Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiš a Jairus (Mt 9, 18-26) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. novembra 2009.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (44MB, 128kbps)

Nasleduje text Lectio divina:

Modlitba

Svätý Otče,
skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života,
ktoré sa pre nás stalo telom,
zošli na nás svojho Ducha Svätého;
nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slovám Písma
a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky.
Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu
a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Úvod mesiaca novembra patrí k duchovne silným obdobiam pre všetkých ľudí, či veriacich alebo neveriacich. Všetci si spomíname na drahých zosnulých a spontánne myslíme aj na náš odchod z tohto sveta. A pýtame: Aký bude koniec môjho pozemského života ? Čo ma čaká za prahom smrti? Uvažovanie o posledných veciach (eschatológia) je okrem svetla sviečok presvetlené v liturgii Božím slovom a eucharistiou, ktorá je liekom nesmrteľnosti.

Dnes večer pokračujeme v pohľadoch na stretnutia Pána Ježiša s ľuďmi. Budeme uvažovať nad Ježišovým účinkovaním v Galileji, v meste Kafarnaum, ktoré si Ježiš vybral za svoje prechodné bydlisko. V ňom zažili viacerí ľudia Ježišovu spásonosnú aktivitu prejavenú v zázrakoch.

Vypočujme si teraz časť z Matúšovho evanjelia, ktorá nám predstaví prosbu predstaveného synagógy Jairusa o vzkriesenie jeho dcéry a účinnú odpoveď Pána Ježiša, pričom aj cestou do Jairovho domu uzdraví chorú ženu.

Lectio

Mt 9, 18-26

¹⁸ Ako im (to Ježiš) hovoril, pristúpil k nemu istý popredný muž, poklonil sa mu a povedal: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“ ¹⁹ Ježiš vstal a šiel za ním i so svojimi učeníkmi. ²⁰ Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. ²¹ Povedala si totiž v duchu: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ ²² Ježiš sa obrátil a keď ju zazrel, povedal: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila.“ A žena bola od tej hodiny zdravá. ²³ Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, ²⁴ povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali. ²⁵ Ale keď dav rozohnali, vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo. ²⁶ A chýr o tom sa rozniesol po celej krajine.

Úryvok, ktorý sme si práve vypočuli, tvorí súčasť posolstva evanjelistu Matúša o viacerých zázrakoch, postupne ich opisuje celkovo desať. Opisom zázrakov evanjelista vytvára akoby druhú stranu celistvého vznešeného obrazu o Ježišovi. Jednu stranu tvorí veľkolepá Reč na vrchu (kap. 5-7), kde sa Pán Ježiš predstavil ako Mesiáš slova. On je takým veľkým učiteľom, že presahuje dokonca aj Mojžiša. Následné kapitoly (kap. 8-9) ho predstavia ako Mesiáša činu, Ježiš uzdravuje a koná zázraky.

Keď evanjelista opisuje zázraky, zameriava pozornosť na stretnutie Ježiša so žiadateľom o milosť. Stretnutie so žiadateľom sa v konečnom dôsledkom stáva stretnutím slova: slovo viery žiadateľa sa stretá s uzdravujúcim slovom Pána Ježiša.

Náš dnešný úryvok zaznieva v Matúšovom evanjeliu po výčitke Jánových učeníkov Ježišovi: prečo sa jeho učeníci nepostia? Ježiš v odpovedi použil dve prirovnania zo svadby, prirovnanie o novom odeve a o novom víne. Nový odev a nové víno patria ku svadbe, ale nemožno prišívať novú záplatu na starý odev a ani nové víno nemožno uchovávať v starých mechoch. Príchodom Ježiša začala svadba, on je tým ženíchom, ktorý prišiel kvôli svojej neveste; nevestou je vyvolený národ Izraela. Na tejto svadbe je potrebný nový odev a ponúka sa nové víno. Ježišovi učeníci sú svadobní hostia, sedia za stolom spolu s mýtnikmi a hriešnikmi a s radosťou jedia sviatočné jedlo.

Životodarná novota, ktorú prináša Ježiš, sa dramaticky preukáže vo vzkriesení dcéry popredného muža a uzdravení dlho chorej ženy.

Príbeh môžeme rozdeliť na 4 malé scény, každá z nich sa odohrá na inom mieste:

- prvá scéna je vytvorená opisom, ako sa Ježiš nachádza v dome na hostine s mýtnikmi a tam k nemu pristúpi Jairus a prednesie svoju prosbu (vv. 18-19);

- druhá časť sa odohráva na ceste do Jairovho domu (vv. 20-22);

- tretia časť sa uskutočňuje pred Jairovým domom (vv. 23-25a);

- a štvrtá časť v dome (v. 25b).

Na záver je pripojená poznámka o šírení chýru v krajine o Ježišovej výnimočnej moci.

Náš úryvok spája v sebe dve udalosti. Do opisu zázraku vzkriesenia Jairovej dcéry je vložené uzdravenie dlhodobo chorej ženy. Ide o dôležité udalosti, o významné znamenie Pána Ježiša, jeho opis prinášajú všetci traja synoptickí evanjelisti, čiže okrem opisu evanjelistu Matúša, ktorý sme dnes počuli, tieto udalosti opisujú aj evanjelisti Marek a Lukáš. Zázraky sa uskutočnili v Kafarnaume, v Galilei nazývanej „krajom pohanov“. Ježiš si zvolil práve mesto Kafarnaum za svoje mesto. Ležalo na Via maris, na tzv. „ceste k moru“, bola tu mýtnica, vojenská posádka a nemocnica. Do Kafarnauma sa Pán Ježiš opätovne vracal a z Kafarnauma odchádzal, aby ohlasoval príchod nebeského kráľovstva v iných mestách. Tu povolal prvých piatich učeníkov – rybárov a mýtnika Matúša; učil v miestnej synagóge a vykonal v nej prvý exorcizmus, prvé vyhnanie zlého ducha, a predniesol dôležitú eucharistickú reč (Jn 6); tu uzdravil Petrovu svokru v jeho dome a učil tam učeníkov a zástupy; tu uzdravil ochrnutého a syna stotníka; tu vyriešil otázku platenie chrámovej dane; uzdravil ženu trpiacu na krvotok na ceste z prístavu ku synagóge a tu vzkriesil Jairovu dcéru. Ježiš však tomuto mestu vyčíta aj pýchu: A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň (Mt 11,23). Už v ranom kresťanskom období bol v Kafarnaume uctievaný „Petrov dom“ a mesto sa neskôr stalo mariánskym pútnickým miestom, lebo po svadbe v Káne sa tu zdržala aj Panna Mária (Jn 2,12).

Je pre nás veľkým obohatením, že o vzkriesení Jairovej dcéry píšu v evanjeliu nielen Matúš ale aj Marek (Mk 5, 21-24,35-43) a Lukáš (Lk 8,40-42,49-56). Matúš je však oproti nim pri opise dvoch zázrakov najstručnejší, udalostiam venuje iba 9 veršov. V našom príbehu znejú po úvodnej prosbe Jairusa, už iba slová Ježiša. K hlbšiemu pochopeniu rozprávania evanjelistu Matúša nám pomáhajú aj údaje, ktoré nachádzame u evanjelistu Marka. Evanjelista Marek uvádza viaceré zaujímavé podrobnosti. Od neho vieme, že predstavený synagógy sa volal Jairus, že jeho dcéra mala dvanásť rokov, že sa počas cesty do Jairovho domu okolo Pána Ježiša tlačil zástup ľudí, dozvedáme sa aj o chorej žene, že bola chorá dvanásť rokov, že pri vzkriesení dievčaťa boli aj apoštoli Peter, Jakub a Ján, a že Pán Ježiš pri vzkriesení dievčaťa vyslovil vetu: talitha kum, dievča, hovorím ti, vstaň (Mk 5,41). Evanjelista Matúš nespomína všetky okolnosti, on zdôrazňuje výnimočnú vieru Jairusa v Ježiša, veď ho priamo požiadal o vzkriesenie dcéry. Rovnako zdôrazňuje aj vieru chorej ženy, ktorá sa rozhodla dotknúť aspoň obruby šiat Pána Ježiša.

Oba zázraky potvrdzujú jedinečnú moc Pána Ježiša. Na inom mieste evanjelista Matúš ohlasuje, že Pán Ježiš má moc odpúšťať hriechy a povedať aj ochrnutému: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ (por. Mt 9.2.7). V tejto chvíli nám ohlasuje, že Pán Ježiš má moc aj nad smrťou. Je zaujímavé sledovať, ako sa v tejto stati napĺňa Izaiášovo proroctvo (Iz 55,6): „Hľadajte Pána, kým sa dá nájsť, volajte ho, kým je nablízku!“ Ježiš – Pán života je vyhľadávaný a pozývaný.

Obidva zázraky majú spoločné znaky:

- Ježiš je vyhľadávaný popredným mužom Jairusom a chorou ženou;

- dobrodenia zo stretnutia s Ježišom obdržia dve ženy: chorá žena a mŕtve dievča;

- obe spája tiež číslo dvanásť (žena bola chorá dvanásť rokov a vzkriesené dievča bolo dvanásťročné);

- v oboch prípadoch je pre uzdravenie rozhodujúca viera.

Popredný muž, ktorý pristúpil k Ježišovi v dome je predstavený synagógy v Kafarnaume, volá sa Jairus (Mk 5,22; Lk 8,41). Ježiš je poslaný práve k takýmto strateným ovciam Izraela (Mt 15,24; por. 10,6). Jairovo meno je veľmi symbolické v príbehu, v hebrejskom jazyku slovo „jair“ môže znamenať: nech precitne (Boh). Jairovo meno môžeme chápať ako prosbu, aby Pán Boh „precitol“, ide o ľudské vyjadrenie o Božej činnosti, čiže je to prosba, aby prejavil svoju moc.

Jairus sa poklonil pred Ježišom a slovami vyjadruje hlbokú úctu a dôveru voči Ježišovi. Evanjelista Matúš sa sústreďuje na to, aby predstavil ľudí, ktorí sa Ježišovi klaňajú. Na začiatku evanjelia píše o tom, že sa Ježišovi v jasliach poklonili mudrci, zástupcovia pohanov. Teraz v strede Ježišovho pôsobenia sa mu poklonil najvyšší duchovný židovský predstaviteľ mesta. Na konci sa budú vzkriesenému Ježišovi klaňať jedenásti apoštoli (Mt 28,17: „Keď ho uvideli, klaňali sa mu, no niektorí pochybovali“).

Poprední muži Izraela neprejavovali hocikomu takúto veľkú úctu, tobôž nie tesárovi z Nazaretu a potulnému učiteľovi. Keď sa Jairus klania Ježišovi, neprejavuje len bolesť otca nad úmrtím dcérky, ale klania sa mu so silnou vierou v jeho moc. Dcéra pre popredného muža znamenala nádej v schopnosti odovzdávať život. Život dcérky však vyhasol skôr, ako by sa vydala a dala život potomstvu.

Otec prosí Ježiša: Poď vlož na ňu ruku a ožije! Vkladanie rúk bolo zvyčajné gesto na sprostredkovanie moci. Tu má byť kladením rúk dcérka vzkriesená. Za touto požiadavkou je viera predstaveného synagógy, viera Izraela: v Ježišovi prichádza Pán, ktorý nám dáva život. Smrť je nevyhnutnou hranicou každého života, ak do toho nevstúpi Pán, darca života.

Je dôležité vnímať že Matúš používa vo vete Ježiš vstal slovo, ktoré použije aj pri opise vstania vzkrieseného dievčaťa. Ježiš sa nechá viesť popredným mužom do jeho života, do jeho domu. S Ježišom idú tí, ktorý počúvajú jeho slovo a nasledujú ho.

Vo chvíli, keď Ježiš pravdepodobne prechádza po hlavnej ulici mesta, v početnom zástupe sa do jeho blízkosti dostane aj žena, ktorá už dlhé obdobie je chorá. Žena sa chce uzdraviť dotykom rúcha. Ježiš zareaguje a obracia sa na ňu slovami „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“. Obracia sa na ženu a zdôrazňuje, že jej uzdravenie a záchranu nespôsobil materiálny dotyk a ani túžba byť zdravá, ale jej viera. Slovo „uzdraviť“ a „spasiť“ vyjadruje v evanjeliách celkové dobrodenie pre telo i dušu. Viera sa jasne javí ako nevyhnutná podmienka, aby Ježišovo spásonosné dielo mohlo prinášať ovocie.

Keď potom Ježiš prišiel do domu popredného muža a videl pískajúcich na píšťalách a rozrušený dav, 24 povedal: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.“ Pískajúci na píšťalách, flautisti boli pozývaní, aby urobili slávnostnejším obrad a plač nad zosnulým; súviselo to však s bohatším židovským pohrebom. Pri obradoch sa plakalo a bedákalo podľa toho, či zomrel chlapec, dievča, muž alebo žena. Ježiš žiada upokojenie: „Odíďte! Dievča neumrelo, ale spí.“ Aj o Lazarovi Ježiš hovorí to isté (por. Jn 11,11b: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť“), nie preto aby spochybnil reálnu smrť, ale aby vyjadril to, že on im prinavracia život.

Následne vidíme, že kto neprijme Ježišov pohľad na život a smrť, končí na ceste vysmievania sa s Ježišových slov.

Meditatio

Čo je aktuálnym odkazom pre nás poslucháčov evanjelia dnes?

A) V evanjeliách počúvame o zázrakoch, ktoré urobil Pán Ježiš. Postoj niektorých kresťanov je dnes v tomto ohľade nejasný. Časť veriacich trpí „zázračníctvom“, akousi honbou za zázrakmi, iní zasa pod vplyvom racionalizmu a relativizmu berú biblické správy o zázrakoch s rezervou a vysvetľujú si veci iba ľudským rozumom. V minulosti evanjeliové správy bez problémov napomáhali viere v božstvo Ježiša Krista, dnes sú mnohí kresťania, ktorí nielenže nenachádzajú v opisoch zázrakov podporu ich viery, ale skôr prekážku.

Zázrak je však mimoriadny zásah Božej moci. Aj podľa evanjelistu Matúša sú Ježišove zázraky znamením prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Evanjeliá nie sú iba nejakými kronikárskymi poznámkami, ale sú to spisy ohlasujúce radostnú zvesť a majú jasný zámer vyvolať vieru v poslucháčoch. Čitateľ nie je iba informovaný, ale formovaný a nasmerovaný k rozhodnutiu pre Ježiša. Tento Ježiš, ktorý sa v niečom zdá ako obyčajný človek, je v skutočnosti Mesiáš, syn Boží. Z evanjelií je mimoriadne zrejmé a žiadnym závažným spôsobom sa nedá dopredu vylúčiť, že Ježiš konal zázraky a tieto sú podstatnou súčasťou jeho aktivity.

Matúš zdôrazňuje v správach o zázrakoch najmä tieto skutočnosti: v centre stojí vznešený, všemohúci Ježiš Kristus, ktorý napĺňa starozákonné prísľuby; učíme sa, že cenu nasledovania Ježiša vyvažuje moc, pochádzajúca od neho; žiadateľ o zázrak musí mať veľkú vieru; niektoré zázraky poukazujú už na poslanie medzi pohanmi a odmietnutie Ježiša zo strany židov.

B) Z dnešného úryvku je zrejmé, že smrť nemá posledné slovo. Keď sa jedného dňa pýtali francúzskeho spisovateľa Paula Claudela, ktorý bol vášnivým čitateľom, no prišiel o zrak: „Aký zmysel môže mať teraz váš život?“ Odpovedal: „ Nemám teraz už nič. Avšak zostali mi ešte dve kolená, aby som sa mohol modliť!“ Aj dnešný úryvok o Ježišovi nám ukazuje, že vo chvíľach, keď život uniká medzi prstami, pretože nás postihujú nešťastia, choroby, alebo sa vytráca radosť z nášho života a vstupujeme do tunela znechutenia či straty odvahy, nádeje, vtedy nastáva určite chvíľa na to, aby sme zašli za Ježišom a podobne ako to urobil popredný muž Kafarnauma Jairus, poklonili sa mu, zotrvali dlhšie na kolenách a obrátili sa v dôvernej prosbe na Pána života.

Dnes možno mnohí odmietajú vieru jednoducho preto, že večný život u nich nepatrí medzi veci, po ktorých by túžili. V skutočnosti nechcú večný život, ale len prítomný pozemský život a viera vo večný život sa im vzhľadom na tento cieľ javí skôr ako prekážka (Spe salvi 10).

Evanjelista Matúš predstavuje Ježiša ako Božieho Syna, ktorý svojou božskou mocou oslobodzuje človeka od hriechu, od chorôb, od smrti. Táto záchrana – spása prichádza len v prostredí viery.

C) Na duchovnej ceste nie sú skratky, ani privilegované chodníky, jediná možná púť je púť viery. Ak človek z nejakého dôvodu nejde cestou dôvery a viery v Ježiša a neprijme jeho jarmo a bremeno vždy sa nájde niekto iný, kto mu dá iné jarmo a iné bremeno. V tomto živote cesta bez jarma a bremena nie je možná. Jasne o tom hovorí sv. Pavol v Liste Rimanom „Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení“ (Rim 6,16-17).

Viera spočíva v dotyku Ježiša. V jeho odeve môžeme vidieť jeho ľudskosť, keďže sa stal pre nás pravým človekom; obruba jeho šiat je jeho slovo, cez ktoré sa ho môžeme aj my dnes dotýkať. Viera nám hovorí, že v jeho ľudskosti prebýva všetka plnosť Božstva (Kol 1,19-20).

Viera je vnútornou istotou, že sa v Božom slove dotýkame Pána, ktoré potom pôsobí uzdravujúco v tom, kto ho prijme a robí ho blahoslaveným. „Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“, tak hovorí Ježiš žene, ktorá sa ho vo viere dotýka a je uzdravená. Hneď následne sa Ježiš dotýka mŕtvej a tá vstáva.

K stretnutiam s inými dochádza rozličným spôsobom, od jednoduchého podania ruky až po hlbšie rozhovory. Chorá žena verí, že jednoduchý kontakt s Ježišom môže mať mimoriadnu moc. Kresťanský spisovateľ Origenes vidí v tejto udalosti symbol našich prvých stretnutí s Ježišom Kristom, ktorý ku nám hovorí cez Sväté písmo. Keď čítame texty Svätého Písma, na začiatku ich často nechápeme, určite ťažko chápeme ich duchovný zmysel. Vnímame len vonkajší zmysel slov. Akoby sme aj my dotýkali iba Ježišových šiat. No už v tomto prvom kontakte sa prejavuje Božia moc. Aj keď hlboký zmysel Božieho slova nám zostáva ukrytý, čítanie nás začína posväcovať. Pomaly, postupne, začíname chápať aj hlbší, pre povrchného čitateľa ukrytý, zmysel, a tak vonkajší kontakt s Ježišom sa mení na dôverný rozhovor, tak ako u Jairusa: „Pred chvíľkou mi zomrela dcéra; ale poď, vlož na ňu ruku a ožije.“ ¹⁹ Ježiš vstal a šiel za ním..., ^25b vošiel dnu, chytil dievča za ruku a ono vstalo“ (Mt 9,18b.,19,25b).

Chorá žena sa dotýka Ježiša a Ježiš sa dotýka Jairusovej dcéry, aby ožila a vstala. Origenes aj tu ponúka symbolické vysvetlenie, ktoré vzťahuje na slávenie svätej omše. Svätá omša nám prináša pri bohoslužbe slova čítanie Svätého Písma a pri bohoslužbe obety premenu chleba a vína na Ježišovo telo a krv. Pri čítaní Svätého písma pristupujeme k tomu, aby sme sa dotýkali Ježiša Krista ukrytého za slovami. V druhej časti liturgie, keď slávime Eucharistiu, Kristus prichádza medzi nás pod spôsobom chleba a vína. Keď prijímame Ježiša v Eucharistii, Ježiš sa nás dotýka a dáva nám život, ktorý je silnejší ako pozemská smrť.

Oba zázraky navzájom prepojené nám jasne hovoria:

- čo je viera – viera je duchovný dotyk Ježiša;

- čo dáva viera – viera umožňuje prejsť zo smrti do života.

Dotyk je prvým a základným spôsobom poznávania, dotyk umožňuje vstúpiť do kontaktu s iným. Viera je „dotyk“ Pána života, ktorý sa nás tiež „dotýka“. Jeho dotyk je samotný dar života. Pozemskej smrti sa nedá vyhnúť – sme smrteľní – ale práve v smrti nás vezme „za ruku“ ten, ktorý nás zobúdza: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11,25), hovorí Ježiš každému z nás a dodáva: „A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?“ (Jn 11,26). Ježiš je Mesiáš, ktorý prináša kráľovstvo Božie, kráľovstvo života a nádeje, nádeje, že mŕtvi vstávajú.

Oratio

Pane Ježišu, naše srdce sa stáva rozbúreným morom, keď sa stretáme s chorobou a ešte viac, keď sa priblížime smrti.

Ďakujeme Ti, že nám dnes ponúkaš duchovné poznanie, že pre Teba, Pane, je naša hrozná pozemská smrť iba spánkom. Vzkriesil si Jairovu dcéru, Naimského mládenca, Lazára, aby si pripravil svojich učeníkov na Tvoju smrť, aby keď budú vidieť Teba samého umierať v ľudskom tele, aby si nezúfali, aby sa nadmieru nebáli.

Pane, Ty poznáš naše srdce, Ty vieš o nás aj to, že poznáme pokušenie smiať sa nad tým, keď hovoríš, že smrť je iba spánkom. Skúsili sme rozličným spôsobom, či už vo vlastnom živote alebo pri stretnutí s inými ľuďmi, ako blízko je táto hrozivá bezbožnosť, nie z mnohých hriechov, ale z pyšnej bezbožnosti pramení výsmech, že smrť by pre Boha nebola iba spánkom. Pane, hrozíme sa takej bezbožnosti, odmietame ju, zachráň nás.

Každému z nás sa stane, že si želáme, aby si uskutočnil podobné vzkriesenie, ako si urobil s Jairovou dcérou, aj pre niekoho, kto je nám blízky, koho máme veľmi radi. Uvedomujeme si však, Pane, že Jairova dcéra znova zomrela, aj ona potrebovala nové silnejšie vzkriesenie, vzkriesenie, ktoré nevracia do pozemského života, ktoré je silnejšie ako pozemská smrť, ktoré vovádza do večného života. Rozhodujúce je vzkriesenie pre večný život, najdôležitejšie je mať večný život v duši, ktorý nám prinášaš cez našu vieru Tvojím slovom a Tvojím chlebom Eucharistie.

Pane, veľmi si želáme vzkriesenie pre večný život, pre našich blízkych, pre tých, ktorých tak veľmi milujeme, želáme si večný život pre seba samých, ale želáme vzkriesenie pre večný život všetkým; či by sme mohli porušiť lásku a niekomu neželať večný život?

Želáme si vzkriesenie pre večný život, naša túžba je prejavom našej viery v Teba. Chceme sa Ťa dotknúť našou vierou. Máme šťastie, naša viera nepotrebuje, aby sa Ťa dotýkali našimi telesnými rukami, aby sme Ťa videli našimi pozemskými očami, Ty, Pane, všímaš si dotyk viery každého z nás. Stačí, keď sa Ťa dotkneme len na okraji rúcha, keď prijeme Tvoje slovo, keď prijmeme Tvoj chlieb Eucharistie.

Contemplatio

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“

(Jn 11,25)