Radosť z mravnej čistoty (Mt 19,3-12)

Pridal dňa

Lectio divina textu z Matúšovho evanjelia na tému Radosť z mravnej čistoty (Mt 19,3-12) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. februára 2013.


Zvukový záznam predneseného Lectio divina:


Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40.0MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. Sme vďační za dar viery, ktorý nám sprostredkovali, a prosíme ťa, nech sú naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova, aby sme s novou odvahou vydávali svedectvo o tvojej láske, a otvárali tak cestu k tebe tým, ktorí sa pre rôzne okolnosti od teba vzdialili. Prosíme ťa o to skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Nedávny sviatok Obetovania Pána nás povzbudil k väčšej ochote srdca a k nasadeniu nášho života pre Pána, najmä v plnení jeho vôle. Z tohto nasadenia plniť Božiu vôľu, ako to po celý život konal Ježiš Kristus, zakúsia napokon úžitok všetci okolo nás.

Božou vôľou je, aby sme správne porozumeli aj nášmu vlastnému jestvovaniu.

Človek ako osoba žije v dialógu s inou osobou. Ľudský život je vždy spolužitím. Sme povolaní, aby sme naše vzájomné vzťahy žili v láske. Vzájomná láska má dva rozmery, rozmer lásky, ktorú dostávame od iných a rozmer lásky, ktorú my dávame iným. Uvedomujeme si svoju odkázanosť na iných, na ich lásku, ale zároveň aj cítime povolanie, aby sme iných obdarovali svojou láskou.

Sexualita patrí medzi tie veľké schopnosti, ktoré vedú človeka, aby sa otvoril, aby vyšiel zo seba samého, aby si uvedomil, ako potrebuje inú osobu a zároveň, aby si uvedomil aj svoju schopnosť darovať sa inej osobe.

V celom Svätom Písme nachádzame prejavy veľkej úcty voči manželstvu, ľudskému telu a sexualite. Uvedomujeme si, že kultúra našej súčasnej spoločnosti nezodpovedá desiatim Božím prikázaniam. Veľmi zreteľné je to aj vo vzťahu k 6. Božiemu prikázaniu: Nezosmilníš.

Po zákaze Nezabiješ, nájdeme v pôvodnom hebrejskom texte Desatora zákaz: nescudzoložíš, ktorý zaznieva rovnako v Ex 20,14 ako aj v Dt 5,18. Zákaz má udržať poriadok v sociálnych vzťahoch spoločnosti, najmä čo sa týka usporiadanosti rodiny, manželských väzieb a legitimity detí.

Tradícia Cirkvi chápe šieste prikázanie širšie, vzťahuje sa na celú ľudskú sexualitu. Šiesty Boží príkaz zakazuje teda nielen manželskú neveru, ale každý skutok, ktorý uráža čistotu, vyžadovanú Bohom od každého človeka podľa jeho vlastného stavu.

Dnes sa nad šiestym prikázaním zamyslíme vo svetle úryvku z Evanjelia podľa Matúša o manželstve, kde je reč o cudzoložstve ale aj smilstve. Je to text z kap. 19, verše 3-12. Započúvajme sa s otvoreným srdcom do Božieho slova.

Lectio

Mt 19,3-12
3 Tu k nemu pristúpili farizeji a pokúšali ho: "Smie človek prepustiť svoju manželku z akejkoľvek príčiny?" 4 On odpovedal: "Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril 5 a povedal: “Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele”? 6 A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje." 7 Povedali mu: "Prečo potom Mojžiš rozkázal dať priepustný list a prepustiť?" 8 Odpovedal im: "Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky; ale od počiatku to nebolo tak. 9 A hovorím vám: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží."
10 Jeho učeníci mu povedali: "Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa." 11 On im povedal: "Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané. 12 Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí."

Kontext úryvku

Prečítaný úryvok sa nachádza po Veľkej reči pre cirkev v kap. 18. Rozhovor Ježiša sa odohráva za Jordánom, kam Ježiša nasledovali veľké zástupy z Galiley, oni sú jadrom Cirkvi Nového Izraela, ktorý Ježiš na ceste poučuje a uzdravuje. Bude hovoriť o manželoch a slobodných pre Božie kráľovstvo, títo tvoria hlavné skupiny Cirkvi.

Náš text nám priblížil Ježiša v rozhovore s farizejmi a učeníkmi. Zaznie dvojitá odpoveď Ježiša farizejom a následná reakcia Ježiša na ťažkosť učeníkov s manželstvom. Úryvok teda možno rozdeliť na dve scény:

 - Prvou scénou je rozhovor Ježiša s farizejmi (vv. 3-9), ktorý má dve časti: vv. 3-6 a vv. 7-9, na začiatku každej zaznie otázka farizejov. Ježišova odpoveď zakaždým obsahuje výraz od počiatku (vv. 4.8), čím Ježiš vedie farizejov na úroveň, o ktorej neuvažovali. Pôvodný plán stvoriteľský plán rozvod neumožňoval.

 - Druhá scéna obsahuje rozhovor Ježiša s učeníkmi, ktorí riešia kauzu manželstva. Ježiš vyriekol výrok s trojitým dôrazom na sloveso pochopiť.

Rozhovor začali aj tentoraz farizeji. Motív, ktorý ich viedol otvoriť diskusiu, vytvoril príležitosť, aby sa Pán Ježiš vyjadril k téme manželstva, čiže k téme vždy veľmi citlivej. Farizeji ako všetci príslušníci hebrejského národa nepochybovali o dovolenosti rozvodu a v podstate sa nepýtali Pána Ježiša na to, či on osobne súhlasí alebo nie, ale sa pýtajú priamo na dôvody, na základe ktorých je možné prepustiť vlastnú manželku, či tým dôvodom môže byť čokoľvek, ako to hlásala Hillelova škola, alebo či je potrebné mať vážne dôvody, ako to tvrdila škola Shammai.

Farizeji boli samozrejme za prísnejšie riešenie, ale ešte viac ako súhlas s vlastným postojom si želali, aby Ježiš odsúdil to druhé stanovisko a tým, aby narazil do tzv. liberálneho krídla vtedajšej spoločnosti, ktoré bolo už aj vtedy veľmi silné. Ale Pán Ježiš aj v tomto prípade odhalil zámer a nevyslovil sa ani pre jednu ani pred druhú školu.

Pán Ježiš sa neodvoláva na rabínske školy ale na samotné Sväté Písmo (v. 4-6). Základné princípy rodiny stanovil Pán Boh pri stvorení, ale hebrejské zákonodarstvo a náuka rabínskych škôl ho obchádzali. Texty, na ktoré sa Pán Ježiš odvoláva a žiada farizejov a aj ostatných, aby nad nimi rozmýšľali, pochádzajú z knihy Gn 1,27 a 2,24. Tieto texty hovoria o manželstve vytvorenom podľa Božieho rozhodnutia mužom a ženou (Gn 1,27) a o jednote manželského zväzku (Gn 2,27). „Jedno telo“, ktoré vytvárajú manželia, nepredstavuje natoľko poukaz na sexuálne spojenie manželov ako na spoločné deti, v ktorých je sprítomnené splynutie ich osôb. Slová z knihy Genezis, ktoré nemuseli byť každému celkom jasné, Pán Ježiš dopĺňa svojím stanoviskom: „človek nech nerozlučuje, čo Boh spojil“. Pán Boh stanovil princípy stvorenia, človek má úlohu, aby ich prijal a uskutočňoval. Jednotnosť manželstva je pre Pána Ježiša Boží zákon a rozvod je útokom na rozhodnutie Stvoriteľa. Slová v knihe Genezis, aj keď to nebolo vyjadrené výslovne, obsahujú v sebe zavrhnutie manželských rozvodov a vyhlásenie nerozlučiteľnosti a aj rovnosti manželov. Muž a žena sú na tej istej úrovni.

Farizeji veľmi dobre pochopili, že Ježišov výklad Knihy Genezis odstraňuje rozvod, a preto zo vzdoru voči Ježišovi poukážu na inú časť Zákona, na osobitný predpis Mojžiša o priepustnom liste, ktorý je spomenutý v Knihe Deuteronómium 24,1 (Ak si muž vezme ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč). Dôraz nemusíme hľadať v rozdielnosti slovies, či Mojžiš rozkázal alebo ako hovorí Ježiš, že Mojžiš dovolil prepustiť manželku, sám Ježiš totiž v skoršej zmienke o priepustnom liste toto dovolenie označuje za príkaz (Mt 5,31). Hlavný dôraz je v tvrdosti srdca, tá nespočíva v nedostatku citov alebo na nejakej nižšej kultúrnej úrovni, ale v neochote Izraela učiť sa a nechať sa viesť Božím slovom, tento hriech vyčítali príslušníkom vyvoleného národa už Mojžiš a iní proroci (Dt 10,16; Jer 4,4; Ez 3,7). Ustanovenie Zákona o rozvode odráža jasne vzdorovitú vôľu človeka, ale nezodpovedá pôvodnému plánu Stvoriteľa. Pretože Ježiš vovádza ľudí do Božieho kráľovstva, čím človek zaujíma a nadobúda pôvodne stratený raj, Ježiš tým aj nanovo potvrdzuje pôvodnú vôľu Stvoriteľa o manželstve v raji.

K už uvedenému pravidlu všeobecnej povahy: Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje; je pridané druhé kazuistické pravidlo: Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží. Druhé pravidlo je formulované na spôsob príčinnej súvislosti: ak - potom. Ak teda nejaký muž prestúpi to prvé pravidlo, dopúšťa sa cudzoložstva, keď sa rozvedie alebo znovu zosobáši. Ježiš už v Reči na vrchu (5,32) ale aj tu uviedol jedinú možnosť prepustenia manželky: je to prípad smilstva (gr. porneia). Veľa sa diskutovalo, čo táto osobitná Matúšovská klauzula znamená v zákaze rozvodu manželov.

Niektorí výraz pokladali za označenie niečoho odporného (Dt 24,1), iní za cudzoložstvo, ktoré oprávňovalo prepustiť ženu (takto to dodnes zohľadňuje pravoslávna Cirkev); no výraz smilstvo porneia sa týka najskôr incestných zväzkov uzavretých kresťanmi pred krstom.

Ježišovo ustanovenie, sa dá vnímať aj ako aktualizácia voči novej situácii človeka, niečo podobné sa spomína aj v 1Kor 5,1, kde Pavol žiada komunitu, aby napomenula člena k náprave: „Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve, o akom ani medzi pohanmi nepočuť, aby mal niekto manželku svojho otca.“ (porov. 1Kor 5,1)

Ježišov zákaz rozvodu vzbudil u učeníkov údiv. Nazdávajú sa, že je lepšie neženiť sa. Ak by Ježiš zdieľal iba Šammajovu alebo Hillelovu pozíciu, asi by nevzbudil prekvapenú reakciu učeníkov, že zostať slobodní je lepšie.

Áno, zostať len tak pre Božie kráľovstvo je lepšie, no iba pre tých, ktorým to dá Boh pochopiť. Pôvodný text používa výraz „stať sa eunuchom“. Eunuchmi, manželstva neschopnými ľuďmi, sa v minulosti pohŕdalo, ich stav bol znakom hanby.

Urobiť sa eunuchom pre Božie kráľovstvo nesie v sebe tiež opovrhnutie inými. No Boh práve bláznovstvom kríža zachraňuje svet, kríž je mimochodom pohoršením pre židov a bláznovstvom pre Grékov, no je Božou mocou a múdrosťou pre veriacich.

Opovrhnutie sebou a zapretie seba sa viaže aj s nesením kríža: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma (Mk 8,34). Ježišov výrok o možnosti zostať slobodný pre Božie kráľovstvo, je ozajstnou alternatívou voči manželstvu. Ježiš ním zdôvodňuje vlastný stav slobodného hlásateľa Božieho slova. Z dôvodu blízkosti Božieho kráľovstva je veľmi vhodné pre neho a aj pre jeho učeníkov, aby opustili všetko a zostali bez záväzkov a nerozdelení, aby tak lepšie mohli ohlasovať Božie slovo a slúžiť iným.

Podľa slov Pána Ježiša hodnotí celibát aj svätý Pavol, ktorý tiež zostal slobodný. Svätý Pavol hovorí o slobodných mužoch a ženách a dôvod, prečo zostať slobodným, je skutočnosť, že tak možno nadobudnúť nerozdelené srdce pre Pána (porov. 1 Kor 7,32-34). Celibát nie je nepriateľstvom voči telu, ani asketickým samoúčelným prostriedkom, ale rozhodným vyjadrením vôle na dosiahnutie pokoja, ako keď Boh bláznovstvom kríža zachraňuje svet, on je pohoršením pre židov a bláznovstvom pre Grékov, no je Božou mocou a múdrosťou pre veriacich. Takto má celibát blízko k teológii kríža, poukazuje na účinnú cestu k nastoleniu pokoja, na iných cestách je len závisť a spory, ako sa to zakusovali veriaci v Korintskej cirkvi.

Meditatio

Šieste prikázanie v pôvodnom hebrejskom znení Desatora: Nescudzoložíš, účinne chráni manželstvá a tým nepriamo aj členov rodiny. Rodina sa stáva práve dnes z dôvodu slabého rešpektu a porušovania pohlavnej intimity manželov neverou veľmi ohrozeným spoločenstvom. V manželstve tým, že sa muž a žena pohlavne spájajú, napodobňujú v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa. „Muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Z tohto spojenia pochádzajú všetky ľudské pokolenia. Človek nesmie rozlučovať, čo Boh spojil. Pán Ježiš vo svojej Reči na vrchu, keď vysvetľuje Boží plán ohľadom manželstva, zameriava pozornosť už na túžby srdca: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No, ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27-28).

Telo nám dáva možnosť na stretnutie s inými, telom sme prítomný medzi inými, telo nám dáva možnosť na komunikáciu s inými, telom sa inému človeku môžeme odovzdať. V tomto spočíva hlboký význam ľudského tela. Preto vo Svätom Písme nachádzame vyjadrenie výnimočnej úcty k ľudskému telu. Telo je plodom stvoriteľskej činnosti Pána Boha, pochádza z Božích rúk, Pán ho vytvoril s láskavou múdrosťou: „Tvoje ruky ma urobili a stvárnili“ (Jb 10,8) a „Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“ (Ž 139,13-14)

Prostredníctvom ľudského tela sa nám zjavuje Boh a jeho stvoriteľská láska a zároveň sa prejavuje aj skutočnosť, že človek je Božím stvorením vo svojom základe viazaným a závislým na základnom dare, ktorým je dar Božej lásky. Boh utvoril ľudské telo s dvojitou identitou, s totožnosťou muža alebo s totožnosťou ženy a tým povolal človeka k vzájomnosti, čiže svojím stvoriteľským rozhodnutím ho povolal k láske a vzájomného darovaniu seba samého. Boh Stvoriteľ vložil do ľudského tela základné povolanie k plodnosti, ktoré vyplýva z dvojitej totožnosti človeka, že jestvuje ako žena alebo ako muž. Preto povolanie žiť svoju ľudskú identitu podľa Božej vôle v úplnosti sa prejavuje buď v manželstve alebo v panenskom spôsobe života. Čistota predstavuje životný postoj, ktorý vychádza z rešpektovania daností ľudského tela vo všetkých jeho rozmeroch a v prijatí ľudského tela ako daru, prostredníctvom ktorého prejavujeme lásku a slúžime životu. Mylné chápanie hodnoty a poslanie vlastného tela a tela inej osoby, zneužitie vlastného alebo cudzieho tela ako nástroja na úkony, ktoré odporujú Božej vôli, proti poslaniu, ktoré stanovil Stvoriteľ, predstavuje porušenie 6. Božieho prikázania.

Nie je náhoda, že slovník z oblasti manželského vzťahu sa využíval vo Sv. písme najmä u prorokov pri opise hriechov modloslužby Izraelitov, ktorí sa odklonili od pravej úcty k Bohu, ktorý bol verným ženíchom nevernej manželky, ktorou bol vyvolený národ. Často zamieňal lásku k Bohu za karikatúry pravého Boha a prešiel k úcte nepravých božstiev. Slovník manželskej lásky nesie v sebe hlboké bytostné previazanie dvoch osôb, ktoré musí byť chránené. Boh sa predstavuje v Izaiášovi ako ženích slovami: „Ako si vezme mladík pannu, tak si ťa vezme tvoj staviteľ, a ako sa teší ženích neveste, tešiť sa bude tvoj Boh“ (Iz 62,5). Aj svätý Pavol varuje nebojácne vo svojich listoch najmä veriacich z pohanského prostredia pred hriechami smilstva: „Varujte sa smilstva! Každý hriech, ktorého by sa človek dopustil, je mimo tela; kto však smilní, hreší proti vlastnému telu. A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ (1 Kor 6,17-19). Vo svojom prvom spise, v Liste Solúnčanom viaže úsilie o mravnú čistotu priamo na posväcovanie: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva a aby každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a v úcte, nie v náruživej žiadostivosti ako pohania, ktorí nepoznajú Boha“ (1 Sol 4,3-5).

Tak ako v čase sv. Pavla v gréckom a rímskom svete bol úpadok v mravnej čistote, aj dnes sme svedkami toho, že najmä pohlavné zneužívanie, prostitúcia a pornografia sa stali spoločenskou pliagou. Pornografia uráža čistotu, lebo znetvoruje manželský úkon, ktorý je vzájomným intímnym darovaním manželov. Ponára do ilúzie neskutočného sveta a vzbudzuje zlú žiadostivosť. Je ťažkým previnením. Prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa prostituuje, čím sa znižuje na predmet pohlavnej rozkoše, ktorú poskytuje. Ten, kto platí, ťažko hreší proti sebe samému: porušuje čistotu, ku ktorej ho zaväzuje jeho krst, a poškvrňuje svoje telo, chrám Ducha Svätého. Oddať sa prostitúcii je síce vždy ťažko hriešne, ale bieda, vydieranie a spoločenský tlak môžu zodpovednosť za vinu zmenšiť.

Šieste Božie prikázanie nás povoláva k čistote. Táto čnosť napomáha úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Táto neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči. Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj a radosť, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. Máme i efektívne prostriedky, ktoré nám pomáhajú žiť v čistote ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám, v ktorých sa nachádzame, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili smerom k mnohým veciam.

„Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov: jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddať jedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní.“ Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. V tradícii Cirkvi má čnosť čistoty tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľuje sa ani jedna tak, že by sa vylučovali ostatné... V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“ (KCC 2349)

Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože „pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé“. Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú informáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života. Prosme o dar čistoty a praktizujme ju. Čistota je Božím darom, milosťou, ovocím Ducha. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu, kto bol znovuzrodený vodou krstu. „Ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23). Každý pokrstený je povolaný k čistote. Kresťan si obliekol Krista, vzor každej čistoty. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného životného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote. Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti. V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote (KKC 2350).

Oratio

Ježišu, Milovník čistoty, Mária, Matka najčistejšia, a svätý Josef, čistý strážca Panny, prosím o dar čnosti čistoty. S vážnosťou vyslovujem svoje odhodlanie: chcem byť čistý v myšlienkach, slovách a skutkoch.
Ježišu, obdaruj ma duchom hlbokej skromnosti, aby sa prejavila na mojom vonkajšom správaní sa k mojim bratom a sestrám. Pomôž mi, aby som ovládal svoje oči, okná mojej duše, a všetky zmysly, aby cez ne nevstúpilo do môjho srdca nič, čo by ma ovládlo a zviedlo k vnútorným či vonkajším hriechom proti čistote.
Srdce Ježišovo, Prameň všetkého čistoty, zmiluj sa nad nami.

Contemplatio

Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

(Ž 51,12)