V nedeľu 28. marca 2010 sa v Katedrále svätého Martina o 15.00 hodine v spolupráci Arcibiskupského úradu v Bratislave a Slovenskej filharmónie uskutočnil koncert, v rámci ktorého bolo uvedené dielo Josepha Haydna Sedem posledných slov nášho Spasiteľa na kríži.
Katedrálny zbor sv. Martina viedol zbormajster Dušan Bill a Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala dirigent Ewalda Danela.
Meditácie k siedmym posledným vetám ukrižovaného Ježiša Krista, ktoré predniesol bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský, prinášame v plnom znení...

1. Bože odpusť im, lebo nevedia čo robia

Pod krížom. Áno, Ježišu, stojím tu pod krížom a počúvam tvojich sedem slov. Sedem viet o plnosti lásky. Tisíce slov sa nám denne obtrie o uši, a z toho koľko je vyvanutých, siláckych, hlučne prázdnych rečí. Odsudzujúcich. Zraňujúcich. Osočujúcich. Odmietajúcich. No tvoje cesty, Pane, – a v tom tkvie tajomstvo Zmŕtvychvstania - nie sú našimi cestami. Hoci ukrižovaný, modlíš sa za tých, ktorí ti dali preraziť ruky. Proti všetkej ľudskej logike znejú do rúhavého kriku masy tvoje tiché modlitby. A predsa práve tie, IBA tie chce počuť Otec. To aj za mňa, za nás si ho tam na Golgote prosil: „odpusť im“. Vďaka Ti, Pane, že do tmy odmietnutia vlievaš svetlo odpustenia. Vďaka Ti, že nám otváraš stratený raj. Vďaka Ti, Kriste, že aj mne, nám staviaš MOST K OTCOVI.

2. Ešte dnes budeš so mnou v raji

Začalo to naozaj v raji. Zo stromu poznania zaznela ľuďom nerealizovateľná ponuka zmeniť identitu: byť ako Boh. A výsledok? Neboli ako Boh, ba od Boha i od seba navzájom sa tragicky vzdialili. Alebo inak, naši prarodičia boli „vyhnaní z raja“. Dva plamenné meče pri jeho bránach mohol prekonať iba niekto, kto prinesie nový plameň, silu turíčneho ohňa. Bohom prisľúbený Spasiteľ za plnosti času naozaj prišiel: Ježiš Kristus. A znovu drevo - drevo kríža. A znovu ponuka - nie byť ako Boh, ale stať sa Božím Dieťaťom v blízkosti Otca Stvoriteľa. Kľúčom k takejto intimite s Bohom je viera a pokora onoho pravého lotra. Ďakujem Ti, Pane, že aj mne otváraš možnosť byť raz s tebou v raji. Aj mne, nám, prosím uštedri pokorné a oddané odhodlanie povedať to znovu: Pane, spomni na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva...

3. Hľa, tvoja Matka

Panna Mária, Božia Matka. Pri Zvestovaní sa od anjela dozvedela, že jej dieťa bude synom najvyššieho. Tieto slová si hlboko v srdci priniesla aj na temeno Golgoty. Vidí, ako je Syn Najvyššieho znehybnený synmi temnôt, zla a vášní. Ten, komu dala život, zomiera. Hoci povedala, „urobte všetko, čo vám povie“, oni si nechali našepkať hlasom nenávisti. Toto sú tie Simeonove meče! A predsa, ona verí: je synom najvyššieho! Inak by sa nedokázal modliť za tých, ktorí ho ukrižovali. Inak by nekraľoval nepodmienenou láskou nad všetkou tou zlobou a úskočnosťou. Kým zomierajúceho lotra Ježiš obdarúva prísľubom raja, zostávajúcich živých obdarúva Matkou. „Hľa, tvoja matka, hľa, tvoj syn“. Mystická adopcia ľudského pokolenia Matke, druhej Eve. Áno, pros za nás hriešnych teraz, v každodenných rozhodovaniach, či kráčať po ceste alebo po scestiach. Pros za nás hriešnych v hodinu smrti našej, aby bola novým narodením pre večnú adoráciu víťazného kráľa. Vďaka Pane, že aj mne z kríža hovoríš, hľa, tvoja Matka.

4. Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil

Zvláštne - osloviť niekoho tak osobne a intímne - ako môjho Boha – a jedným dychom dodať prečo si ma opustil? Nepovedal predtým Ježiš, že ja a Otec sme jedno? Nepovedal aj, že kto vidí mňa, vidí otca? A nespečatil túto jednotu v Getsemanskej záhrade slovami nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane? Teraz, vyzdvihnutý medzi nebo a zem, znovu potvrdzuje túto jednotu paradoxným vyjadrením o vzdialenosti a blízkosti. Veď preto prišiel, aby ľudstvo, ktoré sa vzdialilo od Boha, priviedol k Bohu. Aby stvorenie, ktoré sa vzdialilo od svojho stvoriteľa, priviedol späť k prameňom vlastnej totožnosti. Človeče, človeče, prečo si ma opustil. Ježiš sa prišiel dobrovoľne ponoriť do našej ľudskej opustenosti a vzdialenosti od Boha aby spolu s nami volal k nemu - On, ktorý je s ním jedno. Áno, paradoxne práve kdesi na dne existenciálnej samoty klíči nádej na plnosť spoločenstva Boha a človeka. Ďakujem Ti, Pane ma učíš osloviť s dôverou môjho Pána, a to aj uprostred pokušenia myslieť si, že je nedostižne ďaleko.

5. Žíznim!

Samaritánke Ježiš pri Jakubovej studni povedal: daj sa mi napiť - a bol to smäd po jej obrátení. Svadobčanom v Káne Galilejskej premenil vodu na víno – tam uhasený smäd predznamenal príchod plnosti mesiánskych čias. S apoštolmi pri Poslednej večeri pil z jediného kalicha, lebo prahol po čím plnšom spoločenstve s nimi. Spoločenstve, čo zjednotila jeho obeta. A teraz táto obeta, obeta na kríži. Naň je ako na púšti vyzdvihnutý podobne, ako kedysi Mojžišov had. Kríž je tou púšťou, púšťou nezáujmu, opustenosti, odsúdenia, osočenia. Sýtia ho len slzy Matky, tiež slzy milovaného učeníka – ich prítomnosť je odpoveďou na otázku, prečo volá Žíznim. Prahne, žízni po takej láske a blízkosti ľudí, akou ho milovala Milostiplná. Prahne, smädí po takej vytrvalej vernosti, s akou ho nasledoval svätý Ján. Až sem - na temeno Lebečného miesta. Ďakujem ti, Pane Ježišu, že tvojim Žíznim ma, nás voláš nasledovať ich príklad.

6. Dokonané je

Čo je vlastne dokonané? Hodiny tejto strašnej agónie? Tri roky Ježišovho verejného účinkovania? Či niečo vyše tridsať rokov jeho pozemského života? Aj. No dokonaný, zavŕšený je najmä prísľub, že príde Vykupiteľ, Mesiáš, druhý Adam. Prvý zlyhal, a pre svoju neposlušnosť musel zomrieť. Bolo nevyhnutné, aby na svet prišiel niekto ochotný zomrieť z poslušnosti voči Bohu, aby dal smrti radikálne novú náplň. Už nie rajská, ale olivová záhrada. Už nie strom života, ale strom kríža. Už nie zakázané ovocie, ale ovocie vrcholnej lásky. Preto je dokonané. Dokonaný je starozákonný čas očakávania, aby sa začal novozákonný čas darovanej milosti Pánovej. Dokonané je hľadanie, aby nastal čas radostného nájdenia zmyslu života. Ďakujem Ti Pane za definitívu dokonalej lásky, za dokonané prelomenie pút smrti, za nový začiatok Veľkonočného rána. Za milosť narodiť sa do kresťanskej éry. Lebo Dokonané je. Prečo hľadať živého medzi mŕtvymi?

7. Do tvojich rúk porúčaom svojho ducha

Najprv Ježiš do Otcových milosrdných rúk porúčal tých, ktorí nevedeli čo robia. Potom kajúceho lotra, ktorý sa pokornou túžbou po Kristovom kráľovstve otvoril pre možnosť byť ešte dnes v raji: u Otca. Teraz Ježiš do otcových rúk porúča celého seba, svojho ducha. Všetko čo robil, učil, činil - všetko to konal z vôle Otca a všetko to k Otcovi orientoval, jemu to odovzdával. A keď teraz krváca na kríži a prežíva najväčšie utrpenie, mení to znovu - svojim vnútorným rozhodnutím - na obetu pozdvihnutú k Otcovi. Preto jeho bolesť nie je do seba uzavreté samoľúbe bolestínstvo, ale vedome prijatá, bolestná a spaľujúca sebažertva - prinesená za človeka. Za mňa, za nás, za každého jednotlivo. Za človeka, ktorý sa vymkol z Otcových rúk v momente prvého pádu. Ďakujem Ti, Ježišu, že si nás objal, prijal a očistil. A spolu so svojim duchom, prosíme, aj nás porúčaj do Otcových milosrdných rúk.