Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša a emauzských učeníkov (Lk 24,13 -35) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. júna 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (43.6MB, 128kbps)

Zverejnenie textu Lectio divina na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva sa pripravuje...

Modlitba

Milosrdný Bože, Ty ukazuješ smutným a blúdiacim svetlo svojej pravdy a vraciaš ich na správnu cestu. Daj, aby sme ako emauzskí učeníci počúvali Ježišovo slovo, prijímali silu z Eucharistie a prežívali radosť z bratského spoločenstva Cirkvi, a tak v sile Ducha vydávali vierohodné svedectvo o Kristovom zmŕtvychvstaní. O to Ťa prosíme, lebo Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Stretávame sa v predvečer slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. V liturgii oslavujeme Ježiša Krista, ktorý nás posilňuje pokrmom chleba a vína na ceste do nebeského Jeruzalema. Táto skutočnosť je blízka s dnešným textom evanjelia, nad ktorým budeme uvažovať v Lectio divina. Stretnutie s Pánom Ježišom pri lámaní chleba vedie emauzských učeníkov, najprv sklamaných, k návratu do svätého mesta Jeruzalema a k radostnému svedectvu o zmŕtvychvstalom Ježišovi pred spoločenstvom bratov. Vypočujme si posvätný text o stretnutí zmŕtvychvstalého Krista s učeníkmi na ceste do Emauz.

Lectio

Lk 24, 13 – 35

V ten deň išli dvaja z nich do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?" Zastavili sa zronení a jeden z nich menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?" On im povedal: „A čo?" Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli." On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?" A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.  Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?" A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali:„Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi." Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Kontext úryvku

Spomedzi evanjelistov iba Lukáš uvádza, že Ježiš sa zjavil na ceste do Emauz dvom zo svojich učeníkov. Markovo evanjelium sa síce o tejto udalosti zmieňuje (Mk 16,12-13), ale nespomína nič z rozhovoru medzi Ježišom a učeníkmi. Spomenutá spoločná cesta do Emauz s učeníkmi predstavuje jednu z troch skúseností, cez ktoré evanjelista Lukáš svedčí o Ježišovom zmŕtvychvstaní: prvou je skúsenosť prázdneho hrobu (Lk 24,1-12), druhou je skúsenosť emauzských učeníkov (Lk 24,13-35) a treťou  skúsenosť Jedenástich apoštolov (Lk 24,36-43).

Lukáš spomína stretnutia so vzkrieseným Kristom iba v Jeruzaleme a blízkom okolí (Emauzy a Betánia), nespomína zjavenia Vzkrieseného Ježiša v Galiley. Lukáša sa sústreďuje zámerne len na Jeruzalem, aby zdôraznil miesto, kde sa udialo oslávenie Ježiša a odkiaľ sa po zoslaní Ducha Svätého rozšíri zvesť o živom Ježišovi až po kraj zeme (Sk 1,8).

Pôsobivé rozprávanie o emauzských učeníkoch (24,13-35) nachádzame teda zasadené do stredu poslednej, teda 24. kapitoly Lukášovho evanjelia: v jej úvode je svedectvo o tom, že Ježiš pred svitaním vstal z hrobu, no ešte sa nedal vidieť ani ženám a ani Petrovi (24,1-12), neskôr sa na ceste do Emauz Ježiš síce dáva vidieť, no nie je spoznaný, postupne sa však dáva poznať učeníkom a aj Petrovi, ktorý ho počas dňa uvidel (24,13-35), v závere kapitoly sa večer Ježiš dáva vo večeradle vidieť spoločenstvu Jedenástich a iných učeníkov a robí ústretové kroky, aby ho reálne všetci spoznali v oslávenom tele: ukáže rany na rukách a nohách a dokonca zje pred nimi rybu (24,36-49).

Opis stretnutia vzkrieseného Krista s emauzskými učeníkmi môžeme rozdeliť na dve časti:

Prvú časť tvoria verše 13-24 a tu sú činní predovšetkým učeníci, za bieleho dňa učeníci odchádzajú z Jeruzalemu. Cestu poznačuje beznádej, smútok a nepochopenie. Druhú časť tvoria verše 24-35 a obsahuje strhujúce Ježišovo vysvetlenie svojho oslávenia, ktorým zapaľuje srdcia učeníkov a pri lámaní chleba sa dáva učeníkom spoznať. Radosť zo stretnutia s Ježišom pobáda učeníkov k rýchlemu návratu za súmraku do Jeruzalema, aby oznámili ostatným, koho videli. Nastáva radostné zdieľanie oboch skupín, teda apoštolov a emauzských učeníkov o neočakávanej skúsenosti stretnutia so vzkrieseným Ježišom.

Výrazom „v ten deň“ sa myslí prvý deň týždňa, čiže nedeľa (porov. 24,1). Údaj odzrkadľuje veľkonočné zdôvodnenie kresťanského slávenia nedele. Učeníci sú označení ako „dvaja z nich“; sú to reálne osoby. Evanjelista uvádza meno jedného z nich, Kleofáša. Učeníci zjavne nepatrili medzi dvanástich apoštolov. Patrili skôr do okruhu 72 učeníkov, ktorých si Ježiš vyvolil pre ohlasovanie Božieho kráľovstva (porov. Lk 10,1-12). Títo učeníci mohli zažiť Ježiša pri rozmnožení a lámaní chleba zástupom.

Podľa starobylého zvyku mohli pútnici odchádzať z Jeruzalema už hneď po sobote, po sviatku paschy (15. nisan); nezostávali v Jeruzaleme až do úplného konca sedemdňového sviatku Nekvasených chlebov.

Väčšina starobylých rukopisov evanjelia svätého Lukáša uvádza, že obec bola vzdialená od Jeruzalema 60 stádií, čo je asi 12 km. Na základe takého presného určenia vzdialenosti je možné biblické Emauzy stotožniť s veľmi pekne položenou obcou na severozápad od Jeruzalema, ktorá sa dnes volá El Qubeibeh.

Učeníci sa medzi sebou rozprávajú o dramatických udalostiach posledných dní. Nedokážu si ich vysvetliť. Ukrižovaný Mesiáš je pre nich z hľadiska politického vykúpenia Izraela totálne porazený. Netušia, že On sám, ústredná postava ich rozhovoru, sa k nim priblížil. Pokladajú ho jedného z mnohých pútnikov. Východná zdvorilosť im nedovoľovala odmietnuť sprievod cudzieho pútnika. Evanjelista Lukáš uvádza ťažkosť, ktorá komplikuje stretnutie a ktorú treba prekonať: Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali (v. 16). Nespoznávajú Ježiša, hoci sa počas jeho verejného účinkovania s ním stretávali. Tento problém je súčasťou mnohých zjavení zmŕtvychvstalého Ježiša v jeho oslávenom tele. Niečo podobné sa stalo Márii Magdaléne (porov. Jn 20, 11 - 18), jedenástim na vrchu v Galiley, keď niektorí o Ježišovi pochybovali (Mt 28,17), pri zjavení učeníkom na Galilejskom jazere (Jn 21,1-14), a bude to reálny problém aj v prípade Ježišovho zjavenia učeníkom vo večeradle neskôr, keď Ježiš zje pred nimi rybu, aby uverili, že vstal v tele (Lk 24,36-43). Učeníkom „zastiera oči“ nielen Ježišov zmenený telesný zjav, ale aj skutočnosť nedostatočnej viery učeníkov, ktorú pomáha Ježiš prekonať.

Učeníci na ceste domov, do Emauz, majú dve ťažkosti: jedna sa týka ukrižovania Mesiáša a druhá nevedomosti záhadného pútnika. Neznámy pútnik však vstúpi do rozhovoru s nimi, otázkami postupne privedie emauzských učeníkov k aktivite. Ježiš svojimi otázkami: „O čom sa to cestou zhovárate?"; „A čo (sa tam stalo)?“ a tretí raz, keď chcel pokračovať v ceste ďalej, podnecuje reakciu emauzských učeníkov. A tak učeníci prídu za pomoci Ježiša a pomocou ich vlastného uvažovania postupne k poznaniu pravdy.

Otázka „A čo (sa tam stalo)?“ (v. 19a) dáva učeníkom priestor pre vyznanie všetkého, čo vedia o Ježišovi z jeho verejného účinkovania, z posledného týždňa jeho pozemského života a dokonca aj z rána prvého dňa. Z vlastnej perspektívy ponúknu súhrn celého evanjelia.

Keď učeníci hovoria o „Ježišovi Nazaretskom“ (v.19b) – používajú titul, ktorý od detstva prislúcha Ježišovi a Ježiš bol tak poznaný aj počas svojho verejného účinkovania.

Výraz „prorok mocný v čine i v reči“ vystihuje hlbšie poznanie o Ježišovi. Ježišovo umučenie a smrť na kríži je pre nich tou najväčšou tragédiou, lebo tento mocný prorok nedokázal uniknúť úkladom židovských vodcov. Ježišova smrť zmarila všetky nádeje učeníkov na oslobodenie izraelského národa.

Poznámka o treťom dni tu súvisí skôr s blízkou konečnou a neodvolateľnou realitou smrti. Podľa židovských predstáv je človek po treťom dni definitívne mŕtvy, len čo ten čas uplynie, nemožno už rátať s návratom do života.

Správa žien o prázdnom hrobe a o tom, že Ježiš žije, učeníkov úplne zarazila. Spočiatku ju apoštoli pokladali za blúznenie (v. 11). Hrob bol skutočne prázdny, veď sa o tom presvedčili aj vierohodní muži na čele s Petrom (vv. 12.24). Ale aj títo dvaja učeníci si ešte stále v sebe nesú veľké sklamanie a prejavujú neschopnosť uveriť, že by Ježiš mohol žiť.

A tu nastáva veľký zvrat rozhovoru. Neznámy pútnik obdivuhodne vykladá udalosti posledných dní vo svetle starozákonných proroctiev. Učeníkom začínajú pri jeho slovách horieť srdcia.

Ježišovo vyjadrenie „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom...“ (v. 25) je zámerne silné, aby otriaslo slabú vieru, ktorá prehliada, čo predpovedali starozákonné proroctvá. Predstava trpiaceho Mesiáša nebola cudzia napríklad Izaiášovi v texte o Pánovom služobníkovi v Iz 52,13–53,12. Židovský utláčaný národ však očakával skôr politického Mesiáša, ktorý zvíťazí. Porazený Mesiáš je fiaskom očakávaní. Pritom aj Ježiš sám predpovedal svoje utrpenie (porov. Lk 9, 22.44-45; 18,31-33; 22,15). Tiež zjavení anjeli pripomínali ženám pri prázdnom hrobe práve tieto predpovede z Galilee (porov. Lk 24,6-7). Teraz to robí sám živý Ježiš, pred ich očami v tom momente ešte nepoznaný pútnik, cez slová a udalosti Starého zákona.

Zmŕtvychvstalý Pán vysvetľuje Písma a aplikuje ich zmysel na seba. Toto otváranie Písem na ceste z Jeruzalema do Emauz má význam pre celé dejiny. Ježiš svojím utrpením a smrťou poskytuje [hermeneutický] kľúč na vysvetlenie Mojžiša a prorokov. Starozákonné proroctvá o Mesiášovi sa naplnili v Ježišovi Kristovi. On je stredom a cieľom celého Písma.

Medzitým pútnici prišli do cieľa – „k dedine, do ktorej šli“ (v. 28). Lukášova približná formulácia by mohla viesť k názoru, že ide o nejaký hostinec v blízkosti Emauz, ako to pochopili niektorí maliari, no pozvanie, aby neznámy zostal s nimi, poukazuje skôr na obydlie jedného z dvoch mužov. Veta „tváril sa, že ide ďalej“ (v. 28) by mohla poukazovať zdanlivo na orientálny zvyk zdvorilého zdráhania sa alebo odmietania, no na základe predošlého postupu ide aj tu o zámerný krok, ktorý má vzbudiť aktivitu. Učeníci navrhnú pútnikovi, aby zostal s nimi iste aj preto, lebo rozhovor s ním o Svätom Písme bol tak jedinečne podnetný. Pozvanie s odôvodnením: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil“ (v. 29) nie je nejakou formálnou ponukou, ale priateľským naliehaním, ktorá patrí k orientálnym zvyklostiam (porov. Gn 19,3; 2 Kr 5,16; Sk 16,15). Výraz „zvečerieva sa“ vyjadruje širší čas od poludnia do západu slnka (porov. Sdc 19,9n). Výraz „zostať“ používa Lukáš v tom istom verši dvakrát, aby vyzdvihol osobitné spoločenstvo s Kristom.

Pozvanie vyjadruje opustenosť dvoch pútnikov a zároveň túžbu, aby sa rozhovor s Ježišom predĺžil a nikdy neskončil. Z „jediného cudzinca v Jeruzaleme“ (v. 18), voči ktorému učeníci mali istú nedôveru, je zrazu pozvaný do ich domu, čo je prejav veľkej dôvery.

Po prijatí pozvania sa odvíja veľmi častá téma v Lukášovom evanjeliu: téma hostiny a stolovania. „A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho.“ Ježiš veľmi často stoloval s rôznymi ľuďmi: s hriešnikmi (Lk 5,29-35), s farizejmi (Lk 7,36-50), s priateľmi (Lk 10,38-42). Na hostinách Ježiš predniesol mnoho nádherných podobenstiev a rečí; medzi nimi aj podobenstvo o veľkej večeri (Lk 14,15-24), ktorá je predobrazom nebeskej blaženosti. Veľkolepá hostina je aj prejavom radosti otca, ktorému sa vrátil domov stratený syn (15,23-24).

Ježiš za stolom v Emauzoch s dvomi učeníkmi prebral úlohu otca domu a urobil štyri gestá, ktoré použil aj pri zázraku rozmnoženia chleba (porov. 9,16) a aj pri Poslednej večeri (22,19): „Ježiš vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a podával.“ Tieto štyri gestá pripomínajú rozmnoženie chleba, ale tieto gestá ešte viac poukazujú na Eucharistiu. Vo v. 35 sa táto udalosť označuje výrazom „lámanie chleba“, v knihe Skutkoch apoštolov sa potom tento výraz stane typickým označením slávenia Eucharistie.

Ježiš za stolom v Emauzoch s dvomi učeníkmi prebral úlohu otca domu a urobil štyri gestá, ktoré použil aj pri zázraku rozmnoženia chleba (porov. 9,16) a aj pri Poslednej večeri (22,19): „Ježiš vzal chlieb, dobrorečil, lámal ho a podával.“ Tieto štyri gestá pripomínajú rozmnoženie chleba, ale tieto gestá ešte viac poukazujú na Eucharistiu. Vo v. 35 sa táto udalosť označuje výrazom „lámanie chleba“, v knihe Skutkoch apoštolov sa potom tento výraz stane typickým označením slávenia Eucharistie.

Ale v konkrétnom stretnutí s emauzskými učeníkmi je rozhodujúce to, že učeníci na základe Ježišových gest uveria a vierou spoznajú to najdôležitejšie, že „Ježiš žije“ (porov. 24,23) a táto ich viera nepotrebuje ďalšie dôkazy. Pri lámaní chleba celý príbeh vyvrcholil, „v tom sa im otvorili oči a spoznali ho“. Definitívne sa vyriešila a prekonala ťažkosť z úvodu príbehu: Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali.“ (v.16). Lámanie chleba umožňuje prechod učeníkov z nevedomosti k poznaniu Ježiša, čím sa celá situácia beznádejnosti pre nich zmenila na nádej a radosť z Ježiša.

Na začiatku sa Ježiš k učeníkom priblížil, teraz im zmizol z očí (v. 31).

Po Ježišovom zmiznutí si učeníci pýtajú: „Či nám nehorelo srdce...“? Tento výraz predstavuje zmenu oproti situácii zo začiatku, keď „sa zastavili zronení“. Na začiatku sú ich srdcia sklesnuté, teraz vedia, že príčinou zmeny bolo vysvetľovanie Písma a najmä typická činnosť Ježiša odhaľujúca novú etapu života Zmŕtvychvstalého.

Všetky Božie zjavenia si bežne vyžadujú spoluúčasť a svedectvo. Emauzskí učeníci pochopili Ježišovo zjavenie ako podnet povedať o tom iným. Pôvodne odišli z Jeruzalema za bieleho dňa, možno predpoludním opustili spoločenstvo Jedenástich. Teraz sa však v ústrety tme vracajú do Jeruzalema medzi Jedenástich, aby svedčili o Ježišovi. Sú plní nadšenia a očakávania, ako prekvapia Jedenástich, ale Jedenásti už vedia, že Ježiš vstal z mŕtvych a oni samotní hovoria emauzským učeníkom dokonca o zjavení Vzkrieseného Ježiša Šimonovi (v. 34). Lukáš uvádza najskôr vyznanie viery kresťanov v Jeruzaleme a až potom dáva priestor emauzským učeníkom. Vyjadruje tým určitú hierarchiu vyznaní v zhode s autoritou v prvej Cirkvi – teda najskôr Peter a potom ostatní (porov. 1 Kor 15,3-7). Tento verš predstavuje jediné miesto v evanjeliách, kde sa hovorí, že sa Ježiš zjavil osobitne Petrovi.

Príbeh emauzských učeníkov sa končí ich svedectvom o Ježišovi. Zatiaľ čo o ňom rozprávajú bratom, on sám znova potvrdí to, čo kedysi povedal: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v jeho mene, tam som ja medzi nimi“ (porov. Mt 18, 20). Ježiš zastane uprostred nich (porov. Lk 24,36). Emauzským učeníkom sa tak Ježiš zjavuje druhý krát, nielen na ceste, ale aj uprostred rodiacej sa jeruzalemskej cirkvi vo Večeradle. Aj teraz však bude treba prekonať pochybnosti a spoznať reálne telo živého Ježiša, čomu on sám napomáha a dáva človeku chápať, že keď zomrel v tele, v tele aj vstal.

Meditatio

Kráčať po ceste života s Ježišom

Úryvok evanjelia o emauzských učeníkoch naznačil aj našu životnú púť, na ktorej je tajomne prítomný Pán, osobitne v čase beznádeje. Pán nás nenechá nikdy opustených. Rozpoloženie učeníkov na ceste opisuje sv. Augustín takto: „Učiteľ s nimi išiel po ceste a sám bol cestou: ešte ani neboli na ceste, a už zbadal, ako sa z nej odchyľujú. Keď bol s nimi pred svojím umučením, všetko predpovedal, že bude trpieť, zomrie a tretieho dňa vstane z mŕtvych, ale jeho smrť spôsobila, že na to zabudli.“

A naozaj, nesmierne bolestná skúsenosť, keď učeníci videli Ježiša ukrižovaného, viedla k tomu, že zabudli, ako im predpovedal svoje utrpenie a zmŕtvychvstanie. Oni neočakávali, že vstane z mŕtvych. Po tom všetkom odchádzajú domov, niet na čo čakať. Spoločenstvo učeníkov sa rozchádza, kto ho opäť spojí?

Môžeme povedať, že iniciatívu prevzal na seba sám živý Pán, ktorý sa prispôsobí pútnikom, ide s nimi a vyzve ich, aby mu odhalili svoje vnútro. Viera v zmŕtvychvstanie je kráčanie. Ježiša možno spoznať, keď ho budeme nasledovať. Ježiš aj nám dáva denne veľa príležitostí, aby sme kráčali s ním: dáva sa nám spoznať najmä cez svoje Slovo, v spoločenstve bratov a sestier, v modlitbe a najmä v Eucharistii. Jeho dobro odzrkadľuje nádhera stvoreného sveta, Pán hovorí nepriamo aj cez dejinné udalosti, cez radostné aj bolestné príbehy nášho osobného života. Vnímame jeho prítomnosť – alebo máme oči zastreté? Zastiera nám ich bolesť z nejakej životnej straty? Alebo hriech, či azda ľahostajnosť?

Počúvať Ježišovo slovo

Učeníci hovoria: „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael“. Sv. Augustín ich karhá: „Dúfali ste – a teraz už nedúfate? Hľa, Kristus žije – ale vaša nádej je mŕtva. Kristus vstal z mŕtvych, je živý – ale napriek tomu sú mŕtve srdcia učeníkov. Vidia ho svojimi očami, rozprávajú sa s ním – a predsa ho nepoznajú. Pokladajú ho za sprievodcu – a pritom on je ich vodcom.“

Učeníci (ako aj my všetci) potrebujeme na ceste životom vysvetľujúce slovo. Ježiš im ho ponúka. Objasňuje najskôr kľúčové state starozákonných spisov: Mojžiša a prorokov, ktoré sa vzťahovali naňho a sám sa stáva centrom vznikajúcich novozákonných spisov. Jeho výklad je plný zápalu, presvedčivých argumentov z prežitej skúsenosti. Ježišove slová zapaľujú srdcia učeníkov. Pre spoznanie najväčšieho tajomstva Ježišovho života treba začať od začiatku, najprv dejinami sveta a Izraela. Hebrejské písma o stvorení a o spáse Božieho ľudu za pomoci Mesiáša sú najlepšou prípravou o Ježišovom víťazstve a jeho novom vzkriesenom živote. Božie slovo a jeho výklad nemožno ničím nahradiť. Písma a ich výklad sú prvým nevyhnutným krokom v príprave na prijatie Ježiša v lámaní chleba. Bez Božieho slova nemôžeme pochopiť ani zmysel a hĺbku sviatostí.

Možno aj naše srdcia sú (aspoň niekedy) vlažné a bez zápalu. Napĺňame si ich dostatočne Ježišovou pravdou? Nestrácame veľa času pri zbytočných veciach namiesto toho, aby sme komunikovali s Bohom v osobnej modlitbe?

S vierou prijímať Eucharistiu

Ježiš sa dal emauzským poznať až pri lámaní chleba. Sv. Augustín to zdvôvodňuje, že to bolo: „kvôli nám, ktorí sme ho nemali vidieť v tele, a predsa sme mali jesť jeho telo. Každý, kto si verný, kto sa nadarmo nenazývaš kresťan, kto si nevstúpil do Cirkvi bez dôvodu, kto počúvaš Božie slovo s bázňou a nádejou, povzbuď sa lámaním chleba. Maj vieru – a ten, koho nevidíš, bude s tebou.“ Augustín upozorňuje, že emauzskí učeníci počas putovania a rozhovoru s Ježišom neverili, že vstal z mŕtvych. Kráčali duchovne mŕtvi s tým, kto žil, kráčali mŕtvi so samotným Životom. Kráčal s nimi život, ale v ich srdciach ešte nebol obnovený život. Avšak lámanie chleba s Ježišom im pomohlo nájsť stratenú vieru i nádej.

Z predchádzajúcich slov vyplýva, že sv. Augustín chápal toto lámanie chleba ako Eucharistiu. Stolovanie s Ježišom skrýva totiž v sebe nesmiernu duchovnú silu a tak, ako pohlo emauzských od nevery k viere, môže pohnúť aj nás.

V tejto súvislosti spomína sv. Augustín ešte jeden moment. Povzbudzuje svojich poslucháčov, aby napodobňovali emauzských učeníkov v pohostinnosti, ak chcú poznať Pána. „A ak chceš mať život, konaj, čo oni robili, aby si poznal Pána. Ponúkli mu pohostinnosť. Pán akoby chcel pokračovať v ceste, oni ho však zadržali. A keď prišli na miesto, kam putovali, povedali: Zostaň už s nami, lebo deň sa nachýlil. Prijmi hosťa, ak chceš poznať Pána. Čo vzala nevera, vrátila pohostinnosť.“

Aj my, každý z nás, máme určitý veľmi citlivé miesto v našom živote, niečo, čo sme ešte nedokázali vyriešiť. Ježiš chce stolovať aj s nami a pomôcť nám. Dôležité je, aby sme ho pozvali do svojho života a prijali aj jeho pozvanie na slávenie Eucharistie. V nej sa skrýva sila na riešenie všetkých ťažkostí. V nej je prítomný on sám.

Svedčiť o Ježišovi

Sv. Augustín vysvetľuje dôvod, prečo Ježiš zmizol svojim učeníkom takto: „Pán Ježiš sa nechal spoznať, ale poznaný sa nenechal nijako zdržovať. Ten, koho vierou zdržali v tele, sa od nich vzdialil. Tak sa totiž Pán vzdialil od celej Cirkvi a vystúpil na nebesia, aby rástla viera. Keby si totiž nepoznal nič, okrem toho, čo vidíš, kde by bola viera? Keď však veríš i tomu, čo nevidíš, budeš sa radovať – až to budeš vidieť.“

Môžeme sa opýtať: o akú vieru ide? Jednoznačne je to viera v Ježišovo radostné posolstvo. On sám ho považuje za veľmi dôležité, a preto pomerne tvrdo karhá emauzských za to, že sú „ťarbaví srdcom uveriť ...“ tomuto posolstvu.

Ďalšia otázka znie: prečo má rásť naša viera? Iste nie preto, aby sme ju skryli pod mericu. Vieru dostávame ako dar nielen pre seba, ale aj pre iných. Emauzskí učeníci pochopili tento hlboký súvis a hneď po Ježišovom zmiznutí, nehľadiac na únavu predchádzajúcich ťažkých dní a dnešného dlhého putovania, znovu vstávajú a vydávajú sa na cestu do Svätého mesta a za bratmi, aby vydali svedectvo obnovenej viery v Ježiša a v nádej, ktorú im priniesol.

Oratio

Pane Ježišu, dvaja emauzskí učeníci odchádzajú z Jeruzalema, rozprávajú sa o Tebe, ale sú sklamaní z Tvojej smrti na kríži, pochybujú o Tebe, v ich srdci vyhasína plamienok viery. Ty si sa k nim priblížil, videli Ťa, hľadeli na Teba, ale nespoznali Ťa. Tak ako o Tebe rozprávali a nerozumeli, nechápali zmysel a nenahraditeľný význam Tvojej smrti na kríži. A tak ľudskými očami hľadali a nepoznali Ťa, rozprávali o Tebe a nechápali Ťa.

Si láskavý, Pane, priblížil si sa k nim. Mýlili sa, že si cudzinec. Ich šťastie spočívalo v tom, že sa s Tebou začali rozprávať, že sa otvorili pre nepoznanú osobu, mali v sebe aj skromnosť a prijali pokarhanie, že sú ťažkopádni vo svojej viere. Síce stále váhali, ale počúvali Tvoje vysvetlenie, boli otvorení pre Tvoje slová, ako si im ukázal súvislosti udalostí opísaných v Starom Zákone so životom Mesiáša.

Pane, počúvali Tvoje Božie slová, ale ešte stále ich oči boli zastreté. Potom Ťa pozvali k sebe, nástojili, aby si s nimi zostal. Chceli Ťa pohostiť. A to ich zachránilo pred veľkým omylom, aby si pre nich nezostal len cudzím pútnikom. Aj keď v srdci neboli otvorení pre všetky Tvoje Božie slová, chceli Ti poslúžiť a prijať Ťa ako hosťa. Je pravda, Pane, že „nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia.“ (porov. Rim 2,13).

Pane, aké je to pre nás prekvapujúce, nevedeli Ťa spoznať, kým si k nim hovoril, dovolil si im spoznať Ťa, keď Ti poslúžili pri stole. Aj svätý apoštol Pavol nám zanechal poučenie: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli“ (Hebr 13,2).

Ďakujeme Ti, Pane, za toto poznanie, uvedomujeme si, že kto chce pochopiť čím viac počutých slov, musí si ponáhľať a usilovať sa, aby konal podľa tých slov, ktoré už pochopil a aby táto činnosť mu osvetlila to, čo ešte nepochopil. (porov. Sv. Gregor Veľký, Homília 23).

Ak chceme spoznať Pána, treba, aby sme konali ako emauzskí učeníci. Oni pohostili pútnika. Mysleli, že chce pokračovať v ceste, ale oni ho zdržali. Povedali mu: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. A tak to, čo stratili na ceste nevery, vrátili sa im cez pohostinstvo. Pán sa im totiž nechal spoznať pri lámaní chleba. (porov. Svätý Augustín, Sermo 235).

Contemplatio

Pane, zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!

(porov. Lk 24,29)