Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Slovo a služba (Sk 6,1-7) (Voľba siedmich diakonov) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. decembra 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (37.1MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. O to Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Spoločenstvo veriacich vo vzkrieseného Pána Ježiša od svojho počiatku nebolo oslobodené od ťažkostí a problémov. Keď svätý Lukáš v knihe Skutky apoštolov opisuje spoločenstvo prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, zaznamenáva, že sa stretávali spoločne s ochotou, že stretnutia prežívali v modlitbe, slávení eucharistie, pri spoločnom pohostení, vo vzájomnej láske, ktorou dávali dobrý príklad, v spoločnom užívaní majetku a vzájomnej pomoci. Na druhej strane opisuje aj rozličné ťažkosti, ktoré postupne stretali apoštolov a veriacich a my zisťujeme, že aj opisy utrpenia a problémov prvotnej Cirkvi sa stávajú pre nás vzácnym posolstvom. Dozvedáme sa totiž, čo bolo ich príčinou a môžeme sledovať, ako ich spoločenstvo veriacich vedené apoštolmi a Duchom Svätým riešilo. Znášanie utrpenia a riešenie vzniknutých problémov sú tiež prejavom vnútornej sily spoločenstva a potvrdzujú nám oprávnenosť toho, keď hovoríme o Cirkvi plnej života.

Ťažkosti, ktoré prežíva spoločenstvo Cirkvi v celých dejinách, sú v základe rovnaké, aké musela znášať prvotná Cirkev a ako ich pozorujeme v Skutkoch apoštolov. Môžeme ich rozdeliť na utrpenia, ktoré prichádzali zvonka a na problémy, ktoré vznikali vo vnútri. Na predošlom stretnutí nám bola ponúknutá úvaha a modlitba nad utrpeniami, ktoré postihli apoštolov Petra a Jána a ktoré môžeme zaradiť medzi ťažkosti, ktoré prichádzali zvonka. Dnes chceme spoločne uvažovať nad úryvkom zo Skutkov apoštolov, v ktorom sa dozvieme o probléme, ktorý sa objavil vo vnútri spoločenstva a povzbudíme sa na spôsobe riešenia.

Vypočujme si teda posvätný text zo 6 kapitoly Skutkov apoštolov verše 1-7.

Lectio

Sk 6,1-7

¹ V tých dňoch, keď počet učeníkov rástol, Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy. ² Preto Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: "Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch. ³ Preto si, bratia, vyhliadnite spomedzi seba sedem osvedčených mužov, plných Ducha a múdrosti, a na túto úlohu ustanovíme ich. ⁴ My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova." ⁵ Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu a vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie. ⁶ Postavili ich pred apoštolov a oni sa modlili a vložili na nich ruky. ⁷ Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme veľmi rástol. Aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru.

Kontext úryvku

V našom dnešnom úryvku môžeme rozpoznať, že je zostavený tak, aby nám oznámil, že vznikol problém (v. 1), že apoštoli pripravili a predstavili riešenie (vv. 2-4), potom sme sa dozvedeli, akým spôsobom sa navrhnuté riešenie realizovalo (vv. 5-6), a na záver úryvku sme počuli konštatovanie úspechu (v. 7).

Verš 1 a 7 spája poznámka, ktorá poukazuje na vzrast počtu učeníkov. Potešujúca správa, že spoločenstvo rástlo, otvára a uzatvára rozprávanie a tým nám ukazuje aj hlavný cieľ textu. Udalosť je opísaná tak, aby ukázala a potvrdila vzrast spoločenstva veriacich.

Keď si uvedomíme, že úryvok začína radostným konštatovaním rastu počtu učeníkov, správa o nejakom probléme v spoločenstve pôsobí prekvapujúco. Objavilo sa napätie, ale je spojené s rastom. Kríza sa objavila “v dňoch, keď učeníci vzrastali počtom”.

Je zaujímavé, že svätý Lukáš nepíše o tom, že rástol počet bratov a sestier, alebo veriacich, ale volí výraz „učeník“. Na tomto mieste v 6. kapitole ho použil prvýkrát v knihe Skutkov. V nasledujúcich kapitolách ho použije ešte 27 krát. Ale tu používa tento výraz prvý raz a vracia sa tak k výrazu, ktorý používal vo svojom evanjeliu na označenie tých, ktorí boli blízky Pánu Ježišovi počas jeho verejnej činnosti. Teraz hovorí tiež o učeníkoch, ale už ide o učeníkov Vzkrieseného Pána Ježiša. Ukazuje, že ide o toho istého Ježiša, či z obdobia verejnej činnosti alebo teraz, keď nastal čas Cirkvi. Je tu teda bytostná súvislosť, pokračovanie, Pán zostáva ten istý, obdobie Ježiša Nazaretského je spojené s obdobím Cirkvi, s časom Ježiša Vzkrieseného.

Šomranie, ktoré sa objavilo, vyjadruje nespokojnosť. Helenisti sú nespokojní, lebo sú presvedčení, že prichádza k narušeniu spoločenstva (2,42-45; 4,32-35). Kto sú helenisti? Výraz „helenisti“ vytvoril svätý Lukáš, nenachádza sa u žiadneho autora predtým. Dnes sa javí ako overené, že tento termín označuje Židov, ktorí doma vo svojich rodinách hovorili grécky, prijali aj niektoré prvky gréckej kultúry, ktoré neodporovali židovskému náboženstvu, bývali v Jeruzaleme, ale tvorili akoby inú skupinu oproti Židom, ktorí aj doma používali hebrejskú reč. A tak vlastne medzi Židmi, ktorí sa stali kresťanmi jestvovali viaceré skupiny, skupina kresťanov zo židovstva, ktorí hovorili hebrejsky, skupina kresťanov zo židovstva, ktorí hovorili grécky, prípadne skupina tzv. prozelytov, čiže pohanov, ktorí prijali najprv židovské náboženstvo a potom sa stali kresťanmi, títo zvyčajne hovorili grécky. Také kultúrne rozdiely sú vo Svätom meste Jeruzaleme pochopiteľné, lebo sa tam stretali Židia z celého sveta. Ostatne aj tí, ktorí podľa Skutkov apoštolov pozorovali na Turíce udalosť Zoslania Ducha Svätého, zodpovedali tejto rozličnosti (2,9-11).

Narušenie cirkevného spoločenstva je spresnené tak, že sa konkrétne píše, že helenistické vdovy boli zanedbávané pri dennej službe, čiže pri dennom rozdeľovaní pomoci. Problém formulovaný helenistami je vážny, čitateľ si uvedomuje, že sa to stalo medzi veriacimi, ktorých spoločný ideál bol, aby medzi nimi žiadneho núdzneho (4,34), a práve tu prišlo k zanedbaniu vdov.

Dvanásti reagovali na vzniknutú situáciu a predložili návrh riešenia (6,2-4). Apoštoli, záruka jednoty, prichádzajú s iniciatívou: zvolávajú spoločenstvo, oslovia zhromaždenie príhovorom, ktorý je zameraný, aby posilnil bratskú spolupatričnosť, predkladajú návrh a dosiahnu súhlas spoločenstva. Podobne ako Mojžiš bol konfrontovaný vzrastom počtu ľudu (Dt 1,9-18), aj apoštoli navrhujú vyriešiť problém s pomocou rozdelenia právomocí.

Zvolanie zhromaždenia (mnohých učeníkov) umožňuje zároveň, aby vysvetlili svoje stanoviská a zapojili sa do riešenia. Apoštoli jednoznačne vyjadrili stanovisko, že nie je správne, aby zanedbávali Božie slovo kvôli službe pri stoloch. Apoštoli musia na prvom mieste evanjelizovať, to opakuje v. 4, a oni chcú zotrvať v modlitbe a službe Slova. Svätý Lukáš vytvoril tento výraz na odlíšenie od služby stola.

V Skutkoch apoštolov sme už o tom počuli, že apoštoli sa veľa modlili (Lk 24,53; Sk 1,14; 2,42; 3,1), ale nie takým jasným spôsobom. Tu sa nám aj jasne ukazuje, o čo išlo pri tomto probléme v konečnom dôsledku. O potrebe pomáhať vdovám sa nediskutuje, ale aj táto povinnosť je podriadená nevyhnutnosti, ktorá ju prevyšuje: šíreniu Slova, ktoré zaručuje rast Cirkvi.

Návrh Dvanástich bol prijatý. Bratia mali určiť sedem osôb, ktoré spĺňajú dve podmienky: a) majú dobrú povesť (Sk 5,34; 10,22; 15,22; 16,2; 22,12); b) sú plné Ducha a múdrosti (Sk 6,5.8; 7,55; 11,24). Všimnime si, že tu nenachádzame akékoľvek zneváženie materiálneho voči duchovnému: Duch je potrebný aj pre službu pri stoloch.

Čo sa dá povedať o počte sedem? Kolégiá siedmich sudcov v tých časoch neboli zriedkavé: aj riadenie židovskej náboženskej obce v synagóge v tých časoch vykonávali siedmi sudcovia. Je zrejmé, že vzor zo synagógy mal veľký vplyv pri ustanovení skupiny Siedmich pre službu pri stoloch.

“Táto reč sa páčila celému zhromaždeniu”, svätý Lukáš využíva príležitosť, aby potvrdil, že sa v spoločenstve obnovila jednomyseľnosť. Podľa návrhu apoštolov praktické uskutočnenie malo dve časti: výber vhodných osôb (v. 5) ich predstavenie apoštolom a ustanovenie (v. 6). Spoločenstvo má za úlohu, aby vybralo osoby, apoštolom prináleží, aby ich do služby ustanovili. Dozvedeli sme sa aj zoznam siedmich vybraných mužov. Všetky mená sú grécke, dá sa z toho rozumieť, že Siedmi boli vybraní z tej časti spoločenstva, ktoré sa cítilo poškodené. Na začiatku zoznamu sú uvedení Štefan a Filip, o ktorých činnosti svätý Lukáš píše v nasledujúcich kapitolách Skutkov. Prvé a posledné meno je komentované: Štefan a Mikuláš. Výraz “plný viery a Ducha Svätého”, použitá pri Štefanovi, ho predstavuje ako dokonalého veriaceho, aj Barnabáš bol takto hodnotený (11,24). O Mikulášovi sme sa dozvedeli, že je “prozelyta z Antiochie”. Z tejto poznámky sa dá dedukovať, že ostatní šiesti boli pôvodom grécky hovoriaci Židia, helenisti, ktorí sa stali kresťanmi a Mikuláš ako prozelyta je teda pôvodom pohan, ktorý prijal židovské náboženstvo a potom sa stal kresťanom. Mikuláš by bol teda prvým pôvodným pohanom, ktorý sa stal kresťanom a ktorého meno poznáme. Jeho stav prozelytu prezrádza tiež, že v spoločenstve mu bola zverená zodpovedná úloha, hoci ako prozelyta bol medzi Židmi pokladaný za menejcenného. Svätý Lukáš využíva túto okolnosť, aby ukázal pomalé otváranie nového priestoru, čo bude mať zásadný význam. Prozelyti helenisti, ktorí sa stali kresťanmi, následne otvoria cestu k evanjeliu pre ďalšie osoby na okraji, pre Samaritánov, pre eunucha z Etiópie (8,5-40) a tým sa stávajú príkladom cesty k evanjeliu pre všetkých nežidov. V našom texte sa tak jemne vykresľuje Cirkev otvorená pre všetkých.

Každý má svoju úlohu. Spoločenstvo vybralo Siedmich, predstavilo ich apoštolom a oni položili na nich ruky. Je zrejmé, že apoštoli uskutočnili ustanovenie Siedmich. Spôsob postupu rešpektuje jedinečné miesto v spoločenstve vyhradené skupine Dvanástich, ktorí sú obrazom jednoty a pokračovania s Kristom. Apoštoli neustanovujú nových apoštolov, postavenie apoštolov a ich titul je výlučný a neprenosný. Pristúpili k ustanoveniu novej služby, ktorú pokladali za nevyhnutnú pre potreby spoločenstva. Ich gestá sprostredkujú obraz obradu ustanovenia, poslúchajú to, čo sa pokladá za nevyhnutné pri ustanovení do poslania, pochádzajúceho od Boha: modlitba a vkladanie rúk (13,3; porov. 1,24; 14,23). Modlitba podnecuje Boží zásah a vkladanie rúk prináša požehnanie vzhľadom na úlohu, ktorú budú vykonávať.

V závere nášho úryvku nachádzame znova zmienku o zväčšení počtu učeníkov. Opísaná udalosť ukazuje, že cez problém ťažkej situácie helenistických vdov, spoločenstvo Cirkvi sa posilnilo prostredníctvom správneho rozhodnutia apoštolov.

“Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov rástol”. Toto vyjadrenie svätého Lukáša sa dá ľahko dať do súvisu s podobenstvom o rozsievačovi (Lk 8,4-8.11-15). Šírenie Slova je dôsledkom rozhodnutia Dvanástich, že chcú pokračovať slúžiť Slovu (v. 2). Ako každý organizmus, aj Slovo potrebuje pre svoj rast, aby sa oň starali. Tento rast Slova zasa plodí rast kresťanov: pre svätého Lukáša spoločenstvo veriacich nie je ničím iným ako viditeľným prejavom Božieho Slova.

Dozvedeli sme sa, že evanjeliové posolstvo sa dotklo aj sŕdc kňazov a mnohí z nich prijali vieru. Ide o mimoriadne dôležitú správu, lebo kňazi, väčšinou saduceji, boli najostrejšími nepriateľmi Pána Ježiša a apoštolov aj kvôli tomu, že neprijímali vôbec možnosť vzkriesenia a v tomto odporovali aj farizejom. Tým, že sa podaril prienik aj do spoločenstva kňazov, išlo o zisk veľkého významu pre evanjeliové posolstvo, lebo odteraz kňazi prinesú do spoločenstva veriacich svoje prežívanie tajomstva Ježišovej osoby. List Hebrejom by mohol byť chápaný ako plod úvah skupiny kňazov, ktorí priniesli do pôvodného kresťanského spoločenstva celé dedičstvo kultúry, spirituality, vnímavosti pre vieru, čo potom obohatilo obdivuhodným spôsobom teologické myslenie rodiaceho sa kresťanského spoločenstva. Teologické chápanie týchto kňazov zostane spoločným dedičstvom Nového zákona pre celú nasledujúcu tradíciu.

Meditatio

Apoštoli sa rozhodli, že nie je správne pre nich, aby zanedbávali službu Božieho slova kvôli službe pri stoloch. V texte nie je napísané, že apoštoli nemôžu odložiť ohlasovanie Božieho slova, ale jednoducho, že nie je správne, keď odkladajú Božie slovo, aby zabezpečovali službu pri stoloch ako posluhujúci.

Zdá sa, že Dvanásti si uvedomili určitú ťažkosť v spojení týchto dvoch činností, pravdepodobne preto, lebo myslia na trvalé zaoberanie sa Božím slovom. Venovať sa Božiemu slovu vyžaduje čas. Nejestvuje protiklad medzi zaoberaním sa Božím slovom a konkrétnou službou pre iného človeka, ale je skôr ťažkosť súbežne venovať čas pre štúdium Božieho slova a pre službu pri stoloch. Keď narastala potreba dlhšie sa venovať službe pri stoloch, apoštoli si uvedomili a rozhodli, že ich základné poslanie je venovať sa, meditovať, prehĺbiť poznanie zmyslu Božieho slova.

V rámci starozákonnej tradície nejestvuje žiadna ťažkosť s tým, aby sa uznal význam a potreba širokého a trvalého zaoberanie sa Božím slovom. To nevylučuje, že taká osoba by sa mohla a mala venovať aj praktickým a konkrétnym aktivitám. Ale všetok čas, ktorý môže mať k dispozícii, keď urobila nevyhnutné úkony pre prežitie svoje a svojej rodiny, má potom venovať Božiemu slovu. Stačí, keď čítame žalmy, aby sme si to uvedomili. Pozrite žalm 1: “Blažený človek [...] v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.” (Ž 1,1-2). Alebo žalm 118, podľa ktorého pozornosť voči Slovu má byť stály životný postoj hebrejského veriaceho.

Z toho pochádza aj nevyhnutnosť odlíšiť úlohy v rámci spoločenstva, sú tu niektorí, ktorí môžu a musia sa venovať spôsobom skoro výlučným štúdiu Božieho slova a iní, ktorí vykonávajú aj inú službu pre dobro spoločenstva, ktorá sa súhrne môže označiť ako služba stola.

Aj služba stola môže a má byť vykonávaná osobami, ktoré sú plné Ducha a múdrosti.

Text upresňuje, že úlohou apoštolov je venovať sa modlitbe a službe slova. Sú to dve veľmi významné vyjadrenia: modlitba a služba slova. Tieto dve veci môžu byť dané do súvisu takým spôsobom, že modlitba je istým spôsobom to isté ako prehĺbenie chápania slova, z čoho potom vychádza samotná pripravenosť ohlasovať ho.

Cirkevní otcovia zvykli hovoriť, že nemôže jestvovať dobrá modlitba bez pozornosti voči Božiemu slovu. Nie je modlitba, ktorá sa nerodí z vnímavého, vážneho, hlbokého počúvania Božieho slova. Iba vtedy, keď také počúvanie prechádza do modlitby, je možné aj hlásanie Božieho slova. A preto v kresťanskej tradícii môžeme pozorovať tento postup: čítanie Božieho slova, čiže lectio, pozorovanie slov, uvažovanie nad vetami a posolstvom, meditácia, čiže meditatio, formulovanie reakcie na Božie slovo vlastnými slovami alebo modlitbou prevzatou od iného, čiže oratio, túžba, rozhodnutie, otvorenie sa, pokorná prosba, aby sa Božie slovo stalo súčasťou nášho jestvovania, aby sme sa premenili podľa Božieho obrazu v Ježišovi Kristovi, čiže contemplatio a nakoniec naša príkladná prítomnosť v spoločnosti a svedectvo o evanjeliu, čiže hlásanie Božieho slova.

Oratio

Pane, sme v Tvojej prítomnosti a venovali sme sa Tvojmu slovu, ktoré k nám prichádza zo Svätého Písma. Dnes sme si vybrali znovu malú čiastku posvätného textu zo Skutkov apoštolov. Pozorne sme text čítali, zahĺbili sme sa do jednej udalosti zo života Cirkvi v Jeruzaleme krátko po zoslaní Ducha Svätého, pozorovali sme, čo znamenajú jednotlivé slová a vety, aké posolstvo je v nich prítomné, uvažovali sme, k čomu pozývajú nás, tvojich učeníkov, v našej dobe a uvedomili sme si, že poznanie Tvojho slova je nevyhnutným pre každého z nás. Každodenný život vyžaduje, aby sme konali rozličné činnosti v materiálnom poriadku, to je naša služba pri stoloch, ale aj pri nej potrebujeme múdrosť a silu Ducha Svätého, ktoré môžeme získať len keď čítame a počúvame Tvoje slovo, len keď nad ním uvažujeme, keď sa modlíme. Pomôž nám, Pane, aby sme nezabudli, aká nevyhnutné je Tvoje slovo pre nás.

Modlime sa aj slovami žalmu (Ž 119,1-2.12-16.27.29-30):

„Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú.
Pane, ty si velebený; nauč ma svoje ustanovenia. Svojimi perami vypočítavam všetky výroky tvojich úst. Keď idem cestou tvojich zákonov, mám väčšiu radosť ako zo všetkého bohatstva. Chcem sa cvičiť v tvojich predpisoch, rozjímať o tvojich cestách. V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať.
Daj, aby som pochopil cestu tvojich príkazov, a budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch. Odvráť ma od cesty lži a milostivo mi daj svoj zákon. Cestu pravdy som si vyvolil, tvoje slová mám stále pred sebou.“

Contemplatio

Blažený človek, ktorý má záľubu v Pánovom slove a rozjíma o ňom dňom i nocou.

(porov. Ž 1,1-2)