Lectio divina textu Knihy Zjavenia svätého Jána apoštola: „Mám kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,1-20) z cyklu Útecha pre Baránkovu nevestu.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 1. septembra 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48.3MB, 128kbps)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma, a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu, a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pre tretí ročník našich modlitbových stretnutí nad textami Svätého písma metódou lectio divina sme si vybrali jeden biblický spis, veľmi zaujímavé, ale aj náročné posolstvo knihy Zjavenie apoštola Jána. Bežne sa nazýva gréckym slovom Apokalypsa, čiže Zjavenie.

Niektorí poslucháči tejto knihy hovoria: „Nerozumiem jej,“ „Desí ma,“ či „Vyvoláva vo mne zmätok,“ alebo „Je pre mňa veľmi tajomná.“ Pre iných je kniha nepriamym označením prírodných kalamít alebo konca sveta. Obrazný svet Zjavenia svätého Jána je súčasnému človekovi isto pomerne cudzí; v našich výkladoch sa budeme často venovať práve vysvetleniu obrazných vyjadrení.

Keď si však uvedomíme, že autorovi Apokalypsy išlo predovšetkým o opis života jednotlivého veriaceho človeka a spoločenstva veriacich pred Božou tvárou, je isté, že ku konkrétnym situáciám, ktoré prežívali veriaci súčasníci autora Apokalypsy a samotný autor pred 1900 rokmi, nájdeme podobné situácie aj v našej dobe. Opakovane sa bude pred nami objavovať otázka, aké konkrétne sily a mocnosti ohrozujú kresťanskú vieru dnes.

Ani dnes mnohí ľudia neberú vážne veriaceho kresťana kvôli jeho presvedčeniu alebo sa mu vysmievajú. Verejný život sa neriadi kresťanskými názormi, a tak sa veriaci často neodvažujú priznať sa ku svojej viere v Krista. Ochotu priznať sa k viere veľmi oslabujú aj pohoršenia nad určitými udalosťami v Cirkvi. A tak sme všetci vždy znova a znova vystavení pokušeniu voliť si ľahšiu cestu.

Jánova Apokalypsa dodáva nádej a útechu Cirkvi do utrpenia v prenasledovaní. Jej hlavný zámer nie je nasmerovaný do budúcnosti, ale do prítomnosti poslucháčov, posolstvo povzbudzuje kresťanov k vernosti a vytrvalosti vo viere (porov. Zjv 13, 10; 14, 12; 16, 15). Kniha bola napísaná Jánom – tradične sa ním vnímal svätý Ján apoštol, Zebedejov syn – okolo roku 95 v čase Domiciánovho prenasledovania kresťanov.

Autor Zjavenia používa veľmi často rozličné biblické symboly (nebo, zem, roh, meč, kosák, oheň, vinobranie, žatva, Jeruzalem), opakujú sa extatické vízie autora, posolstvá anjela; autor sa často vyjadruje prostredníctvom symbolických obrazov zvierat, symbolických hodnôt čísel, pomocou farieb, opisom kozmických pohybov. Všetky tieto obrazy a vyjadrenia v konečnom dôsledku pochádzajú z textov Svätého písma Starého zákona.

Kniha bola napísaná a určená nato, aby sa čítala pri liturgii. Liturgický ráz knihy naznačuje jej čítanie nahlas, aké sa praktizovalo v kresťanských komunitách, ako aj vzťah autora s poslucháčmi, ktorí majú preniesť do života to, čo počuli (porov. 1, 3; 22, 7); v neposlednom rade tiež prítomnosť hymnov a doxológií. Celé zjavenie bolo poskytnuté Jánovi v Pánov deň, v deň liturgických zhromaždení, čiže v nedeľu.

Sústreďme sa teraz na úvodnú víziu svätého Jána, v ktorej dominuje víťazný Kristus, ktorý chráni Cirkev a vlastní moc nad smrťou.

Lectio

Zjv 1, 1 – 20

Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim služobníkom, čo sa má onedlho stať, a po svojom anjelovi ho poslal a naznačil svojmu služobníkovi Jánovi. A tento dosvedčil Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista; všetko, čo videl. Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo čas je blízko.
Ján siedmim ázijským cirkvám: Milosť vám a pokoj od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, aj od siedmich duchov, čo sú pred jeho trónom, a od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vládcu nad kráľmi zeme.
Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen.
Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen.
Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci.
Ja, Ján, váš brat a spoločník v súžení, v kráľovstve i vo vytrvalosti v Ježišovi, bol som pre Božie slovo a Ježišovo svedectvo na ostrove, ktorý sa volá Patmos. V Pánov deň som bol vo vytržení a počul som za sebou hlas mohutný ako zvuk poľnice hovoriť: „Čo vidíš, napíš do knihy a pošli siedmim cirkvám: do Efezu, Smyrny, Pergama, Tyatiry, Sárd, Filadelfie a do Laodicey! Obrátil som sa, aby som pozoroval hlas, čo so mnou hovoril. A keď som sa obrátil, videl som sedem zlatých svietnikov a uprostred svietnikov kohosi, ako Syna človeka, oblečeného do dlhého rúcha a cez prsia prepásaného zlatým pásom. Jeho hlava a vlasy boli biele ako biela vlna, ako sneh, a jeho oči ako plameň ohňa. Jeho nohy boli podobné kovu rozžeravenému v peci a jeho hlas bol ako hukot veľkých vôd. V pravej ruke mal sedem hviezd a z jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč a jeho tvár bola sťa slnko, keď svieti v plnej sile.
Keď som ho uvidel, padol som mu k nohám ako mŕtvy. On položil na mňa svoju pravicu a povedal: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia. Napíš teda, čo si videl: čo je a čo sa má stať potom. Tajomstvo siedmich hviezd, ktoré si videl v mojej pravici, a siedmich zlatých svietnikov je toto: sedem hviezd sú anjeli siedmich cirkví a sedem svietnikov je sedem cirkví.

Kontext úryvku

Prvá kapitola Zjavenia dáva pečať celej knihe. Vypočutú stať môžeme rozdeliť na:

- úvod (1,1–3);

- adresovanie knihy s liturgickým dialógom (1,4–8);

- prvé videnie (1,9–20); to možno rozdeliť na:

- predstavenie vizionára (1,9–11);

- predstavenie Krista (1,12–16);

- príkaz napísať, čo vizionár vidí (1,17–20).

Úvod (Zjv 1, 1 – 3)

Dozvedáme sa, že prameňom zjavenia, ktorým bol Ján obdarovaný, je samotný Boh; zjavenie je Božím darom, pričom Pán Ježiš je sprostredkovateľom zjavenia. Úlohu sprostredkovateľa spomenul Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania takto: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15,15) a tiež vo svojej zvelebujúcej modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ […] „Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 25.27; Lk 10, 21.22).

V úvodnom verši sa dozvedáme, že obsahom zjavenia je čosi, čo sa má stať. Boh má od večnosti svoj dejinný plán, ktorý sa do detailov splní. V knihe teda nepôjde o spustenie katastrofických udalostí, ale najmä o zjavenie výnimočnej udalosti, na ktorej zásadne záleží: ide o víťazstvo Pána života v dejinách poznačených smrťou a zlom. Dejinné udalosti sa vnímajú vo svetle Božieho spásneho plánu, ktorý sa už zrealizoval cez Ježiša a čoskoro bude mať dopad aj na komunitu kresťanov v Malej Ázii prenasledovanú počas Domiciánovej vlády.

Po Bohu a jeho Synovi zohrávajú v knihe kľúčovú úlohu anjeli. Anjeli sa v nej spomínajú až 67-krát; v rámci Písma práve Zjavenie spomína anjelov najčastejšie. Anjel je často výrazom prenikania Božieho sveta do pozemského sveta, poprípade anjeli sú hrdinami v nadprirodzenom svete. Anjel spomenutý tu v úvode knihy má popri Ježišovi tiež úlohu sprostredkovateľa zjavenia. On je tzv. angelus interpres, ten, čo vykladá zjavenie (porov. 17, 1 – 18; 21, 9 – 22, 6).

Autentickým svedkom zjavenia a celého videnia je autor menom Ján; podobnú úlohu svedčiť má aj svätý apoštol Ján vo štvrtom evanjeliu. Svedectvo Ježiša, ktoré Ján prináša, je svedectvom o Ježišovi; text verša 19, 10 k tomu dodá, že „Ježišovo svedectvo je duch proroctva“, čo možno chápať tak, že ten, kto prináša svedectvo o ňom, má ducha proroctva. Jánov spis je určený na liturgické čítanie: niekto pozorne číta a druhí počúvajú; v dôsledku toho sú šťastní, inak povedané blahoslavení. Vo verši 3 zaznieva prvé zo siedmich blahoslavenstiev v knihe (porov. Zjv 1 ,3; 14, 13; 16, 15; 19, 9; 20, 6; 22, 7 a 22, 14). Nie je zrejme náhoda, že ich je sedem. Obe skupiny totiž – čítajúci aj poslucháči – sú aj v Božích očiach šťastní, čiže blahoslavení, ak zachovávajú, čo počúvajú.

Z blahoslavenstva na začiatku knihy a tiež zo záverečných textov sa dozvedáme, že Zjavenie má byť proroctvom (porov. 1, 3; 19, 10; 22, 7. 10. 18 – 19). Tradične sa za proroctvo pokladalo každé posolstvo od Pána Boha, týkajúce sa prítomnosti a budúcnosti. Bolo adresované Izraelitom, ktorí sa odklonili od Boha. Zámerom proroctva bolo vzbudiť obrátenie ľudu a tlmočiť Božiu vôľu v prítomnom čase. Na rozdiel od proroctva, ktoré bežne pozostávalo z radu výpovedí podaných ústne, Apokalypsa pozostáva z množstva scén, podaných akoby vizuálne. Tak namiesto opakovania klasických formúl prorokov: Tak hovorí Pán… alebo: Počúvaj slovo Pána… Ján používa formuly: „videl som“ (45-krát) alebo „ukázal mi“ (5-krát), či už to bol Pán, alebo anjel. Proroci scény niekedy aj plasticky opisovali, no tieto scény boli viazané na bežný život a vystupovali v nich bežní ľudia; účelom týchto opisov bolo vzbudiť obrátenie poslucháčov. Naproti tomu v apokalyptických spisoch sa scény vzťahujú na nadprirodzený svet a na koniec dejín a ich prvoradým zámerom bolo vzbudiť vytrvalosť poslucháčov až do konca. O to pôjde aj Jánovi v Zjavení, hoci sedem listov chce poslucháčov viesť k opravdivému pokániu a k príklonu k Ježišovi.

Adresovanie knihy s liturgickým dialógom (Zjv 1, 4 – 8)

Verše 4 – 6 predstavujú určitú formu dialógu. Najskôr zaznie úvodná formula, v ktorej sa udáva meno odosielateľa a mená adresátov, ktorí sa navzájom poznajú: „Ján siedmim ázijským cirkvám.“ Nasleduje pozdrav. Milosť a pokoj prichádza od Boha: „od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde.“

Titul samotný pochádza z Knihy Exodus, kde sa Boh predstavil Mojžišovi: „Ja som, ktorý som!“ (Ex 3,14) a opiera sa aj o text z Knihy Deuteronómium, kde je formula: „Ja som sám jediný a niet Boha okrem mňa“ (Dt 32,39).

V našej knihe Zjavenia však nachádzame v Božom titule kresťanský zásah v podobe „ten, ktorý príde“. Boh nie je jednoducho iba večný, ale ten, ktorý posúva dejiny, a ten, ktorý príde, a to sa udeje skrze príchod jeho Syna, Ježiša Krista (porov. Zjv 22,7.12.17.20). Kristus príde ako zmŕtvychvstalý víťaz. Preto Cirkev na konci knihy volá: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

Milosť a pokoj prichádzajú od „siedmich duchov… pred Božím trónom“. Sedem duchov tu poukazuje na Ducha Svätého, čím sa v úvode listu v pozdrave utvára trojičná formulácia: Milosť a pokoj od Boha, Ducha Svätého a od Ježiša Krista. Prorok Izaiáš totiž hovorí o siedmich duchoch, teda o plnosti Ducha, ktorá spočinie na Mesiášovi (porov. Iz 11,1–3).

Tak ako tituly Boha aj tituly Krista presahujú našu dočasnosť: Ježiš je večný. Ježiš je martyr – svedok. Jeho titul prvorodený z mŕtvych odráža najdôležitejšiu udalosť, jeho vzkriesenie, ktoré započalo novú éru. Ježiš je univerzálny kráľ, jeho vzkriesenie sa pokladá za ustanovenie za kráľa (porov. 1 Kor 15,20–28). Tieto Ježišove tituly, presahujúce čas a dejiny, sú vyjadrením krízovej situácie, ktorá nastala Ježišovým vstupom do dejín a ktorú budú musieť kresťania v Malej Ázii prekonať. Mali by totiž vzdávať bohopoctu cisárovi, no Ježiš so svojím kráľovstvom je nad cisárom.

Práve preto komunita zvolá Ježišovi na slávu a chválu: „Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi, jemu sláva a vláda na veky vekov. Amen.“ Je to jedinečné liturgické zvolanie zachytené v Novom zákone. Odráža Ježišov vzťah lásky k Cirkvi a vystihuje jeho spásnu aktivitu, kde najmä preliatie jeho krvi oslobodzuje od hriechov. Zároveň toto všetko prináša závažné dôsledky pre nás: „urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu.“ V Ježišovi Kristovi sa napĺňa prísľub, ktorý dal Boh Izraelitom na púšti: „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu […], budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom!“ (Ex 19,5–6). Kristus nás urobil kráľovstvom, máme podiel na jeho víťazstve. Kresťania sa v Rímskej ríši cítia síce ako cudzinci, no patria do kráľovstva Krista.

Vo veršoch 7 – 8 nájdeme reč autora v podobe dvoch prorockých výpovedí. Prvá je: „Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli, a budú nad ním nariekať všetky kmene zeme. Tak je. Amen.“ V texte Zjavenia nenachádzame vysvetlenie, kto prebodol Krista (židia, rímski vojaci alebo niekto iný), ale pre nás sa dnes javí ako jasné, že ukrižovanie a prebodnutie Krista spôsobili ľudské hriechy i naše osobné previnenia, ale autor dostal vnuknutie, aby napísal, že nad prebodnutým Kristom budú nariekať všetky kmene zeme, čiže mnohí ľudia zo všetkých národov si s ľútosťou uvedomujú svoje previnenia.

Druhý výrok je prvá z dvoch výpovedí Pána Boha v knihe; druhú nájdeme ku koncu knihy (porov. 21,5–8). Prvé Božie vyjadrenie v knihe Zjavenie svätého Jána znie takto: „Ja som Alfa a Omega.“ Boh je alfa a omega, čo sú prvé a posledné písmená gréckej abecedy; Boh je prítomný na začiatku, kedy začali plynúť udalosti sveta, a je aj na konci udalostí rozličných dejinných období. V osobe Ježiša Krista vstúpil do plynutia dejín a to nám dáva nádej. Aj my sme jednou časťou v dejinách ľudstva, sme písmenom abecedy, aj keď nevieme povedať ktorým. Isté však je, že sme v Božích rukách, v rukách toho, ktorý je všemohúci a svoju všemohúcnosť dáva do služby svojej lásky. Keď si to naozaj uvedomíme, nemôžeme vlastne urobiť nič iné len chváliť Boha a žiť živý vzťah lásky s Kristom, ktorý prichádza.

Prvé videnie (Zjv 1, 9 – 20)

Predstavenie vizionára (Zjv 1,9–11)

Autor sa predstavuje vo veršoch 9 – 11. Podáva údaje o sebe, mieste, čase a okolnostiach prijatia posolstva. Zo súženia bol vytrhnutý zvláštnou skúsenosťou. Bol dobre známy v komunite; je jej bratom a spoločníkom v súžení, kráľovstve a vytrvalosti v Ježišovi. Je solidárny s tými, ktorých povzbudzuje. Pokladá sa za člena univerzálneho kráľovstva Ježiša, nastoleného jeho smrťou. Kvôli Ježišovi je vo vyhnanstve na ostrove Patmos. Samotný ostrov leží v súostroví Sporady v Egejskom mori poblíž dnešného Turecka na deň plavby z Efezu. Je to malý skalnatý ostrov, podobný takým, na aké rímska moc zvykla bežne vypovedať niektorých jednotlivcov z Malej Ázie, ktorí ohrozovali verejné záujmy. Práve kresťania v Malej Ázii mali za vlády cisára Domiciána najväčšie ťažkosti.

Čas prijatia posolstva je Pánov deň (gr. kyriaké hémera), čo je od 2. storočia označenie pre nedeľu ako deň Pánovho zmŕtvychvstania. Tým sa liturgický ráz celej knihy viaže aj na sviatočný čas. V tento deň, v Pánov deň, je vo vytržení ducha (doslova „vo vytržení v Duchu“), čo robí z neho autentického svedka pre povzbudenie komunity.

Vo verši 11 zaznieva hlas, ktorý nariaďuje: „Čo vidíš, napíš do knihy a pošli siedmim cirkvám!“ Sedem cirkví Malej Ázie je výnimočne zoradených. Keď sa vychádzalo z Efezu, ktorý leží na brehu mora, dalo sa navštíviť týchto sedem miest postupne po okružnej hlavnej ceste; z týchto miest sa dalo potom dostať aj do iných častí provincie. V nadväznosti na osobitnú zemepisnú polohu sedem cirkví predstavuje prostredníctvom symbolického čísla sedem Cirkev vo svojej plnosti.

Predstavenie Krista (Zjv 1,12–16)

Vo veršoch 12 – 16 prichádza na rad impozantné videnie vzkrieseného Krista. Je kľúčom k celej knihe. Ján najskôr zahliadne sedem zlatých svietnikov. Z verša 20 sa dozvieme, že svietniky sú cirkvi; sú obrazom spoločenstiev, ktoré očakávajú Pána ako múdre panny (porov. Mt 25,1n) a ponúkajú svoje zrozumiteľné svedectvo tomuto svetu. Do prostredia bdejúcej Cirkvi v modlitbe vstupuje Ježiš. Ježiš prevzal svoje kráľovstvo a moc. Jeho odev siahajúci až po zem poukazuje na kňazskú úlohu. Ježišov výzor naznačuje, že patrí do nebeského stavu, má jasné črty Božej osoby, čo naznačuje najmä biela farba. Je pevný a odolný vo svojom postavení naveky, je opakom nestabilných dočasných kráľovstiev. K tomu prispieva aj opis sily hlasu: symbolizuje jeho najvyššiu moc. Ježiš vo svojej neohrozenej pozícii držal vo svojej pravej ruke sedem hviezd. Sedem hviezd prezentuje sedem anjelov cirkví. Ježiš ako Mesiáš v Božom svete drží vo svojej ruke celú Cirkev, zabezpečujúc pre ňu nesmrteľnosť. K tejto Cirkvi sa prihovorí svojím slovom, ktoré symbolizuje ostrý dvojsečný meč vychádzajúci z úst (porov. Iz 49,2; Múdr 18,15) – toto slovo má neohrozenú, prenikavú silu. Je to vskutku oslávený Kristus úplne premenený, jeho tvár sa podobá slnku v plnej sile.

Príkaz napísať, čo vizionár vidí (Zjv 1,17–20)

Vo veršoch 17 – 20 Ján opisuje svoje konanie v tejto nezvyčajnej udalosti. On, čo odmietol zohnúť kolená pred cisárom, padol k nohám Pána ako mŕtvy, spoznajúc tak výsosť a božstvo jediného Pána dejín. Pánova pravica, čo drží vo svojej moci Cirkev, teraz spočinula na Jánovi, aby ho povzbudila: „Neboj sa!“ Dôvodom, prečo sa nebáť, je Ježišovo veľkonočné víťazstvo. Ježiš sa predstavuje ako Boh. Hovorí o sebe: „Ja som.“ Jeho bytie je večné, je prvý a posledný a je živý.

Pán života je však paradoxne aj tým, kto bol mŕtvy, čo znamená, že bol hlboko zapojený do dejín a ich konfliktov. Jeho obnovený život po krutej smrti už nebude nikdy prerušený. Cirkev je schopná odolávať smrti, pretože je v rukách Pána života.

Živý Pán Ježiš má kľúče od smrti a podsvetia. Grécke slovo hades je prekladom hebrejského slova šeol, podsvetie, ktoré označovalo ríšu mŕtvych, kde niet života. Smrť sama kapituluje pred Ježišom, nič nemôže ohroziť jeho víťazstvo. Prekonal definitívne stav, kde smrť zastavila a ukončila údel ľudí. Preto má Ján zapísať, čo uvidel. To, čo Ján videl a uvidí, je triumf života vo veľmi pohnutej histórii ľudstva.

Meditatio

Zaoberajme sa teraz tým, čo odkazuje text nám:

a) Prvé blahoslavenstvo v Zjavení znie: „Blahoslavený, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané, lebo čas je blízko.“ Toto blahoslavenstvo prináša nádej a radosť pre toho, kto číta a zachováva slová knihy, slová Svätého písma. Cirkev ako spoločenstvo i jednotlivec ako člen spoločenstva Cirkvi prežívajúci prenasledovanie či nachádzajúci sa v kríze nachádzajú v blahoslavenstve nádej a posilu, aby vytrvali, pretože od vernosti a vyznania viery závisí dar večného života.

Sú známe blahoslavenstvá zo Starého zákona, napríklad: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov“ (Ž 1,1), ale najznámejšie sú predsa Ježišove blahoslavenstvá z reči na vrchu (porov. Mt 5,3–10).

Prvé blahoslavenstvo Apokalypsy spája čítanie alebo počúvanie s konaním podľa prečítaného alebo počutého. Neodmysliteľnú podmienku konať podľa počutého zdôrazňuje sám Pán Ježiš – spomeňme si na podobenstvo o múdrom a hlúpom mužovi: múdry stavia dom na skale, hlúpy na piesku (porov. Mt 7,22–27); ten, kto stavia na piesku, sa podobá človeku, ktorý počúva, a nekoná podľa počutého Ježišovho slova. Alebo pripomeňme si výrok Pána Ježiša, že jeho bratom, sestrou a matkou sú tí, ktorí plnia vôľu nebeského Otca (porov. Lk 8,21; 12,47). Aj apoštol Jakub nás vo svojom liste vyzýva: „A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“ (Jak 1,22). Najbližšie je však prvému blahoslavenstvu z nášho dnešného úryvku Ježišovo blahoslavenstvo v Lukášovom evanjeliu: „Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho“ (Lk 11,28). Pre náš kresťanský život je nevyhnutné, aby sme konali podľa toho, čo počúvame; je to určujúce, lebo inak neprinášame ovocie skutkov. K vyznaniu viery sa nevyhnutne musia pripojiť skutky podľa viery – to z nás robí vierohodných kresťanov a svedkov Ježiša Krista.

b) Náš dnešný text nám predstavil aj postavu Ježiša Krista, ktorý je ako kňaz oblečený v bielej tunike. Jeho trvalá láska sa prejavila v skutku milosrdenstva k nám, keď nás oslobodil svojou krvou z hriechov, a dokonca „urobil kráľovstvom, kňazmi Bohu“ (Zjv 1,5b–6).

Sviatosťou krstu sme získali – každý z nás – spojenie s Ježišom Kristom. Stali sme sa časťou mystického tela Kristovho, čiže Cirkvi. Získali sme účasť aj na Kristovom kňazstve v stupni všeobecného kňazstva. Našou úlohou je v sile nášho všeobecného kňazstva aktívnou účasťou pri bohoslužbe chváliť a velebiť Boha, prosiť ho za seba a za ostatných, prinášať obety našich dobrých skutkov a trpezlivého nesenia životných krížov.

Zostáva však faktom, že všeobecné kňazstvo kohokoľvek z nás by stratilo zmysel a účinnosť bez Kristovho kňazského prostredníctva, ktoré sa uskutočňuje skrze úrad služobného sviatostného kňazstva. Lebo aj naša účasť na všeobecnom kňazstve sa živí, obnovuje a posilňuje predovšetkým odpustením hriechov a prijímaním Eucharistie – a toto nám Kristus sprostredkuje cez osoby, ktoré majú účasť aj na služobnom sviatostnom kňazstve.

c) Veľmi významnú úlohu zohráva v knihe Zjavenia svätého Jána Pánov deň. Je to nedeľa, deň, kedy sa Pán zjavil a poskytol autorovi videnie toho, čo sa má stať. Nedeľa je dňom poklony Ježišovi Kristovi, čo bolo v kontraste s požadovaným kultom rímskeho cisára. Dôraz na nedeľu ako deň oslavy Pánovho zmŕtvychvstania nájdeme v Novom zákona aj v Evanjeliu svätého Jána: Ježiš sa vo večeradle zjavil v nedeľu a potom opäť na ôsmy deň, v nedeľu (porov. Jn 20,19.26); Pavol lámal chlieb v prvý deň týždňa (porov. Sk 20,7); ten istý Pavol vyzýva kresťanov v Korinte, aby si v nedeľu odkladali niečo pre núdznych (porov. 1 Kor 16,2). Nedeľa sa vďaka Ježišovmu víťazstvu vo zmŕtvychvstaní stala dňom nového stvorenia, v ktorom nový Ježišov život dáva podnet na oslavu životodarného vzťahu s Bohom; má to byť čas venovaný blížnym a vďake za Božie stvorenie. Zachovávanie nedele sa stáva kľúčovým pre kresťanské spoločenstvá, pre každého kresťana. Aktuálnou úlohou Ježišových svedkov v dnešnom svete je pestovať kultúru kresťanskej nedele.

Slávenie nedele a nedeľná bohoslužba, ktoré sú prítomné v Zjavení, sa stávajú určujúcimi pre náboženskú skúsenosť jednotlivcov: Ján prijal videnie v nedeľu. Stávajú sa však určujúcimi aj pre náboženskú skúsenosť celého spoločenstva: komunita počúva posolstvo a odpovedá naň v nedeľu. Duchovná skúsenosť stretnutia so zmŕtvychvstalým Kristom, víťazom nad smrťou, sa uskutočňuje v liturgii. Účasť na nedeľnej liturgii robí nedeľu nedeľou, Pánovým dňom, a utvrdzuje vieru jednotlivca i spoločenstva. Každý jeden z nás žijeme vieru nie iba individuálne, ale aj spoločne. A toto spoločné slávenie a prežívanie viery robí z nás Ježišových svedkov, ktorí sa solidárne podporujú vo viere a konaní dobra. Kto verí v Ježiša, nikdy nie je sám. Je s ním vzkriesený Kristus a patrí do komunity veriacich bratov a sestier.

d) V našom dnešnom úryvku veľmi silno zaznieva aj skutočnosť, že Ježiš je víťazom nad smrťou. Ježiš nám dáva silu, aby sme kultúru smrti premáhali kultúrou života.

Zjavenie hovorí, že Ježiš má „kľúče smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18). Kľúče od šeolu – čiže podsvetia – a od smrti patrili v hebrejských textoch iba Bohu; teraz ich má jeho Syn. Pre Jána je isté, že niet skutočnosti, ktorá môže zastaviť víťazného Krista. Spoločenstvo – a teda aj my, ktorí čítame toto posolstvo – dostáva takto účinnú posilu pre našu nádej. Živý zmŕtvychvstalý Ježiš ako Pán života je riešením kríz, ktoré postihujú Cirkev a náš život. Dejiny ľudstva so svojimi krízami nachádzajú definitívnu odpoveď v živote Pána života.

Oratio

Pane Ježišu, aké je to podivné: tvoj služobník Ján bol vyhnaný na ostrov, mocní ľudia sveta mu vymedzili priestor, aby bol oddelený, aby sa nemohol voľne pohybovať, a ty si ho láskavo pozval, aby prekročil hranice, dovolil si mu, aby vstúpil tam, kde si mu zjavil niečo z nebeských tajomstiev (porov. Svätý Béda: Commento all’Apocalisse, 3,5–9).

Zjavil si mu mnohé obrazy, ktoré sú posolstvom pre nás. Ďakujeme ti, že nám dávaš príležitosť, aby sme nad nimi rozmýšľali.

Pane, kiež by som aj ja pri každej svätej omši, predovšetkým pri nedeľnej bohoslužbe, keď oslavujeme tvoje zmŕtvychvstanie, bol obdarovaný darom tvojej milosti, aby som sa pre teba otvoril, aby si ma vždy pozdvihol z väzenia mojich hriechov a slabostí, aby si ma vždy pozdvihol k poznaniu tvojej pravdy.

Pane, ty si povedal Jánovi, že si Alfa a Omega, Začiatok a Koniec. Alfa je prvé písmeno gréckej abecedy, omega posledné. Je to výrečný obraz o tebe, ľahko sa dá zapamätať. Si Začiatok, si Prvý: nikto nie je pred tebou. Si Koniec, si Posledný: nikto nie je po tebe.

Ty, Pane, si ten, ktorý predchádza všetky veci, všetko stvorené. Ako hovorí svätý Ján v evanjeliu: Všetko povstalo skrze teba a bez teba nepovstalo nič z toho, čo povstalo (porov. Jn 1,3).

Ty, Pane, si ten, ktorý privádzaš k zavŕšeniu všetky veci, všetko stvorené. Ako hovorí svätý Pavol: „Veď cieľom […] je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí“ (Rim 10,4).

Aj pre mňa samého celkom osobne si Alfou a Omegou, A a Zet, začiatkom a koncom. Z tvojej vôle som dostal pozemské jestvovanie, si mojím Stvoriteľom. A aby som mohol žiť naveky v šťastí, si mojím Spasiteľom, si mojím cieľom (porov. Svätý Augustín: Discorsi 299B,1).

Contemplatio

Blahoslavení, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané.

(porov. Zjv 1, 3).