Lectio divina biblického úryvku pod názvom Činnosť ako škola nádeje (Mt 25,31-46) z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 8. januára 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (46,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

V našom každodennom živote uvažujeme, robíme rozhodnutia a uskutočňujeme ich prostredníctvom našej činnosti. Našou činnosťou prejavujeme naše vnútorné zmýšľanie a hodnoty, o ktoré sa opierame, ale zároveň sa našou činnosťou v nich zdokonaľujeme a posilňujeme. Tak je možné, aby sme aj čnosť nádeje uskutočňovali a zároveň sa v nej posilňovali a rozvíjali prostredníctvom našej činnosti.

Dnes budeme uvažovať a modliť na základe textu Svätého písma, v ktorom počujeme o podstatných skutkoch, ktoré tvoria hodnotu nášho života.

Započúvajme sa do posvätného textu z 25. kapitoly svätého evanjelia podľa Matúša:

Lectio

Mt 25,31-46

³¹ Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. ³² Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. ³³ Ovce si postaví sprava a capov zľava.

³⁴ Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: »Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.
³⁵ Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; ³⁶ bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.«
³⁷ Vtedy mu spravodliví povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? ³⁸ Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? ³⁹ Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?«
⁴⁰ Kráľ im odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.«

⁴¹ Potom povie aj tým, čo budú zľava: »Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!
⁴² Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; ⁴³ bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.«
⁴⁴ Vtedy mu aj oni povedia: »Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?«
⁴⁵ Vtedy im on odpovie: »Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.«
⁴⁶ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

Kontext úryvku

Zámerom Pána Ježiša pri tejto reči nebolo opísať presne opísať posledné udalosti, ale podľa mentality svojej doby berie do úvahy to, čo jeho súčasníci poznali a používa to, aby ľuďom vštepil potrebnú prípravu na šťastné zvládnutie záverečnej skúšky. Zároveň predstavuje zásadný význam jeho osoby. Ľudia budú súdení podľa ich postoja k Ježišovi.

Syn človeka je predstavený so svojimi anjelmi, ktorí ho sprevádzajú a slúžia mu. V Starom zákone (Zach 14, 5) a v židovskom spôsobe opisu posledných udalostí sa Boh predstavuje so svojimi anjelmi. Pán Ježiš sa teda predstavuje v tom, že v sebe napĺňa starozákonné proroctvá a zároveň s dôstojnosťou a autoritou, s akou to Boh robil v Starom zákone. Samotný trón slávy, na ktorom bude sedieť, je symbolom jeho Božej moci. Anjeli sa pripomínajú kvôli ich úlohe: zhromaždiť všetky národy pred Synom človeka bez toho, aby sa robili rozdiely medzi Židmi a pohanmi.

Všeobecné zhromaždenie národov nevyhnutne predpokladá vzkriesenie mŕtvych. Dobrí sú umiestnení napravo a zlí naľavo. Rozprávanie pravdepodobne odkazuje na oddelenie bielych oviec a čiernych kôz, ktoré sa v Palestíne cez deň pasú spolu, ale v noci sú oddelené, pretože kozy hľadajú teplo a ovce čerstvý vzduch.

Oddelenie jedných od druhých predpokladá, že súd sa už uskutočnil. Následne sa vyhlási rozsudok a uvedú sa jeho dôvody.

Syn človeka sa zjavuje ako kráľ a pozýva tých po pravici, aby vstúpili do kráľovstva, ktoré je pre nich pripravené od počiatku sveta. Túto prípravu však nemožno chápať ako predchádzajúce určenie do kráľovstva. Pripojené dôvody, ktoré zdôvodňujú prijatie do kráľovstva Syna človeka, sú vymenované hneď potom a všetky sa zužujú na skutky lásky vykonané v prospech Ježišových „najmenších bratov“ (v. 40).

Šesť spôsobov prejavu lásky k blížnemu sa takmer s identickou zhodou nachádza v Starom zákone (Iz 58,7; Jób 22,6-7; 31,17.19.21). Tieto motívy sú predstavené ako autentická charakteristika pravej zbožnosti voči Bohu. V židovskej literatúre sa vyskytujú veľmi podobné motívy: obliekanie nahých, poskytovanie prístrešia cudzincom alebo pútnikom a navštevovanie chorých. Ježiš v rozhodujúcej motivácii záverečného rozhodnutia teda odkazuje na učenie Starého zákona a judaizmu, ale presahuje Starý zákom v tomto zmysle, že spomenuté skutky lásky sú prejavom základného prikázania lásky.

Čo je však dôležitejšie:
a) že Syn človeka, Kristus, sa výslovne stotožňuje s núdznymi (porov. aj 10, 40 - 42; Sk 9, 4; 22, 7; 26, 14);
b) že tí, čo konali alebo nekonali dobro, nevedeli - a zrejme ani nepotrebovali vedieť -, komu nakoniec darovali alebo odopreli svoju lásku;
c) že chýba akýkoľvek odkaz na židovský zákon.

Matúš by však bol nepochopený, keby sme v tomto opise posledného súdu videli propagáciu „kresťanstva bez zákona“ alebo dokonca ústup k čistej „ľudskosti“. Tento text treba vnímať aj v kontexte židovskej zbožnosti Tóry; podľa nej totiž každý človek môže aj nevedome žiť podľa Tóry, a tak sa stať „spravodlivým“ - životom podľa prirodzeného zákona.

Na druhej strane Ježišovo učenie vylučuje ducha vypočítavosti, s ktorým sa tieto skutky vykonávali v judaizme, aby Boh bol zaviazaný. Boli vykonávané s presvedčením, že Boh ich nemohol neodmeniť. Inými slovami, spomínané skutky sa nekonali pre Boha, ale skôr proti Bohu, aby mu zviazali ruky a prinútili ho odmeniť jeho ctiteľov. Išlo vlastne o deformáciu pravého náboženstva.

Tí, čo sú napravo, aj tí, čo sú naľavo, sú prekvapení sudcovým výrokom a obracajú sa k nemu, vyjadrujú svoj údiv. Týmto spôsobom sa jasne odhaľuje princíp, ktorý rúca mnohé bariéry: skutky vykonané z lásky sú oslobodené od všetkých druhov obmedzení, ktoré podmieňujú ich hodnotu. Skutky vykonané z lásky k blížnemu v núdzi sú odmenené.

Ježiš oslovuje všetkých bez rozdielu. Rozsudok vyrieknutý nad tými, ktorí sú po jeho ľavici, naznačuje večné oddelenie od Krista, a teda od života. Ich nedostatok lásky, ich osobné rozhodnutia, sú dôvodom ich určenie k trestu bez konca. Ježišove slová hovoria o konečnom určení osudu ľudí v tom najdôležitejšom momente.¹

Meditatio

Náš život je zameraný na budúcnosť. Každý z nás za svoju budúcnosť nesie zodpovednosť. Jednou z našich základných skúseností je uvedomenie si prítomnosti, toho nášho „tu a teraz“, jedinečnosti a pominuteľnosti a na základe Božieho zjavenia uvedomujeme si to v poznaní a nádeji na konečné, večné dobro, ktoré súvisí a je podmienené s tým naším „tu a teraz“. Prítomnosť sa tak stáva priestorom, v ktorom sa začína budúcnosť.

Boh je láska a svet a človeka priviedol k jestvovaniu z lásky, tak jedine láska je mierkou Božích nariadení. Božia požiadavka lásky sa preto vzťahuje na všetkých ľudí. Je zameraná na blížnych, Ježiš Kristus je náš brat solidárny so všetkými, ktorí sú v núdzi.

Pomoc musí vychádzať z úprimnej ochoty pomôcť. Tam, kde záujem o sestru, či brata v núdzi skutočne vedie ku skutku pomoci bez akéhokoľvek vedľajšieho úmyslu, zodpovedá Božej vôli a účinkuje ako duchovná záchrana, má v sebe spásonosnú silu, je darom nádeje v Božiu lásku a posilňuje nádej v Božiu lásku v obdarovanom i v darujúcom.

Naša činnosť, naše skutky dobra, lásky, služby prinášajú nádej iným, sú svedectvom nádeje. Pôsobia aj v nás, prehlbujú našu nádej, posilňujú ju, sú školou nádeje v našom živote.

V jednej zo svojich katechéz o nádeji povzbudzuje pápež František k osobnému cvičeniu sa v nádeji takto:

„ [...] Uvažuj, tam, kde ťa Boh zasial: maj nádej! Vždy dúfaj!

Nepoddávaj sa noci: pamätaj, že prvý nepriateľ, ktorého si treba podrobiť, nie je mimo teba, je v tvojom vnútri. Preto nedávaj priestor trpkým, pochmúrnym myšlienkam. Tento svet je prvým zázrakom, ktorý Boh urobil; a Boh vložil do našich rúk milosť nových zázrakov. Viera a nádej idú pospolu. Ver v existenciu vyšších a krajších právd. Dôveruj v Boha Stvoriteľa, v Ducha Svätého, ktorý všetko hýbe smerom k dobru, v Kristovo objatie, ktoré čaká na každého človeka na konci jeho existencie; ver, on na teba čaká. Svet napreduje vďaka pohľadu mnohých ľudí, ktorí kliesnili priechody, ktorí vybudovali mosty, ktorí snívali a verili; aj keď okolo seba počúvali slová výsmechu.

Nikdy si nemysli, že zápas, ktorý vedieš tu na zemi, je úplne zbytočný. Na sklonku života nás nečaká stroskotanie: nosíme v sebe semienko absolútna. Boh nesklame: ak do našich sŕdc vložil nádej, nechce jej dať zaniknúť v neustálych frustráciách. Všetko sa rodí, aby to zakvitlo vo večnej jari. Aj Boh nás stvoril, aby sme kvitli. Pamätám si na ten dialóg, keď dub požiadal mandľovník: „Rozprávaj mi o Bohu". A mandľovník rozkvitol.

Kdekoľvek si, buduj! Ak si na zemi, povstaň! Nikdy nezostávaj v páde, povstaň, dovoľ, aby ti pomohli vstať na nohy. Ak sedíš, daj sa na cestu! Ak ťa paralyzuje nuda, vyžeň ju dobrými skutkami! Ak sa cítiš byť prázdny alebo zdemoralizovaný, popros Ducha Svätého, aby znovu zaplnil tvoju ničotu.

Vytváraj pokoj uprostred ľudí a nepočúvaj hlas tých, čo zasievajú nenávisť a rozdelenia. Nepočúvaj tieto hlasy. Ľudia, aj keď sú si vzájomne odlišní, boli stvorení pre vzájomné spolužitie. V nezhodách maj trpezlivosť: jedného dňa odhalíš, že každý je nositeľom nejakého zlomku pravdy.

Miluj ľudí. Maj rád každého jednotlivo. Rešpektuj cestu všetkých, či už je priamočiara alebo plná súžení, lebo každý má svoj vlastný príbeh, aby ho rozpovedal. Aj každý z nás má svoj príbeh, ktorý sa žiada rozpovedať. Každé rodiace sa dieťa je prísľubom života, ktorý sa tak opätovne ukazuje ako mocnejší než smrť. Každá rodiaca sa láska je potenciálom premeny, prahnúcej po šťastí.

Ježiš nám zveril svetlo, ktoré žiari v temnotách: bráň ho, ochraňuj ho. Toto jedinečné svetlo je tým najväčším bohatstvom zvereným tvojmu životu.

[...] Buď zodpovedný za tento svet a za život každého človeka. Mysli na to, že každá nespravodlivosť voči chudobnému je otvorenou ranou a umenšuje tvoju vlastnú dôstojnosť. Život sa neskončí s tvojou existenciou a na tento svet prídu ďalšie generácie, ktoré budú nasledovať po tej našej a ešte mnoho ďalších.

[...] A každý deň pros Boha o dar odvahy. Pamätaj na to, že Ježiš kvôli nám zvíťazil nad strachom. On porazil strach. Náš najzákernejší nepriateľ nezmôže nič proti viere. A keď sa ocitneš ustráchaný zoči-voči nejakej životnej ťažkosti, pamätaj na to, že nežiješ len pre seba samého. Už pri krste bol tvoj život ponorený do tajomstva Trojice a ty patríš Ježišovi. Ak by ťa jedného dňa premkla hrôza, alebo by si si pomyslel, že zlo je priveľké na to, aby sa mu dalo vzdorovať, mysli jednoducho na to, že Ježiš žije v tebe. A je to on, ktorý cez teba, so svojou miernosťou, si chce podrobiť všetkých nepriateľov človeka: hriech, nenávisť, zločin, násilie, všetkých našich nepriateľov.

Maj vždy odvahu pravdy, avšak pamätaj: nie si nadradený nad nikým. Pamätaj na to! Nikomu nie si nadradený. Ak by si zostal aj posledným, kto by veril v pravdu, nevyhýbaj sa kvôli tomu spoločnosti ľudí. Aj keby si žil v tichu pustovne, nos v srdci utrpenie každého stvorenia. Si kresťan; a v modlitbe všetko znovu odovzdávaj Bohu.

A pestuj ideály. Ži pre niečo, čo prevyšuje človeka. A ak by si tieto ideály od teba jedného dňa vyžadovali zaplatiť „mastný" účet, nikdy ich neprestaň nosiť vo svojom srdci. Vernosť dosiahne všetko.

Ak pochybíš, povstaň: nič nie je ľudskejšie ako urobiť chybu. A samotné tieto chyby sa ti nesmú stať väzením. Nebuď uväznený vo vlastných chybách. Boží Syn neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli chorým: takže prišiel aj kvôli tebe. A ak v budúcnosti ešte urobíš chybu, neboj sa, vstaň! Vieš prečo? Lebo Boh je tvojím priateľom. Boh je tvojím priateľom.

Ak ťa zasiahne trpkosť, pevne ver vo všetkých ľudí, čo ešte stále pracujú pre dobro: v ich pokore je semienko nového sveta. Navštevuj osoby, ktoré si zachovali srdce podobné srdcu dieťaťa. Uč sa z úžasu, pestuj v sebe žasnutie. Pestuj žasnutie.

Ži, miluj, snívaj, ver. A s Božou milosťou, nikdy nezúfaj.“ (pápež František, katechéza počas generálnej audiencie 20. septembra 2017)²

Oratio

Pane,
ďakujem Ti, že si môžem teraz uvedomiť hodnotu mojich skutkov, ktoré sa usilujem konať podľa Tvojej vôle. Moja činnosť, moje skutky, správne plnenie si povinností v osobnom živote a vo vzťahu voči iným ľuďom nesú v sebe silu nádeje, že má zmysel usilovať sa o dobro.

Ty si nám všetkým ponúkol a daroval veľkú nádej-istotu, že napriek všetkým prípadným neúspechom osobný život každého z nás a aj celé dejiny ľudstva chráni nezničiteľná moc Lásky.

Moc Tvojej lásky je naša nádej, a preto máme vo chvíľach neúspechu a ťažkostí odvahu konať a napredovať.

Iste, „Božie kráľovstvo“ nemôžeme uskutočniť našimi silami. To, čo my budujeme, zostáva vždy kráľovstvom človeka, so všetkými limitmi, vlastnými ľudskej prirodzenosti. Božie kráľovstvo je dar, a práve preto je veľké a krásne a dáva odpoveď na našu nádej.

Napriek tomu a pri plnom uvedomení si väčšej hodnoty neba, zostane vždy pravdou, že naše konanie nie je bezvýznamné pred Bohom a teda nie je bezvýznamné ani pre spoločnosť. Našimi skutkami môžeme otvárať nás samých i svet, aby mohol vstúpiť Boh: aby prišlo dobro, pravda a láska. To robili svätí, keď ako „Boží spolupracovníci“ prispievali k spáse sveta (porov. 1 Kor 3, 9; 1 Sol 3, 2). Náš život a svet môžeme oslobodzovať od jedov a znečistenia, ktoré by mohli zničiť prítomnosť i budúcnosť.

To má svoj zmysel, aj keď sa nám, ako sa zdá, nedarí, alebo sa cítime bezmocní proti presile neprajných síl. Tak z jednej strany z nášho konania pramení nádej pre nás a pre druhých a súčasne je to veľká nádej, opierajúca sa o Božie prisľúbenia, dodávajúca v dobrých i zlých časoch odvahu a usmerňujúca naše konanie.³

Pane, daj mi nádej, ktorá živí moju myseľ, ktorá oslobodzuje od strachu, ktorá mi pripomína, že si vždy pri mne.

Daruj mi zážitok Tvojej prítomnosť v mojom srdci, poskytni mi Tvoju radosť v mojich dňoch, posilni ma Tvojou láskou, aby som ju vedel sprítomniť v mojich skutkoch služby.

Milosrdný Pane, nevyčerpateľný zdroj nádeje, naplň moje srdce svojím svetlom v časoch temnoty a skľúčenosti. Udeľ mi milosť prekonávať ťažkosti s dôverou v tvoju prozreteľnosť.

Daj, aby som ju naplnený tvojou nádejou odovzdával druhým prostredníctvom svojich skutkov a prinášal svetlo tam, kde je tma, a útechu tam, kde je bolesť.

Pomôž mi premeniť nádej, ktorú som dostal, na konkrétne skutky lásky voči chorým, opusteným, väzňom a všetkým, ktorí trpia na tele i na duchu. Daj, aby som, podporovaný tvojou silou, bol nástrojom tvojho pokoja a útechy pre tých, ktorí to potrebujú. Amen.

Contemplatio

Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

(Mt 25,40)

__________

¹ porov. Stuttgarter Kleiner Kommentar zum Neuen Testament, Stuttgart 2005, zv. 1, str. 284-286; AA.VV., Commento della Bibbia liturgica, Miláno 1990, 6. vydanie, str. 1000-1002.

² https://www.vatican.va/content/francesco/it/audiences/2017/documents/papa-francesco_20170920_udienza-generale.html

³ porov. Benedikt XVI., Spe salvi, bod 35.