V pondelok 15. júna 2009 sa v rámci inaugurácie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča uskutočnila v Katedrále svätého Martina ekumenická pobožnosť, pri ktorej predniesli príhovor bratislavský arcibiskup-metropolita Mons. Stanislav Zvolenský a generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Miloš Klátik. Príhovor arcibiskupa Zvolenského prinášame v plnom znení...
Vaša Excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky,
vážení ústavní činitelia, dámy a páni, bratia a sestry,
v zmysle a v duchu cyrilometodského duchovného dedičstva, ktoré podľa preambuly Ústavy Slovenskej republiky je základom nášho národného jestvovania, prišli ste do katedrály svätého Martina, aby ste sa zúčastnili na ekumenickej pobožnosti.
Naša pobožnosť začala hymnom „Veni, Creator Spiritus“, „Príď, Stvoriteľ, Duch“. Ako je zrejmé z prvých slov, ide o modlitbu, v ktorej sa obraciame k Duchu, k Bohu, ktorý je Duch, k duchovnému osobnému Božiemu pôvodcovi všetkého, čo jestvuje. Z prirodzenosti duchovného Boha Stvoriteľa nevyhnutne vyplýva jeho schopnosť dotknúť sa aj bez vedomosti ostatných ľudí duchovnej svätyne každého z nás, nášho duchovného stredu, ktorým je naše svedomie. Ústava Slovenskej republiky konštatuje, že prezident Slovenskej republiky vykonáva úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia (porov. čl. 101, odsek 1 Ústavy). Vo svedomí človeka sa odohráva duchovný proces a aj zápas so skutočnosťou a zmyslom vlastného jestvovania a skutočnosťou jestvovania duchovného Boha Stvoriteľa. Je primerané, aby sme sa modlili o otvorenosť svedomia každého človeka na podnety, ktoré prichádzajú od Božieho Ducha, je osobitne dôležité, aby sme sa modlili v hlbokom rešpekte pred tajomstvom Božieho duchovného pôsobenia a pred tajomstvom ľudského svedomia aj za svedomie toho, kto je hlavou nášho štátu, za prezidenta Slovenskej republiky.
Naša pobožnosť sa uzatvorí spevom hymnu „Te Deum laudamus“, „Teba, Bože, chválime“. Ako je zrejmé už z prvých slov tejto modlitby, obraciame sa k Bohu so slovami chvály a obdivu. Duchovného Boha môžeme obdivovať v tom, čo vládzeme vnímať našimi zmyslami a naším rozumom a citmi. Uvedomujeme si, že naše jestvovanie je dané aj nevyhnutnosťou žiť v spoločnosti a že spoločné dobro spoločnosti vyžaduje, aby táto spoločnosť mala svojich predstavených. Spoločnosť národa a štátu od prirodzenosti, ktorú chápeme ako Bohom ustanovenú, vyžaduje, aby mala svoju hlavu národa a štátu, aby mala svojho prezidenta. Keď chválime Boha za to, že máme prezidenta, vo viere obdivujeme a chválime Boha za to, že nám dáva možnosť žiť v našom vlastnom štáte, lebo znakom nášho štátu je aj úrad nášho prezidenta.
Tak je tomu v Cirkvi od najstarších čias. Apoštol Pavol odporúča modlitbu za vládcov aj počas prenasledovaní, a v modlitbe prosiť o to, čo má politická autorita zabezpečovať. „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach, aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote.“ (1Tim 2,1-2).
S radosťou konáme túto pobožnosť, lebo nám dáva príležitosť uvedomiť si dar nášho štátu a uvedomiť aj našu schopnosť prosiť Pána Boha o duchovné pôsobenie vo svedomí nášho prezidenta.
Božie duchovné pôsobenie vo svedomí každého človeka sa týka duchovných skutočností, ktoré sú východiskami nášho jestovania, zmyslu nášho života a ktoré nazývame hodnotami. Vo svedomí, ktoré je duchovné, sú všetky skutočnosti premenené na duchovné hodnoty, podľa toho, aký význam im pripisujeme.
Jedným z najväčších nebezpečenstiev pre súčasnú demokraciu sa ukazuje etický relativizmus. Etický relativizmus popiera jestvovanie objektívnych a všeobecných kritérií. Objektívne a všeobecné kritériá sú však nevyhnutné ako základ pre správnu hierarchiu hodnôt.
Dovoľte, aby som citoval vyjadrenie z encykliky Centesimus annus Svätého Otca Jána Pavla II.: „Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus." (Ján Pavol II., encykl. Centesimus annus, 46: AAS 83 [1991] 850.)
Demokracia je v podstate „poriadkom“ a ako taká je prostriedkom k cieľu, nie je cieľom sama v sebe. „Morálny“ charakter demokracie nie je automatický, ale závisí od jej zhody s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť rovnako ako každá iná ľudská činnosť: závisí preto od morálnosti cieľov, ktoré sleduje, a od prostriedkov, aké používa". (Ján Pavol II., enckl. Evangelium vitae, 70: AAS 87 [1995] 482.)
Uvedomujeme si, že aj opravdivá demokracia nie je len výsledkom formálneho rešpektovania pravidiel, ale je ovocím presvedčeného prijatia hodnôt, ktoré podnecujú demokratické konanie. Týmito základnými hodnotami, ktoré nevyhnutne treba prijať sú: dôstojnosť každej ľudskej osoby od jej počatia po prirodzenú smrť, úcta k ľudským právam, prijatie „spoločného dobra" ako cieľa a usmerňujúceho kritéria politického života.
Autorita musí uznávať, rešpektovať a rozvíjať základné ľudské a morálne hodnoty. Sú vrodené, „vyplývajú z pravdy o človeku, ako aj vyjadrujú a chránia dôstojnosť osoby: teda hodnoty, ktoré nemôže tvoriť, meniť ani ničiť žiaden jednotlivec, nijaká väčšina ani štát. (Ján Pavol II., encyk. Evangelium vitae, 71: AAS 87 [1995] 483.)
Nemajú svoj základ v dočasných a premenlivých názoroch „väčšiny“, avšak musia byť jednoducho uznané, rešpektované a rozvíjané ako prvky objektívneho morálneho zákona vpísaného do ľudského srdca (porov. Rim 2, 15) a sú smerodajným normatívnym východiskom pre občianske zákonodarstvo. (Porov. Ján Pavol II., encykl. Evangelium vitae, 70: AAS 87 [1995] 481 - 483; Ján XXIII., encykl. Pacem in terris: AAS 55 [1963] 258 – 259; 279 - 280.)
Želám Vám, vážený pán prezident, aby ste podľa svedomia a s Božou pomocou mohli vykonávať svoj úrad tak, aby samotné štátne usporiadanie neobmedzilo sa na holý mechanizmus pragmatickej regulácie rôznych protikladných záujmov, ale aby znamenalo uskutočňovanie základných princípov morálneho zákona, ochranu dôstojnosti ľudskej osoby a spoločného dobra.
________
Foto: Peter Zimen, TK KBS
Fotoreportáž z inaugurácie je možné nájsť vo Fotobanke TK KBS.