Vo štvrtok 1. apríla 2010 predpoludním sa v bratislavskej Katedrále svätého Martina uskutočnila omša svätenia olejov, v rámci ktorej sa prítomným kňazom, rehoľníkom i ostatným veriacim prihovoril arcibiskup-metropolita Mons.Stanislav Zvolenský. Homíliu prinášame v plnom znení...
Drahí bratia v kňazskej službe,
v tomto roku prežívame svätú omšu svätenia olejov v podmienkach, ktoré sú z viacerých hľadísk jedinečné. Zišli sme sa, aby sme sa zjednotili a obnovili si kňazské sľuby okolo Pánovho oltára v kňazskom roku, ktorého základným cieľom bolo a je prehĺbiť a upevniť vedomie našej kňazskej totožnosti. Ako vzor hlbokej identifikácie s vlastným poslaním nám Svätý Otec postavil pred oči svätého kňaza, arského farára Jána Vianneyho. S určitým pohnutím a radosťou vám oznamujem, že nám tohto svätého kňaza dnes sprítomňuje aj jeho relikvia. On, ktorý sa celý pastoračne bezo zvyšku obetoval za svojich farníkov i prichádzajúcich pútnikov, nech je nám dnes inšpiráciou čím úprimnejšie si obnoviť posvätné kňazské predsavzatia, čím intenzívnejšie si pripomenúť našu prvotnú kňazskú horlivosť.
Jedna z najznámejších príhod zo života nášho nebeského patróna sa týka jeho príchodu do novej farnosti: keď mu chlapček - pastierik menom Antoin Givre ukázal cestu do Arsu, nový správca farnosti mu prisľúbil ukázať cestu do neba. Táto predpoveď sa u Givreho naplnila vskutku zvláštnym spôsobom: nestal sa ani tak horlivým katolíkom a teda ani jedným z blízkych spolupracovníkov svätého farára, no bol prvým z dediny, kto Vianneyho nasledoval do večnosti po jeho smrti.
Všetci máme skúsenosť, že ukázať cestu do neba je vec náročná, vyžaduje vieru, oddanosť, vytrvalosť a odpútanosť od okamžitých výsledkov. Všetko toto si Vianney vyprosoval, keď pravidelne skoro ráno ešte pred východom slnka hľadal iné svetlo - v tichu kostola sa modlieval pred Bohostánkom. Svoj vzťah k Eucharistii raz vyjadril, keď svoje prežívanie svätej omše charakterizoval slovami: „keď držím na rukách Pána, zabúdam na všetko“. A tak nás svätý arský farár učí, ako dôležité je denne a pravidelne „zabúdať na všetko“ počas hlbokej komunikácie s Kristom, v sústredení na jeho živú prítomnosť. Veď on, Ježiš, je jediným zdrojom našej kňazskej totožnosti. Až keď kvôli nemu „zabudneme na všetko“, budeme potom vedieť toto „všetko“ hodnotiť z nadprirodzeného hľadiska.
Našu kňazskú totožnosť zvláštnym spôsobom prežívame a upevňujeme, keď berieme zo sakristie olej, aby sme trpiacim, chorým a zomierajúcim sprostredkovali Kristovo „láskavé milosrdenstvo“ a „milosť Ducha svätého“, ktorá trpiacich a zomierajúcich „oslobodzuje od hriechov, spasí a milostivo posilní“. Keď budem dnes tento olej znovu požehnávať, budeme prosiť Boha, aby naňho zoslal Ducha Utešiteľa, aby pomazanie olejom zbavilo chorých a trpiacich „všetkých bolestí, neduhov a chorôb“. Len Boh vie, koľkým pacientom v koľkých nemocniciach, hospicoch, domovoch dôchodcov či domácnostiach prinesie sväté pomazanie týmto dnes posväteným olejom úľavu a uzdravenie. Dnes a tu v našej katedrále požehnaný olej roznesiete do vašich farností, kde bude pre vás akousi posvätnou výzvou používať ho s vierou. S vierou, že cez túto sviatosť sa našich trpiacich dotýka sám zmŕtvychvstalý Ježiš: uzdravenie nevidomých, nepočujúcich, nemých i chromých pokračuje v telesnom i duchovnom zmysle slova. Aj svätý Ján Vianney ich navštevoval systematicky každý deň, neváhal prekonávať ani veľké vzdialenosti, zabúdal celkom na seba len aby im vyslúžením sviatostí otváral nebo a pripomínal im uzdravujúcu Božiu prítomnosť. Niet divu, že sa našli aj takí ľudia, ktorí sa do Arsu presťahovali s výslovným úmyslom zomrieť v blízkosti tamojšieho farára, sprevádzaní v posledných momentoch života jeho útechou. Aj on sám, ktorý toľkokrát niesol zomierajúcim viatikum, aj on sám v posledných hodinách svojho života s túžobne očakával eucharistického Krista, čo vyjadril slovami „aký dobrý je Pán: keď nemôžem ísť za ním, on sám prichádza ku mne“. Drahí bratia, vždy keď ideme do nemocnice alebo k smrteľnej posteli, vyprosujme si na príhovor Jána Vianneyho maximálnu láskavosť pri udeľovaní sviatosti božej lásky.
Aj toto predsavzatie si občerstvime pri obnovení kňazských sľubov. Vložme do toho päťnásobného zvolania „chcem“ naozaj úprimne oživené odhodlanie: chceme byť kňazmi podľa srdca Ježišovho. Slovom chcem najprv vyjadríme ochotu stále viac sa „primknúť k Pánu Ježišovi a lepšie sa mu prispôsobiť“. Tak, ako sa primkol arský farár: pôstom, modlitbou, stálou pokornou pochybnosťou o sebe so súčasnou istotou Božej pomoci a milosrdenstva. Preto ďalej vyjadríme, že sa chceme zrieknuť seba vo vernom plnení kňazských povinností, ktoré sme prijali z lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi pri našej vysviacke. Ako veľmi sa svätý arský farár chvel pri pomyslení na posledný súd, ako bude vydávať počet z plnenia posvätných kňazských záväzkov pred Kristovou súdnou stolicou. Bratia, Boh vidí našu kňazskú činnosť, pozná úprimnosť našich najhlbších úmyslov a dôslednosť našej pastoračnej práce! Jej stredobodom je eucharistický Kristus, preto sa naším ďalším chcem znovu odhodláme „v Eucharistii vysluhovať Božie tajomstvá“. Znovu pozrime do farského kostola v Arse: s akou sústredenosťou a bázňou slúžil svätý Ján Vianney omšu: všetkým bolo zrejmé, s akou živou vierou sa vnáral do tajomstva, ako osobne a úplne sa vydával Kristovi - Kňazovi. A pripomeňme, nakoľko Ján Vianney dôveroval aj Božej Matke: jedna osoba si na fare náhodou vypočula, ako sa farár v izbe prihovára Panne Márii: „Dobrá moja matka, prosím ťa o obrátenie hriešnikov, prosím ťa o potechu pre zarmútených, prosím ťa o úľavu pre chorých, a osobitne sa prihováram za jednu osobu, ktorá dlhodobo trpí...“
Len ak sa naozaj necháme inšpirovať touto odovzdanosťou a dôverou, iba vtedy dokážeme s hlbokým presvedčením vysloviť ďalšie chcem: chcem - jedine z lásky k dušiam a bez akýchkoľvek hmotných nárokov - vykonávať podľa Kristovho príkladu posvätný učiteľský úrad. Áno, „katechézy o jedenástej“ - tak sa volali známe katechézy arského farára: nemal silný hlas ani zvlášť prepracované kazateľské techniky, no mal to najdôležitejšie: lásku k tým, ktorých učil a túžbu prehlbovať ich poznanie vo veciach viery. Vierohodnosť svojich ponaučení potvrdzoval konkrétnou starostlivosťou o ľudí v núdzi: napríklad v záverečnom období svojej životnej púte hradil ubytovanie až tridsiatim arským rodinám a práve na sviatok patróna nášho chrámu, svätého Martina, zbieral ďalšie financie na tento úmysel.
O to aktuálnejšie bude, ak si dnes v tejto Katedrále svätého Martina uctíme relikviu toho, o kom sme práve rozjímali. Keď raz istá zbožná žena žiadala od farára relikviu, dostala zvláštnu odpoveď: vy sa staňte relikviou, čiže vy sa staňte svätou! Myslime teda na to, čo aj nám dnes tu a teraz hovorí svätý kňaz, ktorého relikviu si uctíme: aj vy sa posväcujte každodenným nasadením pre spásu duší.
Želám Vám a vyprosujem, milí bratia v kňazskej službe, aby ste sa dnes večer pri symbolickom geste umývania nôh v duchu znovu podľa vzoru Jána Vianneyho pevne rozhodli: budem pevne slúžiť v láske svojim veriacim. A tí, ktorí zlomyseľnými zovšeobecneniami znevažujú kňazský stav a Cirkev, potom nebudú mať veľké šance. Nedáme sa znechutiť a budeme pokračovať vo vytrvalej službe Kristovi. Na ňom, Zmŕtvychvstalom, stojí Cirkev – preto ju ani zvnútra ani zvonka nikto nemôže rozvrátiť. Preto znovu a znovu opakujem slovné spojenie z obnovy kňazských sľubov: primknúť sa ku Kristovi! To je heslo dňa. Heslo celého kňazského života.
__________
Foto: Štefan Komorný, TK KBS
Kompletný fotoalbum je k dispozícii vo Fotobanke TK KBS.