Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: Tisíc(e) rokov s Kristom (Zjv 20,1-15) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. apríla 2011.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (42.8MB, 128kbps)

Modlitba

Dobrotivý Otče, pôvodca života a darca nádeje, urob naše srdcia vnímavými na hlas tvojho Slova, aby boli ochotné to, čo počúvajú, prijať a uvádzať do života; tvoj Duch Svätý nech je naším sprievodcom pri poznávaní pravdy, ktorá odkrýva i bolestné miesta nášho vnútra, a tvoja milosť nech nám pomáha na ceste obrátenia.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Dostali sme sa už do druhej polovice pôstneho obdobia. V tomto čase pokánia sa viac zamýšľame nad sebou s pomocou Božieho slova pri slávení liturgie a v osobnej modlitbe.

Pri spytovaní svedomia si nevyhnutne uvedomíme našu osobnú bolestnú skúsenosť so zlom a so Zlým duchom.

Posilou v duchovnom zápase nám môže byť dnešný text a úvaha nad úryvkom z 20. kapitoly knihy Zjavenia svätého apoštola Jána, ktorá nám prináša posolstvo o konečnom víťazstve Krista, Kráľa kráľov a Pána pánov (Zjv 19, 16) nad zlým duchom a jeho spoločníkmi. Autor knihy Zjavenia uisťuje svojich poslucháčov a čitateľov, že Boh v Ježišovi Kristovi porazil svojich nepriateľov, obnovil život pre svojich verných, zotrie každú slzu z ich očí a na konci vekov definitívne zničí všetko zlo.

Vypočujme si posolstvo o kráľovstve Krista nastolenom pre všetky veky.

Lectio

Zjv 20,1-15

¹ Potom som videl z neba zostupovať anjela, čo mal kľúč od priepasti a v ruke veľkú reťaz. ² Chytil draka, toho starého hada, ktorým je diabol a satan, a sputnal ho na tisíc rokov. ³ Hodil ho do priepasti, zavrel ju a zapečatil nad ním, aby už nezvádzal národy, kým sa nedovŕši tisíc rokov; potom musí byť na krátky čas uvoľnený.
⁴ Ďalej som videl tróny; sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť. Videl som aj duše tých, čo boli sťatí pre Ježišovo svedectvo a pre Božie slovo, aj tých, čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelo a na ruky. Tí ožili a kraľovali s Kristom tisíc rokov. ⁵ Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie. ⁶ Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.
⁷ Až sa dovŕši tisíc rokov, bude satan uvoľnený zo svojho väzenia ⁸ a vyjde, aby zvádzal národy, ktoré sú na štyroch uhloch zeme, Goga a Magoga, aby ich zhromaždil do boja; a bude ich ako piesku v mori. ⁹ Vyšli na šíru zem a obkľúčili tábor svätých a Bohom milované mesto. Ale zostúpil oheň z neba a strávil ich. ¹⁰ A diabol, ktorý ich zvádzal, bol zvrhnutý do ohnivého a sírového jazera, kde je aj šelma i falošný prorok; a budú mučení dňom i nocou na veky vekov.
¹¹ Potom som videl veľký biely trón a toho, čo na ňom sedel. Pred jeho pohľadom utiekla zem i nebo a už pre ne nebolo miesta. ¹² Videl som mŕtvych, veľkých i malých; stáli pred trónom a otvorili sa knihy. Otvorila sa aj iná kniha, kniha života. A mŕtvi boli súdení z toho; čo bolo zapísané v knihách podľa ich skutkov. ¹³ More vydalo mŕtvych, čo boli v ňom, aj smrť aj podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich, a každý bol súdený podľa svojich skutkov. ¹⁴ Potom boli smrť a podsvetie zvrhnuté do ohnivého jazera. Toto je druhá smrť: ohnivé jazero. ¹⁵ A koho nenašli zapísaného v knihe života, bol zvrhnutý do ohnivého jazera.

Kontext úryvku

20. kapitola tvorí súčasť poslednej časti knihy Zjavenia. Táto posledná časť je vytvorená textami od verša 19,6 po verš 22,5. Ide o posledné videnia, ktorými Ján popisuje zavŕšenie ľudských dejín, konečné Božie víťazstvo a nastolenie definitívnej Božej vlády. Autor s obľubou používa a počíta veci číslom 7. Aj spomínaná záverečná časť je rozdelená na 7 vízií. V našom dnešnom texte, ktorým sa budeme hlbšie zaoberať, sme počuli o troch videniach, ktoré v celkovom poradí môžeme označiť ako štvrtú, piatu a šiestu víziu.

Štvrtá vízia: Spútanie satana na tisíc rokov (20, 1-3)

Piata vízia: Tisícročné kráľovstvo s Kristom a zvrhnutie satana (20, 4-10)

Šiesta vízia: Všeobecné vzkriesenie a Posledný súd (20, 11-15)

Štvrtá vízia: Spútanie satana na tisíc rokov

Náš dnešný úryvok začína opisom dramatickej scény, v ktorej z neba zostupuje anjel s kľúčom od priepasti a s veľkou reťazou v ruke. Reťazou spútal satana a zavrel ho do priepasti (porov. Zjv 20, 2-3).

Tieto obrazy vyjadrujú duchovnú skutočnosť, že diabol je pozbavený možnosti voľne pôsobiť a vykonávať svoju moc. Zmienka o satanovi ako „o starom hadovi“ je narážkou na Knihu Genezis (Gn 3,1), v ktorej obraz hada ako predstaviteľa zla vidíme po prvýkrát. Na úsvite ľudských dejín spôsobuje tragédiu celému ľudstvu, na ich konci je za to potrestaný. Slová o vhodení satana do priepasti sú dôkazom zlomenia jeho moci. Symbolický kľúč od priepasti a veľká reťaz v ruke (20,1) vypovedajú o anjelovej plnej moci, ktorú má od Boha a s ktorou môže konať. Kľúče sú vždy symbolom zverenej moci (porov. Mt 16,19).

Anjel spútal satana ako zločinca, odteraz už nebude môcť bez prekážok klamať národy, jeho pôsobenie na ľudí je zásadne obmedzené, nemôže prekážať hlásaniu Božieho slova a každej inej činnosti, ktorá dáva možnosť oslobodiť sa z jeho moci.

Sv. Augustín v reakcii na túto symboliku hovorí, že satan je spútaný akoby pes na reťazi. Uviazaný je pre tých, ktorí sa pripojili ku Kristovi a voľný je pre tých, ktorí Krista odmietajú. Bola to Kristova vykupiteľská smrť na kríži, ktorá spôsobila obmedzenie satanovej moci na zemi. Ale kým ešte svet existuje, nikdy nemožno považovať satanovu porážku za definitívnu. Teda počas dlhého obdobia tej fázy dejín spásy, ktorá nasleduje po Ježišovom vykupiteľskom čine (symbolických tisíc rokov), bude Kristova obeta hatiť satanove zámery, hoci ich nezhatí úplne, pretože kým Boh neukončí beh dejín, satan sa bude usilovať zo všetkých síl bojovať proti nemu.

Symbol „tisíc rokov“ sa vzťahuje na činnosť Ježiša Krista, ktorá začala jeho príchodom na svet a vyvrcholila jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Vyjadrenie o „krátkom čase“ pre diabla symbolizuje diablovo pôsobenie, obmedzené, zviazané, čiže skrátené, ale aj súbežné a v protiklade s pôsobením Krista a jeho verných.

Diabol je spútaný preto, lebo ho Kristus porazil. V evanjeliu to povedal jasne: „Majte dôveru, ja som zvíťazil nad svetom“. Knieža tohto sveta je pozbavené moci, Kristovo víťazstvo je úplné, nie iba čiastočné. Čiastočná je len jeho aplikácia na konkrétne situácie, satan, hoci je spútaný, môže totiž ešte v dejinách pôsobiť: ale už nikdy nemôže pôsobiť len on sám, v dejinnom vývoji jeho „krátky čas“ sa vždy znova a znova triešti na Kristových „tisícich rokoch“, ktoré tvoria hrádzu a víťazia nad diabolskou zlobou.

Pán Ježiš v súvislosti s porážkou satana a príchodom Božieho kráľovstva povedal podobenstvo o silnom mužovi. „Keď silný ozbrojený človek stráži svoj dvor, jeho majetok je v bezpečí. Ale keď ho prepadne silnejší ako on, premôže ho, vezme mu zbrane na ktoré sa spoliehal, a korisť rozdelí.“ (Lk 11,21-22) Silného muža, čiže satana, spúta Kristus, ktorý ho oberie aj o jeho majetok, čiže ľudí. Ak spútaný satan nezvádza už viac ľudí, ako to robil už od pádu prvých ľudí v rajskej záhrad (Zjv 12,9), je to práve preto, lebo jeho sila oslabená a jeho nadvláda je zničená. Už nepanuje. Je vyhnaný z neba. Zostáva mu iba možnosť škodiť, prenasledovať a aj prípadne spôsobiť smrť, ale nemôže ukradnúť Bohu ľudí, ktorých Boh sa rozhodol zachrániť. Dejiny ako celok sú nepochybne pod Kristovou nadvládou, ale je tu ešte určité dovolenie pre satanovej vplyv. Satan je spútaný, ale ešte živý a striehne.

Piata vízia: Tisícročné kráľovstvo s Kristom a zvrhnutie satana

Druhá vízia z nášho dnešného úryvku nám predstavuje Kristovo kráľovstvo. Kristovo Božie kráľovstvo sa zjavilo na Veľkú noc. Je ustanovené Ježišovou smrťou na kríži a Ježišovým zmŕtvychvstaním. Verní kresťania majú účasť na kráľovstve. Toto v sebe zahŕňa či už účasť na Kristovom súde ako aj ustanovenie za kňazov. Tróny sú symbolom súdnej a vládnej moci.

Autor knihy Zjavenia predstavuje tróny, ktoré sú pripravené pre verných kresťanov, pre svätých. „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,28-30). Apoštol Pavol rovnako píše Korinťanom o tom, že „svätí budú súdiť svet“ (1 Kor 6,1-3).

Medzi svätými sú tí, ktorí „boli sťatí pre svedectvo o Ježišovi a pre Božie slovo“ (porov. Zjv 20, 4), sú to mučeníci, autor knihy Zjavenia symbolicky zahŕňa do tohto spôsobu popravy všetkých mučeníkov všetkých čias a všetkých spôsobov zabitia.

Medzi svätými sú aj tí, ktorí „sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali jej znak na čelo a na ruky“ (porov. Zjv 20, 4). Boli verní v tom, že sa klaňali jedine prvému Bohu a slúžili mu svojimi každodennými skutkami. Im je tiež darovaná vláda s Kristom, ktorá nikdy neprestáva.

Svätí sú charakterizovaní jednou zásadnou výsadou: majú účasť na prvom vzkriesení (Zjv 20,4-5). Dozvedáme sa, že prvé vzkriesenie je prekonanie druhej smrti. V súvislostiach celej knihy Zjavenia treba rozumieť pojem „druhá smrť“ ako konečný trest, zatratenie (porov. Zjv 20,14; 21,8). Druhá smrť je večné zatratenie, prvá smrť je fyzická smrť človeka v jeho pozemskom živote. Kniha Zjavenia hovorí síce o druhej smrti a my vieme vyrozumieť, čo je prvá smrť, ale na druhej strane hovorí len o prvom vzkriesení, druhé vzkriesenie nie je nikde spomínané. Ale toto mlčanie nie je náhodné. Zodpovedá dokonale teologickému zámeru. Kniha Zjavenia tvrdí, ako sme videli, že veriaci dostávajú už teraz účasť na večnej spáse. Ich osud je už zabezpečený, súd vyslovený. Nemusia sa nijako obávať druhej smrti (porov. Zjv 2,11; 20,6). Už teraz majú v sebe život, ktorý je silnejší ako materiálna smrť a ktorý je silnejší ako odsúdenie. Pán Ježiš povedal Marte: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.” (Jn 11,25s). Svätí majú v sebe vzkriesený život, život večný. Toto je to prvé a definitívne vzkriesenie, lebo je dané Kristovým víťazstvom nad hriechom a smrťou. Je dostačujúce, nemusí nasledovať iné vzkriesenie. My dostávame účasť na Kristovom vzkriesenom živote a na prvom vzkriesení pri sviatosti krstu, počas pozemského života je možné účasť na Kristovom živote a prvom vzkriesení obnoviť v prípade ťažkého hriechu sviatosťou zmierenia.

Opäť sa dostávame k údaju o tisícke rokov. V pomerne krátkej 20. kapitole sa až päťkrát spomína „tisíc rokov.“ V katolíckej Cirkvi je na základe autority sv. Augustína od 5. storočia prijaté symbolické chápanie pojmu „tisíc rokov“ ako veľmi dlhého času.

Niektorí si však vyjadrenia o tisícročnom kraľovaní Krista pred koncom sveta vysvetľovali doslova a upadli do tzv. chiliazmu (gr. chílioi = tisíc) alebo milenarizmu (lat. mille = tisíc), podľa ktorého očakávali ideálnu tisícročnú Kristovu ríšu tu na zemi. Táto mylná náuka nie je minulosťou ani v dnešnej dobe; hlásia sa k nej napr. Svedkovia Jehovovi.

V súvislostiach celého Svätého Písma možno rozumieť pojem „tisíc rokov“ ešte z jedného osobitného hľadiska. Starozákonný prorok Izaiáš predpovedá príchod Mesiáša ako toho, kto obnoví stav človeka v jeho rajskej situácii (Iz 65,22s). V knihe Genezis čítame, že Pán Boh upozornil Adama, že zomrie ten deň, keď bude jesť zakázané ovocie. „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ (Gen 2,17) A čítame v knihe Genezis, že „všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel.“ (Gen 5,5). A keď žalmoch nájdeme vyjadrenie o tom, že „jeden deň u Pána je ako tisíc rokov“ (Ž 90,4), tak deň, keď Adam zhrešil a deň, keď zomrel telesne, sa zlievajú do dňa, ktorý symbolicky trval skoro tisíc rokov. Padnuté ľudstvo, reprezentované Adamom, čaká dlhú dobu, kým príde Mesiáš. Je to symbolicky vyjadrené Adamovým vekom 930 rokov, čiže skoro tisíc rokov čakania. Preto aj v časoch, kedy vznikala kniha Zjavenia bolo obvyklé hovoriť o Mesiášovi, ktorý obnoví pobyt v raji symbolicky na tisíc rokov.

Vyjadrenie, že mesiášske kráľovstvo trvá tisíc rokov znamená v symbolickej reči, že ono obnovuje podmienky rajského života, ktoré sa prerušili pádom prvých ľudí. Teraz v knihe Zjavenia to práve prináša Kristus. Jeho príchod znamená koniec moci hada z počiatku (12, 9), ktorý už teraz nemôže zvádzať národy, ako to urobil prvému človeku (Zjv 12,9; 20,3). Kvôli tomu plod stromu života sa ponúka tým, ktorí spolu s Kristom zvíťazili nad satanom (Zjv 2,7; 22,14.19). Títo veriaci môžu už odteraz vstúpiť do Božej záhrady, aby tam žili vzkriesený život bez toho, aby sa báli či už bezprostrednej alebo druhej smrti: kraľujú s Kristom a majú účasť na jeho víťazstve, ktoré je zároveň pre ostatných aj súdom.

Ako sme už spomenuli, že dejiny ako celok sú nepochybne pod Kristovou nadvládou, ale je tu ešte určité dovolenie pre satanovej vplyv. Táto je pretrvávajúca moc, dopustená na určitý čas, bude definitívne porazená pri poslednom súde. K nemu sa približujeme cez dramatický opis boja medzi Kristom a tými, ktorí vytvorili pozemské diabolské štruktúry.

Vystupujú tu dve mená: Gog a Magog. Podľa proroka Ezechiela Gog pochádzal z krajiny Magog na sever od Palestíny (Ez 38, 1-39) a mal Gog organizovať odpor proti Izraelovi v dobe babylonského zajatia a po ňom. Vodca Gog a krajiny Magog sú symbolmi všetkých tých, ktorí spolupracujú so satanom.

Zlo je odstránené spolu so satanom, všetko je vrhnuté do ohnivého a sírového jazera a pozbavené života (Zjv 20,10). Tento obraz a predstavuje Posledný súd a konečný trest. A keďže peklo je večné, text doslova hovorí, že „budú mučení dňom i nocou“, čo znamená stále.

Pre kresťanov, ktorí boli skúšaní kvôli viere v Ježiša Krista, to boli silné a povzbudivé slová, ktoré im mali pomôcť vzoprieť sa proti zlu a mali im dodať silu vydržať.

Šiesta vízia: Všeobecné vzkriesenie a Posledný súd

V poslednej časti dnešnej kapitoly nám autor knihy Zjavenia opisuje videnie o Poslednom súde. Ján vidí sudcu na tróne. Nenazýva ho menom, ale myslí tým na všemohúceho Boha (Mt 6,4; 18,35; Rim 14,10). Biela farba trónu symbolizuje Božiu svätosť a veľkosť trónu symbolizuje Božiu moc. Zmiznutie zeme a neba znamená, že pred večným Božím pohľadom neobstojí nič hriešne a nedokonalé. Mizne teda stará podoba hriešneho sveta. Aj na iných miestach v Novom zákone máme zmienku, že nebo a zem sa pominú (Lk 21,33).

Sú to symbolické obrazy, ktoré nemôžeme aplikovať na koniec prírodných zákonov, vesmíru a hmoty. Týmito biblickými obrazmi chce Ján poukázať na veľkosť Boha – Sudcu, ktorého moc je taká obrovská, že ovláda celý vesmír. Teda touto výpoveďou nechce informovať, akým spôsobom svet raz zanikne; on len zdôrazňuje úchvatnú veľkosť Boha, prichádzajúceho na Posledný súd. V tomto prorockom výraze hľadajme skôr mravnú pravdu, že pred Bohom neobstojí nič nečisté. Všetko sa musí premeniť a obnoviť v Kristovi. (porov. Mt 19, 28).

Čo sa týka „knihy života“ (Zjv 20,12; 15), Ján o nej píše v pozitívnom význame (podobne ako v Lk 10,20; Flp 4,3). Dozvedáme, že táto kniha obsahuje zoznam mien vyvolených a teda aj ich dobrých skutkov. Zápis v knihe života znamená záchranu; sú v nej uvedení tí, čo sú určení pre budúci – večný život. Naopak, kto v nej zapísaný nie je, ten bude „zvrhnutý do ohnivého jazera“.

Ak sú však všetky mocnosti zla na čele so satanom zničené, môže sa začať nový svet, nové stvorenie, nové nebo a zem. V záverečnom 15. verši Ján povzbudzuje kresťanov vo vernosti Kristovi, aby mali pevnú vieru a snažili sa patriť k tým, ktorí sú zapísaní v knihe života a budú večne žiť.

Meditatio

Autor knihy zjavenia nám vo svojich víziách predstavil dramatický zápas dobra a zla, teda zápas Krista so satanom. Zlatou niťou jeho vízií a odkazom pre veriace spoločenstvá všetkých čias je istota Kristovho víťazstva, ktorého prirodzeným pokračovaním je vízia o novom nebi, novej zemi a novom Jeruzaleme (porov. Zjv 21). Boží sluha Ján Pavol II. v posynodálnej exhortácii Cirkev v Európe chcel práve pomocou komentára k niektorým kapitolám Knihy zjavenia vyjadriť aktuálny odkaz pre Cirkev 20. a 21. storočia: že totiž tento zápas dobra a zla síce bude trvať do skončenia čias, ale napokon vyústi do „Božej novosti“, ktorá je „v úplnosti pochopiteľná na pozadí starých vecí, pripravených zo sĺz, žiaľu, náreku, z námah a zo smrti – a spočíva v zanechaní stavu hriechu a ich následkov, ... je to nové nebo, nová zem, nový Jeruzalem ... Odraz tejto novosti sa zjavuje aj v každej forme ľudského spolužitia, ktoré je preniknuté duchom evanjelia“ (bod 106).

Ak sa necháme preniknúť duchom evanjelia, ak ho máme vo svojom srdci, ak tvorí základ zmýšľania v rodine, ak sa vždy znova a znova očisťujeme od hriechov, potom začíname my sami budovať „nový Jeruzalem“.

Dejiny Cirkvi nás od prvých čias uisťujú, že bolo veľmi veľa tých, ktorí svedčili o Ježišovi až po vyliatie krvi. Boli to nespočetné zástupy mučeníkov; napr. Peter, Pavol, Polykarp, Ignác Antiochijský, Cecília, Perpetua, Felicita ... V priebehu celých dejín Cirkvi až po súčasnosť nachádzame množstvo hrdinských mučeníkov. Tí, ktorí trpeli pre Krista sú pre nás pozvaním, aby sme uvážili, ako chápeme utrpenie v našom živote, je len ako nenávidené bremeno, len vyčítame Pán Bohu, že nám ho posiela – alebo sa snažíme vo viere vysporiadať so skúškami a ťažkosťami, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou života kresťana, čo sa snaží nasledovať Krista ? „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“, jednoznačne nám k tomu hovorí sám Ježiš (Mt 9,23).

Vo 4. verši 20. kapitoly Knihy zjavenia autor vyzdvihuje tých, čo trpeli „pre Božie slovo“. Iste myslí tých vyznávačov, ktorí sa obetovali ani nie tak veľkými hrdinskými činmi či dokonca smrťou – ale každodenným vydávaním svojho života po kvapkách len preto, aby sami lepšie spoznávali Božie slovo, šírili ho, vysvetľovali, ohlasovali pravdu evanjelia doma i v zámorí, všade tam, kde ich poslal Boh. Posledná apoštolská exhortácia Benedikta XVI. Verbum Domini upozorňuje: „Treba umožniť Duchu Svätému, aby nás asimiloval do samého Krista ...a tak aby sme odovzdávali Slovo celým životom. Je to samotné slovo, ktoré nás nabáda obrátiť sa na bratov: je to Slovo, ktoré nás osvecuje, očisťuje, spôsobuje naše obrátenie; a my sme len jeho služobníci“ (bod 93).

Dovoľujeme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil – a naším prostredníctvom aj na bratov a sestry? Svätý Otec Benedikt XVI. ešte volá: „Je nevyhnutné znovu odhaliť naliehavosť a krásu ohlasovania slova o príchode Božieho kráľovstva, ktoré hlásal sám Kristus“ (bod 93).

Oratio

Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť, počuj môj hlas, keď volám ku tebe. Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta. Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí. Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému, aby bezbožne vymýšľalo výmysly s ľuďmi, čo páchajú neprávosť; ani ich pochúťky nechcem jesť.

Pane, k tebe, Pane, sa upierajú moje oči: k tebe sa utiekam, smrti ma nevydaj. Chráň ma pred osídlom, čo mi nastavili, pred nástrahami tých, čo páchajú neprávosť. Nech všetci hriešnici upadnú do vlastných osídel, ale ja nech cez ne prejdem. (Ž 141, 1-4, 8-10)

Contemplatio

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.”

(Jn 11,25)