Lectio divina textu Matúšovho evanjelia: Sv. Peter, služobník a apoštol Ježiša Krista (Mt 16,13-20) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. mája 2012.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (33.5MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery. S vďačnosťou za tento dar ťa prosíme – urob naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova a posilňuj našu vôľu odhodlane vydávať o svojej viere svedectvo, aby tí, ktorí sa pre rôzne okolnosti vzdialili od teba, prameňa Života, prijali Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Ježišovo zmŕtvychvstanie zrodilo nádej na definitívne víťazstvo života a lásky nad hriechom a smrťou. Táto viera a nádej viedla aj svätých apoštolov Petra a Pavla v neúnavnom ohlasovaní Krista. Autor spisu Život Metoda (I) sa o nich vyjadril, že svätí Peter a Pavol aj s ostatnými Kristovými učeníkmi ako blesky prejdúc celým svetom, osvietili celú zem.

Tieto dve veľké postavy, ktorých vierou sa chceme inšpirovať, stoja pred nami jednak ako krehkí ľudia, ktorých slabosti však prevýšila a prekryla Božia milosť a preto sa stali vernými služobníkmi vzkrieseného Krista. Bez nich by nemala naša Cirkev dnešnú tvár. Kniha Skutkov apoštolov nám pomáha práve v týchto veľkonočných týždňoch spoznávať a inšpirovať sa v neúnavnej apoštolskej aktivite Petra a Pavla. Dnes sa upriamime na vrcholný prejav viery sv. Petra, ktorý sa vďaka nej stal pokračovateľom a zástupcom Krista v jeho Cirkvi. Započúvajme sa do vyznania apoštola Petra o Ježišovi, ktorý mu udelil prvenstvo vo svojej Cirkvi.

Lectio

Mt 16,13-20

¹³ Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov:
"Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?"
¹⁴ Oni vraveli:
"Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov."
¹⁵ "A za koho ma pokladáte vy?", opýtal sa ich.
¹⁶ Odpovedal Šimon Peter:
"Ty si Mesiáš, Syn živého Boha."
¹⁷ Ježiš mu povedal:
"Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.
¹⁸ A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.
¹⁹ Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi."
²⁰ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok uzatvára prvú časť evanjelia podľa svätého Matúša, ktorá opisuje verejnú činnosť Pána Ježiša v Galiley (4,17–16,20). V kľúčovom momente a mimo Galiley zaznelo vyznanie apoštola Petra o Ježišovi, prisľúbenom Mesiášovi a Božom Synovi. V evanjeliu už zaznela otázka o identite Ježiša (porov. 8,27: „Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“; 11,3: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo, máme čakať iného?“; 12,23: „Nie je toto syn Dávidov?“). Zazneli aj narážky na mimoriadnu povahu Ježišovej osoby, keď učil a odpúšťal hriechy (7,29; 9,8) a keď uzdravoval (15,31). Ľudí prekvapuje jeho jedinečnosť (9,33: „Také niečo sa ešte nikdy v Izraeli nestalo.“), diabli priamo odhaľujú identitu Božieho Syna (8,29), a dokonca aj učeníci vo vzrušenej chvíli zvolali: „Naozaj si Boží Syn!“ (14,33).

Teraz však v pokojnej atmosfére Cézarey Filipovej Ježiš prvý krát spoznáva od učeníkov, že je pre nich skutočne prisľúbeným Mesiášom. Spája sa tu zároveň pravda o Kristovi s budúcnosťou Cirkvi. Evanjelista Matúš doplnil Markovu perikopu o vyznaní Petra a ponúka širšie vyznanie (v. 16) a výnimočný Ježišov prísľub Petrovi (vv 17–19).

Úryvok pozostáva z:

(1) uvedenia scény a otázky Ježiša o mienke ľudí o ňom (v. 13);

(2)odpoveď na prvú otázku (v. 14);

(3)tá istá otázka položená učeníkom (v. 15);

(4)Petrova odpoveď na druhú otázku (v. 16);

(5)Ježišovo potvrdenie odpovede (v. 17);

(6)poverenie Petra, pozostávajúce z
   (a) výroku o Cirkvi (v. 18)
   (b) a autority kľúčov (v. 19);

(7) príkaz mlčať o Mesiášovi (v. 20).

Ježiš vzal svojich učeníkov na sever od Galilejského mora (okolo 45 km) do okolia Cézarey Filipovej (dnešné Banias), ktorú prestaval tetrarcha Herodes Filip na počesť cisára Tibéria. Chce sa utiahnuť pred zástupmi, dej sa odohrá v najsevernejšom okraji Izraela.

Svätý Ján Zlatoústy si v súvislosti s miestom udalosti všíma: Prečo [evanjelista Matúš] uviedol meno staviteľa mesta? Preto lebo jestvuje aj iná [Cézarea], tá Stratonova, ale [Ježiš] nekladie otázku [učeníkom] v tej [Cézarey], ale v tejto, tu sú ďaleko od Židov, aby boli slobodní od každej obavy a mohli povedať v úplnej slobode to, čo majú v srdci. (porov. Svätý Ján Zlatoústy, Omelie sul Vangelo di Matteo 54, 1)

Mesto Cézarea Filipova, dnešné mesto Banias, sa nachádza v nádhernej oblasti pohoria Hermon, jedna časť mesta je skalnom brale, čo dobre súvisí s novým menom Petra (skala) a budovaním Cirkvi na skale. Ježiš sám sa chopil iniciatívy otázkou za koho ho pokladajú ľudia, po tom, čo videli jeho skutky a počúvali jeho slová? Použitie titulu Syn človeka v prvej otázke dodáva slávnostný ráz otázke a celej scéne.

Učeníci podotýkajú, že ľudia majú nejednotné mienky o Ježišovi. Spoločným prvkom Jána Krstiteľa, Eliáša, Jeremiáša a jedného z prorokov je ich zjavenie na konci časov v pozícii predchodcu alebo doprevádzajúcej osoby. Niektorí mysleli, že Ježiš bol zmŕtvychvstalý Ján Krstiteľ, sťatý Herodesom Antipasom (Herodes hovoril: To je Ján Krstiteľ. Vstal z mŕtvych, a preto v ňom pôsobí zázračná moc 14,2). Iní ho pokladali za Eliáša, proroka, ktorý mal predchádzať Mesiáša (porov. Mal 3,1; 4,5–6) a preto bol identifikovaný s Jánom Krstiteľom aj samotným Ježišom (11,9–10.14; 17,12–13). Jeremiáš mal zohrať tiež dôležitú úlohu pred príchodom konca (2 Mach 15,13–16) a s Ježišom ho spája utrpenie za prorokovanie, čo prvá predpoveď utrpenia Ježiša zdôrazní. Aj Ježiš podobne ako Jeremiáš zažije odmietnutie a mučeníctvo rukami svojho ľudu a podobne ako on predpovedá zničenie a pád Jeruzalema (23,37-39). Ježiš zopakoval svoju otázku aj učeníkom. Otázka má priviesť učeníkov k otvorenému vyznaniu Ježišovej mesiášskej identity.

Do deja vstúpil priamo Šimon Peter. Odpovedá prvý, je mimochodom prvým povolaným spomedzi apoštolov a jeho prvenstvo ale azda aj zápal pre Krista ho núti hovoriť za druhých. Peter nie je nikdy izolovaný od Dvanástich apoštolov. Je ich hovorca a reprezentant. Peter vo viere vyznáva: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha." Jeho odpoveď sa podstatne líši od názoru ľudí.

Vyznanie že Ježiš je Syn živého Boha odhaľuje, že jeho mesiášske postavenie prevyšuje ľudskú prirodzenosť: je totiž Božou osobou a podieľa sa na Božom bytí. Učeníci už skôr vyznali Ježiša ako Božieho Syna (14,33) po utíšení silného vetra na pri plavbe po Galilejskom jazere, bolo to pod tlakom mimoriadnych okolností; tu je to výsledok pokojnej úvahy v dôsledku Božieho zjavenia.

Po vyznaní Šimona Petra sa Pán Ježiš vyjadrí, že Šimon je blahoslavený, prehlási ho za človeka v stave úplného šťastia zásluhou Božej iniciatívy, pretože mu nebeský Otec zjavil pravú podstatu Syna. Ježiš totiž už skôr povedal, že nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť (11,27). Petrovo vyznanie je Bohom zjavená pravda.

Ježiš nevidí Petrovo vyznanie ako výsledok ľudskej snahy. Veta: nezjavilo ti to telo a krv, je biblický spôsob na označenie toho, že nie slabý smrteľný človek zjavil a dal poznať Petrovi pravú identitu Božieho Syna, ale bol to sám nebeský Otec. Otec, ktorý pozná Syna, dal ho poznať človekovi menom Šimon.

Výrok Ježiša: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu je v evanjeliách veľmi podstatným vyjadrením. Po tom ako sa Peter vyjadril o identite Ježiša: Ty si Mesiáš, Ježiš sa rovnako vyjadrí o identite Petra: Ty si Peter. Zatiaľ, čo Peter jednoducho rozpoznal, čím Ježiš od začiatku bol, Ježiš pridelí nový titul Petrovi smerom do budúcnosti. Po Otcovom dare pre Petra, dáva Petrovi teraz dar Boží Syn v podobe prísľubu do budúcnosti. Meno Peter sa stane prímením mena Šimon. Dar nového mena odkazuje sčasti na postup Pána v Starom zákone, kde dôležité postavy dejín spásy, ako Abrahám a Jakub získali nové postavenie a úlohu v budúcnosti práve cez zmenu mena. Ježiš teda koná s autoritou Boha. V starovekom Izraeli sa dovtedy nikdy nepoužívalo aramejské slovo kéfa (čiže skala) pre pomenovanie osôb, označovalo jednoducho skalu. Ježiš tu priamo nemení prvé meno Šimona na druhé, ale prideľuje mu tu prvý krát nový titul na spôsob prímenia Skala, ktoré mu evanjelium dáva v označení: Šimon, zvaný Peter (10,1). Toto prímenie získalo neskôr pozíciu vlastného mena, Šimon Peter je jednoducho Peter; niečo podobné sa udialo aj s titulom Kristus pre Ježiša. Tento titul vyznaný pred chvíľou Petrom: Ty si Mesiáš (v gréčtine Christos, čiže Kristus) sa stal napokon vlastným Ježišovým označením: Kristus.

Veta: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev spočíva na význame identického aramejského slova kefa (skala). V rodnom jazyku Ježiša označilo slovo: Petra aj skalu. To sa nedalo vystihnúť ani v gréckom texte Nového zákona a ani v iných prekladoch. Medzi gréckymi slovami Petros (Peter) a petra (skala) je totiž rozdiel v gramatickom rode podobne ako v slovenčine. Pogréčtené meno Kéfas sa používa tiež: v Jn 1,42; 1 Kor 1,12; Gal 1,18.

Peter je skala, na ktorej Mesiáš postaví svoju komunitu. Priznať tomuto textu jeho normálny význam, že Peter je skalou, na ktorej postaví Ježiš Cirkev, neznamená popierať, že celá Cirkev, ako aj apoštoli, spočívajú na Ježišovi ako na základnom kameni jej existencie. Ježiš je hlavný staviteľ a všetko pozitívne, čo učeníci Ježiša konajú, robia jeho zásluhou. V texte Ježiš určí Petra za skalu a svojho reprezentanta a pokračovateľa. Dá mu autoritu strážiť a bdieť nad svojím evanjeliom.

Skala poukazuje jednak na stabilitu a tiež na trvácnosť dokonca aj v zápase so zlom a peklom. Výraz skala teda nemožno vzťahovať na Petrov charakter, ani na silu jeho viery, ale na jeho budúcu úlohu ako vodcu a zástupcu apoštolov. Na tejto novej skale bude postavený nový chrám Ježišovej Cirkvi. Pretože pre apoštolov je Ježiš Mesiášom, jeho spoločenstvo je mesiášskym a eschatologickým Božím ľudom. Ježiš postaví práve na Petrovi túto svoju cirkev.

Kľúčové tvrdenie Ježiša Petrovi spočíva v tom, že vzkriesený Ježiš vybuduje svoju novú komunitu v prvom rade prostredníctvom apoštolov (Ef 2,20), pričom Peter bude ich vodca. Obrazné sloveso postaviť je vhodným pre budovanie spoločenstva na spôsob duchovného domu alebo chrámu (Cirkev ako Božia stavba v 1 Kor 3,9; Ef 2,19–21). Keďže ide o spoločenstvo na konci časov, moc smrti ho neporazí. Ježiš uisťuje Petra, že brány pekla nepremôžu Cirkev. Obrazné spojenie brány hádesu čiže podsvetia nájdeme v Iz 38,10 a v Múdr 16,13. Je to synonym pre brány smrti (Jób 38,17; Ž 9,13; 107,18). Hádes alebo podsvetie sa chápalo ako oblasť smrti. Slovo brány je symbolom moci alebo parciálne označenie celého podsvetia alebo samotného pekla cez vstup do neho.

Bežné chápanie výrazu je vo význame moci smrti alebo smrti, ktorá nebude môcť premôcť Cirkev. Cirkev ako eschatologická komunita nezahynie napriek mučeníctvu apoštolov a ani napriek smrti jej zakladateľa, o ktorej Ježiš vzápätí hovorí.

Peter dostáva autoritu v Cirkvi symbolizovanú kľúčmi nebeského kráľovstva. Kľúč je symbol autority a zároveň moci nad niečím. Možno ho vlastniť cez poznanie (Lk 11,52; Mt 23,13) alebo v prípade Ježiša Božím právom.

Táto autorita a moc Petra sa ďalej vyjadruje cez právo zväzovania a rozväzovania, to znamená, že je to autorita a moc rozhodovania, čo je dovolené a čo zakázané podľa Ježišovho učenia a je to autorita a moc prijať alebo vylúčiť niekoho zo spoločenstva.

Význam Petrovej úlohy spočíva byť najmä strážcom a ručiteľom tradície Ježišovho učenia, ktoré obsahuje aj etické učenie Ježiša ako spoľahlivý výklad zákona a tiež pravdu o jedinečnej pozícii Ježiša pri sprostredkovaní spásy (porov. Mt 10,32–33.39; 11,27). Pri hľadaní širšieho významu, vzťahujúc ho na zákon aj evanjelium, môžeme sa oprieť o príbuzný výrok v Jn 20,23, ktorý je variantom prítomného výroku: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Ježiš po tomto vyznaní Petra prísne nariadil svojím učeníkom mlčať o tom, že je Mesiáš, čo ešte raz zdôrazní najmä jeho mesiášsku identitu. Titul by sa totiž mohol ľahko zneužiť v nacionalistických náladách zástupov. Ježiš nie je typ Mesiáša, ktorý sa viaže na masy. Ježiš bude hovoriť o inej, dramaticky odlišnej ceste, na ktorej sa jeho mesiášske poslanie úplne naplní.

Meditatio

Viera kľúčovej postavy Cirkvi, ktorou je apoštol Peter, súvisela - ako sme videli - s veľmi konkrétnym poznaním Ježiša jednak ako Mesiáša, ale aj ako Syna živého Boha. Táto hlboká viera Petra sa rodila zo spoločenstva s Ježišom a najmä cez milosť Božieho zjavenia.

Ježiš veľmi jasne poukázal na božský pôvod Petrovho vyznania. Táto milosť vyvolenia Petra a Božie zjavenie pravdy o Ježišovi je odrazom Božej slobody pre dobro celého budúceho spoločenstva Cirkvi. Človek sa nemá hnevať na Božie privilégia pre druhých, ale má ich s pokorou prijať pre svoje dobro. Ich odmietnutie pripraví človeka o úžitok z nich. Boh totiž rozdeľuje svoje dary slobodne, ako sám chce. Viera Petra a jeho vyvolenie a ocenenie Ježišom umožnili budúcnosť Cirkvi, založenej na Petrovej autorite a moci kľúčov. Ňou sa umožňuje vstup do Božieho kráľovstva, ale aj vylúčenie z neho. Deje sa tak z úcty k Ježišovej pravde a k pokladu spásy. Všetky výsady ako aj samotné kresťanstvo závisia priamo od Ježiša. Práve vďaka Ježišovej osobe mohol Peter začať plniť svoje povolanie a Cirkev mohla byť postupne budovaná a formovaná. Právomoc zverená Petrovi sa uplatnila veľmi skoro v prvotnej Cirkvi, ako nám to opisujú Skutky apoštolov. Peter a apoštoli ohlasovali evanjelium, sprítomňovali Tradíciu a boli aktívni pri prekonávaní prekážok Cirkvi. Hoci sa svätý Pavol stal apoštolom pohanov, bola to práve Petrova zásluha, že evanjelium prešlo aj k pohanom a Peter sa otvoril pre nich po videní, ktoré mu opäť poskytol Pán (porov. Sk 10). Už Ježišov príklad, ktorý pôsobil aj u pohanov, ho pootvoril všetkým ľuďom. V tomto obrate dejín Cirkvi významným spôsobom použil práve Peter „moc kľúčov“ a právo „rozväzovať“. Keby bol len Pavol iniciátorom evanjelizácie pohanov, mohlo by to byť podozrivé. Kresťanstvo si zachovalo svoje židovské korene, no prejavuje slobodu pri prekračovaní národných, kultúrnych a sociálnych bariér.

V Ježišovej Cirkvi vyústil primát Petra do výnimočného postavenia rímskeho biskupa. Keď svätý Peter a iní kresťania zomreli okolo roku 67 v Ríme mučeníckou smrťou, Cirkev nezanikla a spoločenstvo veriacich na čele s rímskym biskupom sa stalo čoskoro cirkvou predsedajúcou v láske, ako o tom svedčí sv. Ignác z Antiochie.

Svätý Cyril a svätý Metod priniesli na naše územie aj hlbokú úctu ku službe rímskeho biskupa a úplný rešpekt k jeho úlohe v rozhodovaní. Iste aj kvôli tejto úcte a rešpektu Boh požehnal ich misiu duchovným úspechom. Cesta sv. Cyrila a Metoda do Ríma s prosbou o schválenie liturgických kníh a vysvätenie svojich nástupcov a pomocníkov sa stala výnimočným identifikačným prvkom nášho národa, ktorý rešpektuje primát a postavenie rímskeho biskupa, pápeža, Svätého Otca.

Oratio

Svätý Ján Chryzostóm uvažuje nad naším dnešným úryvkom evanjelia aj takto: Prečo sa nepýtal [svojich učeníkov] hneď na ich mienku, ale pýtal sa [najprv], čo hovoria ľudia? Preto, aby potom, keď mu predniesli mienky ľudí a počuli otázku: A vy ma za koho pokladáte?, už zo spôsobu, akým otázku vyslovil, boli pozdvihnutí k vyššiemu chápaniu a neupadli do rovnakej nízkosti ako ostatní ľudia. Kvôli tomu im nepoložil túto otázku na začiatku svojho verejného účinkovania, ale až po tom, keď vykonal mnohé zázraky, keď im poskytol mnohé a vznešené poučenia a dal im mnohé dôkazy svojho božstva a svojej jednoty s Otcom, až potom im položil túto otázku. A ani sa nepýtal: Za koho ma pokladajú zákonníci a farizeji?, hoci títo za ním často chodili a rozprávali sa s ním, ale: Za koho ma pokladajú ľudia? aby počul nestrannú mienku ľudu. A aj keď táto mienka ľudí bola omnoho nižšia než bolo žiaduce, predsa však nemala v sebe zlomyseľnosť, kým mienka [zákonníkov a farizejov] bola plná zloby. Chcel im ukázať, ako veľmi by si želal, aby prijali [Božie] vtelenie. Hovorí [o sebe]: Syn človeka a zároveň odkrýva to Božie [v sebe], ako to robí pri mnohých iných príležitostiach. (porov. Sv. Ján Chryzostóm, Omelie sul Vangelo di Matteo 54, 1)

Pane, želáš si, aby každý človek spoznal v Tebe Syna človeka a Božieho Syna. Dávaš nám možnosť, aby sme uverili na základe evanjelia, ktoré svedčí o Tvojom živote, smrti a zmŕtvychvstaní a aj na základe Tvojej prítomnosti v živote Cirkvi počas celých dejín do dnešného dňa. Na príhovor svätého apoštola Petra a našich svätých vierozvestcov Cyrila a Metoda daj nám milosť viery, aby sme spoznali, čo nie je možné poznať v sile ľudských schopností.

Contemplatio

Za koho ma pokladáš? Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.

(porov. Mt 16,15-16)