V nedeľu 4. októbra 2009 sa v Katedrále sv. Martina uskutočnila svätá omša, na ktorej boli prítomní aj účastníci medzinárodného kongresu Kolpingovho diela. Kongres na tému Sloboda zaväzuje zodpovedne vytvárať budúcnosť sa uskutočnil pri príležitosti 20. výročia pádu železnej opony. Homíliu hlavného celebranta, bratislavského arcibiskupa-metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského prinášame v plnom znení...

Drahí bratia a sestry,

Už dve desaťročia uplynuli od historického spoločenského zlomu, ktorý sa u nás vžil pod názvom „nežná revolúcia“. Dvadsať rokov – to je viac ako suché číslo, viac ako čisto chronologický údaj o uplynulom období. Dvadsať rokov - to je nový uhol pohľadu jednej dozretej generácie, pohľad na historicky neopakovateľnú skúsenosť, ktorou bol prechod z režimu totalitného do režimu demokratického. Dvadsať rokov – kto bol v dobe tých udalostí dieťa, teraz naberá dych dozretého mladého človeka, ktorý si zariaďuje svoj život. Kto bol vtedy dvadsaťročný, blíži sa dnes k vrcholu svojich tvorivých síl. No a kto mal vtedy štyridsať rokov, je dnes vo veku tých, ktorí už okrem poznania nadobudli aj skúsenosť starších, skúsenosť, ktorá sa dá nadobudnúť iba v plynúcom čase. Slovom, tých dvadsať rokov je naozaj symbolom zavŕšeného vyzrievania, je symbolom časového odstupu, ktorý umožňuje hlbšiu a objektívnejšiu reflexiu minulosti, urobenú s nadhľadom a možnosťou vnímať udalosti v ešte širších súvislostiach.

Áno, prechod z atmosféry ateizačného komunizmu do zložitých procesov demokratizácie je bezpríkladná skúsenosť, ktorá priniesla aj náboženskú slobodu. Spomeňme, že komunizmus chcel Cirkev nielen vymazať z povrchu zemského, ale chcel aj  Boha eliminovať z ľudského srdca. Máme ešte v pamäti, ako mal nebeské kráľovstvo nahradiť pozemský raj ľudovej demokracie, socializmu či komunizmu. Ako sa namiesto krstu vítali občiankovia, ako sa miesto prvého prijímania skladali pionierske sľuby, ako tu bola na spôsob noviciátu stranícka kandidatúra, ako sa namiesto univerzality evanjelia mali „spojiť proletári všetkých krajín“. Tento politický mesianizmus bez Boha sľuboval beztriednu spoločnosť, svetlé zajtrajšky, sľuboval „ľudstva nový zrod“. V týchto súvislostiach je len logické, že ateistický komunizmus siahol aj na dva základné dary, ktorými Boh už pri stvorení obdaroval človeka, keď ho formoval na svoj obraz: dal mu totiž rozum. A dal mu slobodnú vôľu.

Slobodu komunistická strana zdeformoval tým, že vytesnila Boha a sama sa vyhlásila za predvoj spoločnosti, aby mohla riadiť a regulovať všetko, nevynímajúc ani vedomie a svedomie jednotlivca. Človeka zredukovali na pracovnú silu, na objekt ideologického zápasu. Skrytou formou poníženia bol napríklad aj kult kolektívnej podriadenosti. Slobodu pohybu obmedzovali ostnaté zátarasy železnej opony. Slobodu myslenia zasa ideologické zátarasy povolených a dovolených tém či čiernobielych schém myslenia. Intelektuálnu a duchovnú tvorivosť obmedzoval podvedomý strach dopracovať sa k ideám presahujúcim dovolený rámec. A to sme už pri obmedzovaní rozumu: od úmyselného deformovania reality, cez ideologicky podmienené možnosti profesionálneho rastu, cez zavádzajúce klamstvá napríklad o zásadnom rozpore medzi vierou a rozumom. Nemožnosť konfrontovať tieto úradne nanútené tvrdenia mohli viesť hoci aj k neuvedomenej deformácii spôsobu myslenia. To všetko nemohlo nevplývať na generácie, ktoré napokon zažili prechod ku slobode. Paradoxne to totiž v sebe nieslo jedno zvláštne pokušenie: oddať sa intelektuálnemu a morálnemu pohodliu zlatej klietky, ktorá keď sa napokon otvorí, jej väzeň sa bojí slobodne vyletieť. Možno aj preto, že na krídlach slobody začína byť aj zodpovedný, zodpovedný za svoje konanie.

Zvláštnosťou zmeny režimu bolo, že kým navonok sa veľmi rýchlo zmenili štruktúry, heslá, štýl vládnutia i prístup k informáciám, v mentalite človeka to tak rýchlo ísť nemohlo. Naozaj, ako sa správa človek dlhodobo indoktrinovaný, znásilňovaný na „človeka nového typu“? Ako sa chová, ako myslí a ako sa rozhoduje, keď sa zrazu ocitne slobodný a preto aj v plnej miere zodpovedný za svoje konanie?

Zodpovednosť predpokladá nielen uznanie univerzálneho zákona, ktorý je kritériom postojov a rozhodnutí, ale aj osobného zákonodarcu, živého a prítomného Stvoriteľa. Súčasne so zodpovednosťou PRED Bohom ide aj o zodpovednosť ZA ľudí, za bratov a sestry ľudského spoločenstva. Najhutnejším symbolom ľudských vzťahov je vzťah medzi mužom a ženou, ako o tom vypovedá dnešné evanjelium. Krízu tohto vzťahu odvodzuje od „tvrdosti srdca“. Ako nám zmäkli srdcia, ako sme si „sľubovali lásku“ počas euforickej atmosféry revolučnej jesene roku 1989, keď sme sa cítili ako jedna rodina... A ako sme potom vytriezveli, keď plynúci čas ukázal, že naše srdce vie byť opäť tak tvrdé, neláskavé, bezohľadne dravé. Lebo postoje srdca, nastavenie ľudského vnútra stoja na hlbších základoch, ako sú politicko-spoločenské premeny.

O tom tu, v Dóme svätého Martina pred sedemnástim i rokmi hovoril dňa 31. marca 1992 vtedy ešte kardinál Jozef Ratzinger:

„Som rád, že toto mesto je teraz hlavným mestom slobodne žijúceho národa“ – povedal vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery a pokračoval: „Všetci vieme, aké bolestné býva poslanie slobody a aká veľká je jej zodpovednosť. Sloboda sa môže stať plodnou jedine vtedy, ak jej mravné korene zostanú silné a zdravé. Ľudská sloboda je vo svojej podstate slobodou k mravnosti, slobodou k dobru. Prejavuje sa v tom, že človek na svojej ceste je viazaný nielen tým, čo môže, ale aj tým, čo smie, v tom, že prijíma ohraničenosť a mieru svojho bytia nie z nanútenia, ale slobodne“.

Táto krátka úvaha kardinála Raztingera o slobode sa dá zhrnúť nasledovne: po konštatovaní, že sme slobodný národ, definoval tri neodmysliteľné komponenty skutočnej slobody: neexistuje bez priamo úmernej zodpovednosti. Ani bez mravných koreňov. Ani bez slobodne prežívanej pokory pred Bohom i ľuďmi. Bez týchto súčiniteľov sa sloboda môže dokonca obrátiť proti človeku, proti jeho dôstojnosti, proti jeho právam od počatia až po prirodzenú smrť - a to aj vtedy, ak sa to všetko javí ako najprirodzenejšia súčasť vydobytej demokracie.

Svätý otec Benedikt XVI. pred týždňom na pražskom Hrade vo svojom príhovore akoby nadviazal na svoje slová prednesené v Bratislave. Hovoril o pokroku, ktorý je nemožný bez etiky, pravdy a zodpovednosti. Hovoril o víťaznej pravde, ktorá je odrazom večnej Božej pravdy a je zároveň normou každej slobody. Táto sloboda má ústiť do dobroty a solidarity, ktorá sa má aj v podobe pomoci núdznym prejavovať v živote každého kresťana, formovaného Kristom. Hovoril o zodpovednosti, ktorý sa týka bez výnimky všetkých, všetkých spoločenských kruhov. Hovoril o odpustení, o obnovení nádeje, o obnovení dôvery v ľudského ducha. Hovoril o spoluzodpovednosti za Európu, ktorú definoval ako našu duchovnú vlasť, ktorej kultúra stojí na Evanjeliu.

Tieto posledné slová sa už netýkajú len minulosti. Zaoberať sa ňou má dnes zmysel natoľko, nakoľko ju chceme zapracovať ako skúsenosť pre spoluformovanie budúcnosti. Pápež vyzýva odpúšťať, čo je naozaj prvým krokom k obnoveniu nádeje, nádeje, že zvíťazí dobro a múdrosť. Sme za ňu zodpovední, každý na svojom mieste, každý vo vlastnej profesii a spoločenskom zaradení. Po dvadsiatich rokoch už hľadíme aj na tú časť minulosti, ktorá je plodom aj nášho narábania so šancami, ktoré ponúkla nadobudnutá sloboda.

Našou budúcnosťou je Ježiš Kristus. Len on nám môže dať svetlo a múdrosť pre rozhodovanie v situácii kríz najrôznejšieho druhu. Iba on nám môže dať silu a rozvahu v zápasoch o dôstojnosť ľudskej osoby. Len on nás môže upevňovať v identite Kristových učeníkov, poslaných vydávať svedectvo v stále viac multikultúrnom prostredí. Ak mohli počas komunizmu stovky veriacich hrdinsky obstáť a nezradiť pod tlakom represívnej moci, o čo viac sme my pozvaní v prítomnosti i budúcnosti obstáť pri vydávaní svedectva o živom Bohu, o Bohu, ktorý je v nás a medzi nami. Miesto sebaľútosti a prílišného analyzovania vecí minulých teraz s nami Boh počíta pri aktívnom formovaní všetkého, čo príde v nasledujúcom období. Choďte do celého sveta, do všetkých prostredí, nebojte sa dialógu s kýmkoľvek, kto je otvorení pre spoločné hľadanie pravdy. K tom u nech na nás všetkých spočinie požehnanie Toho, ktorý nám už cez dvetisíc rokov hovorí: „Nebojte sa“. Hovorí: Nebojte sa a „choďte do celého sveta ohlasovať evanjelium“.