Na Zelený štvrtok predpoludním sa bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský stretol v rámci Omše svätenia olejov s kňazmi svojej diecézy, ktorí si počas slávnosti obnovili kňazské sľuby. Homíliu arcibiskupa Zvolenského o identite kňaza prinášame v plnom znení. Na záver slávnosti prítomných pozdravil apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Mario Giordana.

Homília arcibiskupa Stanislava Zvolenského:

Milí bratia a sestry,

v súvislosti s totožnosťou kňaza mi zostal v pamäti príhovor Svätého Otca Benedikta XVI. na Zelený štvrtok v roku 2007. Svätý Otec nádherným spôsobom spojil ľudskú, kresťanskú a kňazskú identitu cez obraz šiat.

Spomenul najprv, že ruský spisovateľ Lev Tolstoj napísal krátku poviedku o prísnom panovníkovi, ktorý prikázal svojim radcom a kňazom ukázať mu Boha, aby ho mohol vidieť. Radcovia neboli schopní uspokojiť jeho túžbu. Vtedy jeden pastier, ktorý sa práve vracal z od svojho stáda, ponúkol sa, že zoberie na seba úlohu, ktorú dostali radcovia a kňazi. Panovník sa od neho dozvedel, že nemá dostatočné oči na to, aby mohol vidieť Boha. Vtedy panovník vyjadril želanie, aby aspoň mohol vidieť, čo Boh robí. „Aby som mohol zodpovedať túto tvoju otázku – povedal pastier panovníkovi – musíme si vymeniť šaty.“ Panovník najprv váhal, ale premohla ho zvedavosť a súhlasil, dal svoje panovnícke šaty pastierovi a on si obliekol jednoduché šaty nemajetného človeka. A hľa, tu našiel odpoveď: „Toto je to, čo robí Boh.“

A je to naozaj tak, Boží Syn – pravý Boh z Boha pravého – zanechal svoju Božiu nádheru: „On, [...], nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, [...], vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, [...], až na smrť na kríži.“ (Flp 2, 6-8). Boh uskutočnil, ako to vyjadrujú Otcovia, sacrum commercium, posvätnú výmenu: prijal to, čo bolo naše, aby sme my mohli prijať to, čo bolo jeho, aby sme sa mohli stať podobnými Bohu.

Svätý Pavol, keď vyjadruje účinok krstu, používa výslovne obraz šiat: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.“ (Gal 3,27) Všimnime si to, čo spôsobuje krst, obliekame si Krista. On nám dáva svoje šaty, ale jeho šaty nevidno navonok. Jeho šaty spôsobujú, že vstupujeme do bytostného spoločenstva s Ním, keď jeho bytie a naše bytie sa spoja, prenikajú sa navzájom. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Tak to vyjadruje svätý Pavol v liste Galaťanom.

Kristus si obliekol naše šaty: bolesť a radosť ľudského jestvovania, hlad, smäd, únavu, nádeje a sklamania, strach zo smrti, všetky naše úzkosti až po smrť. A nám dal svoje šaty. To, čo v liste Galaťanom sa opisuje ako základná skutočnosť pri krste – dar nového bytia – Pavol nám to predstavuje v Liste Efezanom ako trvalé poslanie: „že máte odložiť starého človeka s predošlým spôsobom života, [...], obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti. Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi. Hnevajte sa, ale nehrešte! [...]“(Ef 4,22-26)

Krstná teológia vstupuje novým spôsobom a s novou naliehavosťou pri kňazskej vysviacke. Ako v krste sa daruje „výmena oblečenia“, výmena stavu, nové bytostné spoločenstvo s Kristom, aj v kňazstve je jedna výmena: pri vysluhovaní sviatostí kňaz koná a hovorí „in persona Christi“. Pri svätých tajomstvách on nereprezentuje seba samého a nehovorí preto, aby vyjadril niečo o sebe, ale hovorí za iného – za Krista.

Vo sviatostiach sa zviditeľňuje dramatickým spôsobom to, čo predstavuje vo všeobecnosti kňazské jestvovanie, to, čo sme vyjadrili naším „Adsum – tu som“ pri kňazskej vysviacke: som tu, aby si Ty mohol mnou disponovať. Dávame sa k dispozícii tomu, ktorý „zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, [...]“ (2Kor 5,15. Dať sa k dispozícii Kristovi znamená, že sa necháme voviesť do jeho „za všetkých“, keď sme s Ním, môžeme byť skutočne „pre všetkých“.

In persona Christi – pri kňazskej vysviacke Cirkev robí viditeľnou a hmatateľnou túto skutočnosť „nových šiat“ aj navonok, keď sa obliekajú novovysvätenému liturgické šaty. V tomto vonkajšom znaku sa tiež ukazuje vnútorná skutočnosť a úloha, ktorá z toho vyplýva: obliecť si Krista ešte dokonalejšie, darovať sa Jemu, ako sa On daroval nám.

Tento úkon, „obliecť si Krista“, sa sprítomňuje vždy znova pred každou svätou omšou, keď si obliekame liturgické oblečenie. Keď si obliekame, nesmie to byť pre nás iba len vonkajšia skutočnosť: znamená to vstupovať vždy nanovo do „áno“ nášho poslania – v onom „už nie ja“ ako pri krste, ku ktorému nás kňazská vysviacka novým spôsobom pozýva a zároveň zaväzuje. Skutočnosť, že stojíme pri oltári oblečený do liturgického odevu musí jasne zviditeľňovať ostatným a nám samým, že sme tu „v osobe toho Iného“. Kňazský odev, tak ako sa v priebehu času vyvinul, je hlbokým symbolickým prejavom toho, čo znamená kňazstvo.

Pripomínajú slávnostný odev, ktorý otec daroval svoju márnotratnému synovi, ktorý sa vrátil domov otrhaný a špinavý. Keď sa pripravujeme na bohoslužbu, aby sme konali in persona Christi, uvedomujeme si, ako ďaleko sme od neho, koľko nečistoty jestvuje v našom živote. Iba On nám môže darovať slávnostný odev, urobiť nás hodnými predsedať pri jeho stole, byť v jeho službe. Tak modlitby pripomínajú aj slová zo Zjavenia svätého Jána, podľa ktorého odev tých 144 tisíc vyvolených nebol čistý z ich zásluh. V Apokalypse sa píše, že si vyprali svoje rúcha v Baránkovej krvi a že týmto spôsobom sa stali žiarivými ako svetlo (porov. Zjv 7,14).

Ale keď sa perie niečo v krvi, nemôže byť biele. Odpoveď je: Baránkova krv je láska ukrižovaného Krista. A táto láska robí žiarivými naše znečistené šaty, robí pravdivým a svetlým naše zahmlené vnútro, ktorá, napriek všetkej tme, premieňa nás samých na „Pánovo svetlo“.

Keď si obliekame liturgický odev, mali by sme si spomenúť: On trpel aj za mňa. A iba preto, že jeho láska je väčšia ako všetky moje hriechy, môžem ho reprezentovať a byť svedkom jeho svetla.

Ale tie žiariace šaty, ktoré nám Pán daroval pri krste a novým spôsobom pri kňazskej vysviacke, nám môžu pripomenúť aj svadobné šaty, o ktorých hovorí v podobenstve o Božej hostine.

Svätý Gregor Veľký si všíma jednu okolnosť, ktorú obsahuje opis podobenstva, ktorý zaznamenal evanjelista Matúš.

U Matúša - a iba u neho – prichádza kráľ do naplnenej sály, aby si pozrel svojich hostí. A v tom množstve nachádza aj hosťa bez svadobného rúcha, ktorý je potom vyhodený von. A Gregor sa pýta: Aký druh oblečenia mu chýbal? Všetci, ktorí patria do Cirkvi dostali nový odev vo viere a krste, inak by Cirkev nejestvovala. A čo mu teda chýba ešte? Aký svadobný odev mal byť ešte doplnený? Gregor odpovedá: „Odev lásky“. A žiaľ, medzi hosťami, ktorým on sám daroval nový odev, žiarivé šaty znovuzrodenia, kráľ nachádza niektorých, ktorý nemajú oblečené šaty dvojakej lásky k Bohu k blížnemu. „V akom stave chceme prísť na slávnosť do neba, ak nemáme oblečené svadobné šaty – čiže lásku, ktorá jediná nás môže urobiť krásnymi?, pýta sa svätý Gregor. Osoba bez lásky je plná tmy vo svojom vnútri. Vonkajšia tma, o ktorej hovorí evanjelium, je iba odrazom vnútornej slepoty srdca (porov. Hom. 38,8-13).

Teraz, keď prežívame slávenie svätej omše, mali by sme sa pýtať, či i my máme oblečený odev lásky. Poprosme Pána, aby odstránil z nášho vnútra každé nepriateľstvo, aby nás oslobodil od každého pocitu nezávislosti na Bohu, a aby nás obliekol do odevu lásky, aby sme boli žiarivými osobami a nešírili okolo seba tmu.