Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša a Nikodémom (Jn 3,1-21) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. mája 2010.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (40MB, 128kbps)

Zverejnenie textu Lectio divina na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva sa pripravuje...

Modlitba

Večný Otče,
svoju lásku k človeku najviac prejavuješ
vo svojom Synovi, ktorého si poslal, aby za nás vydal svoj život na kríži
a svojím zmŕtvychvstaním nám otvoril cestu k životu s tebou;
otvor naše mysle i srdcia,
aby sme poznávali jeho tvár v slovách Písma,
a v sile Ducha o ňom vydávali vierohodné svedectvo.
O to ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Veľkonočné obdobie, ktoré prežívame, nesie v sebe hlboký náboj nového života – zjavuje nám to predovšetkým Kristovo zmŕtvychvstanie, ktoré je ústredným tajomstvom Veľkej noci, ale hovorí o tom svojím jazykom aj príroda okolo nás. Vnímame, ako sa všetko v tomto jarnom období opäť prebúdza k životu a do radosti sviežej zelene i pestrých kvetov.

Myšlienku nového života, znovuzrodenia, predstavuje aj úryvok z Jánovho evanjelia, nad ktorým sa dnes chceme v rámci Lectio divina zamyslieť, a cez ktorý túžime znovu hlbšie spoznať tvár Ježiša Krista. Tento jánovský text spolu s inými staťami z Jánovho evanjelia čítanými vo veľkonočnom období súvisí s tzv. mystagógiou, Cirkev nás Božím slovom postupne uvádza do tajomstiev veľkonočných sviatostí ako krst, eucharistia a do tajomstiev Ježišovho života. Započúvajme sa teraz do opisu stretnutia Ježiša s Nikodémom a ich vzájomného dialógu o krste ako prameni života.

Lectio

Jn 3,1-21

¹ Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. ² On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu:
„Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“
³ Ježiš mu odpovedal:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“
⁴ Nikodém mu vravel:
„Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“
⁵ Ježiš odpovedal:
„Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. ⁶ Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.
⁷ Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. ⁸ Vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“
⁹ Nikodém sa ho opýtal:
„Ako sa to môže stať?“
¹⁰ Ježiš mu odvetil:
„Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš? ¹¹ Veru, veru, hovorím ti: Hovoríme o tom, čo poznáme, a svedčíme o tom, čo sme videli, a neprijímate naše svedectvo. ¹² Ak neveríte, keď vám hovorím o pozemských veciach, akože uveríte, keď vám budem rozprávať o nebeských?
¹³ Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka. ¹⁴ A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, ¹⁵ aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
¹⁶ Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.
¹⁷ Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.
¹⁸ Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.
¹⁹ A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. ²⁰ Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. ²¹ Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.

Kontext úryvku

Pre lepšie pochopenie úryvku si všimnime bezprostredný kontext, do ktorého je stretnutie Nikodéma s Ježišom zasadené. Ježiš sa nachádza v Jeruzaleme počas židovskej Veľkej noci (porov. 2,13.23). Ako každý nábožný žid šiel na veľké sviatky do svätého mesta, aby sa „ukázal pred Pánom, svojím Bohom“, ako predpisoval Zákon (Ex 23,14-17). Slávenie bolo spojené s prinášaním obety. A tak Ježiš vystúpil aj do chrámu, kde našiel neporiadok (porov. Jn 2,14-16). Jeho gesto očisty svätého miesta, „domu Otca“ (2,16), vyvolalo konfrontáciu s predstaviteľmi národa. V nej poukázal na nový chrám, nové miesto Božej prítomnosti medzi ľuďmi, ktorým je on sám. Židia, s ktorými sa rozprával, ho nepochopili (porov. 2,20) a aj učeníci porozumeli jeho slovám až po zmŕtvychvstaní (porov. 2,21-22).

Vzápätí však evanjelista zaznamenáva aj inú reakciu: počas veľkonočných sviatkov „mnohí uverili v jeho [Ježišovo] meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“ (2,23). Tak ako pri stretnutí s prvými učeníkmi (porov. 1,35-51), aj prvý kontakt Ježiša so zástupmi nachádza odozvu viery. Sú to prvé výhonky, ktoré potrebujú rásť, no sú znakom nádeje. Ježiš to vie, ako píše ďalej evanjelista, lebo on videl do srdca človeka, „nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi... vedel, čo je v človeku“ (2,25).

Zdá sa, že i Nikodém, ktorý vstupuje hneď nato do deja (porov. 3,1), patrí medzi tých, v ktorých Ježiš vyvolal záblesk viery. Keď totiž začína s Ježišom nočný rozhovor, naznačuje, že jeho viera pramení zo znamení, ktoré koná Ježiš – hovorí: „...nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh“ (3,2). Semienko viery však potrebuje zapustiť hlbšie korene, podobne ako u iných postáv evanjelia: u Natanaela (porov. 1,45-50); u Samaritánky, ktorá sa vzápätí po Nikodémovi stretne s Ježišom na pravé poludnie (porov. 4,4-29) a rozhovor tejto ženy za svetla zaznie paradoxne po nočnom rozhovore muža Nikodéma. Viera zapustila korene aj u Márie Magdalény (porov. 20,11-18), o ktorej sme uvažovali na minulom Lectio divina, alebo i Tomáša, ktorý zanecháva pri stretnutí so Vzkrieseným snáď najkrajšie vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ (20,28). Iba osobné stretnutie s Ježišom prehlbuje vieru a objavuje zdroj života.

Dnešný úryvok môžeme rozdeliť na dve časti. Verše 1-12 tvoria prvú časť, ktorá sa po krátkom úvode rozvíja v dialógu medzi Ježišom a Nikodémom. Posledná odpoveď Ježiša vo veršoch 11 a 12 prechádza do množného čísla; adresátom jeho slov už nie je len Nikodém, ale všetci, ktorí Ježiša počúvajú. V samotnej druhej časti (verše 13-21) už Nikodém zostáva v úzadí a znie iba Ježišova reč, ktorá postupne splýva s komentárom evanjelistu. Použijúc slová Ježiša z verša 12 by sme mohli prvú časť pomenovať ako tú, ktorá sa zaoberá „pozemskými vecami“ (človekom) a druhú časť ako tú, ktorá hovorí o „nebeských veciach“ (Bohu).

Prvý verš 3. kapitoly podáva krátky náčrt postavy Nikodéma. Dozvedáme sa, že patril ku skupine farizejov. Dnes sa označenie „farizej“ chápe ako synonymum slova „pokrytec“. Ježiš skutočne odsudzuje správanie mnohých farizejov, ktorí Zákon využívali pre svoj osobný prospech (porov. Mt 23). No pôvodným zámerom farizejského spôsobu života bola zvláštna láska k Zákonu ako vyjadreniu Božej vôle a úsilie zachovávať ho čo najvernejšie. Nikodém prichádza k Ježišovi ako človek znalý Zákona, ktorý túži ešte viac patriť Bohu. Okrem toho nám evanjelista hovorí, že bol „popredný muž u Židov“ (3,1). Môže to znamenať, že bol členom židovskej veľrady – kde však väčšinu tvorila skupina saducejov, čiže bol tam v menšine. No a v 10. verši ho Ježiš označuje titulom „učiteľ Izraela“, čo značí, že bol znalcom Písma.

Dá sa povedať, že Nikodém sa stáva zástupcom alebo hovorcom časti židovského národa, ktorá sa usilovala s otvorenosťou skúmať pravdu o Ježišovi Kristovi na základe Písma. Potvrdzujú to jeho prvé slová, ktoré formuluje v množnom čísle: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha...“ (3,2). Napriek odvážnemu tvrdeniu „vieme“, cítiť z jeho vyjadrenia, že ešte stále hľadá. Zdá sa, že o tom svedčí aj skutočnosť, že za Ježišom prichádza „v noci“ – detail, ktorý je spolu s „tmou“ v evanjeliu častým symbolom nepochopenia, alebo až neviery (porov. 1,5; 6,17; 12,35; 13,30; 21,3). Noc je ale aj priestorom, v ktorom možno pokojne študovať Písmo – tak znie začiatok prvého Žalmu: „Blažený človek, čo ...v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1,1-2). Nikodém zo svojej tmy vstupuje do svetla prítomnosti vteleného Slova, ktoré „vo tmách svieti“ (Jn 1,5) a „osvecuje každého človeka“ (1,9), ktorý sa preň otvorí.

Ježiš vedel, kam Nikodém mieri svojím výrokom – veď poznal aj jeho srdce a zmýšľanie (porov. 2,24-25) – preto mu v odpovedi ukazuje cestu, ktorú hľadá: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (3,3). Výraz Božie kráľovstvo, dôležitý v synoptických evanjeliách, je vo štvrtom evanjeliu zriedkavý. Vyjadruje účasť na spoločenstve Božích detí (porov. 1,12-13). Vidieť, a teda mať skúsenosť Božej vlády značí vstúpiť do synovského vzťahu s Otcom. Podmienkou je znovuzrodenie zhora. Nikodém nechápe, lebo grécky výraz ánōthen má dvojaký význam: „zhora“ i „znova“. On má iba skúsenosť pozemského zrodenia, preto sa čuduje (porov. 3,4). Augustín komentuje jeho postoj slovami: „Nepoznal iný spôsob zrodenia, iba ten z Adama a Evy; ešte nechápal, že sa možno zrodiť z Boha a z Cirkvi. Poznal len tých rodičov, čo rodia pre smrť, ešte nie tých, ktorí rodia pre život“ (Homília 11).

Nikodém dosiaľ hľadal len prirodzenou cestou, cestou vlastného úsilia podľa prikázaní Zákona – Ježiš mu v dialógu otvára a približuje cestu nadprirodzenú, cestu daru a milosti (porov. 1,17). Znovuzrodenie „z vody a z Ducha“ (3,5) značí vstup do novej skutočnosti, ktorá spočíva na Božej iniciatíve. Krst, na ktorý Ježiš v odpovedi naráža bez toho, aby ho menoval, stavia človeka bez jeho zásluh do dôstojnosti Božieho dieťaťa. Ide o navonok neviditeľnú skutočnosť, ktorú Ježiš porovnáva so skúsenosťou vanutia vetra (porov. 3,8). Aj tu slová evanjelia otvárajú hlbší zmysel, pretože grécke slovo pneuma sa dá preložiť nielen ako „vietor“ ale i „Duch“. Duch, tak ako vietor, je neviditeľný, a predsa jeho účinky sú zrejmé. Ani samotný život nemožno postrehnúť zrakom, a predsa dáva jestvovať, vidieť, chápať, milovať. Boží Duch, ktorý rodí pre nový život (porov. 6,64), presahuje ľudské chápanie.

Niet divu, že Nikodém sa pýta: „Ako sa to môže stať?“ (3,9). Jeho posledná otázka dáva Ježišovi priestor, aby prešiel k zjaveniu „nebeských vecí“ (porov. 3,12), k zjaveniu Božieho plánu spásy.

Ježiš vychádza zo starozákonnej skúsenosti izraelského ľudu pri putovaní púšťou po vyjdení z Egypta. Ľud, sužovaný vlastnou hriešnosťou a neverou voči Bohu, dostal vtedy znamenie medeného hada. Mojžiš ho vyvesil na žrď a každý, kto sa naň pozrel, bol zachránený – zostal nažive (porov. Nm 21,8-9). Vyvýšený Syn človeka na kríži sa stane podobne znamením záchrany a života (porov. Jn 3,14-15). Sv. Augustín toto prirovnanie vysvetľuje tak, že Ježišova smrť na kríži „bola predobrazená v hadovi práve preto, že smrť vyšla od hada. Pohryznutie hada je smrteľné, Pánova smrť je životodarná. Pohľad sa obracia smerom na hada, aby sa získala odolnosť voči hadovi“ (Homília 12). Kristov kríž zjavuje dno ľudskej biedy – ale nie preto, aby človeka zničil, lež aby ukázal, že Boh vstúpil i tam, aby ho vykúpil a dal mu účasť na živote. Hneď nato evanjelista zjavuje aj motív: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (3,16). Božia zachraňujúca láska je základným motívom spásy. Veď „Boh je láska“ (1Jn 4,8). A ukrižovaný Ježiš je jej definitívnym zjavením.

Stretnutie Nikodéma s Ježišom končí otvorené – nevieme, ako Nikodém prijal Ježišove slová. Objaví sa však ešte dva krát v Ježišovom príbehu. V 7. kapitole sa v kruhu veľkňazov a farizejov postaví na Ježišovu obranu so slovami: „Odsúdi náš zákon človeka prv, ako by ho vypočul a zistil, čo urobil?“ (7,51). Tam sa už neodvoláva na znamenia, ale na Ježišovo slovo. Posledný krát vystúpi z tieňa po ukrižovaní, keď spolu s Jozefom z Arimatey preukáže Ježišovmu telu úctu pri jeho pohrebe (porov. 19,38-42). Množstvo voňavých olejov, ktoré so sebou vtedy prináša, ukazuje, že Ježiša už rozpoznal ako skutočného kráľa. Svoju vieru v tej chvíli vyznáva bez slov – v skutkoch. Takže to ticho, do ktorého sa na konci stretnutia s Ježišom v 3. kapitole ponára, otvára proces rastu jeho viery v Ježiša.

Meditatio

Pozorné a vnímavé čítanie úryvku nám priblížilo postavu Nikodéma v dynamike jeho dialógu s Ježišom. Teraz sa zamyslime nad tým, aké posolstvo nám ponúka ich stretnutie pre náš dnešný život. Veď celý dialóg medzi Ježišom a Nikodémom je „katechézou o skutočných dimenziách kresťanskej viery“ (I. de la Potterie).

Znamenia, ktoré boli prvým impulzom viery pre Nikodéma, lákajú mnohých i dnes. Nie je zriedkavosťou stretnúť sa s povzdychnutím typu: „Ach, keby mi Boh dal milosť byť svedkom zázraku – určite by to posilnilo moju vieru...“ Sú takí, čo prežívajú svoju vieru len v honbe za mimoriadnymi udalosťami. Zaiste, mocné činy konané v Ježišovom mene zjavujú Božiu moc, ale samé osebe ešte nedávajú vieru. Evanjeliá nám predstavujú skupinu farizejov, ktorí opakovane žiadajú od Ježiša znamenia v zmysle zázračných činov (porov. Mt 12,38n; 16,1n), lenže iba preto, „aby ho pokúšali“ (Mk 8,11). Ježiš vtedy odmieta robiť divotvorcu (porov. Mk 8,12), lebo neprišiel uspokojovať ľudské rozmary. Znamenia a divy môžu vzbudzovať zvedavosť, ale bez viery zostávajú len atrakciou, ktorá sa srdca nedotkne. „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť,“ píše apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom, „my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1,22-24). Skutočným znamením, ktoré nepomíňa, je Božia láska, ktorá sa zjavuje v Kristovi na kríži. Toto znamenie má moc premieňať život – ak ho človek kontempluje srdcom.

Príbeh Nikodéma nám ďalej svojou dynamikou ukazuje cestu k zrelej viere. Nikodém, vedený nesmelou vierou, prichádza k Ježišovi. Vládne ešte noc – vonku i v jeho vnútri – ale práve ona sa stáva príležitosťou na jeho vnímavé počúvanie Ježišových slov. Vo vzájomnom dialógu sa usiluje poznať lepšie, kto je Ježiš. A hoci po stretnutí sa ponára do ticha, nie je to kapitulácia pred tajomstvom, ktoré ho presahuje, ale skôr postoj Márie, Ježišovej matky, ktorá tiež „zachovávala všetky slová vo svojom srdci a premýšľala o nich“ (Lk 2,19.51). V Nikodémovom srdci Ježišovo slovo pôsobí a premieňa ho, o čom neskôr svedčí jeho svedectvo. Najprv sa verejne postaví na obranu Učiteľa pred farizejmi, keď ich pozýva vypočuť si jeho slová (porov. Jn 7,51) – a tým dáva najavo, že jeho viera už nestojí na znameniach, ale na Ježišovom slove, ktoré ponúka správny kľúč k chápaniu znamení. A v závere evanjelia sa jeho viera už bez slov prejavuje v konkrétnom skutku milosrdnej lásky pri Ježišovom pohrebe; je to už – ako Pavol píše v Liste Galaťanom – „viera činná skrze lásku“ (5,6).

Skúška a noc viery, ktoré i dnešný človek zažíva, nie sú dôvodom na rezignáciu – ale sú pozvánkou do Kristovej prítomnosti. Nikodém, tak ako i Mária, sestra Marty a Lazára, ktorá „si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo“ (Lk 10,39), nás učia, že vo viere možno rásť len v osobnom stretnutí s Kristom, cez načúvanie jeho slovu. Potvrdzuje to i Pavol v Liste Rimanom slovami: „Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10,17). Možno človek nedostáva hneď jasné odpovede na všetky svoje otázky. No Ježišovo slovo má moc pôsobiť v srdci a upriamovať ho na cestu svetla a pokoja (porov. Lk 1,79). Preto je v živote kresťana bytostne dôležité čítanie a počúvanie Sv. Písma, zvlášť evanjelií, ktoré zjavujú tvár Krista. Vedie k tomu i evanjelista Ján, keď v závere svojho spisu dodáva, že Ježiš toho urobil oveľa viac ako mohol zaznamenať, ale „toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31). Svedectvo, ktoré zanecháva na stránkach evanjelia (porov. 21,24), má pomôcť viere rásť. Lebo viera dozrieva nie zo zázrakov, ale zo svedectva – a do svedectva i vyúsťuje.

Vzťah viery k životu osvetľuje Ježiš v rozhovore s Nikodémom prostredníctvom znovuzrodenia zhora, z vody a Ducha (porov. Jn 3,5). Tak ako si nikto nemôže dať život sám, aj večný život možno iba prijať ako dar. Viera je kladnou odpoveďou na Božiu ponuku tohto života; vlastne značí samotné prijatie života. Sviatosť krstu, ktorú možno rozpoznať v pozadí Ježišových slov, sa udeľuje práve v spojení s vierou (porov. KKC 1226). Krstná milosť človeka predovšetkým očisťuje „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista“ (1Pt 3,21). To znázorňuje očistný prvok vody. Prítomnosť Ducha zdôrazňuje moment nového stvorenia (porov. Ez 36, 24-27). V krste sa človek otvára pre životodarné pôsobenie Ducha, podobne ako plachetnica, ktorá rozvíja svoje plachty, aby sa do nich oprel vietor a viedol ju vpred. Sv. Bazil účinky Ducha približuje takto: „Skrze Ducha Svätého sa nám znova dáva raj, vystupujeme do nebeského kráľovstva a vraciame sa do stavu adoptovaných synov. On nám dáva odvahu volať Boha svojím Otcom, on nám umožňuje mať účasť na Kristovej milosti, nazývať sa synmi svetla a mať podiel na večnej sláve, slovom: mať neobmedzenú plnosť požehnania, a to aj v tomto, aj v budúcom veku“ (O Duchu Svätom 15). Ide o poklad, ktorý škoda zakopať. Krst preto nestačí iba prijať – potrebuje byť uskutočňovaný v duchovnom raste, aby dar života nezostal zakrpatený. Odmietať ľahostajnosť zla a voliť si angažovanosť dobra – to je cesta života, po ktorej vedie Duch. Svätý farár z Arsu hovorí: „Ak by sme dobre chápali, čo značí byť Božím dieťaťom, nemohli by sme viac páchať zlo (...) byť Božím dieťaťom – aká je to krásna dôstojnosť!“

Znovuzrodenie pramení z Ježišovho kríža. Ježiš sám slovami o vyzdvihnutí odkazuje na udalosť kríža, kde po tom, ako jeden z vojakov prebodol bok jeho mŕtveho tela, „hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19,34). Krátko predtým bol moment jeho posledného vydýchnutia opísaný výrazom „odovzdal ducha“ (19,30). Za týmito slovami možno badať dar Ducha Svätého, ktorý Ježiš prisľúbil učeníkom; tak ako za zmienkou o krvi a vode vnímajú mnohí cirkevní otcovia základné sviatosti Cirkvi: krst a eucharistiu. Kríž ako znamenie záchrany je i prameňom života. A pretože je najhlbším vyjadrením Božej lásky, poukazuje i na základnú pravdu – že život pramení z lásky (porov. 3,16). Zotrvať na ceste života, a teda nehrešiť, človek dokáže len ak vie, že je nekonečne milovaný. Preto potrebujeme často hľadieť na kríž a zanechávať predstavu Boha ako prísneho sudcu. Ukrižovaný nám hovorí o otcovskom srdci Boha, ktoré túži po spáse celého ľudstva (porov. 3,17). Vedomie Božej veľkodušnosti bude mať podobnú odozvu v našej láske. Pozýva nás k tomu i sv. Ján M. Vianney, keď upriamuje pozornosť na Krista, ktorý dáva život za nás, slovami: „Hľa, tam je ten, ktorý nás tak miluje! Prečo ho nemilovať?“

Lebo iniciatíva života a spásy vychádza od Boha; odpoveď však musí dať človek sám. Nikodém zavŕšil svoju odpoveď v tichej službe milosrdenstva pod krížom. Bol to znak toho, že jeho viera dozrela a on dokázal vystúpiť z tmy a kráčať vo svetle života. I dnešný svet očakáva od veriaceho svedectvo odvážnej viery, ktorá dokáže vystúpiť z tieňa pohodlného ústrania a zaujať jasný postoj; vyjsť „na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (3,21).

Oratio

Pane, ďakujem, že si ma znovuzrodil z vody a Ducha Svätého, spolu so svätým Gregorom si uvedomujem, že krst je najkrajším a najvznešenejším Božím dobrodením... Voláme ho darom, milosťou, krstom, pomazaním, osvietením, rúchom neporušiteľnosti, kúpeľom znovuzrodenia, pečaťou a napokon každým najvznešenejším menom. Volá sa darom, lebo sa dáva tým, čo predtým nepriniesli nič, milosťou, lebo sa udeľuje vinníkom, krstom, lebo hriech sa pochováva vo vode, pomazaním, lebo je posvätný a kráľovský, osvietením, lebo je jasom a svetlom, rúchom, lebo zakrýva našu pohanu, kúpeľom, lebo obmýva, pečaťou, lebo je zachovaním a potvrdením Božej nadvlády. (porov. sv. Gregor Naziánsky, Oratio 40, 3-4, PG 36, 361-364).

Pane, ďakujem, že som Tvojím, že ti patrím, že si ma prijal za svojho syna, za svoju dcéru. Chcem žiť z Tvojho Ducha stále.

Contemplatio

Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.

(Jn 3,3)