Lectio divina biblického úryvku pod názvom Kresťanská zmena spoločenských štruktúr z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 2. októbra 2024.

Zvukový záznam predneseného Lectio divina:

Prevzatie zvukového záznamu: mp3 (54,0MB)

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Pripravujeme sa na slávenie jubilejného roka 2025 s pomocou úvah a modlitby nad textami Svätého písma, ktoré prinášajú posolstvo nádeje. Sväté písmo svedčí o nádeji, ktorá sa nevzťahuje iba zavŕšenie ľudského jestvovania v Božom domove, ale aj o nádeji, ktorá sa dotýka kvality pozemského života, ktorý je poznačený hriechom. Kresťanská nádej znamená aj nádej na premenu pozemského života podľa evanjelia.

V tomto zmysle je vzácna tá časť Svätého písma Nového zákona, ktorá je označená ako List svätého apoštola Pavla Filemonovi. Prináša nám poznanie mimoriadnej ľudskosti apoštola Pavla, jeho schopnosti ohľaduplne zaobchádzať s ľuďmi, ako aj jeho humor (porov. slovnú hru vo Flm 1,11) a nadovšetko jeho sociálny cit podľa logiky kresťanskej viery. List je zároveň cenným historickým dokumentom o pokuse kresťanstva riešiť zložitý problém otroctva a pôsobiť na zmenu spoločnosti.

Započúvajme sa teda do Listu svätého apoštola Pavla Filemonovi:

Lectio

Flm 1,1-21

¹ Pavol, väzeň Krista Ježiša, a brat Timotej milovanému Filemonovi, nášmu spolupracovníkovi, ² sestre Apfii, nášmu spolubojovníkovi Archippovi a cirkvi, ktorá je v tvojom dome: ³ Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a Pána Ježiša Krista.
⁴ Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu, keď si na teba spomínam vo svojich modlitbách, ⁵ keď počujem o tvojej láske a viere, akú máš k Pánu Ježišovi a k všetkým svätým, ⁶ aby sa tvoja účasť na viere stala zjavnou v poznávaní každého dobra, ktoré je v nás pre Krista. ⁷ Mal som totiž veľkú radosť a útechu z tvojej lásky, brat môj, pretože si osviežil srdcia svätých.
⁸ Preto, hoci by som ti mohol v Kristovi smelo rozkázať, čo máš urobiť, ⁹ radšej prosím pre lásku ja, Pavol, už starec a teraz aj väzeň Krista Ježiša: ¹⁰ prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách. ¹¹ Kedysi ti bol neužitočný, ale teraz je užitočný aj tebe, aj mne. ¹² Poslal som ti ho naspäť; jeho, to jest moje srdce. ¹³ Chcel som si ho ponechať pri sebe, aby mi v okovách pre evanjelium slúžil namiesto teba.
¹⁴ Ale nechcel som nič urobiť bez tvojho súhlasu, aby tvoj dobrý skutok nebol akoby vynútený, ale dobrovoľný. ¹⁵ Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. ¹⁶ Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne – a o čo viac tebe – i podľa tela aj v Pánovi.
¹⁷ Ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého. ¹⁸ A ak ťa v niečom poškodil alebo ak ti je niečo dlžen, mne to pripočítaj. ¹⁹ Ja, Pavol – píšem vlastnou rukou –, ja to zaplatím; aby som ti nemusel povedať, že ty mne dlhuješ aj seba samého. ²⁰ Veru, brat môj, kiež mám ja z teba úžitok v Pánovi. Osviež moje srdce v Kristovi.
²¹ Píšem ti v dôvere v tvoju poslušnosť a viem, že urobíš viac, ako hovorím.

Kontext úryvku

Všetky listy apoštola Pavla a teda aj tento krátky a veľmi osobný list, ktorý sa zaoberá konkrétnym problémom, začína sa menami odosielateľa a adresátov, ako aj pozdravom s požehnaním.

Ale iba v liste Filemonovi sa autor hneď na začiatku označuje za väzňa Ježiša Krista. To je to dôvod autority, s ktorou Pavol konfrontuje adresátov tohto listu. Vychádza zo skutočnosti, že trpí v službe evanjeliu a je vo väzení pre Krista. Necharakterizuje sa ako Kristov väzeň, aby vzbudil súcit, ale jeho okovy potvrdzujú ako nič iné jeho úplnú oddanosť Kristovi. Kto tak úplne odovzdal svoje telo a život Kristovi, má aj osobitné právo na to, aby bola jeho žiadosť vypočutá a uskutočnená.

Podobne ako v iných listoch¹, aj v Liste Filemonovi apoštol menuje Timoteja, ktorý viac razy navštívil spoločenstvá, ktoré založil apoštol Pavol.² Je logické, že Timotej úplne podporuje cieľ tohto listu a dá sa aj predpokladať, že sa apoštol Pavol o tejto chúlostivej záležitosti radil so svojím spoločníkom Timotejom.

Svätý Pavol ako adresáta listu na prvom mieste uvádza „nášho milovaného spolupracovníka Filemona“. Je to hlava domácej cirkvi a Filemon spolu so svojou rodinou a domom prijal vieru na základe Pavlovho ohlasovania pravdepodobne v Efeze (porov. v. 19). Keď apoštol hovorí o Filemonovi ako o „milovanon“, nie je to povrchná fráza. Nevyplýva ani primárne z osobných sympatií, ale z vedomia, že sú spojení Kristovou láskou.

Druhým adresátom je Apfia, žena, ktorú Pavol nazýva svojou sestrou. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o Filemonovu manželku. Podobne ako jej manžel, aj ona je už kresťankou a uverila spolu so svojím manželom. Pisateľ listu ju rád spomenul osobitne, pretože v tom čase sa o otrokov starali najmä ženy, ktoré mali domáce povinnosti. Apfia má teda dôležité slovo, keď ide o osud otroka Onezima.

Zoznam osobne menovaných adresátov uzatvára „Archippus, náš spolubojovník“. Môže ísť o syna manželského páru Filemona a Apfie alebo o osobu, ktorá mala rodinný alebo priateľský vzťah a zohrávala osobitnú úlohu v domácej cirkvi. Okrem týchto jednotlivých osobností sa apoštol vo svojom liste obracia aj na Filemonovu domácu cirkev ako na celok.

Domácu cirkev podľa vtedajšieho chápania tvorili hlava domácnosti, manžel a otec, manželka, deti a napokon aj otroci, ktorí boli, samozrejme, v pohanských rodinách považovaní len za živý inventár.

Jeden z otrokov rodiny Filemona, menom Onezimus, ušiel z domu svojho vlastníka. Dôvodom úteku bola možno krádež peňazí, ale v každom prípade bol svojmu pánovi dlžný za prácu, ktorú mu odoprel, keď sa nedovolene vzdialil z domu svojho pána.

Onezimus unikol aj cisárskej polícii a skrýval sa v pestrofarebnej a kozmopolitnej spoločnosti v meste Rím. Tu sa zoznámil s apoštolom Pavlom. Dá sa predpokladať, že z domu svojho pána Filemona mal určité informácie o apoštolovi Pavlovi a aj o jeho prekvapujúcej náuke, že páni a otroci sú si pred Bohom rovní.

Onezimus bol Filemonovým otrokom. Pavol nechcel porušiť právo iných, a preto ho poslal späť k jeho zákonnému pánovi s osobitným listom. List obsahuje dômyselné a srdečné odporúčanie, ktoré je v podstate najlepším praktickým príkladom sociálnej náuky prvotnej Cirkvi. Nachádzame ju ešte podrobnejšie opísanú v listoch svätého apoštola Pavla Kolosanom a Efezanom.

Svätý Pavol pravdivo oceňuje láskavosť Filemona a to mu aj dáva príležitosť, že nemusí využiť svoju nespochybniteľnú apoštolskú autoritu. Vďaka nej mu vlastne mohol „prikázať, čo má robiť“, mohol mu dať jasný príkaz. Vzhľadom na Filemonovu štedrosť to však nepovažuje za potrebné.

Preto namiesto dôvodov autority používa dôvody lásky. A tak nedáva príkazy ako apoštol a hlava spoločenstva, ale jednoducho napísal: „radšej prosím pre lásku ja, Pavol, už starec a teraz aj väzeň Krista Ježiša“ (Flm 1,9). Uvádza tri motívy, ktoré iste stačia na to, aby sa Filemonova láska prejavila skutkom. Tie motívy sú: vzájomná kresťanská láska, pokročilý vek apoštola a jeho stav väzňa pre Krista.

V sile týchto silných dôvodov sa Pavol odvážil prihovoriť za „za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách“ (Flm 1,10), za Onezima, ktorý „kedysi ti bol neužitočný, ale teraz je užitočný aj tebe, aj mne“ (Flm 1,11). Svätý Pavol sa tu pohráva s etymológiou slova „onezimo thè“, čo v gréčtine znamená „užitočný, výhodný“.

Pavol, citlivý na svedomie a rešpektujúci slobodu iných, uznáva, že Filemon má zákonné právo nadriadenosti nad Onezimom, a preto ho „posiela späť k nemu“. Iste; „rád by si ho bol ponechal u seba“, ale nie preto, aby mu slúžil ako otrok, ale aby mohol vykonávať jediné „otroctvo“ hodné človeka: „službu evanjeliu“.

Aj iná úvaha viedla Pavla k tomu, aby použil iné, miernejšie a ľudskejšie postupy, ktoré viac zodpovedajú Filemonovej veľkorysosti. Napísal: „nechcel som nič urobiť bez tvojho súhlasu, aby tvoj dobrý skutok nebol akoby vynútený, ale dobrovoľný“ (Flm 1,14).

Pavol v tom vidí tajomnú Božiu prozreteľnosť: „Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy“ (Flm 1,15).

Pavol používa výraz z oblasti podnikania o zisku: keby Onezimus nebol utiekol, Filemon by z neho mal len dočasný zisk, jeho pozemskú službu; toto „dočasné odlúčenie“ namiesto toho ponúklo Filemonovi možnosť „prijať ho navždy“, teda získať od neho večnú službu. Táto večná služba alebo zisk je odmenou, ktorú Boh dáva tým, ktorí prispeli k záchrane brata; a za záchranu Onezima boli Pavol a Filemon spoluzodpovední.

To si však vyžadovalo, aby Filemon od tej chvíle zaobchádzal s Onezimom inak, aby ho prijal „už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne – a o čo viac tebe – i podľa tela aj v Pánovi“ (Flm 1,16).

Pavol pokračuje pojmami zo sveta podnikania: „ak ma teda pokladáš za druha, prijmi ho ako mňa samého“ (Flm 1,17). Pavol a Filemon boli „druhovia a spoločníci“ v apoštolskom projekte šírenia evanjelia. Ako spoločník Pavol mohol určiť svojho zástupcu v spoločnosti, ktorého by museli prijať ostatní spoločníci, a to teraz robí s Onezimom.

Svojím útekom mohol poškodiť záujmy Filemona, a preto sa Pavol ponúka ako jeho ručiteľ: „ak ťa v niečom poškodil alebo ak ti je niečo dlžen, mne to pripočítaj“ (Flm 1,18). A aby svoju ponuku formalizoval, Pavol sa podpisuje formulkou obvyklou pri zmluvách: „Ja, Pavol – píšem vlastnou rukou –, ja to zaplatím“ (Flm 1,19a).

Keď Pavol dospel k tomuto bodu, pripomína, že si je vedomý „povinnosti“ voči Filemonovi. Je to nevyrovnaný účet za zaplatenie Onezimovho úteku. Pripomína však, že aj vo Filemon má „povinnosť“ voči Pavlovi, aj Filemon má nevyrovnaný účet: „aby som ti nemusel povedať, že ty mne dlhuješ aj seba samého“ (Flm 1,19b).

Filemon v konečnom dôsledku dlhoval Pavlovi svoje duchovné oslobodenie, lebo prostredníctvom evanjelia získal slobodu v Pánovi. Toto originálne teologické chápanie „slobody v Pánovi“ je prítomné aj v iných Pavlových listoch. Medzi členmi Kristovho tela dochádza k výmene duchovných a materiálnych dobier (Rim 15, 27; 1Kor 9,11).

Filemon je dlžný Pavolovi za duchovnú slobodu v sile evanjelia a teraz má jedinečnú príležitosť, aby splatil svoj dlh. Svätý Pavol sa opäť akoby pohral s etymológiou „onezimus - užitočný“: Filemon mohol byť teraz pre svojho osloboditeľa Pavla skutočným „Onezimom“: „Veru, brat môj, kiež mám ja z teba úžitok v Pánovi.“ (Flm 1,20a). Láskavosť, ktorú Pavol žiada od svojho v Kristovi „oslobodeného“ Filemona: „Osviež moje srdce v Kristovi“ (Flm 1,20b). Podľa jeho láskyplného vyjadrenia bol Onezimus „jeho srdcom“: „Poslal som ti ho naspäť; jeho, to jest moje srdce.“ (v. 12).

Tu vidíme, ako Pavol rieši konkrétny prípad sociálnej etiky s taktom a diskrétnosťou. Nezrieka sa všeobecného princípu potreby zrušiť „postavenie“ otroka, ale uznáva, že je ilúziou začať sa správať, akoby táto štruktúra už bola prekonaná. Do náboženského vedomia pána a otroka však vnáša dynamický princíp, ktorý neskôr štruktúru otrokov úplne naruší.

Meditatio

Pápež blahej pamäti Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi napísal:

„Kresťanstvo neprinieslo sociálno - revolučné posolstvo podobné tomu, v ktorom padol v krutom boji Spartakus. Ježiš nebol Spartakus, nebol bojovník za politické oslobodenie ako Barabáš alebo Bar - Kochba. To, čo priniesol Ježiš, ktorý sám zomrel na kríži, bolo niečo úplne odlišné: stretnutie s Pánom všetkých pánov, stretnutie so živým Bohom a teda stretnutie s nádejou, ktorá bola silnejšia ako utrpenia otroctva a ktorý ňou z vnútra menil život a svet. Čo sa znova odohralo, vidieť najjasnejšie v Pavlovom Liste Filemonovi. Ide o veľmi osobný list, ktorý Pavol píše vo väzení a zveruje ho zbehnutému otrokovi Onezimovi práve pre jeho majiteľa Filemona. Áno, Pavol posiela otroka jeho pánovi, od ktorého utiekol, ale robí to nie formou nariadenia, ale prosbou: „prosím ťa za svojho syna Onezima, ktorého som splodil v okovách... Poslal som ti ho naspäť, jeho, to jest moje srdce... Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata, milého najmä mne...“ (porov. Flm 1, 10 - 16). Keď sa ľudia, ktorí sa podľa civilného stavu správali medzi sebou ako otroci a páni, stali členmi Cirkvi, medzi sebou sa stali bratmi a sestrami – tak sa totiž kresťania navzájom oslovovali. V sile krstu boli znovuzrodení, boli naplnení tým istým Duchom a spolu, jeden vedľa druhého, prijímali Pánovo telo. Hoci vonkajšie štruktúry zostávali tie isté, toto menilo spoločnosť zvnútra. Ak List Hebrejom hovorí, že kresťania nemajú tu na zemi stály príbytok, ale hľadajú ten budúci (porov. Hebr 11, 13 - 16; Flp 3, 20), to znamená niečo úplne iné, ako iba poukázať na budúcu perspektívu: prítomnú spoločnosť kresťania považujú za spoločnosť, ktorá im nie je vlastná, pretože patria do novej spoločnosti, ku ktorej kráčajú a ktorej závdavok zakúšajú už počas svojho putovania.“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 4)

V zbierke textov, ktoré pripravil prof. Rino Fisichella, delegát Svätého Otca pápeža Františka pre Jubileum 2025, sa nachádza aj text uznávaného teológa Juan-a Alfara o nádeji, ktorá smeruje k oslobodeniu človeka.

Uvedomujeme si, že je základnou požiadavkou kresťanskej nádeje v jej komunitárnom rozmere záväzok k integrálnemu oslobodeniu človeka vo svete. My kresťania zabúdame, že spása, ktorú nám dal Boh v Kristovi neoddeliteľne ako prísľub a zodpovednosť, je záchranou celého človeka už počas jeho jestvovania vo svete. Kresťan práve preto, že dúfa v plnosť budúcej spásy, nemôže zostať ľahostajný k tomu, čo bráni integrálnej spáse človeka vo svete; takýto postoj by znamenal zrieknutie sa eschatologickej nádeje.

Úplné oslobodenie znamená oslobodenie človeka vo všetkých rozmeroch jeho existencie. Vo vzťahu k Bohu je to oslobodenie od hriechu s jednoznačnou odpoveďou viery ako uznanie bezmocnosti človeka zachrániť sa sám a dôverné odovzdanie sa Božiemu odpusteniu v Kristovi. Vo vzťahu k druhým je to prekonanie sebectva prostredníctvom úprimnej lásky k blížnemu, naplnenej v úcte k posvätnej dôstojnosti každého človeka ako Božieho dieťaťa a Kristovho brata a v účinnom nasadení za jeho oslobodenie od všetkého útlaku a nespravodlivosti, od všetkého, čo je prekážkou skutočne slobodného života pred Bohom a človekom.

Zodpovednosť Cirkvi za integrálne oslobodenie ľudstva je osobnou zodpovednosťou všetkých kresťanov, pretože každý z nás tvorí Cirkev. Po Druhom vatikánskom koncile sa často opakuje pravdivý a závažný výrok: „Ecclesia semper reformanda“ „Cirkev sa musí vždy reformovať“. Horšie však je, že si neuvedomujeme, že požadovať reformu bez toho, aby sme začali s osobnou reformou, je najúčinnejší spôsob, ako nič nereformovať; znamená to jednoducho preniesť zodpovednosť za reformu na plecia iných. Tento postoj je diametrálne odlišný od postoja skutočných reformátorov a zhoduje sa s postojom farizeja z evanjeliového podobenstva: „Nie som ako ostatní ľudia“. Skutočná reforma, a nie rétorika o reforme, sa však začína osobným obrátením a úprimným vyznaním mýtnika: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18, 9 - 13).

V uznaní a vyznaní nášho hriechu, osobného i spoločného, voči bratom a sestrám utláčaným biedou a nespravodlivosťou, v rozrušení z obrátenia (radikálnej zmeny myslenia a správania voči Bohu a blížnemu) sa rodí kresťanská nádej, nádej proti nádeji na naše osobné oslobodenie a na oslobodenie blížneho. Táto nádej sa v konečnom dôsledku zakladá (napriek všetkým osobným nedostatkom a nedostatkom samotnej Cirkvi ako inštitúcie) na samotnom Kristovi, na nezlomnom prísľube Boha, „ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4, 17). Božia milosť a zodpovednosť človeka, nádej v Božie oslobodzujúce pôsobenie prostredníctvom Krista a nasadenie sa za úplné oslobodenie človeka: to sú vnútorné princípy kresťanského jestvovania a činnosti.³

Oratio

Pane, ďakujeme Ti, že sme si mohli hlbšie uvedomiť, že Tvoja milosť a pokorná ľudská spolupráca, neprinášajú len nádej na večný život v Tvojom domove, ktorý si nám pripravil, ale že môže premieňať a zlepšovať náš pozemský život.

Ďakujeme Ti, že nám láskavo pripomínaš naše poslanie, poslanie každého z nás jednotlivo, aby sme spolupracovali na Tvojom zámere oslobodenia nášho pozemského života od hriechu.

Ďakujeme Ti, že počítaš s každým z nás, poslanie a príspevok každého z nás je nenahraditeľný, je to našou dôstojnosťou, že môžeme nasledovať príklad našej nebeskej Matky Panny Márie, ktorá bola Tvojou najlepšou učeníčkou.

Keď pri návšteve svojej príbuznej Alžbety počula slová: Blahoslavená je tá, ktorá uverila, (Lk 1, 45), odpovedala modlitbou „Velebí moja duša Pána a v tej modlitbe nás učí, že práve podľa jej príkladu skrze vieru a vo vieru sa aj my všetci stávame schopnými vyjadriť slovami a uskutočňovať v konkrétnom živote tajomstvo plánu spásy a jeho oslobodzujúci rozmer či už pre jednotlivca a či pre celú spoločnosť.

Obnovujeme v sebe vedomie, že len vo svetle viery môžeme vnímať, ako sú dejiny spásy dejinami oslobodenia od zla a vovedenia ľudstva do skutočnej slobody Božích detí.

Mária, úplne závislá od Pána Boha a úplne zameraná na neho prostredníctvom skutkov svojej viery, je popri svojom Synovi najdokonalejším obrazom slobody a oslobodenia ľudstva.

Pane, posilni našu nádej, že aj v našej duchovnej krehkosti môžeme byť požehnaní a posilnení, aby sme spolupracovali s Tvojou milosťou a premieňali naše životy a prispievali k zmene života spoločnosti podľa evanjelia. Evanjelium nás oslobodzuje a je posolstvom pravej slobody v Pánovi. Daruj nám duchovnú silu, aby sme napomáhali oslobodzovanie od mnohých otroctiev, ktorými trpíme v súčasnom svete.

Mária, Sedembolestná, naša Matka a náš vzor, prihováraj sa za každého z nás, aby sme pochopili zmysel svojho životného poslania v plnosti.

Contemplatio

„Ježiš [...] povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. [...] Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“

(Jn 8, 34-36)

__________

¹ porov. 2Kor 1,1; Flp 1,1; 1Sol 1,1.

² porov. 1Kor 4,17; 16,10; Flp 2,19; 1Sol 3,2.6.

³ porov. Alfaro Juan, Verso una nuova esistenza, in: Fisichella Rino, Sperare per tutti, Rím 2024, str. 161-167.