V bratislavskej katedrále požehnali nový organ

Pridal dňa

V nedeľu 27. júna 2010 predpoludním požehnal bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v bratislavskej Katedrále svätého Martina nový organ. Na začiatku bohoslužby vystúpil k nemu na chór, kde predniesol modlitbu požehnania, potom svätá omša - koncelebrovaná aj biskupmi Jánom Sokolom a Františkom Rábekom - pokračovala obvyklým spôsobom už za doprovodu čerstvo požehnaného hudobného nástroja.

Na organe hrali Martin Bako, Stanislav Šurin a Peter Mikula, účinkoval Spevácky zbor mesta Bratislavy a Katedrálny zbor svätého Martina pod vedením dirigentov Dušana Billa a Ladislava Holáska. Večer sa v katedrále uskutočnil inauguračný koncert v podaní organistov Stanislava Šurina a Martina Baka.

Príležitostnú homíliu arcibiskupa Zvolenského na predpoludňajšej omši prinášame v plnom znení:


Drahí bratia a sestry,

zišli sme sa v dnešnú nedeľu, aby sme spoločne chválili Boha a opäť prežili radosť z Ježišovho zmŕtvychvstania. Tak ako vždy, počúvame Božie slovo, spievame žalmy, rozmýšľame o evanjeliu, aby sme sa potom ešte viac ponorili do Božieho tajomstva počas eucharistickej obety. Dnes je tu však ešte čosi, čo naše stretnutie ozvláštňuje a umocňuje: pri dnešnej liturgii zaznieva po prvý krát veľkolepý a dlho pripravovaný hudobný nástroj, nový „Organ svätej Alžbety“. Tento hudobný nástroj vnímali už starovekí kresťanskí myslitelia ako čosi oveľa väčšie a hodnotnejšie, ako len technický nástroj na vytváranie tónov. Napríklad podľa svätého Augustína organové píšťaly, rozozvučané prúdom vzduchu, pripomínajú človeka, ktorého myslenie, slová i skutky takpovediac „rozozvučí“ prúdenie Ducha Svätého v jeho duši. A organ ako celok vnímal tento veľký svätec ako symbol harmonickej symfónie spoločenstva ľudí, ktorých vedie a zjednocuje – hoci sú tak veľmi rôzni – ten istý Duch Svätý. Duch Svätý, ktorý jediný môže človeka naozaj inšpirovať, aby z hĺbky srdca obdivoval Pána; chválil jeho veľkosť, dobrotu a milosrdenstvo. Ako aktuálne preto znie výzva svätého apoštola Pavla v liste Galaťanom, ktorú sme počuli v druhom čítaní: „Žite duchovne, ... nech vás vedie Duch!“.

A Duch nás vedie predovšetkým prostredníctvom Božieho slova, ako sme to – doprevádzaní novým organom - spievali v dnešnom alelujovom verši: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva; ty máš slová večného života.“ V tejto krátkej vete sú zhrnuté základné kritériá plodného dialógu medzi človekom a Bohom: najprv ochota počúvať vo viere, že Boh k nám skutočne hovorí. Počúvať – a to s pokorou služobníka, ochotného podriadiť sa aktívne Božiemu posolstvu. Počúvať – a to vo viere, že sa k nám skláňa sám Stvoriteľ a Pán života, aby nás vnútorne posvätil slovami vedúcimi do večného života. Veď iba slová o večnom živote dokážu človeka otvoriť pre pochopenie zmyslu života pozemského.

Je len prirodzené, že človek vznešenosť tohto Božieho slova oddávna umocňoval tým, že ho namiesto jednoduchého čítania prednášal spevom, a tak zapájal do prednesu všetok zmysel pre krásu, všetku hudobnú tvorivosť pri spoločnom velebení Boha. „Spev je danosť milujúcich“ – povedal svätý Augustín, ktorý je tiež autorom preslávenej vety: bis orat, qui cantat, čiže kto spieva, dvakrát sa modlí. „Spev je oddychom duše“ - dopĺňa Augustína svätý Bazil Veľký – „je východiskom pokoja, lebo ukľudňuje rozorvané a rozbúrené myšlienky, upokojuje hnev, otvára ľudí pre lásku, zmieruje nepriateľov“. „Krásna hudba“ – pokračuje v širších súvislostiach pápež, blahej pamäti Pius XII. – „je univerzálny jazyk, čo hovorí priamo od srdca k srdcu, preniká všetky múry i hranice medzi národmi“. A napokon citujme zaujímavý výrok talianskeho skladateľa Lorenza Perosiho: „Ľudia dnes evanjelium príliš nečítajú - naučím ich počúvať ho prostredníctvom hudby...“.

V týchto súvislostiach je tiež symbolické, že celkom prvý responzóriový žalm, ktorý náš nový organ sprevádzal vo svätej omši, znel: „Ty, Pane, si moje jediné dobro“. A potom sme spievali o Pánovi ako našom ochrancovi, ktorý má v rukách náš osud a ukazuje nám cestu života. Preto sa naňho dívame v dôvere, že sa nezakolíšeme, že zostaneme plní radosti a naša duša bude plesať. Zdá sa, akoby chceli tieto biblicky inšpirované úryvky aktuálne vyjadriť základné zacielenie tohto monumentálneho hudobného nástroja: áno, hudba v liturgii má vždy - priamo či nepriamo - upriamovať veriacich na Pána, ktorý je naozaj „jediné dobro“; ktorý je jedinou záštitou pred životnými zblúdeniami, jediným zdrojom skutočnej radosti plesajúcej a hľadajúcej duše.

Pri predstavovaní nového organa verejnosť zaujala na prvý pohľad čisto technická informácia, že celý nástroj pozostáva z viac ako 4000 píšťal. Koľko tónov, koľko nádherných zvukových odtieňov, koľko variácií dokáže vydať! Koľko sŕdc v budúcnosti pozdvihne svojou krásou, v koľkých ľuďoch vzbudí túžbu po základných zdrojoch skutočnej krásy a harmónie. Každá jedna z tých píšťal - aj tá najkratšia - je v celom mechanizme nezastupiteľná: podobne môžeme aj my - hoci sa azda cítime nepatrný uprostred veľkého ľudského spoločenstva - prispieť svojím tónom do symfónie sveta, do chválospevu, ktorý veriaci denne na celej planéte spievajú Stvoriteľovi. Spievajú denne nie iba slovami a melódiami, ale najmä skutkami. Veď Ježiš nás cez dnešné evanjelium vyzýva „choď a zvestuj Božie kráľovstvo“: je to výzva veriť a konať, spievať ústami a „spievať skutkami“. Vynikajúcimi príkladmi dobrých skutkov sú dvaja svätí, ktorých si dnes zvlášť pripomíname: nachádzame sa v Katedrále, ktorá nesie meno svätého Martina. A v tomto chráme sme dnes požehnali organ, ktorý zasa nesie meno svätej Alžbety (nejaký čas žila na Bratislavskom hrade a zomrela v roku 1231 v Marburgu, kde bol vyrobený náš nový organ). Spoločnou charakteristikou oboch, svätého Martina a sv. Alžbety, bola praktická a konkrétna pomoc núdznym. Hoci mali vyššie spoločenské postavenie, vedeli sa skloniť k tým najbiednejším a najnúdznejším. Niekedy sa rozhodnutie prijať Božiu vôľu ako celoživotný program rodí z hlbokého umeleckého zážitku, z krásnej hudby, harmónie, súladu. Veď napokon, konať dobro je tiež vlastne o harmónii, o súlade medzi ľudským konaním a ľudským svedomím. „Hudba“ – mal raz povedať Ludwig van Beethoven - „je zjavením vyššieho rozumu a vyššej múdrosti...“

Dnes večer tu v rámci inauguračného koncertu zaznejú až dve skladby z pera ďalšieho, hlboko veriaceho hudobného skladateľa a organistu Johanna Sebastiana Bacha, ktorého diela boli aj v tomto chráme mnohokrát uvedené. Dovoľte mi preto na záver zacitovať slová, ktoré si slávny skladateľ zapísal na titulnú stránku svojej “Orgelbüchlein”, Organovej knižky: “Na chválu jedinému Bohu, a človeku na poučenie”.

Nuž čo teda zaželať a prosiť pre náš nový organ a jeho poslucháčov, ak nie práve toto: nech teda znie naozaj - Bohu na chválu a človeku na pozdvihnutie, zušľachtenie a duchovné obohatenie!

__________
Foto: Peter Zimen, TK KBS

Fotografie zo slávnosti požehnania je možné nájsť vo Fotoservise TK KBS.