Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som vzkriesenie a život (Jn 11,17-27) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. apríla 2016.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (72MB, 128kbps)

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Keď sme sa teraz modlili úvodnú modlitbu, vychádzali sme vlastne z toho, že sme zhromaždení ako bratia a sestry a že prežívame prítomnosť nášho Pána.

V evanjeliách sa opisuje podobná situácia, ako učeníci prišli k Pánu Ježišovi, ako sa s ním zhovárali a ako sa ich on sám pri jednej príležitosti pýtal najprv: Za koho ma pokladajú ľudia?, a potom sa opýtal: Za koho ma pokladáte vy?

Usilujeme sa opakovane porozumieť totožnosť Pána Ježiša, aby sme si na túto otázku mohli správne odpovedať my sami a aby sme mohli správne odpovedať aj iným.

Pán Ježiš nám v tom pomáha aj tým spôsobom, že odhaľuje tajomstvo svojej osoby vo vzťahu k smrti. Vypočujme si teraz úryvok z 11. kapitoly evanjelia svätého Jána, v ktorej Pán Ježiš hovorí o sebe samom vo vzťahu k smrti svojho priateľa Lazára.

Lectio

Jn 11,17-27

¹⁷ Keď ta Ježiš prišiel, dozvedel sa, že Lazár je už štyri dni v hrobe. ¹⁸ Betánia bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií, ¹⁹ a tak prišlo k Marte a Márii veľa Židov potešiť ich v žiali za bratom.
²⁰ Keď Marta počula, že prichádza Ježiš, išla mu naproti. Mária zostala doma.
²¹ Marta povedala Ježišovi: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel. ²² Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“
²³ Ježiš jej povedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“
²⁴ Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“
²⁵ Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. ²⁶ A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“
²⁷ Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

Kontext úryvku

Náš úryvok nás privádza do Betánie, ktorá „bola pri Jeruzaleme, vzdialená asi pätnásť stadií“, to znamená približne tri kilometre. Archeologické vykopávky potvrdzujú, že v blízkosti Jeruzalema jestvovala skutočne osada Betánia, ktorá potom asi 100 rokov po Kristovi zanikla. Ale v časoch Pána Ježiša to bola živá obec, v ktorej okrem iných obyvateľov bývali aj súrodenci Lazár, Marta a Mária. O týchto súrodencoch svätý Ján evanjelista dosvedčuje, že Ježiš „mal rád Martu i jej sestru a Lazára“ (Jn 11,5).

Keď Lazár ochorel, sestry Marta a Mária poslali Pánovi Ježišovi odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ (Jn 11,3) Odkaz bol doručený Pánovi Ježišovi. Keď ho prijal, pred svojimi učeníkmi sa vyjadril: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ (Jn 11,4)

O niekoľko dní sa Pán Ježiš spolu so svojimi učeníkmi vydal do Betánie. Evanjelista konštatuje, že keď Pán prišiel do obce, Lazár už bol niekoľko dní pochovaný.

Podľa zvyklostí aj Lazárov hrob sa isto nachádzal mimo obydlí na mieste vyhradenom na pochovávanie. V klimatických podmienkach Svätej zeme, kde sú pomerne vysoké teploty vzduchu počas väčšej časti roka a v prípade, keď nebolo urobené balzamovanie, pohreb sa konal čo najskôr, zvyčajne už v deň úmrtia. To znamenalo, že prejavy spoluúčasti, ktoré v našich podmienkach predchádzajú pohreb, v tých podmienkach prichádzali až po pohrebe. Podľa zvyklostí v časoch Pána Ježiša, muži a ženy oddelene prichádzali v sprievode k hrobu a po pochovaní sa ženy vracali tiež samostatne, aby mohli začať oplakávanie, ktoré trvalo tri dni. Oplakávanie pozostávalo aj v hlasitých prejavoch smútku a aj v zreteľných vonkajších prejavoch bolesti.

Pán Ježiš sa na mieste dozvedel, že uplynuli už štyri dni od pohrebu. Okrem pokročilosti rozkladu tela po štyroch dňoch býva v tejto súvislosti často citovaný súdobý židovský názor, že duša sa zdržuje v blízkosti tela tri dni, ale na štvrtý deň je už akékoľvek oživenie nemožné.

Obe sestry spoločne poslali Pánovi Ježišovi odkaz, že Lazár je chorý (porov. Jn 11,3), ale v našom úryvku sa hovorí iba o Marte, že počula prichádzať Pána Ježiša a išla mu naproti. O Márii je napísané, že zostala v dome (v. 20).

Máriino zotrvanie v dome môže pochádzať aj zo zvyku, ako to spomína prorok Ezechiel, že ženy prejavovali smútok nad úmrtím často tak, že sedeli na podlahe vo svojom dome a oplakávali zomrelého (porov. Ez 8,14).

Marta víta Pána oslovením, ktoré použila aj v odkaze o ochorení svojho brata: „Pane“ (porov. v. 3) a potom vyznáva svoju vieru v Pána Ježiša ako divotvorcu a pripúšťa, že ak by Pán Ježiš bol medzi nimi skôr, že by ich brata uzdravil (v. 21).

Vo vyjadreniach, ktoré sa vzťahujú na Martu, môžeme vidieť, že ona verí v Ježiša, ale jej viera nie je úplná. Keď ho oslovuje, používa viaceré významné tituly, ale v konečnom dôsledku sa všetko javí tak, že chápe Pána Ježiša len ako prostredníka, ktorého Boh vypočuje (v. 22), ale nevládze ešte prijať, že samotný Ježiš je Život (v. 25), nepočíta s jeho mocou darovať niekomu život.

Jej vyjadrenie je síce plné dôvery v jeho osobitné postavenie, vyjadrila to slovami: „o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá“ (v. 22). Má nádej, že Ježiš by mohol niečo urobiť aj v situácii, ktorá sa javí ako nezmeniteľná. Ale v jej slovách nie je jasne vyjadrené, že by verila v Ježišovu moc povolať Lazára späť do pozemského života. Marta teda podľa všetkého neočakávala, že by Ježiš mohol Lazára vzkriesiť.

Zdá sa, že aj vyjadrenie Pána Ježiša: „Tvoj brat vstane z mŕtvych“ (v. 23), Marta úplne nepochopila. Pokladala tieto Pánove slová za všeobecné a zvyčajné povzbudenie, ktoré sa zvyklo opakovať pozostalým. Vo svojej reakcii sa pridáva k Ježišovi len v tej miere, že vyznáva svoju vieru vo vzkriesenie tela. Viera vo vzkriesenie tela patrila v časoch Pána Ježiša k obsahu viery židov, ktorí rešpektovali náuku farizejov. Farizeji na rozdiel od saducejov verili vo vzkriesenie tela.

Musíme však priznať, že viera vo vzkriesenie v posledný deň, ktorú prejavila Marta, bola v danej situácii neúplná, lebo základným posolstvom, ktoré priniesol a chcel prejaviť Pán Ježiš aj v tej chvíli bolo, že dar života, ktorý víťazí nad smrťou, je už prítomný, je skutočnosťou v jeho osobe (v. 25-26).

Všimnime si vyjadrenie Pána Ježiša: „Ja som vzkriesenie.“ (v. 25) Pán Ježiš nevylúčil vzkriesenie v posledný deň, ale on prináša niečo nové, hovorí o prítomnom uskutočnení toho, čo sa očakáva v posledný deň.

Pán Ježiš je vzkriesenie v tom zmysle, že ktokoľvek v neho verí, aj keď zomrie, aj keď je pochovaný, dostane sa do večného života. Život, ktorý sa tu spomína, nie je život pozemský, je to ten život zhora, ktorý je splodený Božím Duchom Svätým a ktorý víťazí nad materiálnou smrťou. Pán povedal Nikodémovi v nočnom rozhovore: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ (porov. Jn 3,3)

Na druhom mieste si všimnime, že Pán Ježiš hovorí: „Ja som život“ (v. 25). Každý, kto prostredníctvom viery v Ježiša prijme dar života, neumrie nikdy duchovnou smrťou, lebo tento život je Životom večným. Môžeme pripomenúť, že tak ako zvyčajne, keď Pán Ježiš použil vyjadrenie o sebe samom „ja som“ a pridáva určitý doplnok, v tomto prípade pojmy „vzkriesenie“ a „život“, vždy chce vyjadriť to, čím je pre ľudí, čo im ponúka, ako ten, kto je jedno s Otcom, ako ten, ktorému patrí Božie meno „Ja som“.

Keď sa Pán Ježiš predstavil, že on je vzkriesenie a život, Marta reagovala vyznaním viery, tak ako v tej chvíli mala schopnosť urobiť. Zdá sa, že jej chápanie je veľmi podobné chápaniu, ktoré prejavila pri stretnutí s Pánom Ježišom Samaritánka, o ktorej píše evanjelista Ján v 4. kapitole. Pred Samaritánkou sa Pán Ježiš predstavil, že on je prameňom živej vody, ale žena vládala porozumieť iba toľko, že Ježiš je prorok. Nakoniec musel Pán Ježiš požiadať ženu, aby zavolala manžela a cez túto okolnosť ju chcel priviesť k hlbšej viere. Tak aj v našom úryvku sa Pán Ježiš usiluje priviesť Martu k viere, že on sám má moc dať život už v tejto chvíli a aby ju priviedol k tejto viere, uskutočnil vzkriesenie Lazára. Pán Ježiš neodmietol označenia a tituly, ktorými ho ocenila Marta, ale chcel jej ukázať ešte hlbšiu pravdu. Evanjelista svätý Ján to vyjadril súhrnne v závere svojho evanjelia takto: „[...] toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ (Jn 20,31) Ak by sme to zjednodušili, môžeme povedať, že Martina ťažkosť spočívala v tom, že ešte úplne nechápala silu toho, „ktorý má prísť na svet“, nechápala úplne, že svetlo a život už na svet prišli v Ježišovi.

Meditatio

Pokúsme sa teraz porozumieť predstaveniu sa Pána Ježiša „Ja Som Vzkriesenie a Život“ (v. 25) s pomocou hlbokej úvahy emeritného Svätého Otca Benedikta XVI.:¹

„Rozhovor medzi Bohom a človekom, ktorý prebiehal od počiatku dejín, dosiahol v ňom nové štádium: V ňom sa Božie slovo stalo „telom“, reálne sa spojilo s našou existenciou. Keď však platí, že Boží dialóg s ľuďmi znamená život, ak je pravdou, že partner v dialógu s Bohom má život práve vďaka tomu, že ho oslovil ten, čo žije večne, tak to potom znamená, že Kristus ako Božia reč k nám je sám „vzkriesením a životom“ (Jn 11,25). To potom ďalej znamená, že vstúpiť do Krista, čiže veriť, znamená v kvalifikovanom zmysle vstúpiť do takého vzťahu s Bohom, do vzťahu poznania lásky, ktorý je nesmrteľnosťou: „Kto verí v Syna, má večný život“ (porov. Jn 3,36; 3,15; 5,24). Iba na tomto základe možno pochopiť myšlienkový svet štvrtého evanjelistu, ktorý chce vo svojom rozprávaní o Lazárovi čitateľovi ukázať, že zmŕtvychvstanie nie je iba vzdialenou udalosťou na konci dejín, ale vo viere sa deje už teraz. Kto verí, stojí v rozhovore s Bohom, ktorý je život a pretrvá smrť.

[...] v človekovi Kristovi stretávame Boha; ale v ňom stretávame aj spoločenstvo ostatných, ktorých cesta k Bohu prechádza cez neho a tak nás vedie k sebe navzájom. Byť zameraný na Boha v Kristovi zároveň znamená byť zameraný na ľudské spoločenstvo a iba prijatie tohto spoločenstva umožní prístup k Bohu, ktorý nejestvuje povedľa Krista, a teda ani povedľa súvislosti s celými ľudskými dejinami a s ich vzájomne ľudskou úlohou.

Tým sa objasňuje aj otázka [...] „stavu“ medzi smrťou a vzkriesením: „Život s Kristom“, ktorý sa otvoril vo viere, je začiatkom „života zmŕtvychvstania“, a preto pretrvá smrť (Flp 1,23; 2 Kor 5,8; 1 Sol 5,10). Dialóg viery už teraz znamená život, ktorý smrť nemôže zničiť.“

Benedikt XVI. používa vyjadrenie „dialóg viery“. To znamená inými slovami naše duchovné spojenie vo viere s Ježišom Kristom, že počúvame Ježišove slová, napríklad aj slová „Ja som vzkriesenie a život“ a odpovedáme na ne, teda vedieme dialóg, odpovedáme na ne v srdci: „Áno, Pane, verím, že ty si vzkriesenie a život.“

Keď veríme, že náš Pán je vzkriesenie a život, znamená to, že Pán nás pozýva uveriť aj to, že budeme žiť, aj keď umrieme a že neumrieme naveky. Svätý Augustín približuje toto posolstvo nasledujúcou úvahou:²

[Pán povedal:] „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“ (Jn 11,25-26)

Ako to máme pochopiť? Kto verí vo mňa, aj keď umrie, ako umrel Lazár, bude žiť, lebo On nie je Bohom mŕtvych ale živých. Tak odpovedal židom a poukázal na dávno zomrelých patriarchov, čiže na Abraháma, Izáka a Jakuba: Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Nie som Bohom mŕtvych, ale živých, oni totiž žijú. (porov. Mt 22,32; Lk 20,37-38). Ver teda a aj keď zomrieš, budeš žiť, a ak neveríš, si mŕtvy, aj keď žiješ.

Dokážme to [ešte inak]. Jednému, ktorý váhal nasledovať ho a povedal: „Dovoľ mi ísť a pochovať môjho otca,“ Pán mu odpovedal: „Nechaj, nech mŕtvi pochovávajú ich mŕtvych, ty poď a nasleduj ma.“ (Mt 8,21-22) Išlo teda v tom prípade o zosnulého, ktorého bolo treba pochovať a boli tam mŕtvi, ktorí chystali jeho pochovanie: ten prvý bol mŕtvy v tele, tí ostatní v duši. Kedy sa to stane, že duša je mŕtva? Keď chýba viera. Kedy sa to stane, že zomrie telo? Keď ho opustí duša. Viera je dušou duše. Kto verí vo mňa, hovorí Pán, aj keď umrie v tele, bude žiť v duši, kým aj telo nevstane z mŕtvych, aby už viac nezomrelo. To znamená: kto verí vo mňa, aj keď umrie, bude žiť. A každý, kto žije v tele a verí vo mňa, aj keď dočasne umrie kvôli svojmu smrteľnému telu, nezomrie naveky kvôli životu ducha a kvôli nesmrteľnosti vzkriesenia. A toto je zmysel jeho slov: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ pýta sa Ježiš Marty. A ona odpovedá: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“ (Jn 11,26-27) A vo viere v túto skutočnosť, som uverila, že ty si vzkriesenie, že ty si život, uverila som, že kto verí v teba, aj keď zomrie, bude žiť a kto žije a verí v teba, neumrie naveky.

Oratio

A aby sme vstúpili do tejto viery ešte hlbšie, všimnime si, ako uvažuje svätý Ignác z Antiochie. Počas prenasledovania kresťanov cisárom Trajánom bol odsúdený na smrť. Deportovali ho do Ríma, aby bol predhodený dravým zverom. V liste, ktorý napísal veriacim v Ríme, vyjadruje svoju hlbokú vieru takto:³

„Píšem všetkým cirkvám a všetkých uisťujem, že rád zomriem za Boha, ak mi to vy neprekazíte. Prosím vás, nepreukazujte mi nevhodnú láskavosť.

[...] Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Už sa blíži chvíľa môjho narodenia. Odpusťte mi, bratia! Nezabráňte mi žiť, nechcite, aby som zomrel. Túžim byť Boží, nevydávajte ma svetu, ani ma nezvádzajte hmotou. Nechajte ma vnímať čisté svetlo. Keď sa ta dostanem, budem človekom. Dovoľte mi nasledovať utrpenie môjho Boha. Kto má jeho v sebe, pochopí, čo chcem, a zľutuje sa nado mnou, lebo vie, čo ma zviera.

[...] už vo mne nehorí oheň lásky k hmote. Je vo mne živá voda, ktorá mi vnútri hovorí: „Poď k Otcovi.“

[...] Niekoľkými riadkami vás prosím: verte mi. Ježiš Kristus vám ukáže, že hovorím pravdu. On má pravdivé ústa, ktorými naozaj hovoril Otec. Proste za mňa, aby som to dosiahol. Nepísal som vám podľa tela, ale podľa Božieho zmýšľania.“

Contemplatio

Áno, Pane, verím, že ty si moje vzkriesenie a život.

(porov. Jn 11,25)

__________

¹ Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Úvod do kresťanstva, Bratislava: Dobrá kniha, 2007, str. 284-285.

² Svätý Augustín, Commento al Vangelo di Giovanni, omelia 49, bod 15, Rím: Citta Nuova, 2012, str. 783-784.

³ Z Listu svätého biskupa a mučeníka Ignáca Rimanom, Cap. 4, 1-2; 6, 1-8: Funk 1, 217-223.