Lectio divina textu Lukášovho evanjelia: Panna Mária, žena nová (Lk 1,26-38) z cyklu Obnovme našu vieru a mravnosť!

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. februára 2012.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (38.9MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Bože, svätí Cyril a Metod priniesli našim predkom tvoje Slovo v zrozumiteľnej reči a uvádzali ich do spoločenstva viery.
S vďačnosťou za tento dar ťa prosíme – urob naše srdcia vnímavé na počúvanie a chápanie tvojho slova a posilňuj našu vôľu odhodlane vydávať o svojej viere svedectvo, aby tí, ktorí sa pre rôzne okolnosti vzdialili od teba, prameňa Života, prijali Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Zajtra slávime v liturgii Cirkvi sviatok Obetovania Pána, ktorý pripomína udalosť zaznamenanú evanjelistom Lukášom (porov. Lk 2,22-38): po štyridsiatich dňoch od narodenia dieťaťa Ježiša prichádza jeho matka Mária spolu s Jozefom do chrámu, „aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone [...] a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky“ (2,22-24). Mária spolu s Jozefom týmto úkonom vyjadrujú svoju vernosť Pánovmu zákonu. Konajú dôsledne a bez váhania to, čo rozpoznávajú ako Božiu vôľu, vyjadrenú v predpisoch Zákona.

Dnes, v predvečer sviatku, sme pozvaní uvažovať nad „počiatkom“ dobrodružstva viery, na ktoré sa vydala Mária, keď prijala Božiu ponuku stať sa matkou Božieho Syna. Úryvok z prvej kapitoly Lukášovho evanjelia, ktorý zachytáva udalosť zvestovania, si teraz vypočujeme. Pokúsme sa tento známy text vnímať pozorne.

Lectio

Lk 1,26-38

²⁶ V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, ²⁷ k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária. ²⁸ Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas', milosti plná, Pán s tebou.“ ²⁹ Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav. ³⁰ Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. ³¹ Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. ³² On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, ³³ naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ ³⁴ Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ ³⁵ Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. ³⁶ Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! ³⁷ Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ ³⁸ Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Anjel potom od nej odišiel.

Kontext úryvku

Evanjeliový úryvok Zvestovania je súčasťou celku úvodných dvoch kapitol Lukášovho evanjelia (Lk 1 – 2). Ich obsahom sú rozprávania približujúce zvestovanie narodenia a potom samotné narodenie dvoch postáv: Jána Krstiteľa a Ježiša. Evanjelista najprv opisuje zvestovanie narodenia Jána Zachariášovi (porov. 1,5-25), aby vzápätí paralelným spôsobom poukázal na zvestovanie narodenia Ježiša Márii (porov. 1,26-38). Potom nasleduje udalosť stretnutia dvoch žien v požehnanom stave, Márie s Ježišom pod srdcom a Alžbety očakávajúcej narodenie Jána (porov. 1,39-56), udalosť, v rámci ktorej zaznieva nádherný Máriin hymnus Magnifikat. Hneď nato paralelizmus pokračuje rozprávaním o okolnostiach narodenia Jána a jeho detstva (porov. 1,57-80) a potom narodenia a detstva Ježiša (porov. 2,1-40.41-52).

Porovnanie a podobnosť Ježiša s Jánom však v sebe nesú dôležité odlišnosti. Slúžia tým na osvetlenie Ježišovho poslania a zdôraznenie toho, že Ježiš Jána podstatne presahuje. Ján „bude veľký pred Pánom“ (1,15), Ježiš však „bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho“ (1,32). Ján bude mať za úlohu pripraviť Pánovi dokonalý ľud (porov. 1,17), no Ježiš bude nad ľudom kraľovať (porov. 1,33), a kým Jánova úloha je dočasná, Ježišovmu „kráľovstvu nebude konca“ (1,33). Ján bude ako prorok predchodcom (porov. 1,17), Ježiš však ako naplnenie očakávaní prorokov, „bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (1,35).

Okrem príbehu zvestovania narodenia Jána Krstiteľa však text pripomína aj iné príbehy zvestovania zo Starého zákona. Výrok, ktorým anjel završuje svoje slová – „Bohu nič nie je nemožné“ (1,37) – sú veľmi podobné slovám, ktoré zaznievajú pri ohlásení narodenia Izáka staručkému Abrahámovi a Sáre. Keď k nemu Boh prichádza v podobe troch mužov, hovorí: „Je azda Pánovi nejaká vec nemožná? O rok v tomto čase sa vrátim k tebe a Sára bude mať syna“ (Gn 18,14). Okrem zvestovania narodenia Izáka (porov. Gn 17 – 18) má náš text mnohé spoločné prvky aj s opisom zvestovania narodenia Samsona, ktoré je opísané v 13. kapitole Knihy sudcov. Sú to však aj príbehy povolania, ktoré náš text pripomína: napríklad povolanie Mojžiša pri horiacom kre (Ex 3,1-12) či Gedeona pri žatve (Sdc 6,11-24). Príbeh zvestovania je teda súčasne aj príbehom povolania.

Priblížme si vnútornú štruktúru samotného textu. Úvodné dva verše (vv.26-27) stanovujú priestor a čas udalosti, a zároveň predstavujú hlavné postavy deja, predovšetkým Máriu. Hlavnú časť potom tvorí dialóg (vv.28b-38a), ktorý začína príchodom anjela (v.28a) a končí jeho odchodom (v.38b). Rozhovor medzi ním a Máriou sa odvíja v troch častiach, ktoré vždy tvorí slovo anjela a Máriina reakcia. Prvou časťou je anjelov pozdrav (v.28b), na ktorý Mária reaguje údivom a premýšľaním (v.29). Druhú časť tvorí anjelovo zvestovanie, v ktorom dáva odpoveď na Máriino prekvapenie a súčasne ohlasuje, že počne syna (vv.30-33). Na to Mária reaguje otázkou (v.34). V tretej časti anjel objasňuje Božie konanie i to, že dieťa bude Božím Synom. Svoje slová završuje poukazom na Božiu všemohúcnosť v živote Máriinej príbuznej, Alžbety (vv.35-37). Tento krát je Máriinou odpoveďou veľkodušné prijatie Božieho plánu (v.38a).

Štruktúra nám pomáha uvedomiť si dynamiku stretnutia medzi Máriou a Bohom, ktorý ju oslovuje cez svojho posla. Toto stretnutie je dialógom, v ktorom postupnému zjavovaniu cez slová anjela zodpovedá postupná, čoraz osobnejšia odpoveď Márie – od počiatočného tichého uvažovania, cez otázku až po veľkodušný súhlas. Dialóg tak ústi do spolupráce, cez ktorú Boh uskutočňuje svoju spásu.

Úvodné dva verše, ako bolo spomenuté, približujú pozadie scény. Časový údaj „v šiestom mesiaci“ (1,26) vytvára prepojenie s predošlou udalosťou zvestovania Zachariášovi. Toto vzájomné prepojenie zjavuje presný Boží plán, ktorý sa postupne uskutočňuje. Lebo je to Boh sám, kto stojí v úzadí celého diania ako veľký režisér dejín: „Boh poslal anjela Gabriela“ (porov. 1,26). Anjel, čiže „posol“, plní Božiu vôľu. V stretnutí s Máriou vystupuje on, no prvotným iniciátorom je Boh. Nakoniec i meno anjela – Gabriel – odkazuje na Boha. Značí „Boh je mocný“. Okrem udalostí zvestovania v Lukášovom evanjeliu je známy z apokalyptického kontextu Knihy proroka Daniela (porov. Dan 8,16; 9,21), kde má poslanie zjavovať posledný zmysel dejín.

Anjel Gabriel je poslaný „do galilejského mesta Nazaret“ (1,26). Je to mestečko, alebo skôr dedinka, ktorá sa nikde v Starom zákone nespomína. Navyše, poznámka Natanaela v Jánovom evanjeliu – „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1,46) – naznačuje, že šlo o miesto veľmi podceňované a zaznávané. No práve tam, v mestečku s nie slávnou povesťou, v Galilei pohanov (porov. Mt 4,15), si Boh povoláva mladé dievča, aby naplnil svoj plán spásy. Boh nie je predurčený ľudskými očakávaniami. On si povoláva toho, koho sám chce.

Mária ako adresát Božieho posolstva je predstavená najprv ako „panna zasnúbená mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi“ (1,27) a až potom vlastným menom, Mária. To upriamuje pozornosť na jej spoločenské „postavenie“. Jej zasnúbenie označuje prvú fázu židovského manželstva – bola už vydatá, no nebývala ešte v dome manžela [Židovské manželstvo malo dve fázy – v prvej sa muž a žena už stávali manželmi, no nežili ešte spolu pod jednou strechou; každý žil vo svojom rodičovskom dome. Ak sa žena v tejto fáze previnila neverou, čakal ju trest cudzoložnice (porov. Dt 22,23-27); ak manžel zomrel, bola považovaná za vdovu. Táto prvá fáza sa zavŕšila po 12 mesiacoch slávnostným uvedením nevesty do domu ženícha – začali spolu bývať a manželstvo bolo definitívne uzavreté]. Cez svojho manžela Jozefa mala Mária účasť na mesiášskej nádeji vyvoleného národa. Mesiáš mal totiž pochádzať z Dávidovho rodu. Výraz „panna“ túto nádej pripomína tiež, a to na pozadí Izaiášovho proroctva Achazovi (porov. Iz 7,14).

Táto situácia Márie vytvára kontrast so Zachariášom: kým on bol z váženej triedy kňazov (1,5), Mária bola jednoduchou mladou ženou (1,27). Kontrast vyznieva aj medzi mestom Jeruzalem, kde Zachariáš konal svoju službu v chráme, plnom ľudí (1,9-10), a zabudnutým mestečkom Nazaret, kde žila v ústraní Mária (1,26). Príchod anjela k Márii je na mnohých dielach umelcov zobrazený ako vstúpenie do jej domu. Text samotný to nevylučuje, ani nepotvrdzuje. Svojou otvorenosťou skôr vyjadruje povzbudzujúce posolstvo: Boh je prítomný aj na „zabudnutých miestach“. Prichádza všade tam, kde žijú ľudia, vstupuje do ich každodennosti. Mnohokrát novým a nečakaným spôsobom.

Nečakaný a nezvyčajný je aj pozdrav, ktorým anjel oslovuje Máriu. Znie mimoriadne slávnostne a uvádza do pomykova i samotnú Máriu. Mnohé umelecké znázornenia zachytávajú Máriu vo chvíli anjelovho pozdravu pri modlitbe. Text evanjelia to opäť výslovne nehovorí – ale je prirodzené, že modlitba človeka disponuje pre vnímanie Božieho hlasu, pre počúvanie. Tradícia Cirkvi to vnímala už od dávnych čias a anjelov pozdrav uchovala živý a aktuálny v modlitbe Zdravas, Mária.

„Zdravas', milosti plná, Pán s tebou“ (1,28). Výraz „Zdravas“ uchováva v sebe odkaz na pozdravenie: „buď zdravá“. Pôvodné znenie však vyjadruje povzbudenie k radosti: „Raduj sa [gr. chaire]“. „Raduj sa ty, ktorú Boh naplnil svojimi milosťami, Pán je s tebou“. Pánova prítomnosť je dôvodom na radosť, pretože prináša milosť, spásu a požehnanie. Mária je priam ponorená do mora Božej milosti. V jej „omilostení“, Božom dare, ktorý sa prejavil už v momente jej nepoškvrneného počatia, dostáva dôvod na radosť celé stvorenie. Anjelov pozdrav je cez Máriu adresovaný celému Božiemu ľudu. Celý ľud Boží je pozvaný k radosti z prítomnosti Pána, svojho Spasiteľa. Je to tá mesiášska radosť, ktorú ohlasoval už prorok Izaiáš: „Plesaj a jasaj obyvateľka Siona, lebo veľký uprostred teba je Svätý Izraela!“ (Iz 12,6) i prorok Zachariáš: „Plesaj a raduj sa, dcéra Siona, lebo, hľa, ja prídem a budem bývať uprostred teba – hovorí Pán“ (Zach 2,14). Sv. Anzelm s nadšením volá: „Žena plná, ba preplnená milosťou! Ako ožíva všetko stvorenie pokropené z tvojej pretekajúcej plnosti! Požehnaná, ba viac než požehnaná Panna! V tvojom požehnaní je požehnaná celá príroda; a nielen ona, stvorená Stvoriteľom, ale aj Stvoriteľ je zvelebovaný svojím stvorením“ (Oratio 52).

Reakcia Márie na anjelov pozdrav je typickou reakciou človeka, ktorý si uvedomuje Božiu prítomnosť. Zjavenie Božej veľkosti (teofánia) preniká vnútro človeka bázňou z vedomia vlastnej nehodnosti. Tak ako mnoho krát v dejinách vyvoleného národa (porov. Abrahám v Gn 26,24; Gedeon v Sdc 6,23 a iní), i teraz cez anjela Boh pozýva nebáť sa: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha“ (1,30). Mária tu opäť stelesňuje celý Boží ľud, ktorý podobnými slovami povzbudzoval prorok Sofoniáš: „Neboj sa, Sion, nech ti neovisnú ruky! Uprostred teba je Pán, tvoj Boh, spásonosný hrdina; zajasá nad tebou od radosti, obnoví svoju lásku...“ (Sof 3,16-17). Aj v slovách anjela spojenie „nájsť milosť“ hovorí o zvláštnom Božom zaľúbení, o Božej láske. Boh našiel v Márii zaľúbenie a vyjadruje ho ponukou spolupráce na diele spásy: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš...“ (1,31n). Mária sa má stať tou, ktorá umožní naplnenie Božích prísľubov daných praotcom (porov. najmä Nátanove slová Dávidovi v 2Sam 7,12-14). Božia láska často nadobúda podobu dôvery, ktorú Boh vkladá do človeka, keď ho pozýva mať účasť na diele obnovy vo svete.

Máriina otázka: „Ako sa to stane...“ (1,34) sa dotýka vedomia objektívnych prekážok. Na rozdiel od Zachariáša, ktorý svojou otázkou: „Podľa čoho to poznám?“ (1,18) vyžadoval dôkaz, Mária hľadá cestu uskutočnenia Božieho plánu. Sv. Katarína Sienská vo svojom duchovnom dialógu s Máriou vníma jej otázku ako prejav pokory: „Nie preto [kladieš otázku], že by si nemala vieru, ale pre tvoju hlbokú pokoru, plynúcu z vedomia tvojej nehodnosti; no nie preto, že by si pochybovala, že by to bolo Bohu nemožné“ (Orazioni, 11).

Následné objasnenie z úst anjela (1,35-37) hovorí, že narodenie dieťaťa nespôsobí ľudské konanie, ale Božia moc. „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (1,35). V týchto slovách možno vnímať odkaz na stvoriteľskú činnosť Boha. To, čo Boh začína konať v Márii a skrze Máriu, je počiatkom nového stvorenia. V tomto duchu interpretoval anjelove slová pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy v Bazilike Zvestovania v Nazarete. Povedal: „Duch, ktorý ,zostúpil na Máriu‘ (porov. Lk 1,35) je ten istý duch, ktorý sa vznášal nad vodami pri úsvite Stvorenia (porov. Gn 1,2). Pripomína nám, že Vtelenie bolo skutkom nového stvorenia. Keď sa Pán Ježiš Kristus počal v panenskom lone Márie skrze moc Ducha Svätého, vtedy Boh so sebou zjednotil celé ľudstvo, vstúpil s nami do nového, trvalého vzťahu a začal nové Stvorenie“ (príhovor počas vešpier 14.5.2009 v Nazarete). [Poukazom na Božiu stvoriteľskú moc obhajuje panenské počatie aj sv. Konštantín v jednom zo svojich apologetických dialógov s vodcom Chazarov: „...Ak teda ľudské pokolenie upadlo do záhuby, od koho iného by potom prijalo obnovenie, ak nie od samého Stvoriteľa?“ (porov. Život Konštantína, IX)]. Boh totiž prekračuje každú ľudskú schopnosť. „Čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu“ pripomenie neskôr Ježiš svojim učeníkom (18,27). Boh môže spôsobiť, že Panna počne. Pán vstúpi do ľudských dejín ako dieťa. Z hrobu môže vzísť vzkriesenie a Duch Svätý dá Cirkvi silu ísť do celého sveta. Je to prísľub do budúcnosti – Bohu nič nebude nemožné (porov. 1,36).

Po anjelovom objasnení Mária prijíma Božie stvoriteľské slovo: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (1,38). Vyjadruje svoju úplnú disponibilitu voči Božiemu plánu v duchu postavy Pánovho služobníka z Knihy proroka Izaiáša (porov. Iz 42,1-7; 49,1-6; 52,13–53,12). Jej odpoveď viery je predobrazom odpovede Ježiša v Getsemanskej záhrade: „Otče, ...nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (22,42). Máriino „nech sa stane“ [lat. fiat] avšak okrem odovzdanosti v dôvere a poslušnosti vyjadruje aj vnútornú túžbu a radosť z účasti na niečom tak krásnom a veľkom. Sv. Bernard v jednej zo svojich kázní krásne vyjadruje dynamiku toho, ako i celé stvorenie s túžbou čaká na toto Máriino „áno“ Bohu: „Panna, neotáľaj s odpoveďou. Odpovedz rýchlo anjelovi, ba skrze anjela samému Pánovi. Povedz slovo a prijmi Slovo: povedz svoje slovo a počni Božie Slovo, vyslov pominuteľné slovo a objím večné Slovo. [...] Blahoslavená Panna, otvor srdce viere, pery vyznaniu a lono Stvoriteľovi. [...] Vstaň, bež a otvor! Vstaň s vierou, bež s oddanosťou, otvor vyznaním! Povedz: ,Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova‘“ (Z homílií sv. opáta Bernarda v Chválach Panny a Matky, Hom. 4,8-9).

Meditatio

A teraz sa pokúsme vnímať posolstvo textu Zvestovania pre náš každodenný život. Hoci v centre posolstva úryvku je udalosť príchodu Božieho Syna medzi nás ľudí, v našej úvahe sa zameriame na vzťah Panny Márie k Bohu a na Božie konanie v jej živote.

Boh, ktorý zostáva v úzadí počas celého rozprávania, je ten, ktorý dáva veci do pohybu. On posiela svojho anjela, On napĺňa Máriu milosťou, On ju robí matkou svojho Syna. Pôsobenie jeho moci však nie je hneď viditeľné navonok. Boh totiž nepotrebuje pred inými dokazovať svoju veľkosť. On svojou mocou premieňa skutočnosť zvnútra. Taký je Boží štýl. Nenápadný a skromný. Preto sa Boh zjavuje na miestach, ktoré iní podceňujú – ako bol Nazaret – a volí si tých, čo sú v očiach sveta bezvýznamní – ako bola Mária. Pripomína to i Pavol v Prvom liste Korinťanom, keď píše: „Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela ani veľa mocných, ani veľa urodzených; ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“ (1Kor 1,26-29).

Múdri, mocní a urodzení sa mnohokrát spoliehajú na vlastnú šikovnosť, kontakty a pozíciu. Sú plní seba samých, a tak Boží hlas nie sú schopní vnímať. Boha sú schopní vnímať a prijať ľudia s pokorným a poníženým srdcom. „[Pán] zhliada na pokorného; pyšného však zďaleka pozná“ hovorí jeden zo žalmov (Ž 138,6; porov. Iz 66,2). A sama Mária neskôr Pána chváli, že „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1,48). Vedomie vlastnej malosti a ohraničenosti sa stáva možnosťou pre pôsobenie Boha.

Výraz „plná milosti“ naznačuje „nádherné dielo Božej lásky“, ako raz povedal pápež Benedikt XVI. (porov. príhovor na Anjel Pána, 8.12.2011). Mária je plná milosti, čiže zahrnutá Božou láskou. Lenže toto Božie požehnanie sa prejavuje ináč, ako si ho mnohí dnes predstavujú. Ono nie je totožné s obrazom bezstarostného života, s dobrým postavením v spoločnosti, s bohatstvom či dobrým zdravím. Komfort a prosperita nikdy neboli podstatou Božieho požehnania. Božia milosť a požehnanie sa dotýkajú životodarného vzťahu s Bohom. Hovorí o tom aj apoštol Pavol v Liste Efezanom, keď po pozdrave „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca“ pokračuje slovami: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske...“ (Ef 1,2.3-4). Plnosťou Božej milosti sme obdarovaní od chvíle svojho krstu i my. Pripomína nám to zakaždým aj liturgický pozdrav „Pán s vami“. Cez sviatosti dostávame účasť na Božej milostivej a spásnej prítomnosti. Potrebujeme umožniť, aby zažiarila aj v našich životoch.

Mária svojím veľkodušným súhlasom dala vo svojom živote Bohu priestor, aby mohol začať tvoriť niečo nové. Svojou poslušnosťou umožnila uskutočnenie spásy pre seba i pre celé ľudstvo. Preto ju viacerí cirkevní otcovia nazývajú novou Evou (porov. Lumen gentium, 56). Sv. Irenej hovorí: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“ (Adv. Haer. III, 22,4). Často otcovia pripomínajú aj to, že: „Skrze Evu [prišla] smrť, skrze Máriu život“. Mária je tak v plnšom slova zmysle „Matkou žijúcich“, lebo dôverovala Božiemu slovu. „Mária je v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova“ pripomína súčasný pápež v encyklike Deus caritas est (bod 41). I preto si Máriine slová denne pripomíname v modlitbe Anjel Pána, aby sme sa i my sami učili s Bohom aktívne spolupracovať na diele spásy sveta. Pozývajú nás k tomu i slová pápeža, ktoré predniesol v Nazarete na mieste Zvestovania: „Keď sa zamýšľame nad týmto radostným tajomstvom, napĺňa nás to nádejou, istou nádejou, že Boh sa bude aj naďalej dotýkať našich dejín a využívať stvoriteľskú moc, aby dosiahol ciele, ktoré sa ľudskému vnímaniu zdajú neuskutočniteľné. Vyzýva nás, aby sme sa otvorili premieňajúcemu pôsobeniu Stvoriteľského Ducha, ktorý nás obnoví, zjednotí s Bohom a naplní novým životom. So znamenitou zdvorilosťou nás pozýva, aby sme mu umožnili prebývať medzi nami, aby sme prijali do našich sŕdc Božie Slovo, ktoré nás uschopní odpovedať mu s láskou a s láskou sa starať jeden o druhého navzájom“ (Benedikt XVI., 14.5.2009 počas modlitby vešpier v Nazarete).

Oratio

Svätá Mária, Matka Božia,
ty si dala svetu pravé svetlo,
Ježiša, svojho Syna i Božieho Syna.
Plne si sa odovzdala Božiemu volaniu,
a tak si sa stala prameňom dobroty,
ktorá z neho prúdi.
Ukáž nám Ježiša. Veď nás k nemu.
Nauč nás poznať ho a milovať,
aby sme sa aj my mohli stať schopní pravej lásky
a byť prameňmi živej vody uprostred smädného sveta.

(Benedikt XVI., zo záveru encykliky Deus caritas est)

Contemplatio

Pane, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.

(porov. Lk 22,42)