Lectio divina textu Listu Galaťanom: Sv. Pavol, učiteľ vo viere (Gal 2,11-21) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 6. júna 2012.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.8MB, 128kbps)

Modlitba

Pane, naši svätí vierozvesti Cyril a Metod, vyviedli ohlasovaním tvojho slova našich predkov z tmy do svetlo viery v Krista a teraz sa s ním radujú vo večnosti a sláve, ktorú dosiahli za svoju neúnavnú horlivosť. V poníženosti ti ďakujeme za nebeský dar viery, ktorú si nám aj cez nich udelil. Na ich príhovor nás posilni vo viere, ktorú hlásali našim predkom, a tých bratov a sestry, ktorí sa vzdialili od teba, milostivo priveď do spoločenstva Cirkvi. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na minulom stretnutí sme hovorili o sv. Petrovi a o jeho viere, vďaka ktorej sa stal Ježišovým pokračovateľom a jeho nástupcom v novovznikajúcej Cirkvi. Tradícia nazýva Petra „stĺpom Cirkvi“ pre jeho mimoriadne poslanie Ježišovho námestníka. Vedľa neho zaujíma kľúčové postavenie aj svätý Pavol, ktorého si Boh vyvolil za apoštola pohanov a ich učiteľa vo viere a pravde (1 Tim 2,7).

Dnes upriamime pozornosť práve na veľkú postavu viery sv. Pavla, ktorý v mimoriadnej skúsenosti na ceste do Damasku našiel Boha v oslávenom Ježišovi Kristovi a rástol vo viere v neho a túto pravdu o ňom ohlasoval práve v delikátnom období zrodu Cirkvi. Jeho úspech spočíval v tom, že svoju horlivosť v apoštoláte vedel jasne a slobodne formulovať a zároveň sa v pokore viery vedel podriadiť apoštolom v Jeruzaleme (porov. Gal 2,9) na čele so sv. Petrom, čím sa stal učiteľom pravdy pre mnohých.

Úryvok čítame z listu Galaťanom; Pavol ho napísal okolo r. 56 po Kristovi a adresoval ho spoločenstvu v Galácii, ktoré bolo zložené poväčšine z kresťanov z pohanstva. Pavol ich chcel upevniť vo viere v Krista, pretože v tom čase judaizátori presadzovali zákon nad Krista a tak Galaťanov odvádzali od pravého Kristovho učenia.

Započúvajme sa teraz do opisu sporu medzi týmito velikánmi Cirkvi, medzi Pavlom a Petrom v Antiochii, ktorý zapadá do náuky o ospravedlnení z viery v Krista a ktorý ukazuje, že pokora a opravdivé napomínanie môžu ísť ruka v ruke.

Lectio

Gal 2,11-21

¹¹ Keď prišiel Kéfas do Antiochie, zoči-voči som sa postavil proti nemu, lebo si zaslúžil pokarhanie. ¹² Kým neprišli niektorí od Jakuba, jedával s pohanmi. Ale keď prišli, odťahoval sa a oddeľoval, lebo sa bál tých, čo boli z obriezky. ¹³ A s ním sa pretvarovali aj ostatní Židia, takže sa dal aj Barnabáš strhnúť ich pokrytectvom.
¹⁴ Keď som videl, že nepostupujú priamo, podľa pravdy evanjelia, povedal som Kéfasovi pred všetkými: "Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!"
¹⁵ My sme rodení Židia, nie hriešni pohania, ¹⁶ a vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista. Aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov podľa zákona, lebo zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek.
¹⁷ Ak sme aj my, čo hľadáme ospravedlnenie v Kristovi, hriešnici, je vari Kristus služobníkom hriechu? Vonkoncom nie! ¹⁸ Lebo ak znova staviam to, čo som zboril, ukazujem, že som priestupník. ¹⁹ Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. ²⁰ Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. ²¹ Nepohŕdam Božou milosťou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo zomrel.

Kontext úryvku

Úryvok možno rozdeliť na tri časti:

a) rozprávanie o spore Pavla s Petrom v Antiochii (v. 11-14)

b) základná téza listu (v. 15-16)

c) podporné argumenty tézy (v. 17-21)

Vypočutý úryvok je z Listu Galaťanom. Tento list podobne ako List Rimanom a Filipanom je protijudaistickým spisom. Ide aj tu o zápas proti judaizátorom – teda tým, „ktorí tvrdili, že viera v Ježiša Krista má spasiteľnú platnosť iba vtedy, ak sa zakladá na obriezke a ak ju sprevádza zachovávanie obradného Zákona.“

Zameriame sa postupne na tri časti úryvku:

1. Na situáciu, ktorá nastala po Jeruzalemskom sneme v r. 49/50 po Kr., kedy Peter prichádza do Antiochie v Sýrii a jeho správanie vzbudzuje pohoršenie. V antiochijskom spoločenstve sa totiž odťahoval od stolovania s pohanokresťanmi, lebo sa obával židokresťanov z Jeruzalema, ktorí prišli navštíviť bratov do Antiochie (Gal 2,11-13).

2. Na Pavlov postoj viery a odvahy, keď sa odvážil napomenúť Petra pre jeho pokrytecké správanie (Gal 2,14).

3. Na Pavlovo vysvetlenie, že ak človek uverí v Ježiša Krista, je ospravedlnený iba prostredníctvom tejto viery – a nie zo skutkov zákona.

Spor medzi Pavlom a Petrom sa odohral v Antiochii, vo významnom meste v Sýrii. V prvom storočí po Kristovi to bolo dôležité stredisko starovekého sveta, patrilo medzi najväčšie mestá Rímskej ríše. Mesto bolo pohanské s početnou gréckou populáciou, avšak žili tu v diaspore aj mnohí Židia a príslušníci iných národností.

Pavol po prvej misijnej ceste zistil, že pohania sú vnútorne pripravení uveriť v Ježiša Krista a ísť cestou spásy. Ale zachovávať na tejto ceste predpisy ohľadom obriezky a ostatných Mojžišových predpisov – to bolo pre nich prakticky nemožné. Preto bol aj zvolaný Prvý Jeruzalemský snem v r. 49/50, ktorý rozhodol, že kresťania z pohanstva nemuseli prijať obriezku ani ostatné Mojžišove bohoslužobné predpisy. Určili štyri zásady, ktoré mali zachovávať: (1) chrániť sa mäsa zvierat obetovaných pri pohanských obetách, (2) chrániť sa mäsa zadusených zvierat, (3) chrániť sa krvi zo zvierat a napokon (4) chrániť sa smilstva.

Po Jeruzalemskom sneme pretrvávali ešte určitý čas problému medzi kresťanmi zo židovstva a kresťanmi z pohanstva. Praktická ťažkosť nastávala pri spoločnom stolovaní. Toho dôkazom je aj situácia, ktorá vznikla v Antiochii.

Apoštol Peter prišiel do Antiochie. Peter sa spočiatku bez váhania a v duchu jeruzalemskej dohody stretával s kresťanmi z pohanstva. Zúčastňoval sa aj na spoločných pohosteniach, „jedával spolu s pohanmi“. Nerobilo mu to ťažkosť.

Potom však prišli do Antiochie z Jeruzalema niekoľkí kresťania zo židovstva. Patrili do spoločenstva veriacich, ktoré viedol Jakub. Zo súvislostí sa dá vyrozumieť, že dodržiavali predpisy rituálnej čistoty. Neboli tak vnútorne slobodní ako Peter. A on bol postavený pred ťažkú voľbu: ak by pokračoval v stolovaní s kresťanmi z pohanstva, bol by vyvolal nepriateľstvo kresťanov zo židovstva voči sebe a aj voči kresťanom z pohanstva. Rozhodol sa, že sa vyhne tejto vážnej ťažkosti. Jeho voľba nebola na rovine náuky, ale na rovine praxi. Ale mala široký dopad, lebo aj ďalší kresťania zo židovstva zo spoločenstva v Antiochii začali sa správať ako Peter. Dokonca aj Barnabáš, Pavlov spolupracovník na apoštolských cestách pri evanjelizácii pohanov, sa vydal týmto nedobrým smerom. Výsledkom bolo rozdvojenie spoločenstva: boli kresťania kategórie A a kresťania kategórie B. Kresťania z B kategórie nadobudli dojem, že aby niekto bol plnohodnotným kresťanom musí sa podriadiť aj zachovávaniu židovského zákona, ako to robili kresťania z kategórie A.

Pavol nemohol zniesť túto situáciu. V správaní Petra a ďalších, ktorí ho napodobňovali, on vidí predstieranie a teda nedostatok úprimnosti. Peter skrýval vlastné presvedčenie a správal sa tak, ako keby zdieľal chápanie Jakubových veriacich.

Je dôležité, že Pavlov zásah sa nevzťahuje v ničom na Petrovu náuku a ani na jeho dlhodobý spôsob správania sa. Dotýka sa iba prechodného správania sa, ktoré, podľa Pavla, nie je zlučiteľné s Petrovým základným nastavením. Aby zamedzil Kéfasov nesprávny postup, Pavol urobil len to, že verejne formuluje toto základné nastavenie a urobí tak koniec predstieraniu.

O účinku Pavlovej reči na Petra a na zhromaždenie v Antiochii sa priamo nedozvedáme. Ďalšie Pavlove slová v našom úryvku prejdú do prvej osoby množného čísla, kde Pavol ako židokresťan nastolí veľkolepú zásadu pre Cirkev a vypovie základnú tézu listu (lat. propositio) a tým je ospravedlnenie z viery v Ježiša Krista, v ktorej svetle sa rieši aj antiochijský spor a aj spor v medzi Galaťanmi. Túto tézu potom naširoko vysvetľuje a potvrdzuje v 3. – 6. kapitole Listu Galaťanom.

V obdivuhodnou smelosťou Pavol zaujíma stanovisko proti zákonu a vyhlasuje, že „človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba skrze vieru v Ježiša Krista.“ a že, „zo skutkov podľa zákona nebude ospravedlnený nijaký človek“ (Gal 2,16).

Keď sa Pavol takto vyjadruje, protirečí obvyklému pohľadu, podľa ktorého Boh uzná človeka za spravodlivého, keď konal skutky predpísané zákonom. Boží súd sa teda koná „podľa skutkov“ (Ž 61,13, Pr 24,12), Pavol to vie veľmi dobre (porov. Rim 2,6; 2Kor 11,15). Je to základná pravda, že skutky podľa zákona sú spravodlivými skutkami, ktoré zaisťujú priaznivý súd. Kto chce byť „vyhlásený za spravodlivého pred Bohom“, musí zachovávať Boží zákon a konať skutky podľa zákona (porov. Lk 1,6).

Prečo Pavol vyjadruje opačné stanovisko? Aby sme ho pochopili, treba pripomenúť, že Apoštol prehlbuje otázku ospravedlnenia novým spôsobom a zohľadňuje nie konečné ospravedlnenie, ale vstupné. Vysvetlime si to. V biblickej reči „ospravedlniť“ môže mať dva rozličné významy: deklaratívny a konštitutívny význam. Deklaratívny význam je „vyhlásiť za spravodlivú“ určitú osobu. V Ex 23,7 Boh hovorí, že nevyhlási za spravodlivého človeka vinného, čiže nevyhlási ho za nevinného, lebo by to bolo nepravdivé a nespravodlivé. Konštitutívny význam je „urobiť spravodlivou“ určitú osobu, čiže spôsobiť u nej, aby sa zo stavu viny obnovil u nej stav nevinnosti. Pavol sa zaujíma o konštitutívny význam, lebo tvorí základ. Osoba nemôže byť „vyhlásená za spravodlivú“, ak predtým nebola „urobená spravodlivou“. Pavol pochopil vo svetle Kristovho veľkonočného tajomstva, že všetky ľudské bytosti boli hriešnikmi a že mali na sebe škvrnu viny tak hlboko, že nič ju nemohlo odstrániť iba Boží zásah. Konanie skutkov zákona nemenilo situáciu. Zákon je neschopný „urobiť spravodlivým“ hriešnika. Jediným prostriedkom je prijatia pôsobenia Kristovej smrti a to sa robí prostredníctvom viery. Preto Pavol vyhlasuje, že iba viera „robí spravodlivým“ hriešnika, viera ho „ospravedlňuje“, „ospravodlivuje“.

Vidíme, že z tejto skutočnosti Pavol prenáša ospravedlnenie z konca jestvovania na začiatok kresťanského života. Obvyklým pohľadom je, že to čo hľadáme, je ospravedlnenie na záver, to, ktoré dúfame dostať vo chvíli Božieho posledného súdu, je to deklaratívne ospravedlnenie, založené na skutkoch. Vo veľkonočnom Kristovom tajomstve nám Boh ponúka vstupné a konštitutívne ospravedlnenie, ktoré vytvára základ celého jestvovania veriaceho.

Táto ponuka je úplným opakom súdu: namiesto toho, aby vyhlásil hriešnika vinným, Boh ho robí spravodlivým zdarma, čiže bez zásluh z jeho strany, vďaka vykupiteľskému dielu Ježiša Krista, ktorý miloval hriešnikov a vydal sa na smrť za nich (porov. Gal 1,4; 2,20).

Po vstupnom ospravedlnení je veriaci povolaný, aby „robil dobre všetkým“ (Gal 6,10) veľkodušne, bez zanedbania. Ale jeho skutky nebudú už „skutkami zákona“ aj keď sa budú zhodovať s predpismi zákona, ale budú skutkami viery, lebo ich vykonanie umožňuje živé spojenie s Kristom (Gal 2,20) a podnety, ktoré prichádzajú od Ducha Svätého (Gal 5,16.25). Pavlovu polemiku o skutkoch zákona nesmieme chápať ako všeobecné odmietnutie skutkov; zameriava sa iba na ľudský nárok urobiť z vlastných skutkov základ duchovného života. Jediným platným základom je viera v Krista.

Meditatio

Z čisto ľudského pohľadu sa javí spor medzi apoštolmi Petrom a Pavlom v Antiochii ako rozdielnosť názorov v praktickom riešení duchovnej situácie v určitom spoločenstve veriacich. Táto situácia dala Pavlovi možnosť urobiť vonkajšie gesto a rozvinúť náuku o nevyhnutnosti viery k tomu, aby sme mohli získať pred Pánom Bohom odpustenie hriechov, čiže ospravedlnenie, ospravodlivenie.

V týchto súvislostiach sa bez ťažkostí dá pochopiť Petrovo pastoračné správanie sa. Podľa samotného Pavla (porov. 2,7-9) Peter mal osobitnú zodpovednosť za apoštolát medzi obrezanými. Bolo teda jeho povinnosťou vyhnúť sa každému správaniu sa, ktoré by mohlo vyvolať negatívne odozvy zo strany kresťanov zo židovstva a zo strany židov. Pre nich nebolo prijateľné jedávať spolu s neobrezanými osobami, preto bolo vhodné, aby sa Peter vyhýbal tomu, aby jedával s kresťanmi z pohanstva počas pobytu jeruzalemských kresťanov zo židovstva v Antiochii. Tak by sa bolo vyhlo vážným ťažkostiam, nielen pre Petrovu službu, ale pre samotných kresťanov z pohanstva. Jestvovalo totiž reálne nebezpečenstvo, že by sa jeruzalemskí kresťania zo židovstva stali veľmi nepriateľskými voči spoločenstvu veriacich v Antiochii.

Viaceré časti Pavlových listov by mohli poslúžiť ako argument, aby sme ospravedlnili Petrovo pastoračné rozhodnutie. Veď v Prvom liste Korinťanom Pavol radí podobný spôsob správania sa v prípade, keď vzniklo napätie medzi kresťanmi, ktorí sa cítili viazaní vo svojom svedomí dodržiavať niektoré predpisy ohľadom jedla a iní kresťania sa cítili slobodní jesť všetko. Týmto druhým Pavol píše: „Len si dajte pozor, aby táto vaša sloboda nebola na pohoršenie slabým“ (1Kor 8,9); „Preto ak jedlo pohoršuje môjho brata, nebudem nikdy jesť mäso, aby som nepohoršil svojho brata.“ (1Kor 8,13). Podobne aj v Liste Rimanom: „Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch. Niekto je presvedčený, že môže jesť všetko; slabý je iba zeleninu. Ten, kto je, nech nepohŕda tým, kto neje, a kto neje, nech nesúdi toho, kto je, lebo Boh ho prijal.“ (porov. Rim 14,1-5) „Dobre je nejesť mäso a nepiť víno ani nič, čo pohoršuje tvojho brata. Tú vieru, ktorú máš, maj sám pre seba pred Bohom. Blahoslavený, kto nesúdi seba samého za to, čo uznáva za dobré.“ (Rim 14,21-22). A toto vlastne urobil Peter: zachoval si svoje presvedčenie pre seba pred Bohom a zdržiaval sa dočasne od správania sa, na ktorom by sa jeho jeruzalemskí bratia boli pohoršili.

A s pohľadom na uvedené súvislosti je zaujímavé všimnúť si pozitívnu interpretáciu tejto udalosti, ako ju zanechal svätý Ján Zlatoústy: Môžeme odhaliť, že v tejto časti [v spore medzi Pavlom a Petrom] sa odhaľuje veľká múdrosť Petrova i Pavlova na úžitok ich poslucháčov. [...] Pavol napomína Petra a Peter to prijíma, aby cez napomenutie udelené učiteľovi a cez tiché prijatie napomenutia zo strany učiteľa, učeníci o to ľahšie zmenili svoj postoj. (Sv. Ján Zlatoústy, Commento alla lettere ai Galati 2,11-12)

Svätý Ján Zlatoústy predpokladá duchovnú spoluprácu medzi svätými apoštolmi Petrom a Pavlom, aby o to silnejšie vystúpila do popredia náuka o nevyhnutnosti viery v Ježiša Krista pre ospravedlnenie človeka.

Pavol bol v Kristovi slobodným a smelým učiteľom, ktorému išlo nadovšetko o hlásanie Kristovej pravdy, a nie o vlastnú osobu. On, ktorý kedysi ničil Božiu Cirkev, pochopil veľkosť Kristovej lásky a odpustenia, ktorého sa mu dostalo – a preto túto jeho lásku a zhovievavosť chcel odovzdať aj pohanom; o to viac, že sám Ježiš mu dal toto poverenie (Sk 9, 15). Pavol poznal duchovnú biedu pohanov a vedel, že bytostne potrebujú uveriť Ježišovi Kristovi. Zároveň chápal ich položenie a vedel aj to, že nemôžu uniesť zbytočnú ťarchu Mojžišovho zákona – najmä keď Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním tento zákon stratil svoje opodstatnenie. Pavla preto veľmi poburovalo, ak niekto odopieral Kristovo evanjelium tým, ktorí ho chceli a mohli prijať, lebo tým by popieral Kristov kríž, v ktorom je jediná cesta k spáse. Zdrojom spásy je teda Kristovo výkupné dielo.

Situácia v Antiochii dokresľuje teda Pavlov portrét ako horlivého muža pravdy a viery. Je mnohostrannou osobnosťou. V Pavlovi sa všetky protiklady tlmia a zlaďujú v tom najvyššom princípe jednoty, ktorým je sám Kristus, ktorý celý život naliehal na Pavla silou svojej lásky. Tento princíp poháňal Pavla k tomu, aby vieru v Ježiša šíril „vhod či nevhod“ (porov. 2 Tim 4), aby pritom prekonával akékoľvek prekážky (porov. Sk 16, Sk 27 atď.), aby sa nebál postaviť ani proti presile protivníkov (Rim 8, 31 – 39); (porov. J. Heriban, Apoštol Pavol v službách evanjelia).

Tento princíp je dostupný pre každého z nás. Ak dovolíme Ježišovi (podobne ako Pavol), aby sa nás dotkol a ak úprimne prežijeme jeho odpúšťajúcu lásku, potom nás bude Kristova láska poháňať (porov. 2 Kor 5, 14). V jej svetle porastie naša viera; ak totiž milujeme Boha, všetko nám slúži na dobré (Rim 8, 28) a budeme dôverovať Bohu aj v ťažkých situáciách. Vo svetle Kristovej lásky budeme vidieť veci podobne ako on – teda budeme mať väčší zmysel pre pravdu. Vo svetle Kristovej lásky dokážeme prijímať bratov a sestry aj s ich odlišnosťami – budeme teda schopnejší budovať jednotu. A vo svetle jeho lásky budeme disponovať aj väčšou odvahou pri prekonávaní životných prekážok.

Oratio

Svätý apoštol Pavol je preniknutý mimoriadne silnou vierou v Ježiša Krista a z hĺbky svojho srdca vyjadruje, že žije vo viere v Božieho Syna, ktorý ho miluje a vydal seba samého za neho. (porov. Gal 2,20)

Svätý Ján Zlatoústy uvažuje nad týmto vyjadrením apoštola Pavla takto: Čože to robíš, Pavol? Privlastňuješ si to, čo je spoločné a pokladáš za svoje to, čo bolo urobené pre celý svet? Naozaj Pavol nepovedal: on nás miloval, ale „mňa miloval“ [...] Hovorí týmto spôsobom, lebo myslí na smútok ľudskej prirodzenosti, na nevysloviteľnú samotu Krista, na zlo, od ktorého oslobodil, na dobrá, ktoré uštedril a je rozohnený láskou k nemu. Aj proroci si privlastňovali často Boha, ktorý patrí všetkým a hovorili takto: Bože, Bože môj, už od úsvitu Ťa hľadám. A okrem toho nám ukazuje, že je správne a že každý z nás má byť tak vďačný Kristovi, ako keby prišiel len kvôli mne samému. Iste by neodmietol uskutočniť tento jedinečný Boží plán aj len pre jednu jedinú osobu; lebo každého človeka miluje tou istou intenzitou lásky, akou miluje celý svet. (Sv. Ján Chryzostom, Commento alla lettera ai Galati 2,20).

Contemplatio

Život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.

(Gal 2,20)