Lectio divina biblického úryvku pod názvom Sefora a Fua, odvážne za život (Ex 1,15–21) z cyklu Ženy vo Svätom písme.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 5. novembra 2025.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (48,6MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pripomeňme si najprv niekoľko základných skutočností starozákonných dejín vyvoleného národa Izraela. Posolstvo Svätého písma vychádza zo skutočnosti osobitného povolania Abraháma, ktorého Pán Boh pozval, aby opustil svoju vlasť a prisľúbil mu, že z neho urobí veľký národ a dá jeho potomstvu krajinu Kanaán. Abrahám spolu so svojou manželkou Sárou uverili a boli obdarení synom Izákom, hoci to bolo v ich starobe, aby sa ukázalo, že naplnenie prísľubu pramení nie z ľudskej sily ale z Božej moci.

Následne Sväté písmo vydáva svedectvo, že Izák mal dvoch synov, Ezaua a Jakuba a že Boží plán pokračoval cez Jakuba, ktorému Boh dal nové meno Izrael. Jakub, Izrael, mal dvanásť synov, z ktorých má pôvod dvanásť izraelských rodinných kmeňov. Jeden z dvanástich synov, Jozef, bol zo žiarlivosti predaný bratmi do otroctva a ocitol sa v Egypte. Tam sa však vďaka Božiemu riadeniu stal významným správcom krajiny. Keď v Kanaáne nastal hlad, Jozef priviedol svojho otca a bratov do Egypta, kde sa spolu so svojimi rodinami usadili a postupne vzrastali počtom.

Sväté písmo hovorí o tom, že Izraeliti bývali v Egypte 430 rokov (porov. Ex 12,40-41), „keď potom v Egypte nastúpil nový kráľ, ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1,8). Táto poznámka vovádza čitateľa do situácie, že Egypt sa pre synov Izraela z veľkorysého prostredia prijatia mení na kraj otroctva a útlaku. Vyvolený národ bude nakoniec zachránený z otroctva v Egypte a v Božom pláne záchrany posvätné texty spomínajú aj významnú úlohu viacerých žien.

A tu sa dostávame k nášmu dnešnému úryvku, ktorý hovorí o dvoch ženách, ktoré svojimi postojmi spolupracovali na Božom pláne záchrany. Započúvajme sa do posvätného textu, tak ako nám ho podáva kniha Exodus v 1. kapitole vo veršoch 15-22:

Lectio

Ex 1,15-22

¹⁵ A egyptský kráľ rozkázal hebrejským babiciam, z ktorých jedna sa volala Sefora a druhá Fua: ¹⁶ „Keď pomáhate Hebrejke pri pôrode, dávajte pozor na pohlavie! Ak je to chlapec, zabite ho, ak dievča, nech ostane nažive!“
¹⁷ Ale babice sa báli Boha a nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive.
¹⁸ Tu si dal egyptský kráľ babice zavolať a povedal im: „Čo to robíte, že nechávate chlapcov nažive?!“ ¹⁹ Babice však odpovedali faraónovi: „Hebrejky nie sú ako egyptské ženy, to sú zvieratá! Kým k nim dôjde babica, ony porodia.“
²⁰ Boh babiciam preukazoval dobrodenia a ľud vzrastal a silnel. ²¹ A keďže sa babice báli Boha, on ich obdaril početným potomstvom.
²² Preto faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: „Každého chlapca čo sa narodí Hebrejom, hoďte do Nílu, každé dievča nechajte žiť!“

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok predstavuje dve ženy, ktoré vstupujú do diania prekvapujúco. Sú spomínané iba v tomto úryvku. Posvätný autor však prostredníctvom konania dvoch pôrodných asistentiek predstavuje dve Božie charakteristiky. Prvá je Božia blízskosť, ktorá je dosvedčovaná dôverou pôrodných asistentiek v Boha. Druhou Božou charakteristikou je, že stojí vždy na strane života a to sprítomňuje postoj oboch žien.

¹⁵ A egyptský kráľ rozkázal hebrejským babiciam, z ktorých jedna sa volala Sefora a druhá Fua: ¹⁶ „Keď pomáhate Hebrejke pri pôrode, dávajte pozor na pohlavie! Ak je to chlapec, zabite ho, ak dievča, nech ostane nažive!“ ¹⁷ Ale babice sa báli Boha a nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive.

Sú spomenuté hebrejské babice, pôrodné asistentky. Posvätný text ponecháva otvorenú možnosť diskutovať o národnej príslušnosti hlavných postáv: ide o „židovské“ alebo „egyptské“ pôrodné asistentky, ktoré pomáhajú rodiacim židovským ženám?

Prvá možnosť sa zdá byť presvedčivejšia. Ťažko si predstaviť, že by židovská žena v takom citlivom momente, akým je pôrod, prijala pomoc od Egypťanky. Mená oboch pôrodných asistentiek sú hebrejské a majú symbolický vznešený význam: Sefora znamená „krása“ a Fua „nádhera“¹.

Na druhej strane, tí, ktorí sa prikláňajú k egyptskej národnosti oboch pôrodných asistentiek, správne poukazujú na to, že faraón nemohol očakávať, že jeho rozkaz bude dodržaný, ak by pôrodné asistentky boli židovského pôvodu². V štruktúre posvätného príbehu je teda priestor pre tajomnú nejednoznačnosť.

V každom prípade, bez ohľadu na národnú a náboženskú príslušnosť, tieto ženy dostávajú rozkaz, ktorý je v rozpore so samotným zmyslom ich povolania. Čo totiž znamená byť „pôrodnou asistentkou“, ak nie pomáhať tehotnej žene priviesť na svet dieťa, ktoré nosí v lone? Pomoc pri pôrode nie je len otázkou odbornej znalosti. V hre je niečo hlbšie, určitá spolupatričnosť so životom matky a dieťaťa a spolupatričnosť s darom života ako takým. A práve túto spolupatričnosť chce tyranský panovník využiť na dosiahnutie svojich zlovestných cieľov: zničiť všetkých židovských chlapcov, ktorí predstavujú potenciálnu hrozbu pre krajinu. Dievčatá, ktoré možno využiť inými spôsobmi, nech žijú. Faraón zrejme ani netušil, že práve ženy mu budú odporovať a destabilizovať jeho moc: nie slovami, ale činmi.

Autor posvätného textu výslovne hovorí, že pôrodné asistentky „sa báli Boha” (v. 17). Tu nám text odhaľuje tajomstvo, ktoré motivuje život týchto dvoch žien, odhaľuje poklad, ktorý majú v sebe a vďaka ktorému ich Boh uprednostňuje: nie pre ich bohatstvo, slávu alebo inteligenciu, nie pre moc alebo nadvládu, ale jedine preto, že sa naučili nosiť si v srdci bázeň pred Pánom. To znamená, že sa naučili milovať ho, dôverovať jeho láske, jeho prítomnosti; nemajú strach, ale cítia sa v bezpečí v jeho náručí, pod jeho pohľadom. Porušovali faraónov príkaz a uprednostnili poslušnosť Božiemu zákonu zapísanému v srdci. Uznávajú princíp, ktorý je nadradený faraónovej autorite.

Pokračovanie príbehu ukazuje panovníka, ktorý posvätný autor s určitou iróniou predstavuje ako naivného. Zdá sa, že si uvedomuje podvod a žiada vysvetlenie: „Čo to robíte, že nechávate chlapcov nažive?!“ (Ex 1,18). Ale príliš ľahko uveril zdôvodneniam, ktoré mu podali: „Hebrejky nie sú ako egyptské ženy, to sú zvieratá! Kým k nim dôjde babica, ony porodia.“ (Ex 1,19).

V matkách Izraela, v živote, ktorý vychádza z ich plodného a pretekajúceho lona, je skrytá sláva Boha, sila jeho vernej lásky k ľudu, lásky, ktorá nezabúda, neopúšťa, nezanecháva, ale premáha každé násilie a ničí každý pokus o smrť.

V posvätnom texte nášho úryvku v závere egyptský kráľ tajomne zmĺkol, zatiaľ čo zvíťazila svojská ženská obratnosť. Tak môžu dve pôrodné asistentky pokračovať vo svojej službe a prispievať k rastu národa v súlade s vôľou Stvoriteľa (Gn 1,28).

Sefora a Fua, sú dve krásne osoby, ktoré majú oči kontemplatívnych žien a srdce prorokýň: nemajú strach, ale vedia oznámiť to, čo vidia, vedia hlásať svojím vlastným životom pravdu a slávu Boha života a lásky.³

Meditatio

Náš dnešný úryvok nám na jednej strane naznačil situáciu veľkej bolesti, útlaku a otroctva, vykorisťovania a nenávisti, sĺz a smrti; dal nám pocítiť celú ťarchu exilu, vzdialenosti od zasľúbenej zeme, zároveň nás však už pozval do obdivuhodného príbehu života a oslobodenia.

Sefora a Fua sa stávajú symbolom Božej sily, svetla viery, ktoré je schopné prekonať všetky temnoty tohto sveta. Oni, slabé, bez zbraní, bez vozov a jazdcov, porážajú veľkého tyrana, kráľa Egypta. Vedené Božím Duchom vo svojom svedomí porušujú faraónove rozkazy, akoby boli nesené na krídlach istoty, že Boh je blízko, že prebýva uprostred Božieho ľudu, aj keď tento ľud je teraz ďaleko od domova v nepriateľskej krajine exilu.

Či v Egypte, alebo na inom mieste sveta, v minulosti a rovnako aj dnes, Božia láska je tu, nevzďaľuje sa. A v našom úryvku sa prejavuje aj prostredníctvom dvoch žien, krehkých a zároveň mimoriadne silných.

Poznáme ich mená, ale predovšetkým vieme, že boli prvými, ktoré si uplatnili výhradu vo svedomí: „báli sa Boha a nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ; nechávali chlapcov nažive.“ (1,17).

Základným postojom v živote na zemi je postoj pôrodných asistentiek: „nechať deti žiť“, nechať žiť naše deti a deti iných, deti všetkých. Keď tento prvý postoj zanikne, život stráca prvé miesto a civilizácie ochorejú a upadajú.

V tomto „nie“ faraónovi a „áno“ životu sa skrýva aj veľké posolstvo pre každú prácu: najhlbší a najpravdivejší zákon našich povolaní a našich činností nie je ten, ktorý vydali rozliční panovníci, ovládaní starými i novými túžbami po moci a všemocnosti. Ich zákony treba rešpektovať len vtedy, ak slúžia zákonu života. Keď zabúdame, že „zákon faraónov“ je vždy druhý, nikdy prvý, vtedy sa všetci meníme na poddaných impérií a nie sme schopní žiť pravú slobodu a ani iným pomôcť, aby boli slobodní.

Sefora a Fua nám hovoria, že „deti sa nezabíjajú“, nezabíjajú sa deti Egypťanov ani Židov. Deti sa nezabíjajú ani v Egypte, ani nikde inde. Včera, dnes, vždy. Ak chceme zostať ľuďmi, ak nechceme rozbiť v nás Boží obraz, na ktorý sme stvorení, obraz Pána, ktorý miluje život.

Opýtajme sa teraz: S kým by som sa stotožnil v tomto príbehu?

So Seforou a Fuou, s pôrodnými asistentkami, ktoré sa postavili proti zlu a za život, postavili proti žiadosti panovníka, ktorý žiada potraty, zabíjanie nenarodených?

Alebo je mi bližšie, aby som sa stotožnil s tými matkami, ktorým Sefora a Fua pomáhali, s matkami ktoré sú odolné a vytrvalé, obetavé a pokojné, ktoré aj v takomto svete naďalej dávajú život synom a dcéram?

Alebo snáď sa ľahšie vžijem do tých novonarodených, ktorých Pán sám očakáva a hľadí na nich a kontempluje s nekonečnou nežnosťou, ešte skôr než uzrú svetlo sveta? Tých, ktorých poznal od počiatku, ktorých formoval a utkal s láskou v skrytosti, v lone života?

Stíšili sme sa navonok a aj vo vnútri.

Znova nám vo vnútri zaznieva pyšná a hrozná požiadavka egyptského kráľa a vnímame obratné odmietnutie zo strany pôrodných asistentiek. Otvárame srdce spevu života, nechávame sa niesť v náručí Otca, ktorý chce zachrániť všetkých svojich synov a dcéry. Opierame sa Pána v dôvernej odovzdanosti jeho tak veľkej, tak neporaziteľnej Láske. A uvedomujeme si, že sa znova duchovne rodíme prostredníctvom tohto Slova, že istota jeho Lásky nám dáva svetlo. Som vlastne duchovne znovu narodený v duchu a pravde.

Pýtajme sa ešte seba samých:

Keď faraón dnešného sveta, súčasné vplyvné osoby alebo skupiny, vznášajú svoje požiadavky, alebo predstavujú svoje ľstivé rady, ako reagujeme? Vieme skutočne otvoriť svoje srdce hlbokému, pozornému počúvaniu Božieho hlasu vo svedomí? Sme schopní rozlišovať, oddeľovať dobro od zla, porovnávať podnety sveta s tým, čo nám hovorí Pán?

Videli sme, že dve židovské pôrodné asistentky sa neboja neposlúchnuť zlo, postaviť sa proti faraónovmu plánu smrti; jasne a rozhodne podľa svedomia uplatňujú svoje výhrady. Sme aj my takí odhodlaní, alebo skôr máme sklon podľahnúť hrozbám a nebezpečenstvám, že by sme sa radšej dohodli so smrťou, ako bojovali za život?

Prežívame v srdci bázeň, to znamená úprimnú, pravú, hlbokú a živú lásku k Pánovi? Je v nás tá zásadná voľba pre Pána, ktorú sme spoznali ako správnu? Ovplyvňuje táto voľba naše rozhodnutia a postoje aj dnes? Alebo sme rozkolísaní a prikláňame raz k jednému prúdu a potom zas k inému? Je v nás múdrosť evanjelia, ktorú priniesol Ježiš, ktorá nás vedie k tomu, aby sme uprednostňovali duchovné pred materiálnym, službu pred egoizmom?

Bojíme sa, že nás ostatní nepochopia a preto sa od nás odvrátia? Bojíme sa posmechu, irónie priateľov, možno aj niekoho z našich rodinných príbuzných? Alebo sme rozhodnutí zaujať pred všetkými postoj vernosti, s našimi voľbami, ktoré sú proti prúdu, ale sú to voľby Božej lásky a života?

Oratio

Pane, chcel, chcela by som byť ako Sefora v mojom prostredí, v mojom každodennom živote, doma, s mojimi blízkymi, s priateľmi, na cestách, po ktorých kráčam, v prostredí života, práce, kdekoľvek sa nachádzam.

Urob ma, môj Otče, tvojím jasným svetlom v tme duchovných búrok a mrakov. Otvor mi srdce, môj Život, aby som mohla, mohol, byť nádejou pre tvojich synov a dcéry, ktorí sú zrodení z tvojej lásky.

Urob zo mňa svoj úsvit, tvoje nové ráno po nociach skúšok, choroby, osamelosti. Chcela, chcel, by som byť taký po boku svojich bratov a sestier: pomáhať im znova sa duchovne narodiť, vrátiť sa k plnohodnotnému životu, aj v Egypte, čiže v tých ťažkých podmienkach súčasného sveta. Chcel, chcela, by som im oznámiť, že tvoja láska je silnejšia ako smrť, že si živý, aj dnes, aby si bol naším Otcom.

Pane, chcel, chcela by som byť v tomto sveta ako Fua, aby som mohol, mohla mať silu prijať aj skúsenosť bolesti a plaču v mojom živote a aj v živote mojich blízkych. Chcel, chcela, by som prekonať strach z utrpenia, strach z toho, že sa môžem ocitnúť v situácii životnej skúšky. A chcel, chcela, by som začať hovoriť jazykom viery, nádeje a lásky, aj v tomto našom svete, v takom, aký je. Chcel, chcela by som aspoň začať hláskovať prvé slová viery, nádeje a lásky, tak nežne ako to robí dieťa pri svojej matke, aby všetkým svojou prítomnosťou povedalo, že áno, stále stojí za to žiť a usilovať sa o lásku k Životu, ktorým si Ty uprostred nás.⁴

Contemplatio

Pane, „u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“.

(Ž 36,10)

__________

¹ porov. M. Noth, Esodo, Brescia 1977, str. 28-30.

² porov. B. S. Schild, Il libro dell'Esodo, Commento critico-teologica, Casale Monferrato 1995, str. 34.

³ porov. E. Bosetti, Donne della Bibbia, Assisi 2018, 25-29.

⁴ porov. M. Anastasia di Gerusalemme, Grembi che danzano, Padova 2008, str. 63-70.