Na Zelený štvrtok predpoludním sa bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský stretol s kňazmi Bratislavskej arcidiecézy na Omši svätenia olejov. Posvätný olej, priateľstvo s Ježišom a modlitba tvorili témy jeho príhovoru ku kňazom a veriacim, ktorý prinášame v plnom znení.

Drahí bratia v kňazskej službe,
milí bratia a sestry,

na omši so svätením olejov na Zelený štvrtok sú posvätné oleje stredobodom liturgického deja.

Sú posvätené biskupom v katedrále na celý rok. Slúžia teda aj ako vyjadrenie jednoty Cirkvi, zaručenej episkopátom, a poukazujú na Krista, skutočného “pastiera a biskupa” našich duší, ako ho nazýva svätý Peter (1 Pt 2,25).

Zároveň držia celý liturgický rok zakotvený v tajomstve Zeleného štvrtku. Napokon odkazujú na Olivovú záhradu, scénu Ježišovho vnútorného prijatia svojho Utrpenia. Olivová záhrada je i miestom, z ktorého vystúpil k Otcovi, a je teda miestom vykúpenia: Boh nezanechal Ježiša v smrti. Ježiš žije večne s Otcom, je všadeprítomný, vždy s nami.

Toto dvojité tajomstvo Olivovej hory je takisto vždy “činné” v posvätnom oleji Cirkvi.

V štyroch sviatostiach je olej znakom Božej dobroty, ktorá sa nás dotýka: v krste, v birmovaní ako vo sviatosti Ducha Svätého, v rôznych stupňoch kňazského svätenia a napokon pri pomazaní chorých, v ktorom je nám olej ponúkaný ako Boží liek, ktorý nás ubezpečuje o jeho dobrote, ponúka nám silu na znášanie choroby a útechu, ktorá je silnejšia ako akákoľvek choroba, lebo ukazuje a pripomína definitívne uzdravenie, ktorým je vzkriesenie (porov. Jak 5,14).

Tak nás olej vo svojich rôznych formách sprevádza v priebehu života, na začiatku pri krste a potom až k momentu, v ktorom sa chystáme na stretnutie s Bohom, našim Sudcom a Spasiteľom.

Omša so svätením olejov prehovára osobitným spôsobom k nám, ktorí sme kňazmi: Hovorí o Kristovi, ktorého Boh pomazal za Kráľa a Kňaza – o Tom, ktorý nám dáva účasť na svojom kňazstve, svojím “pomazaním” prostredníctvom našej kňazskej vysviacky.

„Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15). Nenazývam vás už sluhami, ale priateľmi: dokonca aj v týchto slovách by sa dalo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás robí svojimi priateľmi: zveruje nám všetko, zveruje nám seba samého. Aká veľká dôvera! On sa skutočne vydal do našich rúk.

„Nenazývam vás už sluhami ale priateľmi.“ Hlboký zmysel kňazského jestvovania je: stať sa a byť priateľom Ježiša Krista. Priateľstvo s Ježišom musíme udržovať vždy znova každý deň. Priateľstvo znamená príbuznosť v myšlienkach a rozhodnutiach. Musíme sa cvičiť v tomto spoločenstve myšlienok s Ježišom, ako nám to hovorí svätý Pavol v Liste Filipanom: „dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš.“ (Flp 2, 2-5)

Spoločenstvo myšlienok nie je iba intelektuálnou záležitosťou, ale je aj spoločenstvom v citoch, vo vôli a teda aj v skutkoch. Z toho vyplýva, že musíme spoznávať Krista vždy osobnejším spôsobom, počúvať ho, žiť spolu s ním, zdržiavať sa pri ňom. Počúvať ho – pri modlitbovom čítaní Svätého Písma, čiže nielen v akomsi študijnom čítaní, ale v duchovnom čítaní, aby sme prežívali stretnutie s prítomným Ježišom, ktorý k nám hovorí. Musíme rozmýšľať a uvažovať nad jeho slovami a jeho skutkami pred ním a s ním. Čítanie Svätého Písma je modlitba, musí byť modlitbou – musí vychádzať z modlitby a musí viesť k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Ježiš opakovanie celé noci strávil utiahnutý na vrchu a sám sa modlil. Aj my potrebujeme mať taký vrch, duchovnú výšinu, na ktorú vystúpime, vrch modlitby. Iba tak sa dá rozvíjať priateľstvo. Iba tak môžeme konať našu kňazskú službu, iba tak môžeme zaniesť Ježiša a jeho evanjelium ľuďom.

Vonkajšia činnosť v konečnom dôsledku zostáva bez ovocia a stráca účinnosť, ak sa nerodí z hlbokého dôverného spoločenstva s Kristom. Čas, ktorý venujeme modlitbe, je skutočne pastoračnou činnosťou, je to najautentickejšia pastoračná činnosť. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby.

Mentalita súčasnej spoločnosti pozýva a núti k aktívnej činnosti vo vysokom tempe a akoby bez možnosti zastaviť sa, lebo ponúka vždy nové podnety. Naša prítomnosť a naša činnosť stratí svoju chuť a účinnosť, ak sa v našom živote stratí sila modlitby, z ktorej pramení voda života, schopná urobiť plodnou vyschnutú zem vlastného srdca a sŕdc našich bratov a sestier.

Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme hovoriť skutočne „in persona Christi“, aj keď naša vnútorná duchovná vzdialenosť od Krista neruší platnosť sviatostí. Byť priateľom Ježiša, byť kňazom znamená byť človekom modlitby. Iba tak ho spoznáme a zanecháme nevedomosť jednoduchých sluhov. Iba tak sa naučíme žiť a trpieť a konať s Ním a pre Neho. Priateľstvo s Ježišom je vždy aj priateľstvom s jeho priateľmi. Môžeme byť Ježišovými priateľmi iba v spoločenstve s celým Kristom, s hlavou a aj s telom, na plodnom kmeni Cirkvi, ktorú oživuje Pán.

Ježiš prijal naše telo. Dajme mu naše telo, znovu mu odovzdajme seba samých, aby cez nás mohol vstúpiť do dnešného sveta a premieňať ho.

Amen.

__________
Foto: Štefan Komorný, TK KBS