V nedeľu 4. októbra 2009 celebroval bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský slávnostnú svätú omšu v bratislavskom Františkánskom kostole, a to pri príležitosti 800. výročia vzniku rehole Menších bratov Františkánov.
Homíliu arcibiskupa Zvolenského prinášame v plnom znení...

Drahí bratia a sestry františkanskej rodiny, milí františkáni, kapucíni a minoriti, milí bratia a sestry terciári, bratia a sestry!

Autentičnosť i tej najvznešenejšej myšlienky prechádza vždy skúškou času. Skúškou trvania, skúškou trvalého prechodu z minulosti cez súčasnoť do budúcnosti. Tento “test času” má spravidla akési tri stupne. Najprv skúška odporu: myšlienka, postoj, názor, ktorý je nový a radikálny, naráža na nesúhlas okolia. Ich nositelia musia svoje okolie presvedčiť, že ich obrátenie nie iba dočasná improvizácia, ale hlbšie prijaté životné stanovisko.

Po zvládnutí skúšky odporu zápas nekončí. Nastupuje mnohokrát oveľa náročnejšia skúška, “test slávy”: komunita sa rozrastá, rapídne rastie počet jej členov. Začína byť všeobecne vážená. Získava privilégiá, nadobúda prestíž. Vyniká intelektuálnymi elitami s veľkým vplyvom. Toto môže byť tiež ohrozením základov, od ktorých sa všeobecne vážené spoločenstvo môže odtrhnúť v prehnanej dôvere, že nadobudnutá pevnosť je nemenná. Tretie ohrozenie vyplýva z predchádzajúceho: test zotrvačnosti. Po skúške odporu a skúške slávy tu už nie je dobrodtužstvo, žiadne výslnie, žiadne dramatické pnutia. Ale tichá a bežná každodenná spolupráca na budovaní ľudskej komunity a s tým prepojené sústavné hľadanie prvotnej rehoľnej horlivosti.

Milí synovia a dcéry serafínskeho Františka z Assisi, vy veľmi dobre viete, o čom tu hovorím. A keď to hovorím, o to viac s radosťou konštatujem vašu prítomnosť. Naozaj, čo vás pomklo k tomu, že na začiatku tretieho millennia, keď je okolo nás toľko možností zvoliť si životnú cestu, chcete kráčať v šľapajach svätca z trinásteho storočia? Po osemsto rokoch od zrodu františkáskeho hnutia je vaša prítomnosť dôkazom jeho vitality. Je znakom zvládnutia spomenutých skúšok a súčasne ochoty ich zvládania aj v súčasnosti. Vaše dejiny sú v istom zmysle slova dejinami stáleho hľadania a nachádzania vlastnej totožnosti podľa radikálnych kritérií, nastavených vaším zakladateľom, svätým Františkom.

“Oprav môj dom” – tak znela výzva a prosba Ukrižovaného, ktorej aktuálnosť je stale rovnako živá. “Opravovať” treba vtedy, keď je niečo pokazené, keď sa niečo rúca. Toto slovo evokuje situáciu deštrukcie, ohrozenia, krízy. Áno - “kríza”: slovo, ktoré počúvame denne aj viac krát. Je však smutné, že až takzvaná hospodárska kríza nás primäla priznať, že za všetkým je vlastne kríza duchovná, kríza mravná a etická. Prečo si mnohí zakrývali oči, prečo radi zabúdali, že náš moderný hospodársky dom staviame na piesku? A preto: “oprav môj dom” vlastne znamená: oprav, spevni jeho základy!

Odpoveďou na spôsob opravy je už samotná situácia, v ktorej František počul túto výzvu: pozeral na kríž, na Ukrižovaného. Oprav “dom svojej duše” tým, že pre jeho základy budeš načerpávať z tohto pohľadu na Krista. Dnešná hodnotová kríza pramení z toho, že málo hľadíme na kríž a na Bohostánok. Preto je dobré, že vo vašich kláštoroch máte tichú kaplnku, také malé “San Damiano”, v ktorom večné svetlo naznačuje, u Koho je riešenie každej krízy. U Toho, ktorý sa zriekol všetkého: aby ukázal, že zostáva bohatý. Najbohatší, lebo jeho bohatsvom bola a je obetavá láska.

V tomto duchu bola Františkova chudoba viac ako len zrieknutie sa materiálnych vecí. Preto je inšpiratívny aj pre ľudí vo svete. Učí novému prístupu voči materiálnam hodnotám aj tých, ktorý s nimi denne pracujú, ich využívajú, či ich vytvárajú. Súčasná hospodárska kríza vyplýva vo veľkej miere z “ilúzie vlastnenia”. Vlastnenia ničím nekrytého, požičaného, vratkého, iracionálneho majetku. Opantanosť majetkom a nedostatok odstupu od neho je situácia, keď “mať niečo” sa stáva dôležitejším ako “byť niekým”.

Iste viete, čo generálny minister Menších bratov Františkánov, José Rodriguez Carballo, povedal Svätému Otcovi Benediktovi XVI., keď na jar tohto roku prijal predstaviteľov františkánskej rodiny. Pripomenul, že popri mnohých iných daroch a charizmách, ktoré ste dostali, zostáva najväčším darom od nebeského Otca vaše povolanie. Otec Carballo to vtedy vyjadril pomocou zaujímavej formulácie: že tento dar povolania ste nielen dostali, ale aho aj denne dostávate. Veľmi výstižné: povolanie je dar, jeho prijímanie je neustávajúci proces. Je zo udalosť božej veľkorysosti, ktorej má zodpovedať rovnako trvalá ochota tieto dary prijať a prijímať. Prijímať srdcom i skutkom. Prijímať vždy odznova s rovnakým nasadením.

Vaše povolanie je darom pre vás. A zároveň ste vy darom pre Cirkev. Na spomínanom stretnutí to prízvukoval aj Benedikt XVI. Dovoľte Svätého Otca dlhšie zacitovať:

“Ak budete vždy schopní obnoviť sa v duchu Evanjelia”, - povedal vám pápež Benedikt XVI. – budete vždy pomáhať pastierom Cirkvi, aby bola tvár Cirkvi stále krajšia, aby sa stále viac podobala Kristovej neveste. Toto pápež rovnako dnes ako na počiatku od vás očakáva.“ „Teraz“ – pokračoval Svätý Otec - choďte a neste všetkým pokoj a lásku Krista-Spasiteľa. Nech vás sprevádza Nepoškvrnená Panna Mária, Panna, ktorá sa stala Cirkvou“.

Keď pápež tieto slová prednášal, boli práve aktuálne zemetrasenia v severnom Taliansku, ktoré zničili mnoho kostolov. „Vy z Assisi veľmi dobre viete, čo to znamená!. – pokračoval Svätý Otec – „no existujú ešte iné ruiny, oveľa závažnejšie: zruinované osoby, zruinované komunity! Podobne ako František, začínajte ako on - vždy od seba. My sme vlastne ten dom, ktorý chce Boh obnoviť ako celkom prvý“.

Okrem „domu duše“, je tu „dom Cirkvi“, ktorý potrebuje upevňovať svoje základy predovšetkým tak, že sa budú posväcovať jej služobníci, kňazi. Jedna z prednášok, ktorú tu plánujete na budúci týždeň, má byť o „Františkovi a kňazstve“. Hoci František nebol vysväteným kňazom, jeho príklad má kňazom Cirkvi naozaj čo povedať. Veď napokon, sprostredkovane stojí Františkov odkaz pred nami aj v osobe, ktorú nám ako vzor ponúkol Svätý Otec v postave arského farára svätého Jána Vianneyho. Vianney bol františkánskym terciárom a ako taký si svätého Františka mimoriadne vážil. Poznáme dokonca úryvok z jednej jeho kázne na túto tému. Svätý farár raz svojim veriacim kázal o prvých Františkánoch, ktorých sa pokúsil rozložiť zlý duch, pokušiteľ. Jeho taktikou bolo dosadiť na ich čelo ľudí bez povolania, ktorí spôsobia zvlažnenie a nakoniec ich zánik. Tento pokus nemal, nemá a nebude šancu, kým stredobodom pozornosti zostáva bezpodmienečne Kristus a jeho Evanjelium. „František“ – povedal Bendikt XVI. na uvedenom stretnutí - "nosil vo svojom srdci vždy Krista. Mal ho na svojich perách, v ušiach, v očiach, na rukách, v každej bunke svojho tela - a tak sa stal živým, žijúcim Evanjeliom. V tom je Františkova schopnosť viesť ľudí všetkých čias ku Kristovi, najmä mladých, ktorým jeho radikálnosť tak imponuje. Áno, Boh vo svojej prozreteľnosti v každej dobe vzbudzuje v otvorených srdciach túžbu po svätosti. Posiela Cirkvi a svetu hrdinov ducha, ktorí stále znova a znova svojím životom dokazujú, čo dokázal aj František: v každej dobe je možné stať sa svätým, každú tmu môže prežiariť svetlo, aj uprostred najhustejšieho kúkoľa môže vyklíčiť plodonosná pšenica.

Dovoľte, aby som ako posledné slová tohto nášho rozjímania citoval prvé slová Vaša reguly: “Toto je Regula a život Menších bratov: Zachovávať sväté evanjelium nášho Pána Ježiša Krista...”

Zvolávam, drahí bratia a sestry františkánskej rodiny, zvolávam na vás všetkých hojné Božie požehnanie, aby ste aj naďalej s plným nasadením žili a uskutočňovali tieto slová. Stačí tieto slová. Amen.