Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Marka pod názvom Jairova dcéra sa vrátila (Mk 5,21-24;35-43) z cyklu Mladí v Biblii.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. apríla 2018.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40.6MB)

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Stretáme sa vo veľkonočnej oktáve, prežívame osem dní osobitného slávenie Pánovho zmŕtvychvstania, aj dĺžka slávenia nás potvrdzuje, ako je primerané obdivovať Božiu dobrotu a ako je užitočné dovoliť, aby na nás pôsobilo veľkonočné posolstvo, lebo nejestvuje dôležitejšie posolstvo pre ľudské srdce, pre každého z nás, aby sme našli odpoveď na otázku smrti a hriechu v Božom milosrdenstve.

Pán Ježiš aj počas svojho pozemského života slovami aj skutkami pripravoval svojich nasledovníkov, aby potom nakoniec mohli prijať skutočnosť jeho víťazstva nad hriechom a smrťou. O jednej z takých udalostí budeme uvažovať v dnešný večer cez posolstvo o Ježišovom zásahu do života mladého dievčaťa. Vypočujme si teraz úryvok z 5. kapitola evanjelia svätého Marka o Jairovej dcére, ktorá odišla z pozemského života, ale Ježišovým zásahom sa mohla vrátiť.

Lectio

Mk 5,21-24;35-43

²¹ Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori.
²² Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám ²³ a veľmi ho prosil: "Dcérka mi umiera. Poď vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila."
²⁴ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.
³⁵ Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: "Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?"
³⁶ Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: "Neboj sa len ver!" ³⁷ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.
³⁸ Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. ³⁹ Vošiel dnu a povedal im: "Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí." ⁴⁰ Oni ho vysmiali.
Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, ⁴¹ chytil ho za ruku a povedal mu: "Talitha kum!", čo v preklade znamená: "Dievča, hovorím ti, vstaň!" ⁴² A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov. I stŕpli od veľkého úžasu. ⁴³ On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť.

Kontext úryvku

[5,21] Keď Ježiš prešiel v loďke znova na druhý breh, znamená to, že opustil územie obývané pohanským nežidovským obyvateľstvom a dostal sa späť na židovské územie do Galiley. Zdržal sa na brehu Genezaretského alebo Galilejského jazera, ktoré bolo pre svoju veľkosť označované ako more. Na brehu sa pri Ježišovi zhromaždil početný zástup a tým sa vytvorila znova príležitosť, aby Pán mohol vyučovať a otvoril sa priestor aj na to, aby ho ľudia prosili o uzdravenie.

[5,22] Priblížil a k nemu jeden z predstavených synagógy menom Jairus. Predstavený synagógy bol volený a mal za úlohu starať sa o jej chod a údržbu. Bol zároveň aj predsedajúcim v zhromaždení. Vo Svätom Písme sa spomínajú prípady, keď jedna synagóga mala viacerých predstavených (porov. Sk 13,15). Jairus bol teda jedným z viacerých predstavených synagógy, ktorá sa nachádzala v Kafarnaume, čo by dávalo zmysel aj dlhšej ceste od brehu Genezaretského jazera do synagógy, ak predpokladáme, že Ježiš vyučoval na pustom mieste na brehu.

Predstavený synagógy Jairus, keď uvidel Ježiša, padol k jeho nohám, čiže poklonil sa mu až k zemi. Gesto poklony vyjadruje uznanie Ježišovej moci. Aj keď postavenie predstaveného synagógy bolo v spoločnosti významné, Jairus sa pred Pánom Ježišom poklonil, lebo v ňom uznáva niekoho ešte vyššieho a dôležitejšieho.

[5,23] „Veľmi ho prosil: Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Jairova prosba uvádza zdrobneninu dcérka, ktorá vyjadruje nielen mladý vek jeho dcéry, ale aj jeho otcovskú lásku. Jairus prosil Ježiša, aby prišiel a položil ruky na dieťa. Ježiš nevypočul presne prosbu a predstavy predstaveného synagógy, pretože pri následnom kontakte s Jairovou dcérou nepoužil vkladanie rúk.

[5,24] Predstavený synagógy predniesol svoju prosbu uprostred početného zástupu, ktorý sa tlačil na Pána Ježiša. Táto zmienka o početnosti ľudí, ktorí boli v pohybe, spôsobovali v dave tlačenicu, pozýva, aby sme si uvedomili kontrast medzi mnohými vzájomnými spontánnymi dotykmi zvedavého zástupu, ktoré však nemali v sebe žiaden iný účinok a účinným dotykom Ježiša, premieňajúcim životnú situáciu osoby. Takto sa vydali na cestu do domu predstaveného synagógy.

[5,35] V tom sa však dostavili poslovia, ktorí priniesli Jairovi smutnú správu: Tvoja dcéra umrela. A ako dôsledok tejto novej skutočnosti odporúčali, aby zbytočne neunúval učiteľa. Správa o dcérinej smrti rušila z pohľadu Jairovej rodiny dôvod Ježišovej návštevy.

[5,36] Pán Ježiš však povedal predstavenému synagógy: Neboj sa, len ver.
Výzve veriť predchádza výzva prekonať strach. Jairus prechádza duchovným procesom dozrievania. To, čo mu môže zachrániť dcéru, nie je fyzický dotyk zo strany Pána Ježiša, ale viera v jeho božskú moc. Jairus je postavený pred výzvu posilniť v sebe vieru, alebo ostať v neurčitom pasívnom očakávaní, ktoré je typické pre jeho domácich. Ježišovo povzbudenie „len ver“ obsahuje výzvu na vytrvalosť v počiatočnej viere, ktorú prejavil, keď vyhľadal Pána Ježiša.

[5,37] Pán Ježiš následne nedovolil sprevádzať ho nikomu inému iba trom apoštolom Petrovi, Jakubovi a Jánovi. Ježišov zákaz sprevádzať ho súvisí s vyučovaním učeníkov a vyvolením najbližších apoštolov z Dvanástich. Peter, Jakub a Ján boli prvými Ježišovými učeníkmi (porov. 1,16-20), boli pri jeho premenení (porov. 9,2) i modlitbe v Getsemani (porov. 14,33). Medzi dvanástimi apoštolmi mali osobitné postavenie.

[5,38] Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videli rozruch a hlasno nariekajúcich a bedákajúcich ľudí, čo bolo obvyklé v súvise s úmrtím človeka v izraelských rodinách. Bežnou súčasťou pohrebných obradov boli aj plačky, čiže osoby, ktoré nahlas prejavovali smútok nad zomrelým v mene (porov. Jer 9,17-20; Lk 23,27). Do kontrastu tak prichádza skupina osôb s dôverou v Ježišovu moc a skupina presvedčená o nevyhnutných zákonitostiach smrti. Od tohto momentu preberá úplne iniciatívu Pán Ježiš, Jairus ustupuje do pozadia, neodporuje Ježišovým rozhodnutiam, jednoducho ho nasleduje.

[5,39] Kontrast medzi dvoma skupinami, teda medzi plačúcimi a tými, ktorí s dôverou kráčali za Ježišom, vystupňovala otázka a tvrdenie Pána Ježiša, ktoré spochybnilo skúsenosť nariekajúcich. „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Opis situácie, v ktorej sa nachádzalo Jairovo dieťa, ako ho predstavil Pán Ježiš, že totiž dievča nezomrelo, ale spí, udržiavalo vo viere otca dievčaťa, narušovalo vedomie o nezvratnosti smrti, ktorú oplakávali prítomní a zároveň pripravovalo rozuzlenie a prejav Ježišovej moci. Svätý Augustín vysvetľuje, že Pán Ježiš vravel pravdu o spánku dievčaťa. Ono bolo mŕtve, ale spalo pre toho, ktorý ju mohol zobudiť zo smrti. (Augustín, Sermones 98,4: PL 38, 593)

[5,40] Evanjelista zaznamenal, že plačúci vysmiali Pána Ježiša. Ich reakcia vychádzala z toho, že nepochopili Ježišovo slovo o spánku dievčaťa a zobrali ho doslovne, pričom vylúčili možnosť zásahu Ježišovej osobitnej moci. V tom sa prejavuje, že nechápali osobu a totožnosť Pána Ježiša.
Pán Ježiš teda poslal všetkých von, zobral so sebou otca dieťaťa a matku a svojich troch apoštolov. Vylúčenie prítomnosti ľudí, ktorí nemajú vieru v Ježišovu moc, sa spomína aj pri iných zázrakoch (porov. 7,33; 8,23). To, čo spájalo očitých svedkov zázraku, bola nádej a dôvera, že Ježiš je ten, ktorý môže situáciu skutočne zmeniť.
Vošli do miestnosti, kde bolo dieťa. Skutočnosť, že v dome predstaveného synagógy bola oddelená miestnosť, v ktorej bolo dieťa uložené, svedčí o Jairovom bohatstve a vplyve. Domy bežných ľudí v Kafarnaume pozostávali z jednej veľkej miestnosti a používali sa len na nočný odpočinok. Domy bohatých ľudí mali viacero miestností, prípadne mali viacero poschodí.

[5,41] Pán Ježiš vzal dievča za ruku a hovorí jej: „Talitha kúm. Dievča, hovorím ti, vstaň.“. Opis samotného zázraku obsahuje gesto chytenia za ruku a príkaz. Tieto slová sa zachovali nie ako magická formula, ale ako silný moment, ktorý utkvel v pamäti tých, ktorí boli očitými svedkami udalosti, lebo vzkriesenie mŕtveho dievčaťa sa uskutočnilo nie vkladaním rúk ale jednoducho na Ježišovo slovo.

[5,42] „A dievča hneď vstalo a chodilo.“ Účinok Ježišovho slova bol bezprostredný, dievča vstalo a chodilo. „A stŕpli od veľkého úžasu.“ Reakcia na zázrak prichádza od rodičov a učeníkov. Tí boli priamymi svedkami uzdravenia dievčaťa. Ich úžas je spôsobený aj tým, že im Pán Ježiš zakázal hovoriť o tom. Tento zákaz nachádzame v nasledujúcom texte. Zástup ľudu a ostatní členovia Jairovej rodiny sa o zázraku nepochybne dozvedeli, keď videli, že dievča, ktoré oplakávali je živé, no nemali v sebe ten rozmer úžasu ako priami svedkovia vzkriesenia.

[5,43] Pán Ježiš očitým svedkom vzkriesenia dôrazne prikázal, aby sa o tom nikto nedozvedel.
Ježišova inštrukcia v istom zmysle završuje kontrast medzi skupinou vo vnútri izby, ktorá bola svedkom uzdravenia zo smrti, a skupinou vonku, ktorá keď uvidí živú dievčinu, bude si myslieť, že skutočne len spala, ako predtým Ježiš hovoril. Týmto spôsobom Ježiš chráni svoje mesiášske tajomstvo pred davom (porov. 1,41-45; 7,31-37).
Potom Pán Ježiš povedal, aby jej dali najesť. Od najstarších čias sa táto požiadavka chápala ako znak toho, že zmŕtvychvstanie dievčaťa nebolo len ilúziou ale skutočnosťou. (porov. Hieronym, Adversus Ioviniam, tm. 2,17: PL23, 325)

Meditatio

Náš dnešný úryvok môže obrátiť našu pozornosť k utrpeniu matiek a otcov, ktorí možno niekedy v minulosti alebo v týchto chvíľach prežívali a prežívajú situáciu, keď zomiera ich syn alebo dcéra.

Zo života Pána Ježiša vieme, že opakovane plakal spolu s tými, ktorých postihla strata blízkeho človeka. Osobitným spôsobom je vhodné pripomenúť, ako Pán Ježiš zaplakal nad smrťou syna Naimskej vdovy, ktorá stratila jediného syna a plakal s Martou a Máriou, keď zomreli ich brat Lazár. Pripomína nám to slová Svätého Písma: “Boh nestvoril smrť, neteší sa zo záhuby žijúcich.” (Mudr 1,13) Pán Ježiš stojí pri nás v našich utrpeniach, aj v utrpení mladých ľudí a ich rodičov.

Ale aby sme našli správnu odpoveď na otázku smrti aj mladých ľudí, aby sme vniesli svetlo do tmy bolesti, musíme si všimnúť Ježišovo pozvanie k viere. Keď Pán Ježiš odporúča osobám, ktoré sa k nemu obracajú, aby verili, nemyslí iba na to, aby verili, že má moc urobiť žiadaný zázrak, ale aby verili v jeho osobu ako Božieho Syna. Viera, bez ohľadu na to, či sa uskutoční zázrak alebo nie, je tým podstatným postojom, ktorý nás oslobodzuje od sklamania. V evanjeliách môžeme rozlíšiť dva druhy viery: veriť niečo a veriť v niekoho. Keď ide o Boha, ten druhý spôsob viery, je ten najdôležitejší.

Aby sme to mohli lepšie porozumieť, môžeme si pripomenúť rozhovor, ktorý sa uskutočnil medzi Martou a Pánom Ježišom po smrti jej brata Lazára: “Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.” (Jn 11,21-22) Mnohí rodičia a ich priatelia v modlitbe hovorili Ježišove podobné slová: Pane, keby si bol tu, alebo keby sme žili v tvojich časoch v Palestíne, aj my by sme sa ponáhľali ako Jairus za tebou, aj teraz vieme, že keď budeš chcieť, môžeš urobiť zázrak.

Pán Ježiš odpovedal: Tvoj brat vstane. Ale Marta sa neuspokojila s týmto prísľubom, ktorý sa jej javil veľmi vzdialený. “Viem, že vstane v posledný deň”, odpovedala, ale chcela by som, aby bol živý teraz. A vtedy Pán Ježiš povedal Marte a nám všetkým definitívne stanovisko: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" (Jn 11,25-26). Najdôležitejšou skutočnosťou, najdôležitejším zázrakom je viera v neho. Keď veríš v Ježiša, všetko je možné. Vzkriesenie Lazára a niekoľko rokov naviac, ktoré Lazár prežije tu na zemi, nemajú takú hodnotu, ako viera v Ježiša. Skúsenosť mnohých potvrdzuje, že aj keď sa nestane zázrak uzdravenia, vďaka viere sa vždy niečo udeje, čo dá nový zmysel životu.

Nejestvuje však len smrť tela, jestvuje aj smrť duše, smrť v srdci človeka. Smrťou duše je stav, keď je človek v ťažkom hriechu. Smrťou srdca je stav, keď žije v strachu, alebo smútku.

Naozaj tou skutočnou smrťou je smrteľný hriech, lebo prináša so sebou hrozivé odlúčenie, keď človek vedome roztrhne vzťah s Bohom. Keď to porovnáme s odlúčením tela a duše, ktorým je vyjadrená naša pozemská telesná smrť, aj napriek bolestnej skutočnosti telesnej smrti v porovnaní s odlúčením sa od Boha ide o skutočnosť menej významnú a prechodnú. Pán Ježiš nám hovorí: “Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.” (Jn 11,25-26) A tak pozemská smrť, ktorú svätý apoštol Pavol označuje za nášho posledného nepriateľa (1Kor 15,26), sa stáva po vzkriesení Pána Ježiša posledným krokom, ktorý robíme, aby sme mohli byť prijatí do večnej lásky nášho Otca, ktorý na nás stále čaká, ktorý nás takých stvoril, aby sme mohli byť pri ňom navždy.

Telesná smrť nie je teda tým najväčším zlom. Nesmieme nikdy zabudnúť, že tým najväčším zlom je hriech. Keď sa človek previňuje ťažkým hriechom, stráca seba samého, svoju dôstojnosť, ktorá spočíva vo vzťahu so svojím Stvoriteľom a Otcom.

V tejto súvislosti si môžeme pripomenúť úvahu svätého pápeža Jána Pavla II. o dôsledkoch hriechov. „V dôsledku ľudskej solidarity, […] hriech každého jednotlivca sa nejakým spôsobom odráža aj na ostatných. Toto je druhá, tienistá stránka tej solidarity, ktorá sa na náboženskej úrovni rozvíja v hlbokom a vznešenom tajomstve spoločenstva svätých, vďaka ktorému možno povedať, že "každá duša, ktorá sa dvíha, dvíha i svet". (To je výraz francúzskej spisovateľky Elizabeth Leseurovej: Journal et pesées du chaque jaour, Paríž 1918,str.31.) Tomuto zákonu vzostupu zodpovedá, bohužiaľ, aj zákon úpadku, takže možno hovoriť o sociálnom hriechu, pre ktorý duša, ktorá hriechom klesá, strhuje so sebou aj Cirkev a nejakým spôsobom aj celý svet. Inými slovami, nijaký hriech, ani ten najvnútornejší a najtajnejší, v tom najužšom zmysle slova osobný, sa netýka výlučne toho, kto sa ho dopúšťa. Každý hriech sa odráža väčšou alebo menšou prudkosťou, s väčšou alebo menšou škodou na celom cirkevnom spoločenstve a na celej ľudskej rodine. Podľa tohto prvého významu každému hriechu sa môže nepochybne pripisovať ráz sociálneho hriechu.“ (porov. sv. Ján Pavol II., posynodálna exhortácia Reconciliatio et paenitentia, 1984, bod 16)

Môžeme pozorovať mladých ľudí, ktorým z určitého hľadiska nič nechýba, majú počítač, smartfón, moderné oblečenie. Ale keď sa ich niekto opýta, prečo sú apatickí, smutní a niekedy aj agresívni, odpovedia: a vieš mi povedať jeden dôvod, prečo by som mal byť šťastný a šťastná?

Oratio

Prosme často Pána, aby sme nikdy nestratili zmysel pre hriech a jeho vážnosť, aby sa nikdy nevystavili svoju dušu nebezpečenstvu, že sa zvykneme na hriech okolo nás a v nás, aby sme hriech nepokladali za niečo málo významné, ale aby sme práve mali aj duchovnú schopnosť a ochotu konať skutky vynáhrady za naše previnenia a za previnenia iných ľudí. Aby aj o mne mohol Pán na konci môjho života mohol povedať: Nie je skutočne mŕtvy, nie je skutočne mŕtva, iba spia. A aby nás vzkriesil k dokonalému životu s ním v Bohu.

Prosme Pannu Máriu, našu nebeskú Matku, aby sa za nás prihovárala a prosila pre nás milosť, ten duchovný dar, aby sme mali múdrosť vážiť svoju dušu a svoj vzťah s Bohom nad všetky iné hodnoty, viac aj ako samotný telesný život, aby prosila o nebeského Otca pre nás aj milosť, duchovný dar, aby sme mali schopnosť pravej ľútosti nad našimi hriechmi. Lebo naozaj najväčším nebezpečím nie je strata pozemského život a telesná smrť, ale strata živého vzťahu s Bohom.

Contemplatio

Neboj sa, len ver. Ja som Vzkriesenia a Život. Kto žije a verí vo mňa, má večný život.