetované zviera bol zvyčajne rozpolené na dve časti a dve osoby, ktoré uzavreli zmluvu, museli prejsť pomedzi rozpolené časti zvieraťa. Bolo to chápané tak, že ten, kto by nedodržal zmluvu, mal byť zabitý tak, ako je zabité zviera, pomedzi ktorého rozpolené telo prechádzajú (porov. Jer 34,18). Preto aj spôsob vyjadrenia v hebrajčine o uzavretí zmluvy, keď by sa preložil doslovne, by znel: preseknúť zmluvu. V týchto okolnostiach je zmluvnou stranou Abram a Boh, ktorý je sprítomnený symbolom “horiacej fakle” (porov. v. 17).

¹¹ Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal. ¹² A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.

“Tvrdý spánok” je vyjadrením spánku, ktorý má posvätný charakter, ktorý prináša vo sne zjavenie (porov. Gn 2,23). Výraz “prepadla ho hrôza” je možné vzťahovať už samotné zlietanie dravých vtákov, lebo také zlietanie dravcov bolo v chápaní starobylých národov negatívnym znakom. V našom posvätnom texte tie vtáky naznačujú početné ťažkosti, ktoré bude musieť Abramovo potomstvo prekonávať v budúcnosti, či už na základe skutočnosti, že samotný Abram je v tejto krajine cudzinec, až po ťažkosti egyptského otroctva, ďalej ťažkosti s okolitými národmi a iné utrpenia. To všetko je naznačené v tom videní, ktoré je opísane v nasledujúcich veršoch od 13. do 16. verša:
¹³ A (Pán) povedal Abramovi: "Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať. ¹⁴ Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom. ¹⁵ Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku. ¹⁶ Ale vo štvrtom pokolení sa sem vrátia, lebo ešte nie sú dovŕšené neprávosti Amorejčanov."

Abramovi bolo vo videní ukázané, čo budú prežívať jeho potomkovia. Skutočnosti, ktoré mu Boh dopredu vyjavil, sú: pobyt Izraela v Egypte, zotročenie ale aj oslobodenie. Abram vie s istotou, aká bude budúcnosť jeho potomkov: bude to osud utrpenia. Táto múdrosť nemá ani svoje „predtým“ ani svoje „potom“, je vždy súčasná pre toho, kto verí Bohu a chce ho poslúchať.

¹⁷ Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky. ¹⁸ V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu a povedal: "Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat;

Zmluva je uzavretá v zmysle, že Boh sám aj keď len symbolicky prechádza pomedzi obetované zvieratá. Je tu vyjadrená skutočnosť, že táto zmluva nie je medzi rovnocennými stránkami, ale medzi Stvoriteľom a stvorením a znova Boh sám sa zaväzuje jednostranne k tomu, že dá Abramovi zem, prisľúbenú krajinu, kde bude bývať Abramovo potomstvo.

Hranice tejto zeme symbolické, aby vyjadrovali Božiu veľkodušnosť, ktorou Boh chce odmeniť Abramovu vieru a vyvolenie jeho potomstva. V skutočnosti vymedzenie zasľúbenej zeme nebolo možné urobiť presne, a preto aj vymenovanie kmeňov alebo rodov, ktoré sa nachádza vo veršoch 19-21, je približné a skôr symbolické a má poukazovať na Božiu veľkodušnosť voči Abramovi a jeho potomstvu.

Meditatio

Svätý Otec pápež František v encyklike Lumen fidei, Svetlo viery, uvažuje nad Abrahámovou vierou takto:

„Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. Preto ak chceme pochopiť, čo je viera, musíme vyrozprávať jej priebeh, cestu veriacich ľudí, dosvedčovanú predovšetkým v Starom zákone. Osobitné miesto tu patrí Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere. V jeho živote sa stala prevratná udalosť: Boh sa na neho obrátil slovom, zjavuje sa ako Boh, ktorý hovorí a ktorý ho volá po mene. Viera sa viaže na počúvanie. Abrahám nevidí Boha, no počuje jeho hlas. Takto viera nadobúda osobný charakter. Boh sa tu javí nie ako Boh nejakého miesta ani Boh viazaný na osobitný posvätný čas, ale ako osobný Boh, doslova Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, schopný vstúpiť do vzťahu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu. Viera je odpoveď na Slovo, ktoré človeka oslovuje osobne, je ty, ktoré nás volá po mene. [...]

Od Abraháma sa očakáva, aby sa zveril tomuto Slovu. Viera chápe, že slovo, skutočnosť zdanlivo nestála a prechodná, sa v prípade, keď ho vyslovuje verný Boh, stáva tým najistejším a najstálejším, čo môže existovať, teda tým, čo umožňuje kontinuitu nášho kráčania v čase. Viera prijíma toto Slovo ako pevnú skalu, na ktorej možno vybudovať pevné základy. [...] Sv. Augustín to vysvetľuje takto: „Veriaci človek je ten, ktorý verí v Boha, dávajúceho prisľúbenie; verný Boh je ten, ktorý dáva to, čo sľúbil človeku.“ (In Psal. 32, II, s. I, 9: PL 36, 284. )“ (František, Lumen fidei, body 8 a 10).

A emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. uvažuje nad postojom viery takto: „[...] slovíčko „verím“ obsahuje zásadné rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť ako takú; nie je konštatovaním o tom či o inom, ale je základnou formou vzťahu k bytiu, k existencii, k vlastnej skutočnosti a ku skutočnosti ako celku. Ono znamená rozhodnutie sa, že neviditeľné, ktoré sa nijakým spôsobom nemôže dostať do nášho zorného poľa, nie je neskutočné. Práve naopak, to, čo nemožno vidieť, tvorí napokon vlastne skutočnosť, ktorá nesie a umožňuje všetku ostatnú skutočnosť. A znamená aj rozhodnutie sa pre to, že táto skutočnosť, ktorá všetko umožňuje, je aj tým, čo človeku poskytuje naozajstnú ľudskú existenciu, čo mu dáva možnosť, aby jestvoval ako človek a ako ľudská bytosť. Ináč povedané: Viera znamená rozhodnutie sa pre to, že v najhlbšom vnútri ľudskej existencie jestvuje bod, ktorý nežije z toho a nie je nesený tým, čo je viditeľné a hmatateľné, ale naráža na neviditeľné, takže ono sa mu stáva skutočným a prejavuje sa ako nevyhnutnosť pre jeho existenciu.

Takýto postoj, prirodzene, možno dosiahnuť iba pomocou toho, čo jazyk Biblie nazýva „obrátením“. Človek prirodzene inklinuje k viditeľnému, k tomu, čo môže vziať do ruky a uchopiť ako svoje vlastníctvo. Aby videl, ako tým, že sa takto nechá unášať svojím prirodzeným ťažiskom, veľmi opomína to, čo mu je najvlastnejšie, musí sa vnútorne obrátiť. Aby videl, aký je slepý, keď dôveruje iba tomu, čo vidia jeho oči, musí sa obrátiť. Bez tohto obratu existencie, bez preškrtnutia vlastného prirodzeného ťažiska niet viery. Áno, viera je obrátenie, v ktorom človek spoznáva, že keď sa upísal iba hmatateľnému, nechal sa viesť ilúziou. To je zároveň najvážnejší dôvod, prečo vieru nemožno ukázať navonok: Viera je bytostným obrátením, a iba ten, kto sa obráti, ju prijíma. A pretože naše ťažisko nás neprestajne ťahá iným smerom, zostáva viera ako obrátenie každý deň nová a iba celý život trvajúcim obrátením môžeme pochopiť, čo znamená: Verím.“ (J. Ratzinger, Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha Trnava 2007, str. 36-37).

Oratio

„Obráťme sa teda v modlitbe na Máriu, Matku Cirkvi a Matku našej viery.

Pomôž, Matka, našej viere!

Otvor nás počúvaniu Slova, aby sme rozpoznali Boží hlas a jeho volanie.

Prebuď v nás túžbu nasledovať jeho kroky, vyjsť zo svojej krajiny a prijať jeho prisľúbenia.

Pomôž nám, aby sme sa nechali dotknúť jeho láskou, aby sme sa ho mohli dotýkať s vierou.

Pomôž nám plne sa mu zveriť, veriť v jeho lásku, najmä v okamihoch súžení a kríža, keď naša viera stojí pred výzvou vyzrievať a rásť.

Zasievaj do našej viery radosť Vzkrieseného.

Pripomínaj nám, že kto verí, nikdy nie je sám.

Nauč nás pozerať sa Ježišovými očami, aby on bol svetlom na našej životnej ceste. A daj, nech v nás toto svetlo viery neustále rastie až do dňa, čo nepozná západ a ktorým je sám Kristus, tvoj Syn a náš Pán!“

(František, Lumen fidei, 60)

Contemplatio

„A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“

(Lk 1,45)

alebo

„Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“

(Jn 1,18)