Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (44.1MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze tvojho Syna Ježiša Krista, Slovo života, ktoré sa stalo telom, zošli na nás svojho Svätého Ducha; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma, a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu, a pomáhaj nám o nej vydávať svedectvo. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Zišli sme sa v predvečer slávnosti Nanebovstúpenia Pána. V knihe Skutkov apoštolov čítame: Keď učeníci „uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1,10-11). Žijeme teda v období medzi týmito dvoma Pánovými príchodmi: teda medzi tým jeho prvým príchodom, kedy pre nás zomrel a vstal zmŕtvych, aby nám otvoril cestu do nového života, a tým druhým, už definitívnym príchodom, kedy sa ten nový život dokonale naplní.

Pri našich stretnutiach nad Knihou zjavenia sv. Jána sme si opakovane uvedomovali, že neobsahuje len posolstvo o budúcnosti, ale ide o knihu, ktorá symbolickým biblickým jazykom rozpráva predovšetkým o skutočnosti, ktorú my sami žijeme. Hoci sme už boli vykúpení a máme účasť na novom živote, nemáme ho ešte v plnosti a musíme si ho chrániť pred útokmi nepriateľa, tak ako to robili veriaci prvotnej Cirkvi. Kto v tomto boji vytrvá, kto neprestane vydávať svedectvo o zmŕtvychvstalom Kristovi aj napriek prenasledovaniam, o svoju odmenu určite nepríde. O definitívnej odmene pre verných veriacich rozprávajú predovšetkým 21. a 22. kapitola Knihy Zjavenia. Náš dnešný text z 22. kapitoly je pokračovaním textu z minulého stretnutia a tvorí zároveň aj záver celej knihy Zjavenia svätého Jána apoštola.

Započúvajme sa teraz do posvätného textu:

Lectio

Zjv 22,1-7.12-20

¹ Potom mi ukázal rieku vody života, čistú ako krištáľ, vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu. ² Uprostred jeho námestia, z oboch strán rieky, je strom života ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov. ³ Už nikdy nebude nič prekliate. V ňom bude trón Boha a Baránka a jeho služobníci mu budú slúžiť; ⁴ budú hľadieť na jeho tvár a na čele budú mať jeho meno. ⁵ Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov. ⁶ Potom mi anjel povedal:
"Tieto slova sú verné a pravdivé. Pán, Boh prorockých duchov, poslal svojho anjela, aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má zanedlho stať. ⁷ "Áno, prídem čoskoro. Blahoslavený, kto zachováva prorocké slová tejto knihy“.
... ¹² Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov. ¹³Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. ¹⁴Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta. ¹⁵ Vonku zostanú psi, traviči, nemravníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej. ¹⁶ Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby vám toto dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a Rod Dávidov, Žiarivá ranná hviezda."
¹⁷ A Duch i nevesta volajú:
"Príď!"
Aj ten, čo počúva, nech volá:
"Príď!"
Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. ¹⁸ Ja dosvedčujem každému, kto počúva prorocké slová tejto knihy, keby niekto k tomu niečo pridal, tomu Boh pridá rany opísané v tejto knihe. ¹⁹ A keby niekto ubral zo slov tejto prorockej knihy, tomu Boh odníme podiel zo stromu života i zo svätého mesta, z toho, o čom sa píše v tejto knihe. ²⁰ Ten, čo to dosvedčuje, hovorí:
"Áno, prídem čoskoro."
"Amen. Príď, Pane Ježišu!"

Kontext úryvku

Náš dnešný posvätný text pokračuje v opise nebeského Jeruzalema. Nebeský Jeruzalem je obrazom večného života. V predchádzajúcej 21. kapitole sa ponúka pohľad na vonkajšiu podobu Jeruzalema, vo veršoch. 11-21 sa opisuje jeho vonkajšia nádhera, potom sa poukazuje na jeho vnútorný charakter, keď sa vyzdvihuje skutočnosť, že nie je v ňom už potrebný žiaden chrám (v. 22), že nepotrebuje žiadny prirodzený zdroj svetla (v. 23), že bude otvorený pre každého (v. 23-26), no tiež sa zdôrazňuje, že sa nemôže doň dostať nič nečisté (v. 27).

Náš dnešný text vo svojej prvej časti tieto myšlienky rozvíja prirovnaním nebeského Jeruzalema k rajskej záhrade (v. 1-5). V druhej časti potom anjel, Boží posol, potvrdzuje posolstvo knihy a tlmočí slová osláveného Krista (v. 6-7.12-16). Tretiu časť tvorí záver celej knihy Zjavenia svätého Jána apoštola (v. 17-21). Tu zaznieva opakované volanie Cirkvi po príchode Krista a opätovné potvrdenie posolstva tejto knihy.

Pozrime sa teraz detailnejšie na prvú časť nášho dnešného textu. V pokračujúcom opise nebeského Jeruzalema autor využíva známe obrazy z opisu rajskej záhrady. Dozvedeli sme sa, že stredom nebeského Jeruzalema je Boží a Baránkov trón. Od trónu vyteká rieka, bohatá na vodu. Voda rieky je charakterizovaná ako „voda života, čistá ako krištáľ“.

Podľa Knihy Genezis rieka, bohatá na vodu, vytekala aj z rajskej záhrady a rozdeľovala sa na štyri toky (porov. Gn 2,10). Autor Knihy zjavenia však obraz rieky, bohatej na vodu, vytekajúcej od Božieho trónu, rozvíja aj obrazom, ktorý spomína prorok Ezechiel. V jednom videní opisuje rieku, ktorá vyteká z jeruzalemského chrámu smerom na východ a voda tejto rieky je symbolom mimoriadnej plodnosti (Ez 47,1-12). V nebeskom Jeruzaleme však na rozdiel od Ezechielovej vízie nevyteká rieka z chrámu, ktorý by bol v ňom nadbytočný (porov. Zjv 21,22), ale vyteká priamo od Božieho a Baránkovho trónu, je to rieka bohatá na vodu a prináša mimoriadnu užitočnosť a plodnosť.

Ďalším použitým obrazom z tradičnej symboliky rajskej záhrady je obraz „stromu života“. Strom života je symbolom Božieho života a nesmrteľnosti. Náš dnešný text však hovorí o pozoruhodnom umiestnení stromu života. Má sa nachádzať „z oboch strán rieky“. (porov. Zjv 22,2). Prirodzeným vysvetlením tejto vlastne nepredstaviteľnej skutočnosti by bolo, ak by sa výraz „strom života“ chápal v kolektívnom zmysle, čiže strom života svojou mimoriadnou plodnosťou dal vyrásť mnohým stromom života na oboch brehoch životodarnej rieky. Mimoriadna plodnosť a užitočnosť stromu života vyjadruje aj skutočnosť, že bude prinášať bohatú úrodu dvanásťkrát do roka, čiže každý mesiac.

Uvedomujeme si, že autor Knihy zjavenia použil obrazy rajskej záhrady z Knihy Genezis a obrazy z videnia proroka Ezechiela. Mierne ich však pozmenil, chce poukázať na to, že realita nebeského Jeruzalema nebude iba obnovením toho, čo bolo raz stratené, ale že to bude nová skutočnosť.

Napokon je obraz nebeského Jeruzalema doplnený pohľadom na tých, čo budú doň prijatí.

Na prvom mieste predpovedá, že v nebeskom Jeruzaleme nebude nič prekliate. Táto prekvapivá zmienka je jednoznačne narážkou na text z poslednej kapitoly Knihy proroka Zachariáša (14,11), kde sa predpovedá, že nepriateľské národy budú najprv čiastočne úspešné v boji proti Jeruzalemu, ale napokon Pán zasiahne v prospech Jeruzalema a nedopustí vykonať rituálnu kliatbu na Svätom meste. Takto svätopisec vypovedá, že obyvatelia nebeského Jeruzalema, nebudú už nikým a ničím ohrozovaní, budú v ňom v úplnom bezpečí.

Ďalej sa predpovedá, že všetci v ňom budú služobníkmi Božieho a Baránkovho trónu. Zároveň získajú privilégium „hľadieť na Božiu tvár“. Podľa židovskej tradície známej predovšetkým z Knihy Exodus, nikto nemohol vidieť Boha a zostať nažive (porov. Ex 33,17-20, v Novom zákone: Jn 1,18; Tim 6,15-16; 1Jn 4,12). V nebeskom Jeruzaleme táto nemožnosť vidieť Boha však končí. Jeho obyvatelia budú mať bezprostredné spoločenstvo s Bohom, práve preto v ňom už ani nie je potrebný žiadny chrám. Obyvatelia nebeského Jeruzalema budú ďalej nosiť na svojom čele Božie meno, to znamená, budú úplne patriť Bohu. Boh sa stane ich svetlom, takže nebudú potrebovať ani „svetlo lampy, ani svetlo slnka“. Toto predpovedal už starozákonný prorok Izaiáš, ktorý rovnako v súvislosti s novým Jeruzalemom ohlasoval: „Slnko ti už nebude svetlom vo dne, ani k žiare ti už nezasvieti mesiac, ale Pán ti bude večným svetlom a tvoj Boh tvojou ozdobou“ (Iz 60,19). Obyvatelia nebeského Jeruzalema „budú kraľovať na veky vekov“. Božie kráľovstvo, budované od vekov, sa naplno uskutoční a všetci v nebeskom Jeruzaleme budú mať na ňom plnú a trvalú účasť.

Po tomto veľkolepom opise nebeského Jeruzalema a jeho obyvateľov v druhej časti nášho dnešného textu sa spomína anjel, ktorý potvrdzuje slová tohto posolstva knihy. Dôvodom pravdivosti tohto posolstva je jeho božský pôvod. Vyjadrené slovami v 6. verši, toto posolstvo pochádza od „Pána, Boha prorockých duchov“. Toto trochu zvláštne vyjadrenie iba potvrdzuje, že Boh vedie každého svojho služobníka proroka, takže všetko, čo povie alebo napíše, je hodnoverné a pravdivé.

V 7. verši 22. kapitoly sa nachádza vyjadrenie, ktoré už nepatrí anjelovi ale oslávenému Ježišovi, živému Kristovi, a ktoré si pripomínalo a prežívalo spoločenstvo veriacich predovšetkým pri bohoslužobnom zhromaždení. Oslávený živý Ježiš Kristus sľubuje: „Áno, prídem čoskoro.“ Aj uprostred všetkých trápení, ktoré prežívajú kresťania, schádzajúci sa na liturgiu, nesmú nikdy stratiť zo zreteľa, že Kristus je im stále nablízku, že ich podporuje skrze pôsobenie Ducha Svätého a že ich napokon privedie k spáse, ktorá nie je ďaleko. Dôležité je zachovať si v akejkoľvek situácii vernosť Kristovi a byť pripravený na jeho druhý príchod, k čomu vlastne povzbudzuje posolstvo celej knihy. Preto je aj pokračovaním tohto Kristovho prísľubu „Áno, prídem čoskoro“ blahoslavenstvo: „Blahoslavený, kto zachováva prorocké slová tejto knihy“. V Knihe zjavenia zaznieva celkovo sedem blahoslavenstiev. Toto je šieste a jeho obsahom – tak ako vlastne aj obsahom všetkých – je vyzdvihnutie postoja neochvejnej vernosti Kristovi.

Slová osláveného Krista pokračujú v 12. verši tejto kapitoly. Oslávený Kristus opakuje prísľub svojho skorého príchodu. S jeho príchodom bude spojený súd nad každým človekom, pri ktorom každému odplatí podľa jeho skutkov. Tento jeho súd bude definitívny Boží súd. Ohlasuje ho celé Sväté písmo. Preto na tomto mieste nasleduje séria troch božských titulov osláveného Krista. Každý z týchto titulov je vyjadrený formou protikladu. Prvý z nich tvorí prvé a posledné písmeno gréckej abecedy „Alfa a Omega“. Potom nasledujú tituly osláveného Krista „Prvý a Posledný“ a „Počiatok a Koniec“.

Výsledkom spravodlivého Božieho súdu, ktorý vykoná oslávený Kristu, bude vyslovenie výroku spásy nad tými, čo zachovajú vernosť Bohu a výroku odsúdenia nad tými, ktorí do nebeského Jeruzalema pre ich bezbožné konanie nebudú prijatí.

Výrok spásy je vyjadrený siedmym, čiže posledným blahoslavenstvom celej knihy: „Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha.“ „Vypratie si rúcha“ je obrazom morálnej a duchovnej premeny. V Starom zákone leviti, starozákonní kňazi, si pred kňazskou službou museli vyprať šaty (porov. Nm 8,7.21) a aj každý človek, ktorý sa stal rituálne nečistým, musel si tiež vyprať svoj odev (porov. napr. Lv 11,25; 13,34). „Vypratie si rúcha“ v starozákonných biblických textoch vyjadruje očistenie a získanie nového postavenia. V Knihe zjavenia tí, čo „si vyperú svoje rúcho“, sú vnútorne premenení, získajú to najvyššie dobro, sú obdarení prístupom k stromu života, čiže stanú sa obyvateľmi nebeského Jeruzalema.

V nasledujúcom verši je vyjadrený výrok odsúdenia nad konkrétnymi skupinami ľudí. Jedna skupina je označená ako „psi“. Pes sa v tých časoch považoval za tvrdošijné zviera, a preto môže tento obraz označovať ľudí, ktorí sa zatvrdili vo svojej zlobe a v odpore voči Bohu. Na druhom mieste sa v našom slovenskom preklade medzi odsúdenými uvádzajú „traviči“, čo je prekladom gréckeho výrazu farmakoi. Tento výraz má však v gréčtine skôr všeobecnejší význam „čarodejníci“ alebo „ľudia praktizujúci mágiu“, ide tu teda o odsúdenie všetkých podobných hriešnych praktík. K nim sa ďalej v tomto zozname vylúčených z nebeského Jeruzalema pridávajú ďalší páchatelia závažných previnení: nemravníci, čím sa myslia tí, ktorí sa dopúšťajú akejkoľvek formy smilstva, ďalej vrahovia, modloslužobníci a napokon „každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej“, čiže každý, kto odporuje pravde.

Po výroku odsúdenia Kristus ešte raz veľmi dôraznými slovami, začínajúcimi vyjadrením „Ja, Ježiš“, zaručuje spoľahlivosť obsahu knihy, ktorá je určená všetkým cirkvám. Autorita osláveného Krista je vyjadrená ďalšími titulmi, ktoré sú tentoraz všetky mesiášskeho charakteru: „Koreň a Rod Dávidov“ (Iz 11,10) a „Žiarivá ranná hviezda“ (Nm 24,17).

Posledná časť nášho dnešného textu a zároveň záver celej Knihy Zjavenia naznačuje opäť situáciu spoločenstva veriacich, ktoré sa zhromaždilo na bohoslužbu. Na prísľub Krista „Hľa, prídem čoskoro“ Duch a nevesta túžobne k Nemu volajú: „Príď“. Duchom sa v týchto súvislostiach myslí nepriamo Duch Svätý, ktorý pôsobí v srdciach veriacich. Nevestou je spoločenstvo veriacich, miestna cirkev, zhromaždená na bohoslužbu ako „Baránkova nevesta“ (Zjv 19, 7). Na prvom mieste ide o volanie celej Cirkvi, ktorá je verná svojmu Pánovi. Zvolanie „Príď“ je však aj zopakované, v tomto druhom prípade je vložené do úst „toho, čo počúva“. Chce sa tým vyjadriť, že to volanie po Pánovom príchode má byť nielen volaním celej Cirkvi, ale zároveň aj osobným volaním každého jednotlivého veriaceho kresťana. Ide o volanie tých, ktorí Pánovu prítomnosť prežívajú predovšetkým na svojom liturgickom zhromaždení, ale zároveň pociťujú túžbu byť už trvalo a naplno s ním. Odpoveďou na túžbu volajúcich sú nasledujúce slová samotného Krista, aby prišli a nabrali si zadarmo vodu života (porov. Zjv 22, 17b). Je to pozvanie na eucharistickú slávnosť, na ktorej je Pánova blízkosť tu na zemi najzreteľnejšia a kde veriaci kresťan v najplnšej miere prežíva, že Božie dary dostáva zadarmo, nezaslúžene, ako milosť.

V 18. verši hovorí autor knihy opäť v prvej osobe a uisťuje, že obsah knihy je pre každého veľmi dôležitý. Túto dôležitosť potvrdzujú aj dve zaprisahania. Prvé zakazuje niečo pridať a druhé zakazuje ubrať čokoľvek z posolstva tejto knihy. Prečo sa v závere knihy po veľkolepom opise nebeského Jeruzalema nachádzajú také tvrdé slová? Treba si uvedomiť, že ak je kniha prijímaná naozaj ako Božie slovo, nie je možné relativizovať jej prísľuby a ani jej upozornenia. Možno sme práve v poslednej dobe viac vystavení pokušeniu nazdávať sa, že Božie slovo, ak má osloviť ľudí dnešnej doby, musí vždy znieť „dobre“. Božie slovo je však „ostrý, dvojsečný meč“ (Hebr 4,12; porov. tiež Zjv 1,16). Prináša v prvom rade posolstvo o Božej láske, ale na druhej stane nás často usvedčuje z hriechu. Zostáva nespochybniteľnou pravdou, že Božia láska je taká veľká, že je pre nás ľudí až nepochopiteľná, ale rovnako zostáva aj pravdou, že sú ľudia, ktorí Božej láske vedome a dobrovoľne odporujú. A preto Božie slovo hovorí často aj o odmietnutí Božej lásky. Každý poslucháč Božieho slova sa musí jednoznačne rozhodnúť a, ako to zdôrazňuje Kniha zjavenia v tomto verši, v konečnom dôsledku ide o rozhodnutie medzi životom a smrťou.

V úplnom závere knihy najprv zaznievajú už po tretíkrát slová prísľubu osláveného Krista: „Áno, prídem čoskoro“. Je to povzbudenie pre Cirkev, ktorá je neraz prenasledovaná, inokedy skúšaná práve svojou nestálosťou. Kristov druhý príchod bude znamenať konečný triumf lásky, dobra, konečné zavŕšenie jeho kráľovstva. A na tento prísľub nemožno odpovedať ináč ako túžobným zvolaním, ktoré sa stalo volaním Kristovej cirkvi na liturgických zhromaždeniach už v prvom kresťanskom storočí: „Amen. Príď, Pane Ježišu!“ Amen – ako je známe – je hebrejské slovo, ktoré v tomto verši vyjadruje: „Nech sa tak stane.“ Nech sa uskutoční všetko, o čom hovorí Božie slovo.

Nasledujúce slová „Príď, Pane Ježišu“ sú odrazom liturgického zvolania kresťanov pochádzajúcich zo židovstva, známeho zvolania „Marana, tha!“ Ide o dve aramejské slová: „Marana“ je oslovenie, ktoré znamená „Pane náš“ a slovo „tha“ je zvolaním „príď“. Toto liturgické zvolanie „Marana, tha!“ sa zachovalo v závere Prvého listu Korinťanom (1 Kor 16,22) a rovnako aj v ranokresťanskom spise Didaché. Pre prvých kresťanov, zúčastňujúcich sa na Eucharistii, malo toto zvolanie v prvom storočí dvojaký význam: bolo vyjadrením túžobného očakávania jeho prítomnosti v tajomstve Eucharistie, ale zároveň aj túžobného očakávania jeho príchodu na konci vekov.

Meditatio

Prídem čoskoro

Ako vidieť z tohto textu, prví kresťania si veľmi intenzívne uvedomovali živú prítomnosť osláveného Krista v ich strede a veľmi intenzívne túžili po jeho definitívnom príchode. Skutočnosť nebeského Jeruzalema, ktorá je v našom texte veľkolepo vykreslená symbolikou rajskej záhrady, bola nimi vnímaná ako síce ešte vzdialená, ale vnímali ju ako skutočnosť, ku ktorej sa pri zachovaní vernosti Kristovi každým dňom približovali.

Z viacerých spisov Nového zákona vyplýva, že prví kresťania očakávali doslova veľmi „skorý“ druhý príchod Krista (porov. 1 Sol 4,15). V tejto súvislosti však treba uviesť slová samotného sv. Pavla, ktorý vo svojom Druhom liste Solúnčanom píše, že jeho slová o Kristovom druhom príchode neboli vždy správne pochopené. Píše toto: „Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne, naším, akoby už Pánov deň nastával“ (2 Sol 2,1-2). A sv. Pavol hneď ďalej vlastne v súlade aj s posolstvom Knihy zjavenia uvádza, že najprv musí nastať odpadnutie od viery a zjavenie syna zatratenia, čiže Antikrista.

Na tieto myšlienky potom pekne nadväzuje aj posolstvo Druhého Petrovho listu, kde sa píše: „Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné: že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká s prisľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká; on je len trpezlivý s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa dali všetci na pokánie“ (2 Pt 3,8-10). Z toho jasne vyplýva to, čo už vyjadril aj sám Pán Ježiš: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik“ (Mk 13,32). Ako teda chápať slová osláveného Krista v Knihe zjavenia „Áno, prídem čoskoro“? Ak čítame Sv. písmo ako jeden harmonický celok, ako odpoveď sa ponúka chápanie posolstva tejto knihy na nadčasovej rovine, čiže ako posolstvo určené pre každú jednotlivú dobu. Tak ako živý Kristus prítomný na bohoslužbách prvotnej Cirkvi utešoval svoju Cirkev slovami: „Áno, prídem čoskoro“, týmito istými slovami povzbudzuje aj nás a bude povzbudzovať všetkých kresťanov až do konca vekov. Nie je to však iba nejaká lacná útecha. On naozaj neustále medzi nás tajomným spôsobom prichádza. Zvlášť na našich bohoslužbách máme možnosť veľmi reálne prežívať jeho blízkosť a milosť, ktorou nás posilňuje. Kedy však budeme naplno „hľadieť na jeho tvár a na čele budeme mať jeho meno“, kedy sa uskutoční odmena pre všetkých verných a budú pozvaní stať sa obyvateľmi nového Jeruzalema, to pre nás zostáva tajomstvom. Môže to byť už zajtra, môže to byť v nasledujúcej generácii, môže to byť po tisícoch ďalších generácií.

Strom života

V našom dnešnom úryvku je tri razy spomenutý strom života (22,2.14.19). Na prvý pohľad to pôsobí prekvapujúco, ale obraz stromu života spája tematicky celú stať a aj celú Knihu zjavenia. Je pozoruhodné, že pri opise nebeského Jeruzalema v strede mesta uprostred námestia nachádzame strom života.

Na začiatku Knihy zjavenia bol spomenutý strom života ako dar pre duchovného víťaza: „Tomu, kto zvíťazí, dám jesť zo stromu života, ktorý je v Božom raji.“ (Zjv 2,7b)

V strede Knihy Zjavenia sa spomína obrazne námestie pozemského Jeruzalema, kde bol ukrižovaný Pán (porov. Zjv 11,8).

To nám umožňuje spolu vnímať obrazy stromu, námestia Jeruzalema a kríža.

Naveky plodný strom života je práve Ježišov kríž, na ktorom Ježiš zomrel za našu spásu. Visel a bol pokladaný za prekliateho, aby nás oslobodil z kliatby hriechu a otvoril nám bránu do nebeského Jeruzalema.

Pôvodne v Knihe Genezis bol strom života vysadený v strede rajskej záhrady a vedľa neho stál osudný strom poznania dobra a zla. Zo stromu života sa mohlo jesť, zo stromu poznania nie. No teraz mesto s osláveným stromom Ježišovho kríža je od Boha pripravený raj. Prístup po hriechu prvých ľudí bol v raji k stromu života zamedzený. Nebolo vhodné, aby ľudia v narušenom vzťahu s Bohom, medzi sebou navzájom a so stvorením žili v takom znehodnotenom stave večným životom, Boh to pre dobro človeka zakázal. Tu zrazu Ježiš s s ovocím vykúpenia necháva strom v strede námestia a jeho trvalá úroda bude stále dostupná. Boh sám cez Ježiša nastolil nový poriadok života, Boží raj. Pôvodný ideálny zámer Boha, aby človek žil trvalo pri ňom sa teda napĺňa. Teraz však sám človek musí Bohu umožniť jeho duchovné pretvorenie a sám mu musí odpovedať, musí si vyprať rúcho, musí sa očistiť vo svojom správaní, aby mal právo ísť k stromu života po vstupe do mesta. Je teda na nás, aby sme túžili a konali v zhode s Božou a Ježišovou vôľou, v službe im obom sa skrýva prístup do Božieho sveta. Pán je tu v Eucharistii a v Slove, aby nás vždy znova očisťoval, posilňoval a chránil. Uvedomujeme si, že bez neho nič nemôžeme urobiť a že iba On dáva nášmu životu jasnú perspektívu trvalého, večného života.

Oratio

Útulný kríž, najkrajší strom,
ty skvost medzi stromami,
všetkým sadom taký konár,
kvet a plod je neznámy.
Milé drevo s milou ťarchou
milo stojíš pred nami.

Vznešený kmeň, ohni vetvy,
zjemni postoj pristrohý,

hoci Tvorca dal ti tvrdosť,
keď ťa staval na nohy,
neotváraj rany Kráľa,
našej spásnej zálohy!

Len tebe sa ušlo slávy
nosiť Darcu života,
rozosvietiť vo tme maják
svetu, ktorý troskotá,
veď ťa krvou napojila
Baránkova milota.

Contemplatio

Blahoslavení, ktorí si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.

(porov. Zjv 7,14; a Zjv 22,14)