Lectio divina textu evanjeliového stretnutia Ježiša s Máriou a Martou (Lk 10,38-42) z cyklu Stretnutia s Ježišom.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 7. októbra 2009.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (45MB, 128kbps)

Nasleduje text Lectio divina:

Modlitba

Nebeský Otče, s vierou beriem do rúk evanjeliá. Verím, že obsahujú slová, ktoré majú byť svetlom na mojej životnej ceste.
Pane Ježišu, láskou k Tebe mi rozohrej srdce, ako horelo emauzským učeníkom, keď si im vysvetľoval Písmo a daj nech ťa hlbšie spoznávam pomocou Božieho slova.
Duchu Svätý, ty si vnukol evanjelistom, čo majú napísať, prosím Ťa, pomáhaj mi pochopiť ich slová a daj mi silu podľa nich žiť a milovať Cirkev.
Svätý Ján Mária Vianney, vypros nám všetkým v tomto roku kňazov milosť, aby sme sa prehĺbili vo vzťahu s Kristom a jeho Cirkvou.
Amen.

Uvedenie do stretnutia

Október je mariánskym mesiacom, pri modlitbe svätého ruženca rozmýšľame nad tajomstvami dejín spásy a prosíme o príhovor Pannu Máriu. Dnes sme sa zišli, aby sme rozmýšľali nad jedným úryvkom z evanjelia svätého Lukáša. V evanjeliu svätého Lukáša nachádzame najviac správ o Božej Matke Panne Márii, o jej úlohe pri narodení Ježiša, ale v knihe Skutkov apoštolov evanjelista svätý Lukáš píše aj o úlohe Panny Márie pri zrode Cirkvi. Je veľmi cenné, že evanjelista Lukáš pozorne opisuje Ježišov vzťah aj k iným ženám. Veriace ženy nájdeme v sprievode Ježišových učeníkov (8,1-3). Súcitné ženy zasa oplakávajú Ježiša na krížovej ceste (23,27-31). Evanjelista Lukáš si všíma a oceňuje úlohu veriacich žien. Viera je plodom vnútorného obrátenia. Vnútorné obrátenie si vyžaduje, aby ľudia zmenili aj svoje spoločenské správanie a napodobňovali Boha. Boh prijíma všetkých ľudí a je veľkodušný voči všetkým, a preto aj od kresťanov sa čaká, že budú pohostinní. Konkrétny príklad pohostinnosti podáva svätý Lukáš pri stretnutí Ježiša s Martou a Máriou. Započúvajme sa teraz do slov o prijatí Ježiša v Martinom dome.

Lectio

Lk 10,38-42

Ako išli ďalej, (Ježiš) vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta. Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.
Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala:
„Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“
Pán jej odpovedal:
„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“

Kontext

Ježišovo stretnutie s Martou a Máriou sa odohráva na ceste Ježiša do Jeruzalema. Veľká cesta Ježiša do Jeruzalema (Lk 9,51-19,27) predstavuje srdce Lukášovho evanjelia. Rozsiahly opis cesty Pána Ježiša do Jeruzalema sa stal pre Lukáša príležitosťou, aby predstavil viaceré dôležité posolstvá, lebo opisuje, ako ide Ježiš pred svojimi učeníkmi a poučuje i povzbudzuje ich slovom a príkladom. Viacero príbehov, zachytených v tejto časti, pochádza z vlastného Lukášovho zdroja.

Priateľské prijatie Pána Ježiša v dome Marty nájdeme iba v Lukášovom evanjeliu. Prijatie v dome Marty nasleduje po nie veľmi priateľskom stretnutí Ježiša so zákonníkom, ktorý ho pokúšal otázkami o tom, čo treba robiť pre získanie večného života a kto je náš blížny (Lk 10,25.29), ktoré však žiaľ nekládol s úprimnou snahou poznať pravdu. Pre Pána Ježiša sa stali príležitosťou, aby predniesol pozoruhodné podobenstvo o praktickej láske milosrdného Samaritána (Lk 10,30-36), ktoré nám pomáha pochopiť, čo znamená byť blížnym inému človeku.

Opis stretnutia Pána Ježiša s Martou a s jej sestrou Máriou predstavuje tiež vzácny príklad veľmi konkrétnej služby pohostinnej Marty a láskyplnej pozornosti Márie k Ježišovi. Všimnime si, že udalosť je opísaná takým spôsobom, že vedie k tomu, aby čitateľ alebo poslucháč porovnával správanie sa Marty a Márie.

V Lukášovom evanjeliu nachádzame viackrát porovnanie dvoch alebo viacerých postáv, aby sa vyzdvihol správny postoj jednej z postáv. Môžeme si napr. spomenúť na dve scény zvestovania archanjela Gabriela Zachariášovi, keď oznamuje narodenia Jána Krstiteľa a keď Panne Márii oznamuje narodenie Pána Ježiša. Evanjelista porovnáva postoj Zachariáša a postoj Panny Márie. Zachariáš pre svoju nevieru v Boží plán onemie, Mária po zistení okolností dáva Bohu veľkodušnú odpoveď viery. V evanjeliu svätého Lukáša sa tiež zahrnuto porovnávajú okolnosti narodenia Jána Krstiteľa a okolnosti narodenia Ježiša Krista a uvedomujeme si, že Ježiš presahuje Jána. Ďalej si môžeme pripomenúť porovnanie dvoch ľudí, ktorí vstúpili do chrámu modliť sa, jeden z nich bol farizej a druhý mýtnik. Evanjelista porovnáva dva spôsoby modlitby a potom konštatuje, že mýtnik sa modlil a odišiel ospravedlnený z chrámu, farizej sa modlil nesprávne a nezískal ospravedlnenie. Veľmi dobre poznáme tiež podobenstvo o márnotratnom synovi, kde po prijatí mladšieho syna ustarostený otec prehovára do srdca staršieho syna, tu sa tiež porovnáva správanie sa mladšieho a staršieho brata. Aj v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi oproti dvom postavám kňaza a levitu vyniká postava Samaritána. Evanjelista svätý Lukáš opakovane používa predstavenie a porovnanie postáv, privádza čitateľa k spontánnemu zisteniu, ktorý je správny spôsob a povzbudzuje k osvojeniu si postoja kladnej postavy. V našom dnešnom príbehu o Marte a Márii nás evanjelista vedie, aby sme si uvedomili dva rozličné postoje voči osobe Pána Ježiša, ktorý prišiel na návštevu k Marte a Márii a vedie nás k tomu, aby sme pochopili a osvojili si Máriin postoj, lebo ho ocenil Pán Ježiš.

Rozbor

Náš príbeh sa dá rozdeliť na časti:

- základné informácie o mieste a osobách (10,38-39)

- rozhovor Pána Ježiša s Martou o nej samej a o jej sestre Márii (10,40-42)

Aj v tomto prípade prijíma Pán Ježiš pomoc od iných. Marta, ktorej meno v aramejčine znamená pani, prijala Pána Ježiša vo svojom dome. Spomína sa iba prijatie Ježiša, hlavnej postavy celého sprievodu učeníkov. Nevylučuje to však, že v Martinom dome boli prijatí aj učeníci, alebo mohli byť prijatí v iných domoch.

Evanjelista Lukáš neuvádza meno dediny, kde bývala Marta. V evanjeliu svätého Jána sa dozvedáme viac. Marta mala okrem sestry Mária aj brata Lazára, evanjelista Ján týchto súrodencov označuje vzácnym titulom, že boli priateľmi Pána Ježiša a žili v osade s menom Betánia, čo bolo iba pár kilometrov od svätého mesta Jeruzalema (Jn 11,1). Evanjelista svätý Ján tiež spomína, že v dome Marty, Márie a Lazára sa tešili z Ježišovej prítomnosti a pripravili hostinu aj pred posledným vstupom Pána Ježiša do Jeruzalema (Jn 12,2). Evanjelista Lukáš však nepokladal za nevyhnutné uviesť meno obce.

Evanjelista Lukáš určitým spôsobom prekvapuje, že nehovorí o pánovi domu a  nespomína Lazára. Dôvodom by mohlo byť, že práve Marta bola najstaršia spomedzi súrodencov a tak jej pripadla starosť o domácnosť a potom aj Lukášova opakovane použitá metóda, keď kladie pred oči poslucháča ako dva protiklady.

Marta nám pripomína Lýdiu z mesta Filipy, o ktorej píše evanjelista Lukáš v knihe Skutkov apoštolov. Lýdia prijala svätého apoštola Pavla a ani v tomto prípade svätopisec nespomína pána domu.

Spomenuté osobitosti naznačujú, že evanjelista Lukáš nechce predstaviť verejné stretnutie Pána Ježiša so širším okruhom ľudí, ale uskutočňuje súkromnú návštevu s veľkým významom v domácnosti Marty, lebo táto návšteva sa stala príležitosťou pre významné duchovné posolstvo pre všetkých veriacich.

Dozvedeli sme sa, že Mária si sadla k nohám Ježiša. Je to zaujímavý obraz učeníka, typický najmä pre mužov, ktorí sedeli okolo rabína. V knih Skutkov apoštolov sa spomína, že napr. aj svätý Pavol sedel pri nohách učiteľa Gamaliela a tam sa naučil prísne žiť podľa židovského zákona (Sk 22,3).

Mária si sadla k Pánovým nohám a „počúvala Ježišovo slovo“. Súčasťou Ježišovho posolstva boli výzvy počúvať jeho slovo. Z evanjelia vieme, že Pán Ježiš častejšie opakoval: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.“ (porov. Lk 14,35; Mk 7,16; Mt 13,9). Sme tak stvorení, že máme schopnosť počúvať aj duchovné posolstvo, ktoré prichádza od Pána Boha. Pán Ježiš na počúvaní zakladá aj jedno z blahoslavenstiev: „Blahoslavení sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ (Lk 11,28). Mária je šťastná, pretože uskutočňuje túto evanjeliovú blaženosť. Je pravou učeníčkou, uskutočňuje „lectio divina“: pokojne a pozorne načúva Ježiša, pričom zabúda na iné veci.

V kontraste oproti Márii stojí ustarostená Marta, ktorá je úplne zaujatá obsluhou najvzácnejšieho hosťa. Ak by sme preložili pôvodný grécky text evanjelia doslova, znelo by to, že Marta bola ustarostená viacerými službami (gr. periespato peri pollén diakonian). V gréčtine v jazyku Nového zákona sa naše slovo služba povie diakonia. Marta koná „diakoniu“, službu, ale je pritom akoby vnútorne rozdelená a  stráca pokoj a vnútornú rovnováhu. Dnes, keď nad tým uvažujeme, si vieme predstaviť, že mohla zavolať svoju sestru Máriu nabok a požiadať ju potichu, aby jej pomohla. Marta však rázne vošla do miestnosti s výčitkou a príkazom Ježišovi. Martino správanie naznačuje, že Pán Ježiš bol skutočne blízky jej aj Márii a Lazárovi, ako to spomína evanjelista Ján, lebo zvyčajne voči priateľom a blízkym je otvorenejší aj v dobrom a aj v zlom. Martin postoj je dvojnásobne negatívny: vyčíta hosťovi, že narušuje poriadok domu: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať?“ (Lk 10,40) a napomína ho, aby nastolil narušený poriadok: „Povedz jej, nech mi pomôže!“ (Lk 10,40) Martino správanie sa je nešťastné. Chce dosiahnuť lepšiu pohostinnosť a pritom narúša zákonitosti dokonalej pohostinnosti. Starosti, ktoré ju ovládnu, ju privádzajú k porušeniu vlastných povinností panej domu. Podobá inému hostiteľovi, farizejovi Šimonovi Malomocnému, mimochodom tiež z Betánie (Mk 14,3), ktorý Ježišovi neumyl nohy, ani ho nepobozkal a nepomazal ho olejom, pričom však vyčítal Ježišovi, že prijal pozornosti od hriešnej ženy, ktorá mu slzami zmáčala nohy, utierala vlasmi a pomazala voňavým olejom (porov. Lk 7,36n). Marta sa nadmieru usiluje vyniknúť pred Ježišom a jej snaha vyniknúť ju privádza až k tomu, že na Ježiša zabúda. Marta v tej chvíli predstavovala nábožného človeka, ktoré pri plnení náboženských povinností, prehliadne podstatu.

Ježišova odpoveď je citlivá a veľmi jasná zároveň. Osloví ju menom, dvakrát za sebou: Marta, Marta. Opakované oslovenie menom je na tomto mieste Svätého Písma prejavom naliehavého záujmu o človeka, ku ktorému Boh hovorí. Môžeme si pripomenúť, že dvakrát oslovil Pán Boh menom Abraháma, keď sa chystal obetovať syna Izáka (Gn 22,1); alebo vzkriesený Pán Ježiš opakovane vyslovuje meno Šavla, keď padol z koňa pre Damaskom (Sk 9,4). Aj v tomto našom prípade dvojité oslovenie: „Marta, Marta“ vyjadruje Ježišovu spoluúčasť a záujem o Martu. Následne Ježiš Martu napomína a poučuje.

Napomenutie má dve časti. Ježiš napomína Martu, že sa stará o mnohé veci a napomína ju tiež, že sa znepokojuje pre mnohé veci.

Sloveso „starať sa“ (gr. merimnao) patrí medzi kľúčové slová evanjelií. V Ježišovej reči na vrchu, ako sa nachádza v 6. kapitole Matúšovho evanjelia, je použité šesťkrát, keď sa Pán Ježiš vyjadruje o vzťahu človeka k veciam: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete“. (Mt 6,25) „A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? (Mt 6,27). „A čo sa tak staráte o svoj odev?“ (Mt 6,28) „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: "Čo budeme jesť?" alebo: "Čo budeme piť?" alebo: "Čo si oblečieme?"! (Mt 6,31) „Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.“ (Mt 6,34). Podobne viackrát zaznie toto slovo aj v povzbudeniach v 12 kapitole Lukášovho evanjelia, kde nás Ježiš pozýva vzdať sa zbytočných starostí: Jedno z týchto povzbudení znie: „Veď život je viac ako jedlo“ (Lk 12,23). Ustarostenosť je negatívny stav ľudského srdca, ktorý potláča potešujúce vedomie, že sme Božími synmi a dcérami. 6. kapitolu Matúšovho evanjelia a 12. kapitolu z Lukášovho evanjelia môžeme čítať ako komentár k Ježišovým slovám, ktoré venoval Marte. Ak sme príliš ustarostení, zabúdame, že sme deťmi nebeského Otca, ktorý predsa vie, čo potrebujeme. Máme hľadať jeho kráľovstvo a ostatné dostaneme navyše (porov. Lk 12,30b-31).

Druhá časť Ježišovho napomenutia Marte, že sa znepokojuje sa pre mnohé veci (porov. Lk 10,41) sú varovaním pred nepokojom a úzkosťou, ktorá hrozí, že sa človek stane necitlivým až do takej miery, že uráža iných, ako sa to prihodilo Marte. Nepokoj a obava, že mnohé veci, ktoré chce zvládnuť, sa zvládnuť nepodarí, sú dôvodom podráždenosti a agresivity.

Pán Ježiš však Martu nielen napomenul, ale aj poučil. Poučuje ju slovami: „Potrebné je len jedno.“ (Lk 10,42) Keď človek získa poznanie, čo je v živote prvoradé, vtedy sa mu vyjasní v jeho srdci, získava pokoj a nájde zdroj spokojnosti. Vyjadrenie Pána Ježiša však vzbudzuje otázku, čo je tou jedinou potrebnou vecou. V trochu banálnom materiálnom výklade tou jedinou vecou by mohlo byť jedno jedlo na obed. Nedá sa úplne vylúčiť tento prechod Ježiša od jedla k inej skutočnosti, dosvedčujú to aj niektoré novozákonné rukopisy, ktoré výraz jedno nahradili slovami málo vecí čiže: treba len málo vecí. Zmysel vyjadrenia Pána Ježiša by potom bolo možné prerozprávať takto: Marta nestaraj sa príliš o náš obed, stačí trochu jedla, veď skutočným pokrmom veriaceho je počúvanie Božieho slova. Vec, pre ktorú sa treba znepokojovať, je len jedna. Prvoradé pre pohostinnosť je skôr pozornosť voči hosťovi ako jeho obsluhovanie.

Vo svetle neskorších Ježišových slov, že treba, aby sme hľadali najskôr Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa nám pridá (porov. Lk 12,31; Mt 6,33), tou jedinou vecou je Božie kráľovstvo, ktoré sa teraz uskutočňuje pokojným počúvaním Ježiša. Božie kráľovstvo sa v danej chvíli prejavovalo skutočnosťou, že Ježiš je v dome Marty, že tu hovorí a Maria chápe túto pravdu. Pochvala Márii zaznieva v oznamovacej vete: Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme. Ak by sme preložili pôvodný grécky text doslova, vyjadrenie by znelo: Mária si vybrala dobrý podiel. Môžeme sa znova opýtať: Čo je tým dobrým podielom? Výraz podiel (gr. meris) je vo Svätom písme pripomienkou vynikajúceho dedičného podielu, ktoré bolo rezervované pre levitov, čiže kňazských služobníkov v Jeruzalemskom chráme, ktorý nedostali žiaden materiálny podiel, ale ktorých dedičným podielom je sám Pán. V knihe Deuteronomium, v Piatej Mojžišovej knihe, sa o levitoch, teda príslušníkoch Leviho rodu, hovorí: „Preto Léviho kmeň nedostal nijaký podiel ani vlastníctvo so svojimi bratmi, lebo Pán je jeho dedičným podielom, ako mu prisľúbil Pán, tvoj Boh.“ (Dt 10,9) A v 16. žalme sám levita ďakuje: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud. Pripadol mi diel v kraji prekrásnom: a je to pre mňa znamenité dedičstvo“ (Ž 16,5-6). V bezprostrednom súvise s návštevou Pána Ježiša u Marty a Márie, pre Máriu je výborným neodňateľným podielom počúvanie Ježišovho slova, ktoré síce po skončení návštevy umĺkne, no Mária odteraz zostáva s Bohom. Práve toto spojenie s Bohom na základe počúvania Ježiša sa neskončí. Počúvanie slova je jedinečnou a nenahraditeľnou úlohou. Táto žena Mária si vybrala dobre: počúvaním Pána Ježiša vo svojom dome začína žiť ako Božie dieťa, ktoré je na Bohu závislé, je pokorné a počúva Otca. Tento podiel pretrvá, večnosť už len odhalí Božie kráľovstvo, ktoré sa skrýva v počúvaní Slova.

Meditatio

1. V čase, keď písal evanjelista Lukáš svoje evanjelium, bola otvorená aj ťažkosť, ktorá sa spomína v 6. kapitole Skutkov apoštolov. Apoštoli sa dostali do situácie, že sa popri službe Božiemu slovu nemohli naplno venovať službe pri stoloch. Uvedomili si, že keď konajú službu pri stolovaní, že zanedbávajú hlásanie evanjelia. Vyriešili to rozhodnutím o rozdelení úloh. Apoštoli si ponechali službu hlásania evanjelia a na službu pri stolovaní ustanovili siedmich diakonov (porov. Sk 6,1-6).

Aj náš príbeh hovorí o slove a stolovaní. Problém sa v prvotnej Cirkvi sa nevyriešil ukončením služby pri stoloch ale prerozdelením úloh. Dôvodom problému sú obmedzené ľudské možnosti v službe blížnym a jeho riešenie poukazuje na nutnosť rozdeliť si úlohy, pričom prioritu má mať práve služba slova. Svätý Ambróz videl prepojenie nášho textu so Skutkami a hovorí, že apoštoli nepokladali za vhodné opustiť Božie slovo kvôli službe pri stoloch, ale obe služby boli dielom múdrosti, a tak aj svätý Štefan bol naplnený múdrosťou a bol ustanovený za diakona. A tak je potrebné, aby ten, čo slúži počúval toho, kto vyučuje a tento nech zasa povzbudzuje a oduševňuje služobníka (In Luc. 7,85-86).

Po ustanovení siedmich diakonov sa mohli apoštoli naplno venovať modlitbe a službe slova. Neskoršie sa tento text stal v dejinách Cirkvi podkladom pre uznanie zasväteného života pred životom vo svete, resp. dôležitosti kontemplatívneho života pred aktívnym životom vo svete. Takéto vnímanie textu je oprávnené, keďže jeho cirkevný zmysel sa nedá poprieť, videli sme ho práve vo vzťahu s rozdeľovaním úloh v 6. kapitole Skutkov apoštolov.

2. Úryvok evanjelia o Marte a Márii prináša všetkým poslucháčom pomoc, aby nadobudli rovnováhu v problematickom vzťahu medzi mnohými vecami, ktoré treba vykonať a jedinou základnou vecou. Riešenie nespočíva v tom, že jednu alebo druhú vec zavrhneme, ale v pochopení toho, ako prežívať vzťah vyváženým spôsobom. Videli sme, že prílišná ustarostenosť je veľkým nepriateľom človeka. Tento nepriateľ nie je taký jasný ako zmyselnosť alebo lakomstvo, je to však nepriateľ s maskou dobra a užitočnosti, veď nám diktuje, že musím urobiť to, spraviť ono, robiť tamto.

Ježiš hovorí jasne, že život je viac ako jedlo a odev (porov. Lk 12,22-23). Ustarostenosť je veľkým nepriateľom vedomia, že sme Božími synmi a dcérami a že nad nami bdie Božia Prozreteľnosť nebeského Otca. Starosti sa síce netýkajú priamo morálneho správania, ale podkopávajú samotný vzťah s Bohom. Starosti tohto sveta zadusia slovo, ako to bolo povedané v podobenstve o rozsievačovi. Slovo, „ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu.“ (Lk 8,14). Slovo, ktoré padne do srdca, zrazu kvôli starostiam nedokáže priniesť úrodu. Nepriateľ našej spásy nás práve v tejto oblasti vie dostať, keďže dnešný človek sa sústreďuje až príliš na veci okolo neho, na svoj výkon a na rôzne typy zábavy a rozptýlenia. Preto kontemplatívne ticho a kontemplatívny rozmer nášho života predstavuje veľké víťazstvo nad nepriateľom a Božie slovo môže na nás volať, pozývať hlbšie do seba a stať sa výzvou pre náš život. Slovo, kázne, katechézy neprinášajú úrodu nie preto, že sú neúčinné, ale najmä preto, že ten, čo ich počúva, nenecháva priestor slovu a je rozptyľovaný množstvom vecí a skutočností. Človek dneška pod množstvom informácií a s množstvom možností sa stáva vnútorne rozdeleným a nestálym. Ježišovo posolstvo o jedinom dobrom podiele je veľmi vážnym aktuálnym posolstvom pre našu dobu.

3. Posolstvo nášho úryvku sa týka aj správneho prežívania pastoračnej starostlivosti alebo duchovnej služby našich kňazov a zasvätených osôb. Kňazi a zasvätené osoby prežívajú každý deň túto skúšku, ako zosúladiť horlivú vonkajšiu službu s pokojným a sústredeným počúvaním Pánovho slova.

Horlivá duchovná pastoračná starostlivosť je nevyhnutná. Svätý apoštol Pavol sám tvrdí, že ho táto ustarostenosť o duchovné dobro iných stále sprevádzala. Po spomenutí rôznych svojich nešťastí a neúspechov v Druhom Liste Korinťanom (2Kor 11,22n) ešte pridáva: „okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi (2Kor 11,28). Pavol žil v tejto ustarostenosti ponad všetky početné negatívne udalosti a unavovala ho každým dňom, pretože bol služobníkom Božej lásky. Táto starosť sa podstatne viaže k pastoračnej láske a hoci pastier nemusí zažívať starosti iných osobne, trpí pre ľudí, ktorí sú ustarostení a trápia sa. Pastier, ktorý by sa nestaral o ovce, nie je pastierom a nechal by ich napospas vlkovi, ktorého nezbadá. Napriek všetkému však treba žiť túto starosť o duchovné dobro iných takým spôsobom, aby bola v duchu evanjelia, príležitosťou na posväcovanie a nie nebezpečným pokušením.

Pastoračná starostlivosť nesmie pripraviť kňazov a ostatných zasvätených o vnútorný pokoj. Platia tu Ježišove slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Tento pokoj je teda Božím darom a treba oň pokorne prosiť a prijať ho s vďačnosťou. Pastoračná starostlivosť nesmie obrať kňazov o zmysel priority a tou zostane počúvanie Božieho slova. Ak nepostavíme Slovo na prvé miesto, v určitom bode sa pomýlime vo veciach ako Marta a starosť bude zničujúca. Pastoračná starosť je dobrá, ak neudusí modlitbu, ale ju živí, ako živila Pavla. Modlitbe však treba dať pravidelný priestor počas dňa. Popri tom treba dať poriadok aj našim aktivitám, nestačí dať priestor modlitbe, ak nedáme poriadok našim aktivitám. Pastoračné starosti sa zmierňujú, keď ich zložíme na Pána, ako hovorí Prvý Petrov list: „Pokorte sa teda pod mocnou Božou rukou, aby vás povýšil v určenom čase. Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1 Pt 5,6-7). Ak sa o to nepokúsime a nebdieme v tomto ohľade, náš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral (v. 8). V tomto „revúcom levovi“ nemôžeme nevidieť veľkého nepriateľa človeka v podobe neprimeranej ustarostenosti, ak ju nežijeme a neusmerňujeme požadovaným spôsobom, ako nás v tom vedie Božie slovo.

Oratio

Pane Ježišu, z evanjelia spoznávame, že Marta a Mária boli nielen pokrvné sestry, ale boli aj sestrami vo viere. Spoznali v Tebe svojho Pána a prijali Ťa do svojho domu ako Tvoje služobnice, prijali Ťa ako chorý prijíma svojho Spasiteľa, ako stvorenie prijíma svojho Stvoriteľa. Prišiel si do ich domu a potreboval si pokrm pre Tvoje ľudské telo a vedel si, že Marta i Mária a my všetci nevyhnutne potrebujeme pokrm pre dušu.

Marta s veľkou horlivosťou pripravovala pokrm pre Tvoje unavené telo, Mária zabudla na všetko ostatné, sadla si k Tvojim nohám a nechcela, aby jej ušlo, čo len jediné Tvoje slovo. Marta bola ustarostená, Mária utišovala hlad svojho srdca, Marta sa venovala mnohým veciam, Mária sa sústredila na jednu jedinú.

Marta sa venovala naozaj mnohým veciam, dokonca chcela vyriešiť aj spor, čo je užitočnejšie a Teba pozvala, aby bol sudcom. Bola presvedčená, že Mária jej má pomáhať. Mária počúva, nebráni sa sama, neospravedlňuje sa, je obrátená k Tebe, k Pánovi, je celkom pokojná, zverila sa do Tvojich rúk a čaká Tvoj rozsudok a aj v Tvojom rozhodnutí vie, že nájde pokrm pre svoju dušu.

Pane Ježišu, Ty si nás učil, že je správne poslúžiť chudobným, že je správne poslúžiť tým, ktorí sa venujú službe Bohu. Cez svätého Pavla nás učíš, že ak poslúžime tým, ktorí nám sprostredkujú duchovné dary, že vlastne im nič v pravom slova zmysle nedarúvame, len vraciame. (porov. 1Kor 9,11).

Pane Ježišu, uvedomujeme si, že Marta Ti chcela poslúžiť, chcela Ti dať, čo myslela, že Ti chýba a bola ochotná poskytnúť Ti všetko, čo mala. Aj pominuteľné veci sú dobré, ale sú prechodné, raz stratia význam a potom zostáva iba to, čo je nepominuteľné, čo je Božie, čo nám dávaš Ty. A to si vybrala Mária.

Ježišu, Mária sedí pri Tvojich nohách, počúva, sýti si Tvojim slovom. Napĺňa sa tým, čo je Božie. Už si berie akoby kúsky zo stola, už dopredu okusuje hostinu, o ktorej si nám povedal, že je hostina Božieho kráľovstva pre tých, ktorých majú svadobné rúcho Tvojej Božej milosti (porov. Mt 22,12).

Ty, Pane, na tejto hostine Tvojou láskou si hostiteľ. Pri jednej príležitosti si povedal: „Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve,“ (Mt 8,11). Ty, Pane, si hostiteľom v nebeskom kráľovstve, tam nielen zotrieš z očí každú slzu (Zjv 7,17), ale aj úplne utíšiš hlad nášho srdca. Tam sa uskutočnia úplne slová: Zlož svoju starosť na Pána a on sa postará (porov. Ž 55,23).

Contemplatio

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci!“ (Lk 10,41).