Vo štvrtok dopoludnia, 17. apríla 2025, v Katedrále sv. Martina v Bratislave bola slávnostná svätá omša so symbolikou Zeleného štvrtka, ktorá je tradične venovaná ustanoveniu sviatosti kňazstva. Súčasťou liturgie bolo aj požehnanie troch druhov olejov – krizmy, oleja katechumenov a oleja na pomazanie chorých. Svätú omšu celebroval bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Spolu s ním koncelebrovali svätú omšu apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli a bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.

Prinášame jeho homíliu.

Drahí bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe,
dnes sme počuli, ako Žalmista predstavuje Pánovo uvažovanie, keď hovorí: „Našiel som svojho služobníka Dávida, pomazal som ho svojím svätým olejom.“ (v. 21). Vo viere sa dá povedať, že takto uvažuje aj náš nebeský Otec, kedykoľvek „nájde svojho služobníka“ kňaza. A dodáva: „S ním bude moja vernosť a milosť a v mojom mene povznesie sa jeho moc. [...] On bude volať ku mne: „Ty si môj otec, môj Boh a útočište mojej spásy.“ (v. 25.27).

Je to príťažlivé spolu so žalmistom vstúpiť do Božích myšlienok. Pán hovorí o nás, svojich vyvolených, svojich kňazoch; ale v skutočnosti to nie je len reč nebeského Otca, nehovorí len on sám. Nebeský Otec zveril Synovi, aby Ježiš povedal učeníkom: „Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (porov. Jn 14,21).

Takto je nám predstavené Pánovo myslenie a Pán sa zaoberá tým, ako nám môže pomôcť. V žalme Pán povedal: „Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje rameno.“ (Ž 88,22). Pán, ktorý „našiel svojho služobníka“ kňaza, chce držať naše ruky a posilňovať naše ramená.

Je to preto, lebo vie, že úloha sprostredkovať duchovnú službu veriacemu ľudu nie je ľahká, je náročná; vedie nás k únave a vyčerpaniu. Zakúšame ju vo všetkých podobách: od zvyčajnej únavy z každodennej apoštolskej práce až po únavu z choroby a zo starnutia.

Únava kňazov! Viete, znova a znova na to myslím: na únavu vás všetkých. Myslím na to a v modlitbe hovorím: Pane, daruj nám schopnosť správne odpočívať. Modlím sa za vás, ktorí pracujete uprostred verného Božieho ľudu, ktorý vám bol zverený a vašu službu konáte na náročných miestach, niekedy osobitne náročných pre svoju skrytosť a vzdialenosť.

A naša únava, drahí bratia v kňazskej službe, je ako kadidlo, ktoré ticho stúpa k nebu (porov. Ž 140,2; Zj 8,3-4). Naša únava smeruje priamo k Otcovmu srdcu.

Stáva sa aj to, že keď cítime ťarchu pastoračnej práce, môžeme byť v pokušení odpočívať akýmkoľvek spôsobom, ako keby odpočinok nebol tiež podľa Božej vôle, ako keby nebol Božou vecou. Nepodľahnime tomuto pokušeniu. Naša únava je vzácna v očiach Ježiša, ktorý nás pozýva, aby sme v únave sa k nemu nasmerovali: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (porov. Mt 11,28).

Majme na pamäti, že účinnosť kňazskej služby spočíva aj v tom, ako odpočívame a ako si uvedomujeme a prežívame, že Pán počíta aj s našou únavou. Nie je jednoduché naučiť sa správne odpočívať! Aj my potrebujeme pastiera, ktorý nám pomáha.

Zopakujme si na chvíľu v krátkosti záväzky kňazov, ktoré nám dnes ohlasuje liturgia: prinášať chudobným radostnú zvesť, zajatým ohlasovať prepustenie a slepým uzdravenie, utláčaným dať slobodu a ohlasovať rok Pánovej milosti. Izaiáš tiež hovorí, aby sme uzdravovali ľudí so zlomeným srdcom a potešovali utrápených.
Nie sú to ľahké úlohy, A tak sa náš kňazský život dáva do služby, do blízkosti verného Božieho ľudu... ktorý vždy, vždy unavuje.

Všimnime si tri spôsoby únavy, ktoré v živote prežívame:

Existuje niečo, čo môžeme nazvať „únava z ľudu, únava zo zástupov“. Pre nášho Pána, hovorí o tom evanjelium, to bolo vyčerpávajúce, rovnako aj pre nás - ale je to dobrá únava, únava plná ovocia a radosti. Ľudia, ktorí nasledovali nášho Pána, rodiny, ktoré k nemu prinášali svoje deti, aby ich požehnal, tí, ktorí boli uzdravení, ktorí prichádzali so svojimi priateľmi, mladí ľudia, ktorí boli Učiteľom nadšení, tí mu nenechali čas ani na jedlo. Ale Pán neodmietal byť s ľuďmi. Naopak: zdalo sa, že sa napĺňa silou (porov. Evangelii gaudium, 11). Táto únava uprostred našej činnosti je zvyčajne milosťou, ktorá je nám všetkým kňazom blízka (porov. Evangelii gaudium, 279). Aká je to krásna vec: ľudia milujú, túžia a potrebujú svojich pastierov! Veriaci ľud nás nenecháva nepotrebných, ak sa človek neskrýva v kancelárii alebo nechodí tak, aby ho nespoznali. A táto únava je dobrá, je to požehnaná únava.

Druhý druh únavy môžeme nazvať „únava z nepriateľov“. Diabol a jeho prívrženci nespia, neúnavne pracujú na tom, aby ho umlčali alebo zmiatli Božie slovo. Tu je únava z boja s nimi namáhavejšia. Nejde len o konanie dobra so všetkou únavou, ktorú to so sebou prináša, ale treba brániť stádo a brániť aj seba samého sa pred zlom.

Svätý Otec pápež František pripomína v apoštolskej exhortácii Radosť evanjelia: „Tak sa formuje to najnebezpečnejšie, teda „sivý pragmatizmus každodenného života Cirkvi, v ktorom všetko zdanlivo normálne napreduje, ale viera sa v skutočnosti opotrebúva a degeneruje na malomyseľnosť“. Rozvíja sa psychológia hrobu, ktorá krok za krokom premieňa kresťanov na múmie z múzea. Sklamaní realitou, Cirkvou a sebou samými, žijú v neustálom pokušení prepadnúť melancholickému smútku a beznádeji, ktorá sa zmocňuje ľudského srdca ako „najúčinnejší elixír démona“. Pozvaní vyžarovať svetlo a sprostredkúvať život, nechajú sa napokon fascinovať vecami, ktoré produkujú len temnotu i vnútornú únavu a ktoré pomaly oslabujú apoštolský dynamizmus. Kvôli tomuto všetkému si dovolím naliehať: nenechajme si ukradnúť radosť z hlásania evanjelia!“ (porov. Evangelii gaudium, 83)

Pánovo slovo pre tieto únavné situácie znie: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33). A toto slovo nám dodá silu.

A napokon je tu aj „únava zo seba samého“ (porov. Evangelii gaudium, 277)3. Tá je azda najnebezpečnejšia. Pretože ostatné dve pochádzajú z toho, že sme činní v službe, že vychádzame zo seba, aby sme poslúžili, my sme tí, ktorí sa venujú iným. Ale únavu zo seba samého komentuje Svätý Otec pápež František v exhortácii Radosť evanjelia takto:
„Nie je však to isté, keď niekto pre  únavu dočasne spustí svoje ruky alebo keď ich niekto nechá dole nastálo, pretože ho premohla chronická nespokojnosť a lenivosť, ktorá mu vysušila dušu. Môže sa tiež stať, že srdce sa v boji unaví, keď človek hľadá len seba samého – v karierizme prahnúcom po uznaniach, v potleskoch, v oceneniach, v povýšeniach; vtedy síce ruky neskladá, ale nemá elán, chýba mu vzkriesenie. Aj takýmto spôsobom zostáva evanjelium, najkrajšie posolstvo na svete, pochované pod hromadou výhovoriek.“

Je to únava, kto sa nepozerá priamo na svoju slabosť s pokojom v duši toho, kto zistí, že je hriešnik a potrebuje odpustenie, pomoc: požiada o pomoc a ide ďalej.

Únava zo seba samého pochádza z ambície všetko zvládnuť sám, Tu môže nastať zlá únava. V knihe Zjavenia nachádzame na príčinu tejto únavy: „Si vytrvalý, veľa si zniesol pre moje meno a neochabol si. Mám však proti tebe to, že si zanechal svoju prvotnú lásku.“ (Zjv 2,3-4). Jedine láska dáva odpočinok. To, čo je nemilované, človeka škodlivo unavuje a z dlhodobého hľadiska unavuje veľmi nebezpečne.

Najhlbším a najtajomnejším obrazom toho, ako Pán zaobchádza s našou pastoračnou únavou, je to, že „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1): scéna umývania nôh. Je vhodné uvažovať o umývaní nôh ako o očisťovaní nasledovníkov. Pán očisťuje samotné nasledovanie, „zapája sa“ do nás (Evangelii gaudium, 24), berie na seba očistenie každej škvrny, toho svetského a nepekného smogu, ktorý sa na nás nalepil na ceste, ktorú sme absolvovali v jeho mene.
Vieme, že na nohách pútnika môžeme vidieť, čo prežil. Boľavé miesta na nohách, výrony a únava sú znamením toho, čo prekonal.
Pán nás umýva a očisťuje od všetkého, čo sa nahromadilo na našich nohách, aby sme ho nasledovali. A to je posvätné. On nechce, aby sme zostali zašpinení. Pán nás sám umýva, aby sme mohli byť znova „radostní“, „plní“, „bez strachu a viny“, a aby sme mali odvahu vyjsť a ísť „na kraj zeme“, aby sme prinášali túto dobrú zvesť tým najopustenejším s vedomím, že „On je s nami, každý deň až do skončenia sveta“.

Byť správne unavený je vlastne milosť, vedieť správne odpočívať je tiež Boží dar.
Pán si nás našiel, v každom z nás našiel svojho kňaza a aj dnes nám pripomína:
v našich námahách a únave nám Pán v žalme hovorí: „Pevne ho bude držať moja ruka a posilňovať moje rameno.“ (Ž 88,22).