Lectio divina textu 2Kor 5,1-10 v kontexte Pavlovej eschatológie v rámci programu Škola Pavlovho slova.

Prinášame plný text Lectio divina, ktorá odznela za veľkej účasti veriacich v Katedrále sv. Martina 5. novembra 2008.

Úvodná modlitba

Svätý Otče,
skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom,
zošli na nás svojho Ducha Svätého;
nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma
a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky.
Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu
a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Privítanie

Milí bratia a sestry, všetkých vás srdečne vítam na našom modlitbovom stretnutí, pri ktorom čítame úryvok zo Svätého Písma, snažíme sa preniknúť k jeho posolstvu, rozmýšľame nad ním v Božej prítomnosti a obraciame sa modlitbou k nášmu Pánovi.

Uvedenie do stretnutia

Prvé novembrové dni nám každoročne prostredníctvom sviatku Všetkých svätých ako i spomienky Všetkých verných zosnulých nastolujú tému, ktorá v dennom kolobehu povinností neraz zostáva v úzadí: odchod z pozemského života, smrť, prechod do večnosti. Návšteva cintorínov hovorí jasnou rečou ku každému z nás. Raz tu na zemi skončím. A čo bude potom, ako to bude? Tento „koniec“ (a súčasne začiatok) ako niečo tajomné vzbudzuje otázky aj vo veriacom človekovi. Chceme preto venovať dnešné stretnutie Pavlovým eschatologickým textom, v ktorých sa tematikou konca a nového začiatku zaoberá.

Keď hovoríme o „eschatológii“ (z gr. eschatos = posledný, konečný), máme na mysli „posledné, konečné“ veci vzhľadom na dejiny spásy. Ide o pohľad do budúcnosti, ktorá znamená zavŕšenie putovania ľudsta a definitívne nastolenie Božieho kráľovstva. Hoci Pavol samotné slovo eschatos veľmi nepoužíva, často pripomína novú, definitívnu (teda eschatologickú) éru, ktorá sa začala príchodom Ježiša Krista. V protiklade voči Adamovi, skrze ktorého prišla na ľudstvo smrť (porov. Rim 5,12-21), nazýva Ježiš „posledným Adamom“ (porov. 1Kor 15,45: ho eschatos Adam), ktorý sa stal prameňom života. Centrálnou myšlienkou Pavlovej eschatológie, ku ktorej sa neustále vracia a na ktorú upriamuje pozornosť veriacich, je definitívne vzkriesenie v Kristovi. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,22). Ide o eschatologickú udalosť, ktorej naplnenie Pavol povzbudzuje očakávať s nádejou a túžbou.

Takto o tom píše aj vo svojom Druhom liste Korinťanom (2Kor 5,1-10), ktorý sa vyznačuje inšpiratívnou obraznosťou. Pozorne si ho teraz vypočujme.

Lectio

2Kor 5,1-10

Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne,
máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.
Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok,
aby sme hoci aj vyzlečení, neostali nahí.
Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou,
lebo sa nechceme vyzliecť,
ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné.
A to nás takto uspôsobil Boh, ktorý nám dal závdavok Ducha.

Sme teda stále plní dôvery a vieme,
že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána;
lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní.
Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána.
A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu.
Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou,
aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele,
či už dobré a či zlé.

Pokúsime sa najprv vnímať, čo text hovorí. Úryvok možno rozdeliť na dve časti:

A. Túžba po definitívnom domove (vv. 1-5).

B. Na ceste k domovu v dôvere a úsilí (vv. 6-10).

V prvej časti (A) kladie Pavol dôraz na podstatný rozdiel medzi pozemským bytím a existenciou, ktorú má veriaci pripravenú u Boha a po ktorej túži. Následne v druhej časti (B) sa vracia k realite, ktorú veriaci zakusuje v prítomnosti a ktorú má v dôvere zodpovedne prežívať.

„Veď vieme...“ (v.1). Prvé slová úryvku naznačujú, že Pavol pokračuje v myšlienkovom pochode z predošlého odstavca, kde naznačil protiklad medzi úpadkom „vonkajšieho človeka“ (telesný rozmer), a neustálou obnovou „vnútorného“ (duchovný rozmer). Upozornil, že je potrebné sústrediť sa viac na to, čo je duchovné, neviditeľné: „...lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (4,16-18). Ak čítame jeho Druhý list Korinťanom súvisle, spoznávame, že k tejto úvahe nad eschatologickou povahou života veriaceho ho privádza uvedomenie si vlastnej slabosti, ktorú ako apoštol prežíva pri ohlasovaní evanjelia. Vysvetľuje, že táto účasť na Kristovom kríži je cestou k účasti aj na sláve jeho vzkriesenia: „Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život“ (4,10); a ďalej: „Veď vieme [všimnime si tú istú formuláciu ako v 5,1], že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami“ (4,14).

Pavol je skalopevne presvedčený o definitívnom vzkriesení pri parúzii, t.j. pri Pánovom slávnom druhom príchode na konci časov. Spoločenstvu v Korinte to už raz podrobne vysvetlil, totiž v 15. kapitole Prvého listu, ktorý im adresoval predtým (ak sa predpokladá, že Druhý list Korinťanom bol napísaný niekedy začiatkom roku 56 v Macedónsku, Prvý list vznikol počas Pavlovho pobytu v Efeze, niekoľko mesiacov predtým – boli to roky intenzívnej komunikácie s miestnym spoločenstvom v Korinte). Tam, v Prvom liste Korinťanom, zdôraznil, že na Kristovom vzkriesení stojí a padá všetko: „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera... Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,12-14.20). Kristovo vzkriesenie znamená počiatok novej éry, ktorá sa zavŕši pri jeho druhom príchode. Vtedy budú vzkriesení tí, „čo patria Kristovi“ (15,23). Nastane definitívny koniec, ktorý bude znamenať porážku všetkých mocností i smrti.

Hneď na to sa Pavol dotkol aj problému, „ako vstanú mŕtvi“ (porov. 15,35-49). Celý človek, teda aj so svojou telesnosťou, bude mať účasť na novom živote. Použil pritom podobenstvo zrna, ktoré odumiera, a potom vyklíči k novému životu. „Tak je to aj so zmŕtvychvstaním: seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné; seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné“ (15,42-44a). Duchovné telo, ktoré človek dostane po smrti, je podstatne odlišné od toho „živočíšneho“ čiže pozemského. Do ďalších podrobností Pavol nejde, zostáva pri konštatovaní, že to duchovné telo bude na obraz Krista (porov. 15,49).

Keď to tak krásne vysvetlil v Prvom liste Korinťanom, prečo sa Pavol vracia opäť k eschatologickej téme aj v Druhom liste? Zdá sa, že podnet k tomu vzišiel zo situácie v spoločenstve veriacich. Komunitu v Korinte tvorili z veľkej časti kresťania obrátení z pohanstva. Tí si so sebou niesli pozadie gréckej filozofie, v ktorej vyrastali. Grécka filozofia vnímala človeka v dualistickej perspektíve, t.zn. ako nesmrteľnú dušu väznenú v tele, z ktorého sa musí vyslobodiť. Zaiste, obyčajní ľudia sa veľmi filozofiou nezaoberali, ale i tak osud mŕtvych vnímali skôr pesimisticky. Pre korintských kresťanov pohanského pôvodu bolo teda ťažké predstaviť si šťastný posmrtný život. Idea nesmrteľnosti bola nejasná, myšlienka zmŕtvychvstania nezmyselná (porov. Pavlov príhovor na aténskom areopágu Sk 17,22-32).

Okrem toho počas Pavlovej neprítomnosti sa v komunite objavila istá skupina evanjelizátorov, ktorí do nej vniesli nepokoj a chaos. Nie je celkom jasné, o koho šlo, no Pavol o nich píše: „Sú to falošní apoštoli, klamní pracovníci, ktorí sa tvária, akoby boli Kristovými apoštolmi...“ (2Kor 11,13; porov. aj 12,11, kde ich nazýva – nie bez štipky irónie – „veľapoštoli“). Títo rozvratníci šírili myšlienku tzv. plne realizovanej (uskutočnenej) eschatológie, inými slovami: tvrdili, že vzkriesenie sa už uskutočnilo v krste. Odmietali budúce vzkriesenie tela, lebo – podľa nich – pravé vzkriesenie nemá nič do činenia s telom. Smrť nevnímali ako nič seriózne, lebo boli presvedčení, že od krstu už vlastnia v plnosti večný život – bez ohľadu na to, ako žijú. To vnášalo zmätok a tiež morálny relativizmus do prostredia mladej komunity. Pavol cítil potrebu zakročiť a vyjasniť skutočnosti.

Akoby na okraj pesimizmu Korinťanov ohľadom posmrtného života preto Pavol zdôrazňuje najprv (porov. 2Kor 5,1-5), že smrť nemá posledné slovo. Aj keď veriaceho zastihne pred Pánovým druhým príchodom, parúziou, teda pred definitívnym vzkriesením, neznamená to, že dotyčný upadne do akéhosi existenčného prázdna. Pavol používa symbolický jazyk, zaiste bližší kresťanom pochádzajúcim z chudobnejších kruhov, ako zložité filozofické definície. Nakoniec, ak človek chce hovoriť o veciach, ktoré ho presahujú, nemôže hovoriť ináč ako v obrazoch.

Ako prvú uvádza metaforu obydlia: na jednej strane pozemský stan (Pavol sa tomu rozumie, veď sám bol tkáčom stanov – porov. Sk 18,3), symbol nestálosti a dočasnosti, a na druhej strane nebeský dom, definitívny domov. Pokračuje v štýle kontrastu medzi „teraz“ a „potom“, ktorý použil v predchádzajúcich veršoch.

2 Kor	teraz	potom
4,17	terajšie ľahké súženie	veľká váha večnej slávy
4,18	viditeľné	neviditeľné
5,1	stánok – pozemský dom, ktorý sa rozpadne [= je dočasný]	príbytok [= domov] od Boha, nie rukou zhotovený, večný dom v nebi
5,4	smrteľné	život
5,7	vo viere	v nazeraní

Pavol zdôrazňuje neporovnateľne vznešenejšiu existenciu „potom“, ktorej obsahom je život v plnosti. Keď sa totiž následkom smrti prechodný pozemský stánok, fyzické telo, rozpadne, každý z nás bude mať „od Boha príbytok nie rukou zhotovený“, t.j. nové telo. Túto istotu Pavol na inom mieste vyjadruje slovami: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stala podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,20-21).

Metaforou obliekania sa Pavol snaží zdôrazniť kontinuitu medzi pozemským telom a eschatologickým. Pozemská existencia nebude zničená, ale prekrytá, pretvorená. Naráža tým na to, čo už napísal v 1Kor 15,53: „Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť.“ Aj tou trochu náročnejšou formuláciou vo verši 3: „aby sme... neostali nahí“ sa vracia k Prvému listu, kde použil pre vzkriesenie tela obraz „nahého zrna“: „...čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé [doslova „nahé“] zrno, či už pšeničné, alebo nejaké iné. No Boh mu dáva telo, aké chce“ (1Kor 15,36-38). Pozemské bytie Boh premení tajomným spôsobom na nebeské, aby pri parúzii človek nezostal viac v pozemskej existencii, t.j. ako nahé zrno. Preto Pavol hovorí o túžbe „priodiať [sa] iným“, t.j. preobliecť sa do vzkrieseného tela s plnosťou nebeskej existencie, „aby život pohltil to, čo je smrteľné“ (5,4). Vníma síce ťarchu smrti, no túžba po zničení smrteľnosti (porov. 1Kor 15,54) a definitívnej účasti na živote s Kristom je silnejšia (porov. Flp 1,23).

Od poznania (5,1: „veď vieme...“) prechádza potom Pavol k aplikácii (5,6: „sme teda...“). Vracia sa do prítomnej situácie a zdôrazňuje – azda tentokrát pre rozvratníkov, ktorí hlásali, že na vzkriesení už máme plnú účasť –, že veci si nemožno zamieňať: „kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána“ (5,6) a naopak, bývať u Pána bude znamenať vzdialiť sa z tela (porov. 5,8). Inými slovami povedané: pred konečnou premenou človeka na novú bytosť v dokonalom spoločenstve s Bohom je potrebné rátať so smrťou. Smrť je totiž vstupnou bránou do definitívneho domova.

Korinťanom pripomína, že ešte stále sú na ceste: „...žijeme [doslova kráčame] vo viere, nie v nazeraní“ (5,7), a preto nemožno nezanedbávať prežívanie prítomnosti. Život v nádeji na stretnutie s Pánom je teda spojený s praktickým úsilím páčiť sa Pánovi už teraz. Pavol nastoľuje etický aspekt pozemskej existencie, ktorý zdôvodňuje dvojako: veriaci sa usiluje páčiť Pánovi, lebo túži byť s ním, a usiluje sa páčiť aj preto, že sa bude musieť „ukázať pred Kristovou súdnou stolicou“ (5,10).

Moment súdu je súčasne eschatologickým momentom definitívneho víťazstva Krista a plnej účasti na jeho vzkriesení. Preto sa Pavolove slová nesú v znamení neochvejnej dôvery a nádeje. A tak aj vzdychanie, o ktorom Pavol hovorí vo veršoch 2 a 4 nepramení zo strachu alebo pochybnosti, ale vyjadruje hlbokú túžbu spojenú síce s ťarchou bolesti, ale nesenú mocnou nádejou; túžbu, ktorú Pavol na inom mieste prirovnáva očakávaniu zrodu nového života: „...aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8,23-24; porov. celý úryvok 8,18-27).

Meditatio

Zamyslime sa teraz, ako uskutočňovať túto eschatológiu v nádeji vo vlastnom živote.

Pri myšlienke na prebývanie v stane nám obyčajne príde na um nomádsky (putovný) spôsob života beduínov, prípadne skautský tábor alebo možno rozsiahle utečenecké osady v Afrike a na Blízkom východe. Stan vnímame ako metaforu putovania, prechodného bývania a nestálosti – niekedy so štipkou dobrodružstva, inokedy s bolestnou nevyhnutnosťou. Pavol teda, keď prirovnáva pozemský život prebývaniu v stane, veľmi výstižne zachytáva jeho základnú charakteristiku. Tento príbytok, naše fyzické telo, je iba do času a skôr či neskôr sa rozpadne.

Ibaže v metafore stanu nám zanecháva ešte aj iné posolstvo, ktoré sa nám stane zrozumiteľným, keď sa ponoríme do židovskej tradície. Prebývanie v stane má svoj zmysel. Pre každého veriaceho Hebreja zmienka o prebývaní v stane vyvolávala spomienku na jesennú slávnosť Sviatku stánkov, keď sa Jeruzalem naplnil množstvom stánkov z ratolestí. Pútnici, ktorí v nich aspoň krátko a symbolicky bývali, si takto pripomínali obdobie východu z Egypta a putovanie do zasľúbenej zeme cez púšť, keď ich príbytkami boli práve stany. Bol to čas skúšok a učenia sa dôvere v Boha, ktorý im prisľúbil, že im dá do vlastníctva krajinu „oplývajúcu mliekom a medom“ (Dt 11,9). Ibaže neistota a dlhé putovanie podlamovali dôveru ľudu, ktorý, ako vieme, začal sa obzerať za minulými istotami – pritom tak nízkymi: ryby, uhorky, dyne či pór a cesnak Egypta (porov. Nm 11,4-6). Dokonca začali pochybovať o vodcovstve Mojžiša a prestávali veriť v Boží plán (porov. Nm 14,1-4).

Je náročné veriť, ak človek nemá viditeľnú istotu. Niet divu, že Pavol píše o skutočnosti zmŕvychvstania až na konci svojho Prvého listu Korinťanom (porov. 1Kor 15). Viera v účasť na Kristovom vzkriesení po prechode prahom smrti je – dá sa povedať – korunou viery v Boha, v Krista a v jeho zmŕtvychvstanie. Pochybnosť apoštola Tomáša zoči voči tajomstvu vzkriesenia je nám všetkým totiž vnútorne blízka: „Ak neuvidím..., neuverím“ (Jn 20,25). Prísľub večného domova, ktorý nemá jasné kontúry podľa našich predstáv, sa nám zdá iluzórny. Radšej sa upíname na pominuteľný stánok, ktorý nám pripadá istejší. Investujeme doň svoj čas a energie, neraz bez oddychu – zabúdajúc alebo vedome sa vyhýbajúc myšlienke na to, čo bude, keď sa tento náš stánok rozpadne. Často až nečakaná choroba, životná rana, ktorá nás nemilosrdne konfrontuje s pozemskou pominuteľnosťou, nás núti myslieť i na ten neviditeľný príbytok, večný dom pri Pánovi.

„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20,29). Nie všetko skutočné a hodnotné vidno očami. Oči viery hľadia srdcom. Ten, koho mám rád, má moju dôveru. Nezaslúži si Boh, ktorý dokázal svoju lásku ku mne obetou na kríži, moju dôveru? Nie je slovo Boha, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16), dostatočnou garanciou?

Pobyt v stane pozemského života je síce nevyhnutným, ale prechodným obdobím na dosiahnutie trvalého domova v nebi. Tu stojí za to všimnúť si reinkarnáciu, ktorej popularita v poslednom období rastie aj u nás – spolu s prenikaním rôznych ezoterických filozofií. Javí sa ako snaha o opakovaný „dočasný pobyt“ na zemi, o neustále striedanie šiat. Je to, v konečnom dôsledku, nepokoj bytosti, ktorá nevie, čo vlastne chce. Reinkarnácii chýba osobná a jasná definícia spásy. Nám o nej priniesol zvesť jednorodený Boží Syn (porov. Jn 1,18), že totiž sme povolaní do osobného spoločenstva lásky s Bohom (porov. 1Jn 4,16-17).

Vráťme sa však znova k základnej skúsenosti Izraela pri putovaní púšťou v stanoch. Metafora stanu nepripomína len ťažký osud národa na ceste k domovu, ale aj Boží príbytok (porov. Ex 25,9), v ktorom Boh viditeľným – a jednako tajomným spôsobom sprevádzal svoj ľud. Stánok stretnutia, ktorý uchovával archu Zmluvy, Izraelu hovoril jasne, že Boh nie je niekde mimo, ale zostáva uprostred svojho ľudu, sprevádza ho, putuje s ním – ako záruka vernosti v dočasnosti.

V plnosti času (porov. Gal 4,4) v osobe Ježiša Krista prijíma Boh – Syn ľudské telo a stáva sa človekom: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14). Evanjelista Ján tu používa sloveso „prebývať“ (gr. skēnóō), ktoré doslova znamená „postaviť si stan“. Boh v Kristovi objíma celú ľudskú existenciu, i s jej nestálosťou, aby v ňom ukázal všetkým cestu do trvalého príbytku v nebi. Pán Ježiš pri Poslednej večeri to výslovne pripomína svojim učeníkom slovami: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,1-3).

Náš život je ponorený do tohto „medziobdobia“ Kristovho odchodu a jeho druhého príchodu v sláve. Nie je to však obdobie jeho absencie. Kristus zostáva sviatostne prítomný v stánku, ktorý pripomína Stánok stretnutia z putovania po púšti, a ktorý zvykneme nazývať právom „svätostánkom“ (alebo „bohostánkom“). Kristova eucharistická prítomnosť nám dáva dôvod nádeji, že napriek bolestnej skutočnosti smrti, ktorá zviditeľňuje krehkosť a dočasnosť pozemského života, máme dôveryhodný prísľub vzkriesenia. Spomeňme si na Ježišove slová: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54).

Zo skúsenosti vieme, čo je to túžba po domove, keď sme dlhý čas na cestách. Tak ako pútnik túži dosiahnuť cieľ svojej púte, i Kristov učeník túži po plnosti eschatologického života. Možno však túžiť len po tom, čo človek nejakým spôsobom pozná. To poznanie nám zjavuje udalosť Kristovho kríža a zmŕtvychvstania. Ak na kríž, ktorý zakusujeme každý deň, hľadíme Božími očami, t.j. očami viery a lásky, potom strach prameniaci z neistoty nášho pozemského stánku stráca pôdu pod nohami. Veď niesť v smrteľnom tele Kristovu smrť znamená prípravu na jeho parúziu a účasť na konečnom vzkriesení. Naším povolaním je spoločenstvo s Bohom, kde obsiahneme plnosť šťastia. A tak toto poznanie vzbudzuje eschatologickú túžbu: vzdychanie uprostred ťažkostí pozemského života, vzdychanie plné nádeje, ktoré sa zásadne odlišuje od existenčného zúfalstva. Je to túžba po dokonalom obsiahnutí Božieho prísľubu vzkriesenia. Hoci, musíme dodať, ešte stále viac toho nepoznáme: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9). No skúsenosť Kristovej spásnej milosti a činná prítomnosť Ducha Svätého nám dávajú mocnú záruku budúcej slávy a triumfu života.

Túžba po spoločenstve s Bohom ako prejav činnosti jeho Ducha (porov. 2Kor 5,5) spolu s úsilím o príkladný život tu na zemi sa tak stáva znakom toho, že Božia pretvárajúca a životodárna moc v nás naozaj pôsobí: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13). Tajomným spôsobom v nás už účinkuje eschatologická premena, ktorá sa zavŕši pri Kristovom druhom príchode, keď dosiahneme náš nebeský domov.

Na záver si skúsme položiť niekoľko otázok:

Z Pavlových slov možno vycítiť radostné očakávanie stretnutia s Kristom po smrti, lebo si uvedomuje, že tam je náš domov. Píše „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23). A my? Nežijeme snáď viac v strachu a obave z chvíle, keď uvidíme Krista z tváre do tváre?

Pavol nezľahčuje moment smrti. Je si plne vedomý toho, že znamená určitú stratu, ale tiež toho, že znamená oveľa väčší zisk. Pominie sa to, čo je smrteľné, a človek dostane dar večného života. Sme ochotní strácať pre Boha, vo vedomí, že má pre nás pripravené niečo oveľa vznešenejšie? Veríme mu? Alebo všetku dôveru vkladáme len do svojho pozemského stánku, ktorý sa rozpadá?

Eschatologická nádej života s Bohom však, ako pripomína Pavol, nás nemá viesť k zanedbávaniu svojich rodinných, občianskych či pracovných povinností. Neskrývame sa niekedy za „duchovné motívy“ v ospravedlňovaní svojej povrchnosti a nedôslednosti?

Zdôvodnenie života podľa morálnych zásad nachádza Pavol v túžbe „páčiť sa Pánovi“. Ten, kto miluje, usiluje sa zapáčiť milovanému. Aký motív vedie nás k životu podľa prikázaní – strach z „Božieho trestu“ alebo úprimná túžba páčiť sa Pánovi?

Oratio

Spolu so svätým Augustínom sa modlime:

Volal si a kričal, až si prerazil moju hluchotu. Skvel si sa a žiaril, až si premohol moju slepotu. Voňal si, až som sa nadýchol a túžim po Tebe. Ochutnal som a mám hlad a smäd . Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po Tvojom pokoji.

Keď sa k Tebe primknem celou svojou bytosťou, nečaká ma nikde bolesť ani námaha; môj život bude šťastný a celkom naplnený Tebou.¹

Contemplatio

Pane, sme plní dôvery na ceste do našej vlasti v nebi (porov. 2Kor 5,8 Flp 3,20) a chceme sa Ti páčiť našimi skutkami (porov. 2Kor 5,9)

__________

¹ SV. AUGUSTÍN, Vyznania, X.