Lectio divina textu zo Skutkov apoštolov na tému Narodenie Cirkvi (Sk 2,1-13) z cyklu Cirkev plná života.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. septembra 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.3MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. O to Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Začíname ďalší ročník modlitbových stretnutí metódou lectio divina. Povzbudzuje nás aj vedomie, že prežívame Rok viery a jubilejný rok príchodu našich svätých vierozvestov Cyrila a Metoda.

Hlavným motívom zostáva pre nás Božia prítomnosť a Božia láska voči nám. Je nádherné vždy znova prežívať, ako Boh pôsobí. Boh sa nám z lásky približuje, aby sme ho mohli stretnúť. On, ktorý nás nevysloviteľné prevyšuje, prijal obmedzenie ľudského jestvovania, v Ježišovi Kristovi stal človekom a ale chce byť vo svete prítomný a viditeľný a hmatateľný prostredníctvom spoločenstva svojich veriacich, teda vo svojej Cirkvi.

A tak nadšenie a obdiv voči jestvovaniu Boha sa prejavuje aj v radosti nad jestvovaním spoločenstva Cirkvi, ktorá jestvuje z Božieho rozhodnutia a z Božej sily, a preto je plná života.

Život Cirkvi opisuje osobitným spôsobom kniha Skutkov apoštolov. Venuje sa obdobiu vzniku a šírenia prvotnej Cirkvi, najmä činnosti apoštolov Petra a Pavla v 30. a 40. rokoch 1. storočia.
Prvá časť knihy (Sk 1–7) vydáva svedectvo o udalostiach v Jeruzaleme, o nanebovstúpení Pána Ježiša, o zoslaní Ducha Svätého a o vystúpení a umučení diakona Štefana.
Druhá časť (Sk 8–12) popisuje činnosť apoštola Petra v Samárii, Cézarei a Antiochii.
Ďalšie časti opisujú pôsobenie apoštola Pavla, a to jeho prvú (Sk 13–14), druhú (Sk 15–18) a tretiu misijnú cestu (Sk 19–21,26).
Posledná časť knihy opisuje Pavlovo zatknutie v Jeruzaleme (Sk 21-23), súd v Cézarei (Sk 24–26) a cestu do Ríma (Sk 27–28).

Skutky apoštolov boli napísané bezprostredne po udalostiach, ktoré opisujú, t.j. približne v roku 65, a ich autorom je svätý Lukáš, lekár a Pavlov spolupracovník.

Cieľ knihy Skutkov apoštolov je teologický – vydať svedectvo o nezadržateľnom šírení evanjelia do celého sveta.

Nachádzame v nej opísané udalosti, ktorými žilo spoločenstvo veriacich v prvých rokoch. Čo však prežívali veriaci na začiatku, je podnetné aj pre nás v našej dobe, aj napriek tomu, že od prvých čias Cirkvi uplynulo veľké časové obdobie. Cirkev vznikla, je a zostáva spoločenstvom, ktoré žije z Božej lásky. Božia láska je živá, mladá, nemenná, večná a všetkých nás spája. Preto chceme využiť príležitosť, ktorú nám ponúka posolstvo knihy Skutkov apoštolov, aby sme mohli s Božou pomocou porozumieť viac, čo je Cirkev a aby sme mohli porozumieť hlbšie aj nám samým, ktorí tvoríme spoločenstvo Cirkvi v súčasnosti.

A teraz si vypočujem úryvok z knihy Skutkov apoštolov, ktorý nám sprítomní udalosť narodenia Cirkvi.

Lectio

Sk 2,1-13

¹ Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste.
² Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli.
³ I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden.
⁴ Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť.
⁵ V Jeruzaleme boli Židia, nábožní Ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom.
⁶ Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom.
⁷ I stŕpli a udivení vraveli: "Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? ⁸ A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? ⁹ My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, ¹⁰ Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, ¹¹ Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch."
¹² Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: "Čo to má znamenať?"
¹³ Ale iní s úsmeškom hovorili: "Sú plní mladého vína."

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok začína slovami: Keď prišiel deň Turíc. Na prvý pohľad sa može zdať, že ide o jednoduché konštatovanie a oznam o čase, kedy sa udalosť stala. Z celého súvisu však vyplýva, že tu ide o viac, že príchod Turíc ukazuje na osobitné naplnenie, na plnosť, ktorá sa dosiahla, že sme sa dostali na záver osobitnej cesty, že sa zavŕšil určitý vývoj. Ale kedy sa tento vývoj začal? Turíce sú päťdesiatim dňom od Veľkej noci. Východiskom cesty je teda Veľká noc. Turíce sú neoddeliteľne spojené s Veľkou nocou. Keď prišiel deň Turíc, naplnilo sa niečo, čo má svoj počiatok vo Veľkej noci.

Druhá dôležitá formulácia hovorí, že “všetci boli vedno na tom istom mieste. Najprv sa opýtajem, kto sú “tí všetci”? Odpoveď nachádzame v 1. kapitole Skutkov apoštolov, kde čítame: “Vtedy sa vrátili do Jeruzalema [...], vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.” (Sk 1,12-14) Dozvedáme sa, že “tí všetci” sú teda Ježišova Matka Panna Mária, Ježišovi apoštoli a viacerí iní mužovia a ženy, ktorí mali veľmi blízky vzťah k Ježišovi z obdobia jeho pozemského života a o ktorých môžeme predpoklať, že dostali aj jedinečný dar stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom.

Náš text ďalej hovorí, že “boli vedno”, čo inými slovami znamená, že boli duchovne spojení, že bolo medzi prajná láska, porozumenie a súdržnosť.

V tejto súvislosti má význam aj ďalší výraz, že “boli na jednom mieste”. Ich prítomnosť na jednom mieste predstavuje nielen ich telesnú prítomnosť v jednej dome, ale aj zameranie ich sŕdc obrazne povedané “na jedno miesto”, na jednu skutočnosť, a to na najdôležitejšiu osobu a bytosť, na Boha. Je zrejmé, že sústredenie spoločenstva mužov a žien na jednom mieste a v spoločnom sústredení sa na Boha, si vieme ľahšie predstaviť ako stretnutie spoločenstva veriacich okolo Pánovho stola Slova a Eucharistie. Byť spolu na jednom mieste a venovať sa vzácnemu pokladu, ktorým je pre človeka jeho bytostný vzťah s Bohom, zodpovedá slovám, kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (porov. Mt 6,21).

Vieme, že Pán Ježiš im pred nanebovstúpením prikázal, aby zostali pospolu. Apoštoli tento príkaz uskutočnili, zostali vedno a vytrvalo sa spoločne modlili spolu niektorými ženami, s Máriou Ježišovou matkou a s Ježišovými bratmi. Ak by sme chceli vytvoriť dajaký obraz, aby sme mohli lepšie prežiť opísanú situáciu, môžeme si predstaviť obraz modliacej sa osoby so zdvihnutými rukami, alebo obraz prázdnej misky pripravenej, aby do nej naliali vodu. Zdvihnuté ruky sú znakom očakávania a prosby o dar. Spojení v úcte čakali, prosili a zároveň mali v sebe istotu, že dostatnú, čo im bolo prisľúbené. Pán Ježiš im prisľúbil, že im pošle svojho Ducha, Zástancu, Tešiteľa.

Akým spôsobom môže prísť Boží Duch? V našom texte nasledujú slová “tu sa náhle strhol hukot”. Už samotné vyjadrenie, že sa niečo náhle strhlo, ukazuje, že ide o udalosť prekvapujúcu a zásadnú. Ako keby sv. Lukáš nám chcel povedať: Buďte pozorní, lebo teraz sa stane niečo nepredvídané, neočakávané, neslýchané, čo vyvolá vo vás veľký údiv.

Neočakávane zaznel hukot, objavilo sa niečo rozochvievajúce a prenikajúce, čo rozochvieva a preniká s veľkou intenzitou. Posvätný text potom pokračuje ďalšou informáciou, že “hukot zaznel z neba”, čiže nešlo o nejaký vietor, o hrmenie, zvukový efekt, spôsobený niečím, čo patrí do poriadku stvorených vecí a pozemských javov, ale ide o pôsobenie, ktoré prichádza od Boha.

Práve na Turíce a práve vo svätom meste Jeruzaleme sa uskutočňuje osobitné mimoriadne intenzívne rozochvenie, spôsobené samotným Bohom. Je to podobné udalosti na vrchu Tábor, keď sa objavilo mimoriadne svetlo, ktoré zahalilo Pána Ježiša a do ktorého boli pozvaní vstúpiť aj traja vybraní apoštoli. Svetlo na vrchu Tábor bolo odlišné od svetla slnka, hviezd a mesiaca. Bolo to svetlo Pánovho premenenia. Starobylí duchovní otcovia zvykli hovoriť o nestvorenom svetle, ktoré nie je svetlom vychádzajúcim z niektorého z pozemských zdrojov svetla, lebo je svetlom, ktoré prichádza z neba. A práve z toho dôvodu má v sebe čosi nevysloviteľné, nepostihnuteľné, neopísateľné. Nemožno ho opísať inak, ako len prostredníctvom prirovnaní, podobenstiev a analógie.

Aj v našom úryvku sa hovorí o mimoriadnom hlbokom prenikavom rozochvení, ktoré prichádza od Boha a nemožno ho tiež opísať inak len prostredníctvom prirovananí. Preto svätý Lukáš v nasledujúcich vyjadreniach používa slová “ako keď”. Znamená to, že svätý Lukáš neopisuje udalosť ako takú, ale že prežitú udalosť prirovnáva. Nenachádza vhodné slová, aby vyjadril ľudskými slovami, čo je nevysloviteľné a preto používa prirovnania, symboly, obrazy a vždy znova opakuje “ako keď” a “akoby”.

Vlastne samotný svätý Lukáš nás vystríha, aby sme sa nesnažili nadmerne zhmotniť to, čo sa udialo na Turíce, lebo on sám iba prirovnáva, “ako keď sa ženie prudký vietor”, čiže porovnáva prežité so skúsenosťou, napr. ako keby sa prudký vietor oprel do nášho chrbáta a citíli by sme jeho silu na našich pleciach. A práve to prekvapujúce a prudké a veľmi intenzívne rozochvenie, podobné poryvom prudkého vetra, naplnilo celý dom. Formulácia o naplnení celého domu má svoj hlboký význam v tom, že obsahuje posolstvo o intenzívnom rozochvení z neba, ktoré zasahuje všetko a všetkých, ktoré pôsobí vo všetkých rozmeroch, v plnosti a všeobecne.

Iniciatíva z neba pôsobí v plnosti a všeobecne. Turíce sú dňom a miestom, kedy sa prejavuje to, čoho počiatkom bola Veľká noc, ale práve kvôli tomu, že Veľká noc bola počiatkom iniciatívy z neba, nebolo možné pozorovať jej vnútornú silu vo väčšej miere hneď vtedy. Pochopíme to lepšie cez obraz semena a rastliny. Semeno obsahuje v sebe všetko a predsa plný prejav sily, ktorá je skrytá v semene, nájdeme až potom, keď semeno vyrastie v rastlinu a rastlina prinesie plody. Všetko bolo prítomné už v zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, ale plný prejav toho, čo priniesla Veľká noc, sa uskutočnil na päťdesiaty deň po Veľkej noci, teda v deň Turíc, v deň, keď sa “naplnil” čas.

Boží Duch Svätý, ako prudký vietor, naplnil miesto, na ktorom boli vedno Ježišovi učeníci s Božou matkou Máriou. Učeníci spolu s Máriou a s inými ženami a mužmi boli spolu na jednom mieste a boli zjednotení aj duchovne, modlili sa a čakali. Urobili zo svojej strany, čo vládali urobiť, aby ich Boží Duch Svätý mohol objať a naplniť. Sú pre Neho otvorení, neprekážajú mu.

Sväté Písmo ďalej zaznamenáva, že sa nad všetkými v dome “zjavili akoby ohnivé jazyky”. Slovo “zjaviť sa” je použité na tomto mieste potom, čo bolo použité pri opise stretnutí vzkrieseného Pána Ježiša s učeníkmi. Zjavenie znamená, že osobe je poskytnutý dar, aby videla, čo by na základe prirodzených schopnosti vidieť nemohla, aby videla niečo, čo nepochádza z nej samej, čo prichádza zvonka a čo má svoj pôvod zhora. Nešlo tu o nejakú kolektívnu halucináciu, lebo jav bol pozorovateľný vo svojej objektivite. Nevytvorili ho učeníci. Je im zjavený, je to voči nim láskavosť Pána Boha, priblíženie nebeských skutočností ich schopnostiam tak, aby si mohli uvedomiť, čo sa deje. Stojíme znova pred Božími skutočnosťami, ktoré sú neuchopiteľné a ľudsky nevysloviteľné. A autor posvätného textu nenašiel vhodnejší ľudský spôsob ako len ten, aby použil prirovnanie k ohnivým jazykom, opisuje udalosť: A zjavili sa im akoby ohnivé jazyky.

Tieto ohnivé jazyky boli oddelené, nad každým z prítomných spočinul akoby ohnivý jazyk. Je dôležité všimnúť si, že zjavenie sa akoby ohnivých jazykov sa uskutočnilo jednotlivo a oddelene, osobným spôsobom, nad každým z prítomných a tak každý z nich mohol si byť vedomí svojej osobitosti, ľudskej jedinečnosti, byť sám sebou a zároveň boli všetci prítomní preniknutí tým istým Duchom Svätým. Praktickým dôsledkom zjavenia sa akoby ohnivých jazykov nad každým z učeníkov bolo, že “začali hovoriť inými jazykmi; ako im Duch dával hovoriť.”

Pred chvíľkou sme zdôrazňovali, že Duch Svätý zostúpil a naplnil každého s plným rešpektom k jeho osobitosti. Teraz vidíme, že Boží Duch, aj keď prejavuje svoje pôsobenie prostredníctvom Slova, prejavuje sa tak, že rešpektuje vnímavosť a schopnosti každej osoby. Všetci hovorili o tej istej skutočnosti, ale všetci hovorili spôsobom primeraným pre tých, ktorí ich počúvali a to spôsobilo, že tí, ktorí počúvali, nemali žiadnu ťažkosť porozumieť posoltvo.

A tu sme sa v našom texte dostali k miestu, ktoré nám zvestuje, že nesmierne intenzívne rozochvenie z neba, príchod Ducha Svätého, vystupuje do celého sveta, že posväcuje celý svet, lebo z večeradla, z domu, ktorý bol celý naplnený Duchom Svätým, apoštoli vychádzajú von a tam ich čakajú ľudia, ktorí pochádzajú zo všetkých národov, čo sú pod nebom, aby aj oni mohli dostať účasť na tomto novom živote, ktorý vyviera z večeradla a zo sŕdc učeníkov, naplnených Duchom Svätým. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom a každý ich počul hovoriť svojím jazykom.

Je pravda, že náš text hovorí o nábožných Židoch zo všetkých národov, čo sú pod nebom, ale pokračovanie znie takto: Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení; a tak máme určitú ťažkosť rozlíšiť, či tam boli len nábožní Židia zo všetkých národov, alebo išlo o zástup ľudí, v ktorom nie je možné určiť presný pôvod jednotlivých osôb. Udialo sa tak niečo podobné, ako sa stalo, keď vyvolený izraelský národ odchádzal z Egypta a vydal sa smerom k Červenému moru. Sväté Písmo v knihe Exodus píše, že na cestu sa vydal celý izraelský národ, ale že sa k nemu pridalo aj veľké množstvo osôb z iných národov (porov. Ex 12,38), ktoré získali účasť na oslobodení Izraela z egyptského otroctva. Mohli by sme v tomto zmysle rozumieť aj slová nášho dnešného posvätného textu, že síce je rešpektované povolanie a osobitná situácia vyvoleného izraelského národa a všetkých nábožných Židov z iných národov, ale že nejestvuje hranica, ktorá by bránila vstupu iným.

Zástup ľudí bol veľmi prekvapený, lebo každý ich počul hovoriť vlastnom jazyku. Je to ľudsky vyjadrené akoby duchovná explózia. Boží Duch sa rozlieva ako rieka bohatá na vodu a rozlieva sa do všetkých smerov, do všetkých svetových strán.

Čo sa týka zoznamu “všetkých národov, ktoré sú pod nebom”, je pravdepodobné, že svätý Lukáš ho prevzal z už jestvujúceho zoznamu, v ktorom boli národy usporiadané v určitom poriadku, totiž od východu na západ a potom od severu na juh. Je zaujímavé, že Júdsko, teda kraj, v ktorom sa nachádza Jeruzulem a kde sa uskutočnilo zoslanie Ducha Svätého je spomenutá až na štvrtom mieste, čiže nie je mu rezervovaná žiadna prednosť a je tiež zaujímavé, že k dvanástim spomenutým národom alebo regiónom sú pridaní Rimania. Na záver zoznamu nachádzame poukaz univerzality, lebo sú spomínaní Kréťania, ako reprezentanti obyvateľov rôznach ostrovov na západe, Arabi, ktorí zasa reprezentudú národy východu, ktoré putujú po púšti. Uskutočňuje sa prísľub, ktorý Pán Boh dal Abrahámovi: “V tebe budú požehnané všetky národy sveta”.

Kto sú títo ľudia, toto nové spoločenstvo, ktoré sa zrodilo na Turíce, na päťdesiaty deň po Veľkej noci? Čo sa to deje?

Záujem a odmietnutie ako dva základné postoje voči svedectvu o Božom pôsobení sú prítomné aj v tomto prípade. Svätý Lukáš nezastrel ani výsmešné hodnotenie zo strany niektorých osôb, keď sa vyjadrili, “Sú plní mladého vína.” Na druhej strane sú tí, ktorí sú hlboko v duši doktnutí a túžia, aby našli pravdivú odpoveď na otázku, čo sa deje.

Z neba zostúpila sila, zostúpil Boží Duch Svätý, aby svojím otcovským objatím prejavil všetkým národom na svete a každému človeku. Prekvapenie, ktoré sa zmocnilo osôb, pochádzajúcich zo všetkých častí sveta, spočíva v tom, že si uvedomujú alebo aspoň tušia, že sa uskutočnilo zavŕšenie Pánovej Veľkej noci. To, čo uskutočnil náš Pán Ježiš Kristus, stáva sa teraz viditeľným pred očami celého sveta a napĺňa sa predpoveď, ktorú vyslovil On sám: “Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe” (porov. Jn 12,32)

Meditatio

Keď sa počne ľudský život, určitý čas je skryté pred očami ostatných nádherné tajomstvo rozvoja človeka a prípravy na narodenie. Život počatého človeka sa stáva známym postupne, najprv matke, otcovi, potom ostatným, ktorí sú s rodičmi spojení dôvernými vzťahmi. Deň narodenia je potom radostnou chvíľou, kedy sa nový človek stane zreteľne viditeľným a hmatateľným pre všetkých.

Aj prítomnosť Cirkvi v ľudskej spoločnosti sa stala osobitne zreteľnou po príchode Božieho Ducha Svätého na Turíce. Plán o spoločenstve, ktoré je Božím spoločenstvom, sa rozvíjal vo vyvolenom izraelskom národe a vyvrcholil vo vtelení Božieho Syna. Ježiš Kristus sa stal človekom a všade kamkoľvek Ježiš prišiel, nebo sa dotýkalo zeme, v Ježišovi sa začalo Božie kráľovstvo, Božie spoločenstvo pokoja a spravodlivosti. Ježišova prítomnosť vo svete, jeho slová a jeho skutky boli pre jeho najbližších priateľov podnetom, aby o ňom vyhlásili už počas jeho pozemského života: Ty si Boží Syn (porov. Mt 14,33; Mt 16,16). Ale nové Božie spoločenstvo, Cirkev, sa v konečnom dôsledku zrodila najma z Kristovho úplného sebadarovania za našu spásu. Podľa starobylej tradície to vyjadrujeme aj slovami: Z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi (porov. Sacrosanctum Concilium 5). A svätý Ambróz napísal: Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži (porov. Sv. Ambróz, Expositio evangelii secundum Lucam, 2, 85-89)

Ježišovo víťazstvo nad smrťou, jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie, prinášajú potom naplnenie Ježišovho prísľubu o zoslaní Ducha Svätého, ktorý spôsobí, aby sa zrodilo a stalo zreteľne viditeľným a hmatateľným Božie pôsobenie a Božia prítomnosť v spoločenstve veriacich, ktorí sa zrodili v sile Kristovho vzkriesenia z vody krstu a pôsobením Ducha Svätého.

“Čím je náš duch, čiže naša duša, pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Kristus” (porov. Sv. Augustín, Sermo 268, 2). Duch Svätý robí z Cirkvi “chrám živého Boha” (porov. 2Kor 6,16). Cirkev je Božia prítomnosť medzi nami ľuďmi a už aj len kvôli tomu je milovaniahodná.

Je zároveň pre každého z nás jedinečnou a nenahraditeľnou radosťou, že smieme patriť do Cirkvi, že sme krstom, čiže vodou, a odpustením, kvôli vyliatej Pánovej krvi na kríži, tak premenení Božím Duchom Svätým, že sa Božími synmi a dcérami nielen menujeme, ale nimi aj sme (porov. 1Jn 3,1).

Oratio

Môžeme si nechať pomôcť niekým, kto už v Starom Zákone obdivoval podivuhodné Božie diela a vyjadril to modlitbou. Najlepšie modlitby nachádzame medzi žalmami. Žalm 104 spieva hymnus obdivu nad stvorením, alebo správnejšie hymnus obdivu voči Stvoriteľovi a nás vedie tiež k obdivu na Stvoriteľom, ktorý nás premenil svojím Svätým Duchom a urobil z nás svoje spoločenstvo Cirkev:

¹ Dobroreč, duša moja, Pánovi; Pane, Bože môj, ty si nesmierne veľký. Odel si sa do slávy a veleby, ² do svetla si sa zahalil ako do rúcha. Nebesia rozpínaš ako stan, ³ nad vodami si buduješ komnaty. Po oblakoch vystupuješ ako po schodoch, na krídlach vánku sa prechádzaš. ⁴ Vetry sú tvojimi poslami, ohnivé plamene tvojimi služobníkmi. ⁵ Zem si postavil na jej základoch, nevychýli sa nikdy-nikdy. ⁶ Oceán ju prikryl sťa odev, nad vrchmi vody zastali.

²⁴ Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem je plná tvojho stvorenstva. ²⁵ Tu more veľké, dlhé a široké, v ňom sa hemžia plazy bez počtu, živočíchy drobné i obrovské. ²⁶ Po ňom sa plavia lode i Leviatan, ktorého si stvoril, aby sa v ňom ihral. ²⁷ Všetko to čaká na teba, že im dáš pokrm v pravý čas. ²⁸ Ty im ho dávaš a ony ho zbierajú; otváraš svoju ruku, sýtia sa dobrotami. ²⁹ Len čo odvrátiš svoju tvár, už sa trasú; odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu. ³⁰ Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme.

Contemplatio

Pane, zošli svojho Svätého Ducha, aby sme aj my s radosťou svedčili pred svetom o veľkých Božích skutkoch.

(porov. Sk 2,4 a 11)