Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Vstaň a kráčaj! (Sk 3,1-10) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. októbra 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (37.2MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. O to Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Prichádzame sem do katedrály a vytvárame spoločenstvo bratov a sestier. Naše spoločenstvo nie je vytvorené len prirodzenou ľudskou vzájomnosťou, jestvuje medzi nami duchovné spojenie, ktoré nie je len ľudské, spája nás náš Pán Ježiš Kristus. Náš Pán vytvára naše spoločenstvo tak, že nám daroval svojho Ducha Svätého.

Na ostatnom stretnutí sme spoločne rozmýšľali na dejinnou udalosťou zoslania Ducha Svätého, ktorý prenikol a naplnil spoločenstvo Panny Márie, apoštolov a niektorých iných bratov a sestier v jeruzalemskom večeradle. Začalo sa jestvovanie spoločenstva bratov a sestier, ktoré je spojené a žije v sile Ducha Svätého.

Keď začalo jestvovať spoločenstvo Cirkvi v sile Ducha Svätého, aký to malo vplyv na život sveta, na spoločnosť. Dnes sa nám ponúka príležitosť, aby sme uvažovali nad tým, čo poskytla a poskytuje Cirkev spoločnosti, uprostred ktorej sa nachádza.

Vypočujme si úrykov z 3. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, verše 1-10.

Lectio

Sk 3,1-10

¹ Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu. ² Práve prinášali istého muža, ktorý bol od narodenia chromý. Denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. ³ Keď videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu. ⁴ Peter sa naň s Jánom zahľadel a povedal: "Pozri sa na nás!" ⁵ On sa na nich pozrel a čakal, že od nich niečo dostane. ⁶ Ale Peter povedal: "Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" ⁷ Chytil ho za pravú ruku a zodvihol ho. Vtom mu spevneli nohy a členky, ⁸ vyskočil, postavil sa a chodil. Vošiel s nimi do chrámu, chodil, vyskakoval a chválil Boha. ⁹ Všetok ľud videl, ako chodí a chváli Boha, ¹⁰ a poznali ho, že je to ten, čo sedával pri Krásnej bráne chrámu a žobral. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok hovorí o stretnutí pred vstupom do Jeruzalemského chrámu. Uskutočnilo sa v popoludňajších hodinách. Dvaja apoštoli práve prichádzali do chrámu. Robili to pravidelne. Svätý Lukáš, autor knihy Skutkov apoštolov, v závere svojho svojho evanjelia použil aj výraz, že učeníci boli stále v chráme (porov. Lk 24,53). Toto všetko má jasný dôvod. Apoštoli nechceli stratiť duchovné spojenie s vyvoleným národom Izraelom, ale pokračovali žiť podľa predpisov Zákona. Podľa určených časov počas dňa sa modlili v chráme tak, ako sa pravidelne ráno a večer v chráme konali dve obety.

Apoštoli Peter a Ján sa stretli pri chrámovej bráne s človekom, ktorého meno nepoznáme. Svätopisec neuvádza jeho meno, je to neznáma osoba, osoba, ktorá môže reprezentovať ktoréhokoľvek človeka na svete, kohokoľvek z nás. Tento muž leží pred Pánovým chrámom, je neďaleko prahu chrámovej brány, ale nemá silu, aby ju prekročil. Nie je schopný, aby vstúpil do priestoru, kde je osobitným spôsobom prítomný a účinkuje Pán.

Niečo podobné je známe z evanjelia svätého Jána, kde ochrnutý človek ležal v Jeruzaleme pri Ovčej bráne na brehu rybníka, hebrejsky zvaného Betsata, ale nemal silu vstúpiť do vody, keď prichádzal anjel, aby rozčeril vodu, ktorá by ho mohla uzdraviť (porov. Jn 5,2-9).

Chromý človek leží pred chrámom. V úryvku sa viackrát objavuje informácia o mieste diania. V prvej časti chrám predstavuje priestor, z ktorého je chromý človek vylúčený, v druhej časti chrám sa stáva miestom, do ktorého chromý vstupuje plný milosti, poskakuje a chváli Boha.

Na začiatku sa vychádza zo zákazu, ktorý vyplýval zo zdravotného stavu chromého, na záver nachádzame prelom. Zákaz bol prekonaný a to je príčina veľkej radosti a veselosti chudobného chromého, ktorý konečne môže vstúpiť do chrámoveho vnútra a všetci na tým žasnú a divia sa.

Prečo bol chromý človek vylúčený z chrámu? Bola dôvodom jeho neschopnosť samostatne sa hýbať? V starozákonnej knihe Levitikus, čiže v Piatej Mojžišovej knihe, nachádzame okrem iného aj predpisy, ktoré stanovujú pre príslušníkov Božieho ľudu predpoklady, ktoré musia spĺňať, aby mohli byť uznaní za súcich k bohoslužbe v chráme. A tam bolo stanovené, že slepý, krivý alebo inak postihnutý človek nemal prinášať v chráme obetu (porov. Lv 21,17-21). Zdá sa, že v časoch Pána Ježiša mohli byť tieto normy používané nielen ako predpis pre prinášanie obety, ale ako všeobecná požiadavka súcosti ku vstupu do chrámu (porov. Mt 21,14). V dôsledku toho, každý Žid, ktorý bol postihnutý nejakou telesnou anomáliou, alebo mal dajakú chorobu, mohol byť postihnutý zákazom vstupu do chrámu.

Ďalším dôvodom mohli byť okolnosti, ktoré sú opísané v Druhej knihe Samuelovej (2Sam 5,6-8). Národ Jebuzejcov, ktorí do roku 1000 pred Kristom okupovali mesto Jeruzalem, boli presvedčení o jeho nedobytnosti. “Budú stačiť slepí a chromí, aby ťa zahnali” povedali Dávidovi, keď sa pripravoval na dobytie Jeruzalema. Autor Druhej knihy Samuelovej v tejto súvislosti citoval vtedajšie príslovie: “Preto sa hovorí: Slepý a chromý nevstúpi do domu, čiže do chrámu.” Myslelo sa to tak, že slepí a chromí sú podobní Jebuzejcom, čiže cudzincom, a preto sa treba k nim správať ako ku cudzincom, a preto im bolo zakázané vstúpiť do chrámu. Na základe týchto dvoch miest Svätého Písma vieme lepšie pochopiť ťažkú osobnú situáciu chromého človeka ako toho, ktorý nesmie vstúpiť do chrámu, do Božieho domu.

Tento chromý muž má dovolené len toľko, aby žobral a prosil o almužnu. Čo znamená almužna, je aj pre nás zrozumiteľné. Almužnu chápeme aj dnes ako dobrovoľný dar voči chudobnému zo súcitu. Z toho vychádza aj náš text. Apoštoli žiadajú od chromého: Pozri sa na nás. Chromý očakáva, že mu vložia do dlaní dajaký peniaz, aj keď len drobný, tak, ako to robili ostatní. Ale almužnou môže byť aj niečo viac ako drobný peniaz, lebo v almužne je obsiahnutá pozornosť, súcit, milosrdenstvo.

Chromý od narodenia neočakával uzdravenie. Mať nádej na uzdravenie by bolo predstavovalo vyšší stupeň nádeje. On si na svoju situáciu zvykol, prispôsobil sa. Je presvedčený, že v tom stave, v ktorom sa nachádza, nemôže očakávať nič iné iba almužnu.

Bohatstvo nášho úryvku spočíva v skutočnosti, že almužna sa nemusí zúžiť iba na jednoduchý súcit a vľúdnosť k osobe, ktorá je postihnutá, ale v tomto prípade almužna prináša novú silu, tvorivú silu, ktorá je schopná dosiahnuť nielen uzdravenie, ale môžeme povedať, že má schopnosť dosiahnuť vzkriesenie. Almužna, ktorá je naplnená mocou mena Ježiša Krista, má v sebe silu zásadne zmeniť životnú situáciu človeka, prekonáva hranice a umožňuje zažiť tú skúsenosť, ktorú celé stvorenie prežilo vtedy, keď Boh povedal: Nech je svetlo. A bolo svetlo. (porov. Gn 1,3-5)

Venujme sa teraz hlbšie vzájomnému pôsobeniu pohľadov apoštolov a postihnutého muža. Chromý človek si všimol prvý, že sa približujú Peter a Ján. Pôsobením jeho upriameného pohľadu si zasa Peter uvedomil, že chromý sa pozerá na neho a na Jána. Zacítil jeho pohľad plný prosby a očakávania, a preto sa aj Peter obracia k nemu svojím pohľadom. Stretnutie dvoch pohľadov, jedného plného očakávania zo strany chromého a druhého pohľadu veľmi pozorného zo strany apoštola Petra, vytvára možnosť upriamiť pohľad na toho, ktorý má výzor človeka, ale nesie v sebe duchovnú neviditeľnú silu Ježišovho mena.

Keď apoštol Peter pozýva chromého, aby sa na neho pozrel, chce zamerať jeho pohľad tak, aby prekonal len bežný pohľad na jeho osobu. Svätý Lukáš aj v závere svojho evanjelia píše o ľuďoch, ktorí vyšli za mesto Jeruzualem a hľadeli na ukrižovanie Pána Ježiša. (Lk 23,40: „A celé zástupy tých, čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do pŕs a vracali sa domov.“) Teologické chápanie prvej generácie kresťanov, ktoré nachádzame v Liste Hebrejom, vyjadrovalo odporúčanie pre všetkých, ktorí sa nachádzajú v podobnej situácii ako ten chromý, aby zamerali svoj pohľad na Ježiša, ktorý podľa evanjelia svätého Jána bol vyzdvihnutý na kríž práve kvôli tomu, aby všetci mohli svoj pohľad upriamiť na neho.

Upriamený pohľad, ktorý preniká cez viditeľné, aby sa dostal k neviditeľnému, podľa vyjadrenia svätého Bazila, prekonáva vonkajškovosť litery Svätého Písma a dostane sa nevysloviteľným tajomným spôsobom k neviditeľnému Bohu práve vďaka osobitnému daru kontemplácie. Je to duchovnú skúsenosť, dar videnia neviditeľných vecí.

Peter a Ján chcú vzbudiť v chromom človekovi práve tento typ videnia. Chromý si musí uvedomiť, že od nich nemôže čakať, aby mu dali zlaté alebo strieborné peniaze, ale musí čakať niečo iné. Ústredným bodom tejto situácie je práve poukaz na videnie neviditeľných vecí. Peter povedal: “Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám”, čiže mám silu povedať ti: “V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!” (porov. Sk 3,6)

Apoštoli sú v tejto chvíli spojení so svojim Majstrom. V určitom zmysle predstavujú samotného Pána, Ježiša Krista Nazaretského, ktorý neustále prechádza po uliciach sveta.

Spôsob, akým autor posvätného textu opisuje to, čo sa stalo s chromým človekom, pripomína udalosť, keď Pán Ježiš pristúpil k posteli mŕtveho dievčaťa, chytil ju za ruku a rozkázal jej vstať (porov. Lk 8,54). Svätý Peter akoby chcel zopakovať pre chromého, ktorý leží pred bránou chrámu, to isté gesto, ktoré spôsobil Boh Otec vo vzťahu k Ježišovi z Nazareta, keď ležal v hrobe. V chromom človeku sa uskutočňuje účasť na vzkriesení Ježiša Krista. Chromý mal práve kvôli svojmu postihnutiu účasť na Ježišovom utrpení, smrti a pochovaní. Toto všetko je naznačené v slovách a gestách apoštola Petra. Tu je založený spôsob konania, ktorý sa opakuje v Cirkvi, vždy v sile Pánovho vzkriesenia, to, čo prináša vysluhovanie sviatostí. Gesto je sprevádzané slovami, ktoré v sile Božieho Ducha Svätého, dávajú gestu silu, čiže gestom sa uskutočňuje, čo sa ním naznačuje.

Záverečná časť nášho úryvku robí doslova hmatateľnou radosť, spontánnosť, veselosť, slobodu, radosť zo života, ktorú chromý znova nadobudol. Slová vyjadrujú pohyb, priamo tanec, ktorý zasa je sprevádzaný spevom, hudbou. Toto všetko vyjadruje presný opak predošlej situácie, ktorá bola vykreslená ako nehybnosť toho, ktorý ležal skoro ako telo mŕtveho človeka uložené do hrobu.

Meditatio

Pozorné čítanie textu nám umožnilo všimnúť niečo z jeho bohatstva. Na úvod sme si pripomenuli, že náš dnešný text môžeme čítať aj v súvise s textom, ktorý sa nachádza v evanjeliu svätého Jána a hovorí o uzdravení chromého človeka pri rybníku Betsata, ale aj s inými podobnými situáciami, ktoré sa stali v živote Pána Ježiša a v ktorých osoba Pána zohrávala rozhodujúcu úlohu. Keď porovnáme náš dnešný úryvok so spomenutými časťami Svätého Písma, prídeme k jednému dôležitému uzáveru: Peter a Ján, obaja apoštoli, a v konečnom dôsledku všetci členovia Cirkvi, nie sú ničím iným ako neprerušenou prítomnosťou Pána Ježiša v dejinách sveta podľa prísľubu samotného Pána: “Ja som s vami po všetky dni do skončenia sveta” (porov. Mt 28,20).

Pán pôsobí aj dnes. Trvá stále pôsobenie Ježiša Krista. Skutky, ktoré prinášajú spásu, ktoré zachraňujú pre život, pokračujú naďalej cez svätého Petra, cez apoštolov k svätému Pavlovi a tým spôsobom až do súčasnosti. Prostredníctvom Ježiša Krista a službou Cirkvi v mene Ježiša Krista, nášho Pána, uskutočňuje sa oslobodenie od všetkého, čo ochromuje, obmedzuje, vylučuje, znehybňuje, zatvrdzuje a utláča.

Môžeme si ešte pripomenúť, skôr ako budeme pokračovať, že kým Peter a Ján a všetci ostatní prekračovali prah chrámovej brány pokojne a bez problémov, len chromý bol prinútený zostať vonku. Je možné, že práve prežívanie tejto vylúčenosti mohlo v ňom spôsobiť stratu nádeje až do takého stupňa, že sa uzavrel do seba samého, že sa uzavrel do vlastných hraníc a nemal už žiadnu túžbu vyjsť a prekonať tieto hranice. Bol do takej miery obmedzený svojím postihnutím, že už ani nemyslel na to, že by mohol prosiť o to, aby sa zo svojej postihnutosti dostal. V evanjeliách zvyčajne chorí sami prosia Pána Ježiša, aby ich uzdravil. Tu sa nádej na uzdravenie stratila celkom. Chorý sa prispôsobil vlastným obmedzeniam a želá si len toľko, aby mohol prežiť a živiť sa odrobinkami, ktoré mu poskytli zo svojho stola tí šťastnejší od neho. Keď niekto stratí nádej, jedinou vecou, ktorú má silu povedať, je: “Nechajte ma na pokoji. Chcem od vás len nejaký peniaz. Čo sa týka ostatného, zariadim sa sám.”

Nie je ťažké nájsť podobné situácie medzi chudobnými aj dnes. Môžeme doplniť, že táto situácia je veľmi blízka skepticizmu, indiferentizmu. V človeku sa stratila túžba po spáse. Nemá pre neho význam život a ani to, čo môže prísť po smrti. Venuje sa len životu v hraniciach pozemského jestvovania, bez toho, aby si kládol otázky, ktoré v konečnom dôsledku prinášajú len nepokoj a oberajú o kľud v každodennom živote. Ide o materializmus, ktorý sa hermeticky uzavrel do seba samého. „Čo sa miešaš do môjho života? Nechaj ma na pokoji. Daj mi nejaký peniaz, alebo, keď môžeš, daj mi bývanie, poskytni mi sociálnu starostlivosť, staraj sa o moje materiálne potreby, pomôž mi, aby mi nič nechýbalo, ale nič iné. Iné nepotrebujem.“

Nezabudnime, že toto môže byť aj jedno z veľkých pokušení, v ktorých sa nachádza súčasná Cirkev, že svoju činnosť sploští len v oblasti potrieb, ktoré označujeme ako sociálne. Ale práve preto, že ide o skutočné problémy a že je nevyhnutné pomáhať, je tu aj veľké riziko, že sa na túto pomoc zúži celá služba spoločenstva Cirkvi. V konečnom dôsledku je veľmi pohodlné aj pre neveriacich zúžiť Cirkev na firmu, ktorá poskytuje sociálne služby.

Peter a Ján nám však prinášajú veľmi presné posolstvo: to, čo nás spája s apoštolmi, nie je možnosť rozdávať zlato a striebro. Iste aj to robí Cirkev, poskytujeme materiálnu pomoc. Robíme to, aby sme svedčili o vnútornej slobode od materiálnych vecí. Ale toto nie je skutočnosť, ktorá tvorí podstatu jestvovania Cirkvi. Spoločenstvo veriacich Cirkvi identifikuje Pánovo meno, Cirkev vystupuje “v mene Ježiša Krista Nazaretského”. Toto zamerania na vertikálny rozmer, tento pohľad hore, ktorý je prítomný medzi mladými a menej mladými veriacimi, ktorý viacerých z nich vedie, aby s veľkodušnosťou celý svoj život zasvätili svedectvu o Ježišovi aj prostredníctvom nežištnej služby v rozličných potrebách spoločnosti, to je skutočnosť, ktorá vyjadruje identitu Cirkvi.

Keď Peter požiadal chromého, aby sa na neho pozrel, nepovedal mu to ako niekto, kto si myslí: Pozrite, aký som sympatický. Práve naopak. Petrova výzva predstavuje veľmi presnú požiadavku, aby sa nezastavil pred vonkajším výzorom, ale aby prekonal vonkajšie zdanie a odhalil skutočne novú silu, ktorá môže premeniť život a chápanie sveta, aby odhalil Božiu moc, ktorá je prítomná v Ježišovom mene, v osobe nášho Pána.

Peter najprv presne vyjadril tieto skutočnosti a potom sa sklonil ku chromému. Týmto postupom aj nás učí, nás, ktorí patríme k spoločenstvu Cirkvi dnes, ako máme pristupovať k životným situáciám a stavom poníženia, chudoby, sklamania, choroby, beznádeje, ktoré stretáme na našich životných cestách. Ak by sme zanedbali vzťah k Pánovi a nespomenuli Pána, nevyjadrili náš vzťah k nemu, možno práve preto, aby sme vyzerali bližší tomuto svetu, riskujeme, že zradíme poslanie, ktoré sme prijali a neposkytneme svetu to svedectvo, ku ktorému sme poslaní.

Keď sa vytvoril priestor, aby mohla slobodne účinkovať premieňajúca sila Pánovho Mena, touto silou bol naplnený aj apoštol Peter a jeho pravá ruka sprostredkovala zmenu v duši i tele chromého človeka. Sila Pánovho mena dodala chromému dôveru v seba samého, dôveru, ktorú predtým skoro celú stratil, vrátila mu dôstojnosť, jemu, ktorý predtým na ňu zabudol, a umožňuje mu sprostredkovať aj iným vedomie vlastnej ľudskej dôstojnosti, hrdosti na to, že je človekom a dáva mu možnosť prežívat znovu radosť zo života a ďakovať Bohu za uzdravenie.

Človek, ktorý znova nadobudol svoju dôstojnosť v plnej slobode nemá žiaden problém spontánne prejavovať radosť, tancovať, podobne ako to urobil Dávid pred archou (porov. 2Sam 6,5) a rozprávať celému svetu, čo v ňom spôsobila stvoriteľská sila Mena Pána Ježiša Spasiteľa.

Vnútorná sloboda, založená na obnovenej dôstojnosti a na konečne prežívanej plnosti života, je príťažlivá, získava iných. Vzbudzuje totiž tú istú silu a radosť vo všetkých, ktorí sa dostávajú do blízkosti uzdraveného. A naplnil ich úžas a vzrušenie nad tým, čo sa s ním stalo. (porov. Sk 3,10)

Oratio

Pane, chromý človek, ktorý žobral pri bráne chrámu, ma vedie k spomienkam a rozmýšľaniu nad vlastnou životnou cestou. Skúsenosť s vlastnou slabosťou tela alebo duše, s telesnou chorobou, ktorá oberá o silu plniť si povinnosti a spolupracovať s ostatnými, so slabosťou pochádzajúcou zo sklamaní a z vlastných previnení, robí ma podobným chromému človeku. Je zrejmé, že sú v mojom živote situácie podobné pádom, z ktorých sa nevládzem zdvihnúť sám vlastnými schopnosťami, že potrebujem pomoc a záchranu od iných. Je zrejmé, že záchranu z hriechu a smrti môžem získať len v sile Tvojho Mena, Božou mocou, rukou, ktorú mi podáva niekto v mene Cirkvi. K slobode od hriechu a večnej smrti sa vstupuje len cez Krásnu bránu našej spásy (porov. Jn 10,9), a tou bránou si Ty, najkrajší spomedzi ľudských synov (porov. Ž 45,3) (sv. Béda Ctihodný, Esposizione degli Atti degli Apostoli 3, 2B).

Som rád, že môžem na to teraz myslieť, uvedomiť si to, obnoviť v sebe vďačnosť a radosť z Tvojho pôsobenia v mojom živote. Ďakujem Ti, že si ma vykúpil, že sa mi prijal za svojho brata, za svoju sestru, že si mi dovolil cez Teba vstúpiť do chrámu, že smiem aj teraz v Tvojom chráme z kameňa a tehál osobitným spôsobom byť sústredený na chrám môjho srdca a v ňom s vďačnosťou a radosťou Tebe, Pane, hrať a spievať spolu so žalmistom (Ž 100,2-5):

² Jasaj na chválu Pánovi, celá zem, s radosťou slúžte Pánovi. S plesaním vstupujte pred jeho tvár. ³ Vedzte, že náš Pán je Boh; on je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho ľud a ovce z jeho stáda. ⁴ Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými; chváľte ho a velebte jeho meno. ⁵ Lebo Pán je dobrý; jeho milosrdenstvo trvá naveky a jeho vernosť z pokolenia na pokolenie.

Contemplatio

Jasajme na chválu Pánovi, s radosťou mu slúžme

(porov. Ž 100,2)