Pri príležitosti tretieho výročia zvolenia Jeho Svätosti pápeža Benedikta XVI. sa 22. apríla 2008 v Katedrále Sv. Martina v Bratislave uskutočnila slávnostná svätá omša, na ktorej sa v homílii prihovoril prítomným veriacim prešovský arcibiskup Ján Babjak.
Važený pán prezident, vážené excelencie, drahí spolubratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, drahí rehoľníci, rehoľné sestry, milí poslucháči Radia Lúmen, drahí bratia a sestry, milí hostia!
V týchto dňoch vyšla vo vydavateľstve Dobra kniha mala útla kniha s názvom: Boží dlžník. Napísal ju veľmi pútavým spôsobom bývalý provinciál jezuitov P. Andrej Osvald. Hoci celý život obetavo pracoval a dával, voči mnohým ľuďom a predovšetkým pred Bohom sa cíti byť dlžníkom. Nielen on, ale aj my všetci sme veľkí dlžníci voči naším blížnym, ale najmä voči Pánu Bohu. Sme dlžní za nespočetné dary, ktoré sme od Pán Boha i od ľudí dostali.
V dnešnom úryvku z Evanjelia podľa sv. Jána nám zaznelo Božie slovo: „Počuli ste, že som Vám povedal: Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi.“ Keby ste ma milovali, alebo inými slovami, keby sme verili Ježišovým slovám, ochotne prijímali jeho dary a žili podľa viery, celkom ináč by vyzeral náš život. Ježiš tvrdí, že by sme mali zo života väčšiu radosť.
Drahí bratia a sestry! Máme vieru v Boha, ale ako ju praktizujeme? Nie je náhodou mŕtva, prázdna, bez obsahu. Hĺbku a silu viery vidieť v našich skutkoch, v našom živote. Nestačí iba samotná viera, sú potrebné skutky podľa viery. Rozmeňme si to na drobné. Všetci sme od Pána Boha dostali veľmi veľa darov a milosti a neustále ich dostávame. Najväčším darom je život. Dnes ho toľkí vo svete, aj v našej vlasti druhým odopierajú. Chcú rozhodovať o tom, kto sa môže a kto sa nemôže narodiť. Pýtam sa vás, akým právom títo ľudia manipulujú so životom, s najväčším Božím darom? Keby takto zmýšľali naši rodičia, keby duch ich doby bol podobný duchu dnešnej doby, koľkí by sme tu dnes chýbali, lebo by sme vôbec neuzreli svetlo tohto sveta. Vďaka Bohu naši rodičia boli zodpovední ľudia a vážili si najväčší Boží dar – život. Vážme si ho aj my, lebo je pravdou, čo povedal istý múdry človek: Národ, ktorý zabíja nenarodené detí, je odsúdený na zánik.
Ďalším, veľkým Božím darom je viera. Viera v živého Boha, ktorý nás stvoril a vykúpil, a ponúkol nám nielen pozemský, ale aj večný život. Dar viery nám Pán Boh ponúkol cez našich vierozvestcov, cez sv. solúnskych bratov Cyrila a Metoda. Viera v Boha, viera vo večný život je tým najúžasnejším darom, aký sme po dare života od Pána Boha prijali. Svedči o láske Nebeského Otca k našim predkom, ale aj k nám dnešným kresťanom. Bez viery v Boha by sme sa potácali v živote, ako ovce bez pastiera. Nevedeli by sme si odpovedať ani na tie najzákladnejšie otázky života: Odkiaľ sme, kam smerujeme, načo sme na svete?
Viera nás urobila kultúrnymi ľuďmi, kultúrnym národom, popredným medzi ostatnými národmi sveta. Ale je potrebné otvorene povedať, že dnešná sekularizovaná a konzumná spoločnosť bojuje proti viere ešte rafinovanejším spôsobom, než to bolo v čase komunizmu, keď nepriateľ bol dobre známy. Dnes zlý duch pôsobí inými taktikami, pod rúškom ľudských práv, slobody a neviem ešte akých hesiel chce zničiť vieru v srdciach ľudí.
Viera nás začleňuje do Cirkvi, v ktorej sa nám ponúka toľko rôznych darov a milosti. Niekedy sa ľudia sťažujú, že sú chudobní. V mnohých prípadoch je to pravda po materiálnej stránke. Ale po stránke duchovnej, všetci, ktorí sme dostali dar viery sme veľmi bohatí. Veď máme Božie slovo, ktoré je pokrm a svetlo na cestu života. Cez sviatosti máme pristup k bohatstvu milosti a to najmä cez sviatosť zmierenia a cez Eucharistiu. Ba v Eucharistickej obeti sa nám ponúka celé ovocie Kristovho víťazstva, jeho obety na kríži a zmŕtvychvstania.
A ako štedro sme boli obdarovaní od našich rodičov, od učiteľov, od kňazov, od našich priateľov. Ako s týmito darmi nakladáme, ako ich užívame, ako ich zúročujeme?
Na začiatku tohto roku naše drahé Slovensko prijalo od Pána Boha, cez Svätého Otca Benedikta XVI., veľké Božie dary: nové biskupstva a dve nové arcibiskupstva – metropolie. Povedzte, či nemáme byť vďační Pánu Bohu a Svätému Otcovi za toľkú starostlivosť a lásku o sv. Cirkev na Slovensku? Vďaka novým biskupstvám a novým metropoliam bude iste, lepšie postarané o duchovný život veriacich. Je len na nás, aby sme tento dar dobre zúročili.
A zvlášť dnes, na tretie výročie voľby Svätého Otca Benedikta XVI., si uvedomujeme koľko prirodzených i nadprirodzených darov Cirkev na Slovensku za posledných 18 rokov od Pána Boha prijala. Iste nemôžeme povedať, že sme ich všetky dobre využili. Áno, že sme veľkí dlžníci Bohu i ľuďom.
Vráťme sa k Božiemu slovu, z dnešného Evanjelia. Ježiš povedal: Keby ste ma milovali, radovali by ste sa...“ Keby sme skutočne milovali Pána Ježiša a verili mu, prežívali by sme v našom živote veľa radosti. Ide najmä o veľkonočnú radosť z Kristovho víťazstva nad hriechom, nad smrťou a nad diablom. Skutočná radosť dnešnému človeku veľmi chýba, lebo máme slabu vieru. Preto že sa spoliehame viac na seba, než na Pána Boha, preto zneužívame svojú slobodu. Hlásame, že všetko je dovolené, ale so sv. Pavlom spoznávame, že nie všetko nám osoží. Naše skutky nás neprivádzajú k radosti, naopak, často nás vrhajú do smútku. Vieme, koľko mladých ľudí v našej vlasti je bez chuti do života, koľkí sa uchyľujú k alkoholu, drogám a sexu. Vieme, vysoko postavených ľudí je smutných. Prečo? Lebo sa spoliehajú iba na seba a zabúdajú na Pána Boha. Neprijali živého Ježiša do svojho srdca. Preto nežijú podľa viery, preto si nevažia nevážia Božie dary, preto sú v živote smutní.
Pred týždňom som navštívil Holandsko, mestečko Roermond a rozprával som sa s miestnym biskupom o tamojšej situácii. Povedal mi tieto slová: „Naša spoločnosť je zachvátená veľkou sekularizáciou. Mnohi si falošne predstavujú slobodu. Často sa stáva, že predstavitelia mesta si nevedia rady s rozpustilým, až pervezným životom mladých, či dospelých. Spoločnosť zachvátila veľká anarchia. Mnohé inštitúcie sa rúcajú. Nikto nie je hodnoverný, všetko sa popiera. Nikto nechce byť na vedúcom poste, napr. na poste riaditeľa školy, lebo je bezmocný, nedokáže nastoliť poriadok, ale pritom je za všetko zodpovedný. Často sa predstavitelia mesta obracajú na mňa, ako na biskupa a pýtajú sa na môj názor na riešenie rôzných otázok života a berú ma, skoro za arbitra, lebo v Cirkvi vidia stálosť a jej názory aj liberáli berú vážne.“
Nie, istotne sa nechceme dostať do podobnej situácie v akej sa nachádza Holandsko a viaceré západné štáty. Nedopusťme, aby nám „falošná sloboda“ rozbíjala naše rodiny, aby ničila našu mládež, aby zabíjala nenarodené detí a vytvorila anarchiu v našom živote. Nedopusťme, aby sme si nechali nanucovať pod rúškom slobody homosexuálne a lesbické partnerstva, lebo nesieme zodpovednosť za dôstojný ľudský život nielen sami pred sebou, ale pred Bohom. Chráňme si dar života a dar viery. Podniknime všetko, aby nás zjednocujúca sa Európa neprevalcovala „falošnou slobodou“ a nezničila v nás Božiu krásu a dôstojný ľudský a duchovný život.
Kardinál Stanislav Dziwiš v uplynulú sobotu na púti Radia Lumen v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva v Krakove povedal, že Poľsko si vydobylo určité morálne výnimky v Europskom parlamente, aby zostalo samo sebou, aby sa nedalo prevalcovať anarchiou a sekularizmom. Myslim, že by si tie výnimky mali vydobiť aj pre Slovensko. Veď, ak nám ide o naše korene, o zachovanie viery, o zdravo sa vyvíjajúcu sa mládež o pevné rodiny, - na čo nás upozorňuje aj nový pastoráčný plán Katolíckej Cirkvi na Slovensku – musí nám všetkým, nielen Cirkvi záležať na morálne zdravej spoločnosti.
Svätý Otec Benedikt XVI. pri svojej pastoračnej ceste do USA hneď v privítacom príhovore povedal: „Sloboda nie je iba darom, ale predstavuje aj osobnú zodpovednosť. Uchovanie slobody si vyžaduje zušľachťovanie cností, sebadisciplíny, obete pre všeobecné blaho a zmysel pre zodpovednosť voči tým menej šťastným. Zároveň si to vyžaduje odvahu angažovať sa v občianskom živote a prinášať svoju najhlbšiu vieru a hodnoty do rozumnej verejnej diskusie. Jednoducho povedané – sloboda je vždy nová. Je to výzva pre každú generáciu a vždy musí byť vybojovaná pre dobro. Málokto to pochopil tak jasne ako pápež Ján Pavol II. V úvahe o duchovnom víťazstve slobody nad totalitou vo svojom rodnom Poľsku a vo východnej Európe nám pripomenul, že dejiny stále znova ukazujú, že „vo svete bez pravdy, sloboda stráca svoje základy“ a demokracia bez hodnôt môže stratiť svoju dušu.
Demokracii sa môže dariť iba vtedy, - ako si uvedomili aj naši otcovia, - keď politickí lídri a tí, ktorých zastupujú, sú vedení pravdou a prinášajú múdrosť, zrodenú z pevných morálnych princípov do rozhodnutí, ovplyvňujúcich život a budúcnosť národa.“ Toľko Svätý Otec Benedikt XVI.
Drahí bratia a sestry, vážení prítomní! Dnes touto sv. omšou ďakujeme Pánu Bohu za všetky dary, ale najmä za veľký dar z neba pre celý svet, za Svätého Otca Benedikta XVI., ktorý nebojácne vedie sv. Cirkev a chráni ju pred toľkými nebezpečenstvami. Je majákom pre dnešné ľudstvo, lebo ukazuje cestu i cieľ. Počúvajme ho a meditujme nad múdrymi napomenutiami, ktoré nám adresuje ako Petrov nástupca.
A my všetci, hoci sme veľkí Boží dlžníci, môžeme napráviť svoj život pokánim a vykonať ešte veľa dobra pre záchranu života človeka. Tak sa staneme znova ľuďmi, ktorí majú zo života radosť a vo viere kráčajú v ústrety svojmu cieľu, k Bohu. Amen.
__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS