Lectio divina textu z Matúšovho evanjelia na tému Nespútaná túžba mať (Mt 6,19-24) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. júna 2013.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (37.6MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V Roku viery a jubilejnom roku príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu sme pozvaní novým spôsobom stretnúť Ježiša a v sile tohto osobného stretnutia prežívať náš pozemský život ako putovanie do Otcovho domu v spoločenstve synov a dcér spoločného Otca.

V druhom ročníku nášho dvojročného cyklu, ktorým sme sa pripravovali na oslavu 1150. výročia príchodu solúnskych bratov, pod názvom „Obnovme našu vieru a mravnosť“ sme meditovali nad jednotlivými prikázaniami Desatora vo svetle úryvkov Starého a Nového zákona. Dnes máme pred sebou úvahu a modlitbu na základe textu Svätého Písma, ktorý ma vzťah k poslednému prikázaniu Desatora. Desiate prikázanie poznáme ako zákaz v tomto znení: Ani nepožiadaš majetok svojho blížneho a ani ničoho, čo je jeho. V knihe Exodus nachádzame širšiu formuláciu: „Nebudeš žiadostivo túžiť po jeho manželke ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí.“ (Ex 20,17).

Dve posledné prikázania predstavujú v Desatore významný posun, pretože sa už nevzťahujú na vonkajšie fakty, ale na vnútorné túžby a myšlienky. Sú to skutky srdca. Kto prestúpi tieto príkazy, už nemusí predstúpiť pred ľudského sudcu, ale je postavený pred súd svojho svedomia a pred súd Boha, ktorý najlepšie pozná ľudské vnútro. Pán však žiada, aby sme zlo potláčili už v jeho zárodku, pretože nezriadená túžba provokuje ostatné hriechy, ktoré boli predmetom zákazov v 5., 6. a 7. prikázaní.

Nad posledným prikázaním, ktoré nás varuje pred chamtivosťou a závisťou, chceme meditovať vo svetle Ježišových slov z Reči na vrchu zo šiestej kapitoly. Pán Ježiš nás pozýva hľadať najprv Božie kráľovstvo a dnešné stretnutie nám môže ukázať, ako sa túžba po Božom kráľovstve má prejaviť konkrétnymi postojmi k materiálnym dobrám i k potrebám bratov a sestier.

Lectio

Mt 6,19-24

¹⁹ Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú.
²⁰ V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú.
²¹ Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
²² Lampou tela je OKO.
Ak bude tvoje OKO čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.
²³ Ale ak sa tvoje OKO zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.
A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!
²⁴ Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať.
Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.

Kontext úryvku

Dnešný úryvok tvorí súčasť Reči Pána Ježiša na vrchu, ktorú evanjelista zapísal v 5.-7. kapitole svojho evanjelia. Reč na vrchu prináša mnohé poučenia, ktoré robia z nej akoby základný dokument kresťanského jestvovania.

Cieľ Reči na vrchu spočíva v odpovedi na základnú otázku: V čom spočíva osobitosť Ježišovho učeníka a čo ho odlišuje od zbožného Izraelitu? Pán Ježiš načrtol program svojho kráľovstva v blahoslavenstvách (Mt 5,1-12), V Reči na vrchu blahoslavenstvá postupne objasňuje. Osobitosťou Ježišových učeníkov má byť aj ich sloboda od vecí, majú prekonať závislosť na bohatstve a závisti a majú byť slobodní od prílišnej ustarostenosti o budúcnosť. Náš dnešný úryvok nám predstavil štyri odporúčania o vzťahu k hmotným dobrám a upresňuje nám tak, ako žiť podľa prvého blahoslavenstva: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo (Mt 6,3).

Jednoduché delenie úryvku sa núka cez tri previazané časti:

 - výzva nehromadiť materiálne dobrá (Mt 6,19-20);

 - požiadavka nadobudnúť správny pohľad a vzťah k dobrám (Mt 6,21-23);

 - výzva neslúžiť dvom pánom (Mt 6,24).

„Nezhromažďujte si poklady na zemi.“ Pán Ježiš týmto varovaním naznačuje neistotu a riziko, keď si niekto zakladá svoj život na falošných istotách a zničiteľných hodnotách (por. Jak 5,2-3). V Palestíne bolo zvykom v neistých podmienkach, že ľudia skrývali peniaze alebo dokonca aj oblečenie pod zem, no prirodzení škodcovia, ale aj zlodeji ich mohli úplne zničiť.

Naproti tomu výzva „zhromažďujte si poklady v nebi“ pripomína symbolizmus múdroslovnej tradície, ktorá hovorí o Božej odmene za „dobré skutky“ a hovorí o štedrosti múdreho človeka (almužny, porov. Tob 4,7-11; Sir 29,9-12). Výzvu v nebi si zhromažďujte poklady však nemožno chápať v zmysle čistej tézy odplaty, akoby mal Boh nebeský poklad vydať na požiadanie. Poklady tu iste súvisia aj s úprimným konaním almužny, modlitby a pôstu skrytým spôsobom, spomínaných Ježišom v úplnom strede Reči na vrchu v kapitole 6. Ježiš hovorí až trikrát o pravej odmene slovami: tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti (Mt 6,4.6.18).

Veľmi známy výrok: “Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce”, nie je len jednoduché konštatovanie, ale zreteľne zosilňuje varovania pred pozemskými pokladmi. Výstraha je postavená na protiklade dvoch kľúčových pojmov: «poklad» / «srdce». Pojem „poklad“ je použitý v Matúšovom evanjeliu, aby označoval Božie kráľovstvo, jediný predmet, či jedinú skutočnosť, ktorú by mal učeník hľadať (Mt 13,44; 19,21). Učeník má priľnúť s nerozdeleným srdcom k Bohu a jeho kráľovstvu. Základnou voľbou človeka je teda rozhodnutie pre Boha alebo proti Bohu, všetko ostatné vychádza z tejto voľby. Osoba, ktorá sa správne rozhodla, zakúša už teraz preddavok bohatstva nebeského kráľovstva.

Podobenstvo, ktoré nachádzame vo vv. 22-23, nadväzuje na predošlé varovanie získavať pravé poklady. „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme ” (Mt 6,22-23).

Prirovnanie je vystavané na podmanivej symbolike oka a pohľadu, oka a svetla v protiklade k tme. Niektoré preklady majú v protiklade oko choré a oko zdravé, iní tiež oko lakomé a oko štedré. Tieto preklady vyjadrujú stále to isté. Toto prirovnanie sa skutočne mohlo pôvodne týkať asi skúpeho závistlivého oka a oka láskavého a štedrého ducha. V predstave starovekého človeka bolo oko sídlom svetla a vyhasínanie očí súvisí s úpadkom života. Pre biblickú mentalitu bolo typické označovať oko ako „lampu tela“ a vnímať ho ako ukazovateľ duchovnej orientácie danej osoby. „Jednoduché oko“, vyjadruje čistotu a priezračnosť srdca štedrého človeka (Prís 22,9), a súčasne je to podmienka, aby celé telo zostalo vo svetle, ktoré je symbolom Božej prítomnosti, ktorá sa ukazuje, či sprítomňuje vo svedectve života učeníkov (por. Mt 5,14-16). V Matúšovom kontexte obraz oko-lampa, oko-svetlo je daná do vzťahu k telu, výraz telo tu prezentuje úplnosť osoby v jej mnohorakých vzťahoch (Mt 5,29-30). Oko je rozhodujúce pre celé telo. Inými slovami integrita a poctivosť ľudských skutkov najmä čo sa týka vlastníctva, stanovuje celistvosť osoby. Toto podobenstvo, keďže je vypovedané Ježišom, naznačuje, aby učeník kráľovstva práve cez učenie Ježiša nadobúdal nový pohľad, nové oči. Ježiš je náročný a žiada veľa: nezhromažďovať (nehromadiť) (6,19-21), nechcieť slúžiť súčasne aj Bohu aj mamone (6,24), nebyť ustarostený o jedlo a pitie (6,25-34).

Aj výrok: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (porov. Mt 6,24) chápeme hlbšie iba vďaka predošlému podobenstvu. Náuka Pána Ježiša je skutočným svetlom a svojho učeníka povoláva do služby, venovanej jedinej skutočnosti. „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.“ (Mt 6,24)

Táto výzva, ktorá uzatvára náš úryvok, ponúka ešte radikálnejší a jasnejší postoj: treba sa rozhodnúť, či človek chce slúžiť Bohu alebo mamone.

Základná myšlienka, na ktorej stoja slová Pána Ježiša, vychádza z právneho princípu, týkajúceho sa otrokov. Otrok nemohol patriť súčasne dvom pánom. Je dôležité si všimnúť slovo „slúžiť“, ktoré Ježiš v tejto vete používa. Biblický obsah tohto slova chápeme na základe posolstva Knihy Deuteronómium (Dt 6,4-12) a hovorí nám o tom, že máme slúžiť Bohu ako „jedinému Pánovi“, čo znamená bezpodmienečné úplné priľnutie osoby k Pánovi, Bohu Izraela a zároveň radikálne a jednoznačné odmietnutie akejkoľvek formy modloslužby.

Na tomto základe potom môžeme ľahšie chápať protiklad slov nenávidieť-milovať, opovrhovať-pridŕžať. Uprednostnenie mamony je idolatria, modloslužba t.j. nezriadený žiadostivý vzťah voči tomu, čo nie je Boh. Podobne varuje aj sv. Pavol v Liste Kolosanom: „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba.“ (Kol 3,5) Jasné napätie medzi nadprirodzenou láskou k Bohu v protiklade ku zlu v podobe upnutia sa na pozemské dobrá vyžaduje od Ježišovho učeníka, aby zaujal rozhodný morálny postoj. Každý učeník musí čeliť a prejsť skúškou ako Ježiš na púšti, najmä keď mu diabol na vrchu ponúkal všetky kráľovstvá a ich moc. Rozhodnutie je tu nevyhnutné a ponúknuté možnosti sa vzájomne vylučujú.

Meditatio

1) Ježiš nás učí dôvere aj cez materiálnu oblasť

Počas štyridsiatich rokov putovania na púšti boli príslušníci vyvoleného národa Izraela vystavení skúške, či sú ochotní držať sa Božích zákonov. V knihe Exodus čítame napr. aj o skúške, ktorá spočívala v tom, že Izraeliti sa mali nazbierať mannu v množstve, ktoré potrebovali na jeden deň (porov. Ex 16,4-5). Skúška bola jednoduchá: či sú poslušní a majú dôveru k Bohu takým spôsobom, že si nazbierajú len toľko manny, koľko potrebovali na jeden deň a nebudú si robiť zásobu aj pre nasledujúci deň. Keď nepočúvali, to, čo bolo navyše, sa pokazilo (Ex 16,20). Táto skúška mala vychovávať vyvolený národ v tom, aby sa nesnažili zabezpečiť vlastnými silami, ale aby stále žili v dôvere v Božiu starostlivosť.

Čo znamená pre nás dnes zhromažďovať si poklady v nebi? Znamená to vedieť, na čom staviam základy svojej existencie. Ak máme život postavený na dobrách tohto sveta, stále riskujeme, že stratíme všetko, čo sme nahromaždili. Ak je základ nášho života v Bohu, nikto ho nemôže zničiť a zároveň budeme mať vždy vnútornú slobodu podeliť sa s druhými o to, čo máme. Aby to bolo možné, je potrebné dosiahnuť taký spôsob spolužitia v spoločenstve, ktorý umožňuje zdieľanie dobier a vzájomnú pomoc. V takom spoločenstve viery nie je najväčším bohatstvom materiálny poklad alebo materiálne bohatstvo, ale poklad láskavého spolunažívania bratov a sestier, ktorý sa zrodí a bude neustále obnovovať na základe základného presvedčenia, ako nás poučil Pán Ježiš: Boh je milujúci otec; Tam, kde je tvoj poklad, tam je aj tvoje srdce.

2) Ježiš nás chráni pred prílišnou ustarostenosťou

Ježišove odporúčania v dnešnom úryvku jasne naznačili, v čom boli vtedajší a v čom sme aj my dnešní ľudia najviac ustarostení a prečo trpíme úzkosťami a nespokojnosťou.

Pán Ježiš hovorí: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme.“ Proti „dobrému“ oku sa stavia to naše „zlé“ oko zlého úmyslu a oko lakomého a závistlivého človeka (por. Mt 20,15: „Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?”). Najhoršou chorobou zostáva egoizmus a uzavretosť človeka do seba, sústredená len na svoje majetky, keď dôveruje len tomu, čo má. Je to choroba lakomstva a otroctvo mamone! Kto hľadí na život takýmito očami, žije a bude žiť stále viac v smútku, neistote a v tme. Liekom na túto chorobu je obrátenie, zmena myslenia. Jediným riešením je dať na prvé miesto Boha, a tak sa náš pohľad stáva čistým a základný postoj v živote, ktorý vidí Božie milosrdenstvo, presvetlí celý život človeka, pretože človek, ktorý vidí Boha ako Otca a ktorý sa zdieľa so svojím životom, svojou láskou a bohatstvom lásky, čiže vidí jeho štedrosť, taký človek sa sám stáva štedrým. Priľnutie k Bohu otvára vnútro človeka svetlu nadprirodzenej lásky, ktorá potom prežaruje konanie Ježišovho učeníka. Týmito obrazmi sa upevňujeme v myšlienke, že je to vždy svetlo a žiara Božej lásky, ktorá osvetľuje a rozjasňuje v živote veriaceho, a Božia Prozreteľnosť koná cez ľudí dôverujúcich v jeho prítomnosť. Ten, kto stretol Ježiša, dostáva nové oči a nový pohľad. Oči schopné pozerať dopredu a do budúcnosti s nádejou; čisté oči, schopné vidieť vo všetkých veciach prítomnosť toho, kto ma miluje. Sú to oči bez závisti, bez žiadostivosti, bez náruživosti, neschopné viazať sa na materiálne dobrá a práve preto sú to oči, ktoré znova vidia svet taký, aký je a spoznajú, že v ňom zvíťazila Božia láska.

3) Ježiš nás učí štedrosti

Božie kráľovstvo znamená dovoliť Bohu, aby vládol v našich srdciach, v našich rozhodnutiach, v našich vzťahoch: znamená nasledovať Boha (Mt 5,48). Nasledovanie Boha privádza veriacich ku zdieľaniu dobier, k tvorivej láske, ktorá utvára vzájomné vzťahy tak, vytvára skutočný život tak ako žila prvotná Cirkev (Sk 2,42). Iba tak sa dá odstrániť akákoľvek ustarostenosť o budúcnosť.

Náš súčasný Svätý Otec František v jednej svojej homílii spomenul, že ak chceme nasledovať Ježiša, musíme sa vzdať kultúry blahobytu a očarenia časnosťou. Máme si urobiť spytovanie svedomia ohľadom bohatstva, ktoré nám bráni priblížiť sa k Ježišovi. Bohatstvo a to, čo vlastníme, je prekážkou, sťažuje cestu do Božieho kráľovstva. A každý z nás má svoje bohatstvo. Stále je niečo, čo nám bráni ísť bližšie k Ježišovi. Je potrebné nájsť to. Všetci si musíme urobiť spytovanie svedomia o tom, čo je tým našim bohatstvom, tou skutočnosťou, ktorú vlastníme a ktorá nám bráni priblížiť sa na ceste života k Ježišovi.

Je isté, že my všetci ako deti našej doby, sme ovplyvnení súčasným spôsobom života spoločnosti. Súčasná spoločnosť sa silno viaže na dva postoje, ktoré sú tým nebezpečeným bohatstvom, prekážkou na ceste k Bohu. Prvým postojom je kultúra blahobytu a pohodlia, ktorá nás robí málo odvážnymi, lenivými a sebeckými. Blahobyt nás ochromuje, je to isté znecitlivenie, anestéza. Akoby sme si povedali v duši: Je dobré nasledovať Pána, ale iba do istej miery.

Druhým postojom, ktorý predstavuje druhé nebezpečné bohatstvo našej kultúry, postoj, ktorý nám bráni kráčať bližšie za Ježišom, je to očarenie časnosťou. Sme zamilovaní do časnosti. Definitívne, konečné ponuky, ktoré nám dáva Ježiš, sa nám nepáčia. Páči sa nám časnosť, pretože máme strach z Božieho času, z toho, čo príde, čo je definitívne.

Chceme byť tu a teraz pánmi okamihu, chcem nasledovať Pána na určitý čas, ako keby niekto povedal, že chce byť kňazom na desať rokov a nie viac, alebo chce uzavrieť manželstvo iba na ten čas, kým potrvá vzájomná láska. Chceme byť pánmi našej malej súčasnosti. To je naše nebezpečné bohatstvo, ktoré nám prekáža na ceste za Kristom.

Prosme Pána, aby nám dal odvahu k napredovaniu, aby sme sa zriekli tejto kultúry pohodlia s nádejou v koniec cesty, kde nás čaká on. Nie s malou nádejou prítomnosti, ktorá nemá trvania (podľa homílie pápeža Františka z 27. mája 2013 v Dome sv. Marty vo Vatikáne, spracované z vysielania Vatikánskeho rozhlasu).

Môžeme sa teraz pýtať každý z nás: Akými očami hľadím na svet? Milosrdnými očami, slobodnými, jednoduchými a schopnými v slobode vidieť bez ustarostenoti pred seba? Alebo sú moje oči zakalené, žiadostivé lakomé, závistlivé, egoistické?

To, ako pozeráme na hmotné dobrá okolo seba, ukazuje, aké sú túžby nášho srdca. Ako žijem moje vzťahy s inými? Som plný posudzovania so závisťou?

Prosím Pána, aby očisťoval môj zrak, prosím si od neho nové oči, nový pohľad, srdce prekypujúce láskou, túžim aby môj poklad bol v nebi a z neba?

Ježiš hovorí: „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“ Kde sa nachádza moje bohatstvo, čo pokladám za svoj najväčší poklad? V bohatstve alebo v kresťanskej zdieľajúcej sa láske?

Aké svetlo mám v očiach, aký je môj uhoľ pohľadu? Ako hľadím na život, udalosti? (porov. 1Pt 2,1-3)

Oratio

Pane, prosíme Ťa, osvieť mi rozum a posilni vôľu, aby som videl jediné skutočné bohatstvo, ktorým si Ty a tvoja prítomnosť v mojom živote a v živote mojich bratov a sestier. Ukazuj mi cesty ako sa nielen nestrachovať o svoj potreby, ale aby som videl vždy potreby druhých. Očisťuj moje oči, aby som videl, kde môj brat či sestra trpí núdzu a mal odvahu zriekať sa svojho pohodlia a svojich istôt, aby tí, čo sú okolo mňa, raz mali všetko potrebné pre dôstojný život.

A modlime sa aj so žalmistom: „Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej. Daj mi chápavosť a ja tvoj zákon zachovám a celým srdcom sa ho budem pridŕžať. Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil. Nakloň mi srdce k svojej náuke, a nie ku chamtivosti. Odvráť mi oči, nech nepozerajú na márnosť; na tvojej ceste dopraj mi života. Svojmu sluhovi splň svoj sľub, čo vedie k bázni pred tebou. Odvráť odo mňa potupu, ktorej som vystavený; veď tvoja náuka je radostná. Hľa, túžim za tvojimi príkazmi; nuž oživ ma v svojej spravodlivosti.“

(Ž 119, 33-40)

Contemplatio

Túžim za tým, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života.

( porov. Ž 27, 4)