Lectio divina biblického úryvku pod názvom Lýdia z Filipí, dar pohostinnosti (Sk 16,11–15) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 3. júna 2026.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (51,6MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Venujeme sa významným ženám vo Svätom písme. Na predošlom stretnutí sme uvažovali nad Máriou Magdalénou, ktorá sa stala jedinečnou apoštolkou Pánovho zmŕtvychvstania.

Dnes sa budeme venovať ďalšej významnej ženskej postave v dejinách spásy, ktorú poznáme pod menom Lýdia. Lýdia je predstavená ako vzácna žena, otvorená pre Božie slovo, ktorej srdce a následne aj jej dom sa stanú miestom, odkiaľ sa začína viera v Ježiša Krista šíriť na európskom kontinente.

Započúvajme sa do posvätného textu, vytvoreného veršami 11-15 zo 16. kapitoly Skutkov apoštolov:

Lectio

Sk 16,11-15

¹¹ Odplavili sme sa z Troady, priamym smerom sme prišli do Samotrácie, na druhý deň do Neapola ¹² a odtiaľ do Filíp. Je to prvé mesto tej časti Macedónska a kolónia.
¹³ V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli.
¹⁴ Počúvala aj istá žena, menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry, ktorá si ctila Boha.
Pán jej otvoril srdce, aby pozorne sledovala, čo Pavol hovorí.
¹⁵ A keď sa dala so svojím domom pokrstiť, prosila nás: „Ak si myslíte, že som verná Pánovi, poďte do môjho domu a zostaňte.“ A prinútila nás.

Kontext úryvku

Pripomeňme si najprv niektoré základné danosti, na ktorých stojí náš dnešný úryvok. Apoštol svätý Pavol bol na svojej druhej apoštolskej ceste. Túto cestu uskutočnil po veľmi dôležitom rozhodnutí na zhromaždení v Jeruzaleme (Sk 15,1-35), ktoré je známe aj pod menom Jeruzalemský koncil, keď apoštoli definitívne potvrdili otvorenosť voči pohanom bez podmienky zachovávania predpisov židovského náboženstva. A tak sa evanjelium mohlo bez ďalších prekážok šíriť do grécko-rímskeho sveta, ktorý sa stal jeho budúcim životným prostredím.

Z veršov, ktoré bezprostredne predchádzajú tomuto rozprávaniu, vieme, že Pavol má so sebou Sílasa, ktorý s ním šiel hneď od začiatku cesty (Sk 15,40), a Timoteja, ktorého Pavol vzal so sebou v Lystre (Sk 16,1-3). Rozprávanie v prvej osobe množného čísla (Sk 16,10) potom naznačuje, že na tejto druhej misijnej ceste je po boku Pavla aj Lukáš, autor knihy Skutkov apoštolov.

Svätý Pavol so svojim spoločníkmi vyšli z Jeruzaleme, postupne prešli územím dnešného Libanonu, potom cez Sýriu a potom naprieč celému územiu dnešného Turecka sa dostali až do jedného z prístavov na západnom pobreží dnešného Turecka.

Cesta Pavla a jeho spoločníkov bola zreteľne vedená Božím Duchom Svätým, čo sa prejavilo vo videní apoštola Pavla, ktoré Skutky apoštolov opisujú v 16. kapitole. V tomto videní apoštol počul pozvanie istého Macedónca, aby prešiel do Macedónska. Svätý Pavol a jeho spoločníci pochopili tento duchovný podnet ako povolanie evanjelizovať Macedónsko¹.

V našom úryvku bol spomenutý práve prístav v meste Troada, na západnom pobreží dnešného Turecka. Z prístavu Troada sa teda apoštol Pavol a jeho spoločníci loďou dostali na ostrov Samotrácia, ktorý je na polceste medzi územím dnešného Turecka a Grécka. V texte sa spomína, že hneď nasledujúci deň pokračovali loďou z ostrova Samotrácia do Neapola, do mesta, ktoré sa už nachádzalo na území dnešného Grécka a konkrétne na územie, ktoré je označené ako Macedónsko.

Z Neapola potom už po pevnine pokračovali po rímskej ceste Via Egnatia, dlhej asi 12 kilometrov a dorazili do vnútrozemského mesta Filipy (v. 11).

Svätý Lukáš charakterizuje mesto Filipy (v. 12a) a pripomína, že je to už územie Macedónska a rímska kolónia. Filipy vďačili za svoje meno Filipovi, macedónskemu kráľovi a otcovi Alexandra Veľkého, ktorý ako prvý podporil ich hospodársky rozkvet. V čase, keď Pavol prišiel do Filíp, mesto malo silný rímsky charakter.

Keď je tak zdôraznený vtedajší rímsky charakter mesta Filipy, prejavuje sa v tom teologický zámer. Skutočnosť, že prvé obrátenia po Jeruzalemskom koncile sa odohrali práve v meste Filipy, silne poznačenom rímskym vplyvom, zreteľne naznačuje, že kresťanstvo začína nachádzať priestor a prijatie v prostredí Rímskej ríše. Filipy teda znamenajú zlom, pretože misia medzi pohanmi, vedie k zakoreneniu kresťanstva v rímskom svete.

V úryvku nachádzame aj časový údaj : „V tomto meste sme sa niekoľko dní zdržali.“ (v. 12) Je možné, že tento časový údaj predstavuje len prípravu na to, aby svätý Pavol a jeho spoločníci v sobotu vyšli za bránu mesta k rieke, lebo si mysleli, že tam nájdu „miesto modlitby“ (porov. v. 13).

Dá sa predpokladať, že sa v sobotu a za mestom chceli stretnúť s veriacimi Židmi. (porov. napr. Sk 13,5.14; 17,2). Údaj o tom, že vyšli za bránu mesta, vychádza z vedomia zákazu, ktorý platil v Ríme a rímskych kolóniách, stavať miesta kultu pre nerímske náboženstvá vnútri takzvaného „pomerium“, teda tej posvätnej hranice mesta stanovenej v čase jeho založenia, ktorá sa vo Filipách zhodovala s jeho hradbami. Preto sa teda vydali „za bránu“ mesta, aby hľadali miesto židovskej modlitby. Táto okolnosť tiež zdôrazňuje rímsky charakter mesta Filipy.

Apoštol Pavol stretol za mestom pri rieke skupinu žien, nadviazal s nimi kontakt a dali sa s nimi rozhovoru.

Mohli by sme predpokladať, že ide o skupinu žien zhromaždených v synagóge na pravidelnej sobotnej bohoslužbe. Pavol „hovorí“ k zhromaždeným ženám, ale nejde o akékoľvek rozprávanie, ide o evanjeliové posolstvo (porov. v. 14), ponúknuté týmto ženám.

Svätý Lukáš venuje osobitnú pozornosť ženským postavám. Zvlášť treba zdôrazniť, že náš úryvok je jediný prípad v posvätných textoch , keď sa skupina výlučne žien, zhromaždená na bohoslužbu, stáva adresátom hlásania evanjelia.

V skupine sa pozornosť potom sústredí na jednu ženu. O nej sa nám hneď podáva zaujímavý profil. Jej meno je „Lýdia“. V tomto prípade je celkom možné, že meno Lýdia skôr než vlastným menom môže byť označením jej pôvodu, že totiž pochádza z územia menom Lýdia, ktoré sa však už nachádzalo na území dnešného Turecka, rovnako ako aj mesta Tyatira. V časoch apoštola Pavla nebolo totiž nezvyčajné, že sa osoba volala podľa miesta svojho pôvodu.

Jej povolanie „obchodníčky s purpurom“ ju veľmi dobre zasadzuje do kontextu Filíp, kde archeologické objavy nápisov potvrdzujú existenciu obchodu s purpurom a zároveň robí vierohodným aj jej pôvod z Tiatiry, miesta známeho svojou textilnou výrobou a priemyslom purpuru.

Čo však chce Lukáš dať čitateľovi najavo tým, že uvádza povolanie tejto ženy? Určite nie jej príslušnosť k vyšším spoločenským vrstvám, do ktorých patrili iba senátorské rodiny a tiež vojnoví veteráni. Naisto však jej obchod s luxusným tovarom ako boli purpurové šaty, predpokladal určité finančné možnosti a uvádzal ju do kontaktu s klientelou vysokého postavenia. Okrem toho sa Lýdia javí ako nezávislá žena, ktorá disponuje dostatočne veľkým domom na to, aby mohla poskytnúť pohostinstvo misionárom (porov. v. 15) a prijať prvú skupinu kresťanskej komunity (porov. v. 40). Jej spoločenské postavenie by preto mohlo zodpovedať strednej triede a takéto postavenie jej určite muselo zabezpečiť určitú úctu medzi jej spoluobčanmi.

O Lídii sa nám ponúka informácia o jej náboženskom postavení: „ctila si Boha“ (v. 14).

Lýdia teda patrila k tým pohanom, ktorí prišli do kontaktu s judaizmom, prijali jeho monoteizmus a niektoré morálne zásady, a preto sa zúčastňovala aj na náboženských stretnutiach v synagóge. Podľa svedectva Skutkov apoštolov medzi týmito „ctiteľmi Boha“ dosahuje v pohanskom prostredí hlásanie evanjelia svoje najväčšie úspechy.

V skupine zhromaždených žien, na ktoré je zamerané posolstvo evanjelia, posvätný autor iba v prípade Lýdie zdôrazňuje postoj počúvania (v. 14b). Určite je to spôsobené tým, že sa zameriava výlučne na ňu. Má to však za cieľ zdôrazniť u tejto ženy postoj otvorenosti a ochoty prijať posolstvo. Slovo „počúvať“ totiž, keď je použité v súvislosti s kázaním alebo má za výslovný predmet „Božie Pánovo slovo“ (porov. napr. Lk 10,39; Sk 10,44; 15,7), neodkazuje na jednoduché „počutie“, ale nadobúda hlboký význam otvorenia sa na prijatie Slova, ktoré vovádza do obsahu viery.

Lýdia teda preukazuje túto vnútornú ochotu, ktorá je typická pre toho, kto je alebo sa chystá stať učeníkom. Svätého Lukáša však v prípade Lýdie nezaujíma len o to, aby ukázal jej otvorenosť počúvať Slovo, ale aj o to, aby poukázal na to, že v sprostredkovaní zvestovaného Slova pôsobí vzkriesený Pán. Tak (v. 14c) výslovne spomína, že Pán sám otvoril Lýdii srdce, aby prijala Pavlovo posolstvo (porov. Sk 8,6), a zdôrazňuje to podobným spôsobom, akým Vzkriesený otvoril Písma emauzským učeníkom a ako im začali „horieť“ srdcia (porov. Lk 24,32) a otvoril ich myseľ, aby pochopili samotné Písma (porov. Lk 24,45). Týmto poukazom na Pánov zásah Lukáš podčiarkuje aj to, prečo zo skupiny zhromaždených žien k viere dospela práve Lýdia.

Po otvorení sa viere logicky nasleduje akt krstu. S krstom je nečakane spojená aj Lýdiina „rodina“, ktorá predtým nebola spomínaná. Rodina sa chápala v širšom zmysle vzťahov príbuzenských a spoločenských, ktoré sa vytvorili okolo jej domu a jej podnikania.

Posvätný autor teda nielen vydáva svedectvo o obrátení Lýdie ako jednotlivca, ale zdôrazňuje aj Lýdiin dom, teda spoločenstvo v jej dome a obracia tak pozornosť čitateľa na založenie kresťanského spoločenstva v meste Filipy.

V záujme o tieto „spoločenstvá v jednom dome“ sa určite odráža význam, ktorý mali v rannom kresťanstve, lebo sa mohli stať miestami, kde prostredníctvom jedinej väzby viery v Krista mohlo byť podporované prekonávanie národnostných, sociálnych a náboženských bariér. Lukášov záujem sa však zameriava najmä na ne ako na prvé jadro kresťanstva v meste, kde mohli misionári získať oporu a podporu a odkiaľ sa začalo šírenie evanjeliového posolstva.

Misijná služba smerom k mestu totiž nachádza v spoločenstve Lýdiinho domu dôležitú sprostredkovateľskú úlohu. A práve zo spoločenstva v jej dome, z jej pohostinnosti a konkrétneho domáceho života sa začína obrátenie obyvateľov mesta.

Práve toto posledné hľadisko je v našom rozprávaní zvlášť zdôraznené. Jednoducho sa konštatuje, že Lýdia sa dala spolu so svojím domom pokrstiť, ale zdôrazňuje sa jej prosba: „Ak si myslíte, že som verná Pánovi, poďte do môjho domu a zostaňte.“

Formulácia tejto prosby (v. 15bc) je obzvlášť významná. Predovšetkým Lýdia sa nedomnieva, že by mohla sama posúdiť svoju vernosť tomu Pánovi, ktorý jej otvoril srdce pre vieru. Tento úsudok zveruje tým, ktorí krstom dali vzniknúť novému spoločenstvu. Sú to oni, ktorí musia posúdiť stabilitu alebo autentickosť jej viery v Pána, meranú pravdepodobne podľa jej schopnosti verejne sa prejaviť v takom ťažkom a nepriateľskom prostredí, akým boli Filipy, a tým poskytnúť pevnosť práve vzniknutej komunite. Za predpokladu, že tento úsudok misionárov bude pozitívny, Lýdia ich vyzýva, aby „vošli“ a „zostali“ v jej dome.

Pomocou týchto dvoch slov Lukáš jemne odkazuje na pokyny Pána Ježiša, ktoré dal sedemdesiatim dvom učeníkom, keď ich vyslal: „Do ktoréhokoľvek domu vojdete... zostaňte v tom dome...“². Vidíme teda, že tieto pokyny sa napĺňajú v pohostinnosti, ktorú Lýdia ponúka svätému Pavlovi a jeho spoločníkom.

Záverečný výraz „prinútila nás prijať“ (v. 15d) je rovnako významný. Odkazuje na nátlak, ktorý učeníci z Emauz vyvíjali na neznámeho pútnika, ktorým bol Vzkriesený: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ (porov. Lk 24,29). V oboch prípadoch sa zdá, že nútenie zostať je diktované hroziacimi ťažkosťami. V prípade Lýdie pravdepodobne ona tuší ťažkosti, s ktorými sa svätý Pavol a jeho spoločníci stretnú v náročnom prostredí mesta Filipy, a preto jej naliehanie, aby zostali v jej dome, prejavuje jej zámer poskytnúť im pomoc, spoločenstvo a ochranu, aj za cenu toho, že sa bude musieť pred rímskou vrchnosťou zodpovedať za takéto prijatie.

Pohostinnosť v dome je tu spomenutá po prvýkrát od začiatku Pavlových misijných ciest (od kap. 13). Je preto zdôraznená takmer ako vzor, aj pre nasledujúce prípady pohostinnosti, ktoré Pavol zažije v Solúne v dome Jasona (porov. Sk 17,5-9), v Korinte, najprv u Akvilu a jeho manželky Priscilly, (porov. Sk 18,2-3) a potom v dome Títa Justa (porov. Sk 18,7). Dom Lýdie totiž poskytne oporu a prostriedky na živobytie pre misionárov zapojených do evanjelizačnej práce v meste, ako sa to neskôr stane v dome Akvilu a Priscilly. Lýdia, vlastníčka domu, zabezpečí misionárom ochranu v náročnom sociálnom a politickom kontexte mesta, aj za cenu vystavenia sa nebezpečenstvám, ako sa to stane Jasonovi, vtiahnutému do nepokojov v Solúne za to, že poskytol pohostinstvo Pavlovi a Sílasovi. Predovšetkým dom rodiny, ktorá konvertovala a stala sa prvým cirkevným jadrom v meste, sa stáva miestom stretávania sa novo založenej kresťanskej komunity. Lýdiin dom plnil aj túto funkciu. V našom úryvku to nie je spomenuté, ale svätý Pavol a Sílas v závere pôsobenia vo Filipách (v. 40), keď boli oslobodení, vydajú do Lýdiinho domu, aby povzbudili tam zhromaždenú komunitu, komunitu, ktorá sa napriek uväzneniu misionárov zdá byť už dosť veľká.³

Pri pozornom prečítaní úryvku o Lýdii, ktorý tvorí rámec etapy vo Filipách, sa teda ukazuje, že svätý Lukáš sa nezameriava len na obrátenie tejto významnej ženskej postavy, ale aj na to, aby ukázal, ako prebieha zakladanie spoločenstva v meste a ako sa spoločenstvo v dome a rodina stáva privilegovaným nástrojom šírenia evanjelia v mestskom prostredí.

Meditatio

Pavol a ostatní teda vychádzajú z mesta a idú hľadať veriacich v jedného Boha, aby im zvestovali spásu v Ježišovi a nájdu práve ženy. O ženách sme sa dozvedeli vlastne len jednu vec: že sa zhromaždili na modlitbu. A modlitba, uctievanie Boha, ktorý ich volá, ktorý ich zhromažďuje, núti ženy vyjsť zo svojich domovov. Za bránami mesta na odľahlom mieste idú hľadať Boha a oni samé sú nájdené a navštívené.

Presne tak sa to deje: misionári sa dali do pohybu, veriace ženy sa dali pohybu, ale v skutočnosti je to Pán, kto sa pohybuje, kto zostupuje k nám, kto nás hľadá, kto nám vychádza v ústrety. On je skutočným protagonistom, ktorý dychom svojho Ducha a dotykom svojej neviditeľnej ruky dotýka sa nášho srdca a mení nás.

O Lýdii sa nám totiž hovorí presne takto: že Pán otvoril jej srdce. Tak ako sa to deje s dieťaťom, ktoré sa narodí z lona svojej matky. Boh, ktorý už bol v nej ako jej Stvoriteľ, tak ako je stvoriteľskou mocou prítomný v každom človeku, ktorý prichádza na tento svet, ten Pán a Boh teraz vychádza na svetlo, zjavuje sa; je mu akoby „dovolené“ konať, keď sa osoba pre neho otvorí. Teraz môže začať konať v sile, s teplom lásky, ktorá sa konečne rozhorela. A samotná Lýdia sa následne hneď stáva misionárkou, zvestovateľkou úžasného daru, ktorý ju naplnil, obnovil ju, urobil ju šťastnou. Jej radosť je nezadržateľná: celá jej rodina je hneď oslovená a spolu s ňou prijíma krst, ponorenie do Kristovho svetla.

Lýdia, obchodníčka s purpurom (Sk 16,14), majetná osoba, ponorená do nákupov a predajov tohto sveta, pochopila, že pred ňou stojí to najlepšie zlato. A rozhodla sa, hneď povedala svoje plné, bezpodmienečné, nadšené áno. A to takým spôsobom, že otvorila nielen svoje srdce, ale aj svoj dom a celý svoj život; od tej chvíle sa totiž bratia a sestry z nového spoločenstva budú schádzať v jej dome (Sk 16,40). Predtým bola ponorená do snahy o bohatstvo, bola odetá do purpuru a kráľovských šiat, teraz si obliekla svadobný odev, ktorý jej ponúkol Kristus: bielu tuniku novokrstencov, odev večnej spásy. Teraz je korunovaná skutočnou kráľovskou korunou, rannou hviezdou, sľúbenou víťazovi, ktorý vytrvá v dielach Otca až do konca, ako je napísané v knihe Zjavenia svätého Jána o dobrých veriacich cirkvi v Tiatire⁴, v meste, z ktorého Lýdia pochádzala.

Oratio

Pane, aj my, každý z nás, sme sa vydali na cestu, aby sme vyšli za bránu nášho každodenného života, aby sme vyhľadali miesto modlitby, aby sme sa pripojili k spoločenstvu bratov a sestier vo viere, aby prejavili túžbu, aby si Ty, Pane, pôsobil v našom vnútri, aby sme prežili chvíle milosti, aby si Ty, zažiaril svojím svetlom v našom srdci.

Pane, priznávame, že máme ťažkosti v modlitbe a vieme, že je potrebné, aby sme si pred Tebou, v tichu svojho srdca položili dôležité otázky: čo by to mohlo byť, čo nás nejako uzatvára, robí nedôverčivými, pasívnymi, sklamanými? Čo nám pred Pánom prekáža a bráni, aby sa nás mohol duchovne dotknúť?

Úryvok, nad ktorým sme rozjímali, nám rozpráva o krásnej skúsenosti Lýdie, ktorej Pán otvoril srdce, aby počúvala a prijala slová evanjeliového posolstva. Chceli by sme aj my vstúpiť do tejto skúsenosti? Sme pripravení a túžime ponúknuť Pánovi seba samých, jeho slová, jeho návrh, ktorý je tak odlišný od toho, čo neustále počujeme okolo seba? Čo pre nás znamená prijať Boha? Bojíme sa tejto možnosti? Možno radšej zachovávame určitý bezpečný odstup, ak by náhodou oheň jeho lásky začal byť príliš silný.

Krst nie je udalosť, ktorá sa stala len raz v minulosti a na ktorú si vôbec nespomíname. Lebo krst je ponorenie do Božej milosti, je to objatie v jeho nekonečnom milosrdenstve. Potrebujeme znova si uvedomiť toto ponorenie, ako keby sme sa vrhli do oceánu milosrdenstva nášho Otca.

Lýdia už nie je sama, ale je s ňou celá jej rodina a potom aj bratia a sestry zo spoločenstva. Lýdia je už misionárkou, apoštolkou. Aké krásne je jej nadšenie, jej príťažlivá radosť.

Ako si my predstavujeme, že budeme odovzdávať druhým dar viery, stretnutia s Ježišom? Nejde o to, aby sme začali hovoriť, kázať a hlásať; nie, v prvom rade hovorí náš život. Tu je teda malý záväzok, ktorý si môžeme dnes, v tomto momente modlitby, vziať na seba, aby sme sa stali hlásateľmi evanjelia?

Na konci Lýdia naliehavo prosí Pavla a jeho spoločníkov, aby neodchádzali a zostali s ňou v jej dome. Cítime túto modlitbu aj trochu ako svoju vlastnú? Chceme prinútiť Pána, aby s nami býval, aby sa stal spoločníkom našich dní, nášho života?

Pane, Ty si môj domov, miesto môjho odpočinku, môjho pokoja. Ty si ma prijal do svojho náručia, do svojej lásky; znovuzrodil si ma Tvojím Duchom Svätým. Ďakujem ti, Pane!

Zostúpil si ku mne, našiel si ma, dotkol si sa ma svojou stvoriteľskou rukou; zaklopal si na dvere môjho srdca a vošiel si, aby si so mnou večeral, aby si priniesol svoju spásu do môjho domu.

Dnes, Pane, som plný radosti z toho, čo si urobil, lebo si vstúpil do môjho života. Amen.

Contemplatio

Pán mi hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“

(Jn 14,23)

__________

¹ Sk 16,6-9: „Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. Obišli teda Mýziu a zišli do Troady. Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium.“

² Lk 10,5-7: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: »Pokoj tomuto domu!« Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu!“

³ Sk 16,35-40: „Keď sa rozodnilo, úradníci vyslali zriadencov s odkazom: „Prepusť tých ľudí!“ Strážca väzenia oznámil Pavlovi tieto slová: „Úradníci odkázali, aby som vás prepustil. Teraz teda vyjdite a choďte v pokoji!“ Ale Pavol im povedal: „Verejne a bez súdu nás zbili, hoci sme rímski občania, a vrhli do väzenia a teraz nás potajomky vyháňajú? Nie tak, ale nech prídu sami a oni nech nás vyvedú!“ Zriadenci hlásili tieto slová úradníkom a oni sa naľakali, keď počuli, že sú to Rimania. Prišli a odprosili ich. A keď ich vyvádzali, prosili ich, aby odišli z mesta. Keď vyšli z väzenia, zašli k Lýdii, ponavštevovali bratov, povzbudili ich a odišli.

⁴ Zjv 2,18-29: „Anjelovi tyatirskej cirkvi napíš: Toto hovorí Boží Syn, ktorý má oči ako plameň ohňa a jeho nohy sú podobné kovu: Poznám tvoje skutky, tvoju lásku, vieru, službu a vytrvalosť aj tvoje posledné skutky hojnejšie než prvé. Ale mám proti tebe, že trpíš ženu Jezabel, ktorá hovorí, že je prorokyňa, a učí a zvádza mojich služobníkov, aby smilnili a jedli mäso obetované modlám. A dal som jej čas, aby robila pokánie; ale nechce sa kajať zo svojho smilstva. Hľa, vrhnem ju na lôžko bolestí a tých, čo s ňou cudzoložia, do veľkého súženia, ak nebudú robiť pokánie z jej skutkov. Jej deti pobijem smrťou a všetky cirkvi spoznajú, že ja skúmam vnútro i srdce, a každému z vás odplatím podľa vašich skutkov. Vám ostatným v Tyatire, všetkým, čo sa nepridŕžajú tohto učenia, ktorí nepoznali – ako hovoria – satanove hlbiny, hovorím: Nekladiem na vás iné bremeno. Len sa držte toho, čo máte, kým neprídem. Kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky, dám mu moc nad národmi a bude nad nimi panovať žezlom železným a rozbijú sa ako hrnce hlinené, ako som ju aj ja dostal od svojho Otca, a dám mu rannú hviezdu. Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.“